Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Keď život bolí

11.10.2012 (15:15) • lenuskaemm • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 2178×

Život je boj, tak bojuj!

Edward:

Sedel som na studenej nemocničnej zemi, vonku tma a všade ticho. Premýšľal som, čo bude ďalej. Čo sa deje vo vnútri, čo je s mojou Bellou. Veď ráno bola taká vysmiata a krásna, a teraz toto. Proste jej len prišlo nevoľno, zbledla, odpadla a dostali sme sa sem. Hrozne sa bojím, neviem čo s ňou je, ako sa má, čo s ňou robia.

Vtom niekto vybehol von, doktor, ktorý ju ošetroval.

„Pán doktor, čo je s ňou?“ spýtal som sa rýchlo.

„Ste jej príbuzný?“ opýtal sa ma.

„Nie, teda áno. Som jej priateľ. Edward Cullen,“ odpovedal som a natiahol ruku na pozdrav.

„Fredrich Willson,“ usmial sa a stisol mi ruku. „Prepáčte, ale informácie môžem poskytovať len pokrvným príbuzným,“ pokračoval. Siahol som do vrecka a vytiahol peňaženku.

„Bude to stačiť?“ Vložil som mu do ruky zrolovanú kopu bankoviek. Len prikývol.

„Musíme ju okamžite operovať,“ vyhlásil. Vedel som, že ju majú operovať, ale z jeho myšlienok sa nedalo vyčítať prečo. Mal plnú hlavu nemocenských problémov.

„Prečo operovať?“ Stál som tam ako socha, hľadel do neznáma a čakal na vysvetlenie. Veď, včera bola ešte v poriadku, smiala sa a hovorila aký bude zajtra krásny deň ,že sa zobudí a užijeme si deň. Spolu.

„Poviem vám to ako človeku bez medicínskych vedomostí. Pán Cullen, prišli ste práve včas, ak by ste prišli čo i len o desať minút neskôr, zomrie. Jej zdravotný stav je veľmi kritický. Príčinou bolesti brucha je roztrhnuté slepé črevo, ktoré sa jej začalo rozlievať. Ak sa jej rozleje ešte o trochu viac, organizmus to nezvládne a prestane pracovať. Operáciou sa môže všetko zlepšiť, ale aj zhoršiť.“ Len som krútil hlavou, moja Bella. Moja jediná Bella. Mojou hlavou vibrovalo. Jeho hlavou vírili hrozné obrazy, čo keď zomrie? Mal strach o jej zdravie, bál sa operovať ju.

„Bude v poriadku?“ spýtal som sa rýchlo. Aj keď som vedel odpoveď.

„To vám nemôžem zaručiť, ale budeme robiť čo je v našich silách,“ povedal mi a odišiel.

Naokolo nebolo nikoho, bola číra noc a ja som sedel v nemocnici, čakal som na zázrak od Boha. Sadol som si na moje pôvodné miesto a skrčil si hlavu, bol to tak strašne ubíjajúci pocit sedieť v nemocnici a čakať... Čakať čo sa stane, či nastane peklo, alebo zázrak, no veril som, že všetko bude dobré. Hlavou mi len tak vírili myšlienky, predstavoval som si ako sme mohli spolu tráviť pekný večer bez problémov.

Zrazu ju vyviedli von na posteli a viezli ju na sál.Rýchlo som sa postavil, túžil som ju vidieť. Moja Bella trpí. Tak rád by som sa s ňou vymenil, dal by som všetko preto aby to nemusela byť ona.

„Bella, drž sa. To zvládneš,“ kričal som za ňou. Slzy mi vyhŕkli do očí.

Nervózne som sa prechádzal po chodbách nemocnice. Tento čas mi pripadal taký dlhý, príšerne sa ťahal. Operovali ju tak dlho, nevedel som poriadne ani čo od toho očakávať. Či mám plakať, alebo sa smiať. Prechádzal som sa od oknu k dverám, nazeral som či nikto nejde, ale nič.

Odrazu vybehol doktor.

„Čo sa deje? Čo je s ňou? Je v poriadku?“ Otázky zo mňa len tak lietali. Nestíhal som mu ani len čítať myšlienky, bol som taký roztrasený. Na tvári mal mlčiaci výraz, no jeho myšlienky hovorili buď alebo.

„Pán Cullen, buď sa dočkáme zázraku, alebo...“ nedokončil vetu, ale vedel som čo bude pokračovať.

„Alebo zomrie?“ šepol som zničene. Len prikývol. „To nesmiete dovoliť!“ skríkol som na doktora. Vedel som, že on za nič nemôže, ale bol som taký nervózny. Zaťal som päste a oprel som sa hlavou o stenu. V tej chvíli ju akurát viedli na ležadle na izbu.

„Bella, musíš byť silná.“ Chytil som ju za ruku a pobozkal jej ju. Bola taká bezvládna.

****

Asi po dvoch hodinách som to už nevydržal a zaklopal som na dvere. „Pán doktor, môžem už ísť za ňou? Prosím!“ poprosil som ho ako malé decko, ktoré chce svoju hračku. Jeho úsmev hovoril za všetko.

„Dobre, choďte,“ šepol.

