05.03.2011 (20:00) • Nephilim • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1551×
Život v sedemnástom storočí vôbec nebol ľahký. Obdobie plné zmien, náboženských nepokojov a bojov. Predstaviť si tú situáciu bolo pre mňa dosť ťažké, ale pokúsila som sa o to. Takže je tu poviedka o Carlislovom živote krátko pred premenou a, samozrejme, aj potom, ako sa stal upírom. ;)
Poteším sa kritike aj pochvalám. Nemusíte ma šetriť. Pokojne do mňa! Rada sa niečo nové naučím - hlavne v oblasti písania poviedok, ktorá je pre mňa ešte veľkou neznámou.
Prajem príjemné čítanie. A ak by nad tým niekto zaspal... tak aj dobrú noc ;)
S pozdravom Nephilim.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Rok 1666, Máj
Stál som pred rozbúreným zhromaždením a snažil som sa upokojiť situáciu. Katedrála, v ktorej sa zhromaždila takmer polovica obyvateľov mesta, sa otriasala v základoch pod chvením hlasitého šumu vychádzajúceho z nepokojného davu. Večerná bohoslužba bola odložená práve kvôli tomuto zhromaždeniu. Porady sa obvykle konali v pokojnejšom prostredí, no teraz sa ľudia dožadovali odpovedí omnoho intenzívnejšie. Bol som nútený dať veci do poriadku.
Odkedy môjho otca zmohla choroba, bol som zahltený všetkými jeho povinnosťami. Musel som uznať, že sa mi to začína vymykať spod kontroly. Otec svojim zanietením spôsobil v meste davovú psychózu. Zovšadial ku mne prichádzali správy o záhadných vraždách, keď páchateľ nechal svoje obete ležať v temných uličkách, úplne pozbavené krvi. Samozrejme, tieto činy pripisovali ľudia nadprirodzeným silám.
Ako obvykle, ja som v tom nevidel nič nadprirodzené.
Teraz predo mnou stála úloha zabezpečiť pokoj v meste a postarať sa o to, aby sa tieto vraždy čím skôr skončili. Pomalým krokom som vystúpil do drevenej kazateľnice a prehovoril som silným hlasom. Ako najmladší člen rady, ktorá mala na starosti hony na čarodejnice a iné neľudské bytosti, som bol vďačný svojmu prirodzenému daru autority. Dav stíchol a pozorne načúval.
„Viem, že udalosti z predchádzajúcich dní boli pre vás desivé, no chcem vás ubezpečiť, že všetko je pod kontrolou." V duchu som vynadal sám sebe za to bohapusté klamstvo. Dav sa opäť nesúhlasne ozval. Kývol som rukou, aby som ich utíšil.
„Zostavil som skupinu dobrovoľníkov, ktorí budú pravidelne hliadkovať v uliciach mesta. Je to maximálne opatrenie, ktoré som schopný nateraz urobiť. Vy by ste sa mali chrániť aspoň tým, že nebudete po zotmení vychádzať von. Neotvárajte okná, zamykajte dvere a snažte sa nechodiť nikde osamote. Zostávajte v modlitbách a hlavne v nádeji, že Boh nám pomôže aj v týchto ťažkých chvíľach," dohovoril som trochu miernejším hlasom, rozhliadajúc sa po tvárach veriacich.
„Páter povedal, že naše mesto je prekliate..." ozval sa chvejúci ženský hlas, v ktorom bol jasne poznať strach.
Samozrejme, pomyslel som si, môj otec videl démonov takmer všade. Aj tam, kde nie sú.
„To nie je pravda," ubezpečil som ju vľúdne. „Boh nás všetkých miluje... Prečo by nás preklínal?"
„Je pravda, že tých ľudí zabili démoni?" ozval sa hlas z prednej rady.
Čakal som túto otázku, no zatiaľ som na ňu nechcel odpovedať. Nie dovtedy, kým si nebudem stopercentne istý.
„Nechcem robiť predčasné závery," pokúšal som sa o diplomatickú odpoveď, „ale môžem vám potvrdiť, že vrahom rozhodne nie je človek... a ani zviera."
Ľudia si začali opäť nervózne šepkať. Videl som strach v ich očiach, no zároveň nádej, ktorú vkladali do mojich rúk a pred tým do rúk môjho otca. Mohol som sa len čudovať, že po tom všetkom títo ľudia ešte neodpadli od viery. Ja som začal pochybovať už dosť dávno.
Spomienky na udalosti niekoľkých posledných rokov mi vždy dokázali spôsobiť zimomriavky...
* * *
Rok 1660, Október
Úzkymi uličkami jesenného, upršaného Londýna sa ozýval krik. Des, ktorý spôsoboval, že mi tuhla krv v žilách, ma zakaždým prekvapoval viac a viac svojou krutosťou.
Scéna, na ktorú som hľadel, by sa dala pripodobniť krvavej scenérií španielskej inkvizície.
Anglicko sa doposiaľ vyhlo tomuto ošiaľu, no s narastajúcimi nepokojmi a strachu, ktorý vznikal neustále silnejúcou mocou cirkvi, sa napokon aj ono stalo miestom vyvražďovania a upaľovania.
V Božom mene sa konali tie najohavnejšie činy, ktorým som sa musel nie len prizerať, ale sa ich aj zúčastňovať.
„Carlisle! Potrebujem tvoju pomoc!" Počul som naliehavý hlas patriaci môjmu otcovi, najuznávanejšiemu pastorovi a exorcistovi v tomto meste.
Neochotne som ho poslúchol, pristúpil som k nemu, aby som podržal hlavu mladému dievčaťu, ktoré sa snažilo vymaniť z jeho zovretia. Mätala sebou ako zmyslov zbavená, tušiac, aký krutý osud ju čaká. Jej neposlušné, vlnité vlasy farby ohňa vietor rozfúkaval na všetky strany a divoký pohľad švihal striedavo raz na mňa, raz na môjho otca, hľadajúc, koho by preklial.
„Pýtam sa ťa naposledy! Aké je tvoje meno?!" znel mocný hlas môjho otca.
Stál nad ňou a v ruke držal hrubú knihu v koženej väzbe a malý drevený krížik. Dievčina však mlčala, zmohla sa len na pár nenávistných pohľadov venujúcich otcovi, biblii a krížu.
Ako inak, pomyslel som si, práve takéto správanie považoval môj otec za jednoznačný "príznak" posadnutosti.
„V mene Ježiša Krista ti porúčam, odpovedz! Aké je tvoje meno, démon?!" kričal ďalej, ignorujúc spŕšku opĺzlych nadávok vychádzajúcich z jej úst.
Naznačil mi, aby som jej chytil ruky za chrbtom. Zobral bibliu a priložil jej ju na čelo. Začal odriekať latinskú formulku, ktorá sa používala pri tradičnom exorcizme, no dievča sa mu nepríčetne vysmievalo do tváre. Nemyslel som si, že toto celé je potrebné. Ona vôbec nebola posadnutá. Maximálne psychicky labilná, no otcovi bolo zbytočné niečo vyvracať.
Priečiť sa mu by znamenalo prestúpenie štvrtého Božieho prikázania.
Opäť som si musel pripomenúť to, na čo som mal tak často chuť zabudnúť... Cti otca svojho, tak hovorí Pán, Tvoj Boh...
Po dlhej hodine nezmyselného naliehania, kričania a modlenia sa, otec usúdil, že dievčaťu sa už nedá pomôcť.
„Smrť bude tvojím oslobodením," šepol, kývnuc na dvoch mohutných mužov stojacich neďaleko nás. Muži v čiernych plášťoch, s kapucňami stiahnutými hlboko do tváre a s maskami, ktoré mali chrániť ich identitu, pristúpili k nám. Povolil som svoje zovretie a nechal som dievčinu napospas rukám, ktoré sa po ňu natiahli. S krikom sa bránila nešetrným rukám katov, keď ju vliekli k veľkej vatre zapálenej pre tento účel.
Nervózne som sa zachvel, vediac, čo bude nasledovať.
„Otče, myslím, že nie je potrebné ju zbytočne trápiť," šepol som ticho, no rozhodne. Otec na mňa pozrel káravým pohľadom.
„Nečinila pokánie, Carlisle, je to jediná cesta, ako dať jej duši šancu na spásu..." poučil ma. Ľútostivo som sa pozeral na jej utrpenie.
„Fyzická bolesť nie je nič proti tomu, čo by ju čakalo potom," pripomenul mi chladným hlasom a ja som len rezignovane prikývol. Modlil som sa, nech mi Boh odpustí ten hnev, ktorý sa vo mne hromadil pri pohľade do otcových nesúcitných očí.
Kati spútali dievčaťu ruky a nohy železnými reťazami, no nezakryli jej ústa, ako to bývalo zvyčajne, pretože v tomto prípade sa dúfalo, že démon krikom opustí jej umierajúce telo a snáď ju to zachráni pre večný život. Potom ju zdvihli a jej telo hodili do žeravých plameňov.
Krik, ktorý sa ozval sa nedal ignorovať. Stál som tam a snažil som sa nehľadieť na tú hrôzu, no jej bolestný a šialený hlas sa dral temnotou do mojich uší a rezal moje srdce ako nabrúsená čepeľ noža. Hoci som už videl veľa ľudského utrpenia, nič ma nebolelo viac ako vedomie, že hasne ďalší mladý život.
Ďalšia nezmyselná smrť...
* * *
Rok 1666, Máj
„Nie, s tým rozhodne nemôžem súhlasiť!" zvolal som, keď ma práve jeden dobrovoľník, Johan Gerren, požiadal, či by nemohol ísť sám so svojou skupinou prehľadať kanály.
Domnievali sme sa totiž, že záhadné bytosti, ktoré vyvražďovali mesto, sa nachádzajú práve tam - pod našimi nohami, hlboko v útrobách zeme.
Bolo to jediné možné miesto, keďže sme už prehľadali všetky opustené, schátrané budovy, okolité lesy aj pustatiny. Len tam sa mohli ukryť pred slnečným svetlom, ktoré bolo zrejme ich najväčším nepriateľom.
Na základe našich nových zistení som ľuďom prikázal, aby v noci nezhasínali lampy a nechávali horieť aspoň sviece. Dúfal som, že to pomôže. Zatiaľ sa mi nedoniesla do uší žiadna nová správa o ďalšom úmrtí. Akoby sa bytosti začínali pomaly vzdávať. No, bolo príliš skoro dúfať v také šťastie.
„Chceš riskovať, že dnes v noci zomrie niekto ďalší? Môžme to aspoň skúsiť," naliehal Johan.
„Koľko ľudí sa prihlásilo?" spýtal som sa, zvažujúc svoje možnosti. John sa krátko zamyslel, v duchu rátajúc.
„Asi dvadsať," povedal rýchlo a hľadal v mojom pohľade náznak súhlasu.
„Nie, to je príliš nebezpečné..." Zakrútil som hlavou. Nemohol som tušiť, koľko monštier sa napokon nachádza tam dnu a riskovať toľko životov som nechcel.
„Tak potom, čo navrhuješ?" nevzpieral sa ďalej Johan.
„Myslím, že by bolo príliš nebezpečné ísť do vnútra. Ak by sme aj niečo našli, rovnalo by sa to samovražde. Nemali by sme kam uniknúť. A okrem toho, už dávno nenastal nijaký útok, to znamená, že upíri sú určite vyhladovaní."
Johan sa zamyslel. Po chvíli jeho ustarostený výraz vystriedal sprisahanecky úsmev.
„To je ono... Presne to je kľúč!" mrmlal si popod nos Johan.
„Áno? Hovor!" vyzval som ho, otvorený hocijakému novému nápadu. Bol som ochotný chytiť sa aj stebla trávy, len aby som vyriešil tú nepríjemnú situáciu.
„Práve to je ono. Budú vyhladovaní! Stačilo by ich vylákať von a, ak by sme zhromaždili dostatočný počet ľudí, bolo by ľahké ich zabiť!"
„To je skvelý nápad!" Uznanlivo som prikývol. Bol som prekvapený, že mi to nenapadlo skôr. Po dlhej dobe som získal opäť pocit, že by to mohlo vyjsť. Je to rozhodne menej riskantné ako náš prvotný plán.
Ihneď na druhý deň sme sa rozhodli uskutočniť naše plány. Zvolal som radu, na ktorej sa zúčastnil aj môj otec. Očividne bol hrdý na to, s akou vervou som sa ujal svojich povinností. Jednohlasne sa rozhodlo. Môj návrh prešiel. Občania boli napodiv až príliš ústretoví a ochotní pustiť sa do realizácie nebezpečného plánu.
Jediné, čo mi bolo protivné a s čím som nesúhlasil, bol nápad použiť ako návnadu živého človeka. Snažil som sa ich presvedčiť, že by celkom postačili mŕtvoly ľudí, no neuspel som.
Napokon som musel uznať, že pre upírov bude živá obeť príťažlivejšia, ako nejaká mŕtvola.
Môj otec, ktorý sa pre starobu a chorobu procesov a ani honov nezúčastňoval, s tým súhlasil.
Bol by som odprisahal, že som v jeho pohľade zazrel náznak uznania. Nikdy predtým si ma nevážil, nech som sa sebeviac snažil plniť jeho vôľu. Dnes, keď kráčam v jeho šľapajách, nútený rozhodovať medzi tým, kto zomrie a kto bude žiť, hrajúc sa na samotného Stvoriteľa, mám pocit, že pre neho konečne začínam byť synom.
Synom, ktorého by mohol dokonca aj milovať...
Prípravy boli pri konci. Mesto si plynulo svojim zvyčajným tempom, netušiac, aký masaker sa odohrá dnes v noci. Už zostávalo len rozhodnúť, kto bude naším záchrancom - obetným baránkom.
Už dlhší čas sme sa venovali vypočúvaniu jednej čarodejnice. Bola obvinená z bosoráctva, čiernej mágie, preklínania, dokonca zabíjania mladých dievčat pri svojich satanistických obradoch. Hlasovanie bolo tým pádom znovu jednoznačné.
Mne osobne bola tá žena skutočne nesympatická. Obvykle som sa väzňov zvykol zastávať, no jej som sa nezastal. Zároveň som nemohol súhlasiť s takým krutým trestom. Znovu mi ostávalo len rezignovať a poslúchnuť hlas ľudu. V duchu som sa ubezpečoval, že to bude pre všetkých takto lepšie.
Zvečerilo sa. Okolie potemnelo a atmosféra zhustla s prichádzajúcou nervozitou.
Muži odkryli jeden z kanálov, o ktorom sme si mysleli, že bude ten správny, a zaviedli zbičovanú a zakrvavenú ženu dnu, neďaleko vchodu. Pevne ju zviazali reťazami a nechali ju ležať v špinavých stokách. Väzenie, odkiaľ nemala šancu uniknúť a bola tak vystavená bezprostrednej smrti.
Johan a ja sme stáli na čele sprievodu veľkého počtu ľudí. Boli sme dobre skrytí za múrmi schátraných domov, ktoré boli už dlhší čas opustené. Obyvatelia sa stránili kanálov, pretože sa povrávalo, že práve v nich bývajú upíri - a práve preto sme tu.
Všetci mali v rukách horiace fakle a boli svojim spôsobom ozbrojení - vidly, nože, meče, čokoľvek, čo sa dalo považovať za zbraň.
Uplynuli možno dve dlhé hodiny čakania. Zrazu sme začuli príšerný, srdcervúci vreskot. Patril žene.
Okamžite som sa s Johanom rozbehol ku kanálu, netušiac, čo nás čaká. Dav nás nasledoval. Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Dobehol som ako prvý. To, čo som zbadal sa nedá ani opísať. Nad ženiným dokrvaveným telom sa skláňal ten bezduchý tvor. Bledú tvár mal pritisnutú k jej hrdlu. Počul som chrčanie z jej úst, ako sa jej krv penila v dýchacej trubici a nenásytné sŕkanie toho monštra. V krátkej sekunde som si uvedomil, že tento výjav je skutočný. Prvýkrát v živote som videl skutočného, "živého" upíra. Pohľad na neho ma prinútil oľutovať všetky tie doterajšie vraždy, ktoré inicioval môj otec. Desiatky a desiatky nevinných ľudí. Bolo tak zjavné, že ani jeden z nich nebol tým, čím bol tento tvor.
Netvor zrazu ucítil moju prítomnosť a švihol po mne pohľadom.
„Dobrotivý Bože," hlesol som, keď som zbadal tú desivú červeň v jeho očiach. Zdalo sa, že rozmýšľa, no ten okamih bol taký krátky, že som si to sotva stihol uvedomiť. V jeho očiach sa nezračil strach, ako som očakával - keďže mi za pätami stálo zhruba dvesto ruzzúrených mešťanov pripravených bojovať - ale šialenstvo, ktoré sa nedalo pripísať ničomu inému, len neuhasiteľnému smädu, ktorý musel v tej chvíli cítiť.
Smädu po ľudskej krvi...
Inštinktívne som začal ustupovať, no bolo príliš neskoro. Netvor jediným mrštným pohybom vyskočil von, zanechajúc tam vyschnuté telo dievčiny a vrhol sa na mňa. Možno o stotinu sekundy som zacítil ostré tesáky na svojom krku. Vnímal som len pálčivú bolesť na krčnej tepne a tuhé zovretie, z ktorého som sa nemohol nijak vymaniť. V tom sa mi za chrbtom ozval krik. Zovretie povolilo. Padol som na zem. Netvor hľadel na skupinu ľudí stojacu za mnou. Jeho lačný výraz bolo to posledné, čo som videl. Zrak sa mi rozmazal a ja som už len počul desivý vreskot. Rozpoznal som Johanov vystrašený hlas, keď kričal na ústup.
„Bežte! Bežte! Všetci choďte okamžite preč!" Dav sa v šialenstve rozpŕchol na všetky strany.
Všade sa rozliehal krik, svetlo fakieľ poskakovalo pred mojimi očami ako roj svätojánskych mušiek. Začul som Johanov výkrik. Chcel som otvoriť oči, aby som zistil čo sa deje, no bolesť, ktorá ma zvierala mi to nedovolila. V hlave mi neznesiteľne hučalo a premohol ma pocit, akoby sa mi niekto snažil kladivom rozmlátiť lebku. S veľkými obtiažami som sa nútil myslieť, uvažovať, no myseľ som mal zastretú.
Musel som jednať rýchlo. Matne som si uvedomoval, že hrôza za chvíľu skončí, možno už skončila a príde na rad očisťovanie. Znamenalo to zničiť, zabiť a spáliť všetko infikované. Každého, koho sa upír dotkol alebo ho uhryzol.
Bezpochyby aj mňa. Nepomohol by ani fakt, že som synom najznámejšieho a najvplyvnejšieho pastora v celom Londýne. Bol som si istý, že dokonca aj môj vlastný otec by mi bol schopný preraziť kolom srdce - od tejto chvíle som už pre neho nebol viac synom.
V snahe zachrániť si holý život som sa odplazil do tieňa, ďalej od svetla fakieľ, dúfajúc, že sa ukryjem. Hlasy sa neustále približovali, tak som pozbieral všetky svoje sily a postavil som sa na roztrasené, zoslabnuté nohy. Tackavo som sa vliekol popri stene nejakého opustenéhho domu, až som narazil na pootvorené dvere. Bez váhania som vošiel dnu.
Dom bol opustený, napol zrúcaný. Slúžil zrejme už len ako sklad. Bolo tam plno starých nepotrebných vecí. Prešiel som druhými dverami. Zbadal som schody vedúce dolu. Pokúsil som sa vystúpiť na jeden schod a opatrne zísť dolu, no prerátal som sa. Kolená sa mi podlomili a ja som sa skotúľal dolu kamenným schodiskom.
Doudieraný som pristál na prašnej podlahe. Ucítil som odporný smrad, ktorý sa dal prirovnať hnijúcej mŕtvole. Nevedel som určiť, kde sa vôbec nachádzam. Svet sa mi pred očami rozmazával stále viac.
Bolesť, ktorá bola doteraz tou najhoršou bolesťou, akú som kedy zažil, sa stále stupňovala.
Akoby tá hrôza nemala konca. V tele sa mi začal rozlievať oheň. Žeravá láva mi prúdila v žilách.
V spomienkach som sa opäť vrátil k tej hranici, na ktorej uhorela mladá, nevinná dievčina s ryšavými vlasmi. Takto sa musela cítiť aj ona.
Neviem koľko prešlo minút, alebo hodín... možno mesiacov, dokonca rokov. Akoby sa zastavil čas. Prial som si umrieť, no smrť neprichádzala. Až teraz som skutočne ľutoval, že som sa nenechal radšej upáliť, zabiť svojimi priateľmi, svojou rodinou... Akýkoľvek druh smrti by bol znesiteľnejší, ako toto nekonečné utrpenie.
Myslel som na svojho otca. Nenávisť, ktorá ma pohltila pri myšlienke na neho, bola intenzívnejšia než čokoľvek, čo som kedy cítil. Práve on bol príčinou, prečo sa toto stalo. On môže za to, koľko ľudí prišlo o svoje životy a koľko o ne ešte príde. Práve on je príčinou, prečo som teraz tu a skrývam sa v strachu pred ním.
Bol som uväznený v neutíchajúcej bolesti a trýznení, uvedomujúc si, že som si to vlastne zaslúžil.
Mal som byť silnejší. Mal som ho zastaviť.
Možno ešte budem mať šancu, keď toto celé skončí, keď sa uzdravím... alebo čokoľvek, čo sa so mnou vlastne deje. A ak zomriem, uvítam túto bolestnú smrť viac, ako by som mal padnúť do rúk otca a zomrieť jeho pričinením.
Prinútil som sa mať stále na mysli, že nesmiem kričať. Pery som zvieral najtuhšie ako som vládal.
Bol to jediný záchytný bod v tej