„Ďakujem,“ poďakoval som a bežal som k jej izbe. Nazrel som cez sklenené dvere dnu, ležala na posteli, pozapájaná hadičkami, bola taká bledá a bezmocná. Pomaly som otvoril dvere a posadil sa k jej posteli. Opatrne som ju chytil za ruku.

„Bells, prosím, sľúb mi, že sa z toho dostaneš," šepkal som jej do ucha a nežne ju pobozkal na vlasy, ktoré mala rozprestreté na vankúši. Oprel som si hlavu o posteľ a čakal som na zázrak z neba.

Posadil som sa do kresla oproti jej postele, aby som mal na ňu dobrý výhľad. Prosil som Boha, aby nám zoslal šťastie z nebies.

Asi po dvoch hodinách sa stalo niečo, čomu sám nerozumiem. Zrazu otvorila oči, len ležala, ani sa nepohla, skrátka len otvorila oči. A pozerala sa na jedno miesto, monitor, ktorý ukazoval jej ekg, sa zrazu triasol a srdce jej vypadávalo. Pohla rukou a ukázala do tmy, ukázala na miesto vedľa mňa, nepozerala sa nikam inam, iba tam, na to jedno miesto. Tiež som sa pozrel tým smerom, ale nikto tam nebol. Neodvážil som sa postaviť, čakal som, čo bude nasledovať. Monitorom stále vibrovalo.

„Tam!“ skríkla a zrazu znovu zaľahla. Akoby sa nič nestalo, monitor zasa ukazoval ekg v poriadku. Už sa nehýbal, pokojne ukazoval prácu jej srdca. Rýchlo som sa postavil a šiel za doktorom. Pri dverách som pocítil taký studený závan vetra ako ešte nikdy. Mal som pocit akoby sme tam neboli sami, akoby tam niekto s nami bol.

„Pán doktor, Bella!“ skríkol som.

„Čo sa deje?“ O pár minút pribehol zadýchane do jej izby.

„Začalo jej klesať ekg a potom sa znovu nahodilo.“ Šiel k prístroju a niečo postláčal.

„Malo by to byť v poriadku,“ povedal len.

****

Bolo ráno po tej zvláštnej noci. Šiel som za doktorom vypísať papiere, no keď som sa vrátil, čakalo ma prekvapenie.

„Edward, kde si?“ ozvalo sa z jej izby. Rozbehol som sa, chcel som vedieť či je to naozaj tak. Otvoril som pomaly dvere a ona ku mne natočila hlavu. Bol som taký šťastný, že som sa rozbehol k jej posteli.

„Bella! Bella, si v poriadku?“ Chytil som ju za ruku, kľakol som si k posteli a silno ju pobozkal. „Milujem ťa,“ šepol som.

„Milujem ťa, Edward,“ šepla aj ona.

„Si v poriadku? Som taký rád, Bella,“ opýtal som sa znovu, nečakajúc na odpoveď. Bolo to neuveriteľné. Rýchlo som sa rozbehol za lekárom. „Prebrala sa! Prebrala sa!“ kričal som celý bez seba.

„Čože?“ Spoločne sme sa vrátili k Belle do izby. „Stal sa zázrak,“ skonštatoval prekvapene. „Ako sa cítite?“ spýtal sa Belly.

„Už je mi lepšie, oveľa lepšie,“ povedala.

„To som rád, veľmi rád.“

****

Bella sa zotavovala veľmi rýchlo, bola silná. Prešlo niekoľko dlhých dní.

Dnes som šiel do nemocnice s kyticou ruží, musel som. Za to, ako sa držala, je to silná žena. Milujem ju. Doktorovi som poďakoval už asi tisíci raz, ale stále to bolo málo. Bol to neopísateľný pocit, vedieť, že už je potom, že už je všetko v poriadku, že je už mimo ohrozenia života, že sa cíti lepšie a že za chvíľu ju budem mať doma v plnej kráse, a bez žiadnych komplikácii. Zaklopal som na dvere, sedela na posteli.

„Ahoj.“ Otvoril som dvere. Postavila sa oproti mne, už pobalená a oblečená.

„Môžeme ísť,“ zahlásila radostne.

„Čo, už?“ Vyrazila mi dych. Bolo to ako v sne.

„Ty sa netešíš?“ spýtala sa udivene.

„Jasné, že sa teším.“ Objal som ju a pobozkal. „Toto je pre teba.“ Vložil som jej do ruky kyticu bielych ruží a znovu ju nežne pobozkal. Vzal som do rúk jej cestovnú tašku a chytil som ju za ruku.

„Ešte raz ďakujem,“ poďakoval som pri odchode doktorovi. „Ani neviete ako som vám zaviazaný, keď budete niečo potrebovať, ozvite sa.“ Vložil som mu vizitku do rúk a vybrali sme sa preč. Preč z tohto pekla, preč z pekla, ktoré sa stalo rajom na zemi tú osudnú noc. Bol to taký príjemný pocit, kráčať z nemocnice kde som zažil dni hrôzy, bolesti a nervozity.

„Milujem ťa, Bella.“ Pobozkal som ju.

„Milujem ťa,“ šepla tichučko.

Tak dúfam že sa Vám jednorázovka páčila a budem rada, ak mi zanecháte menší komentík.

Autor: lenuskaemm (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Keď život bolí: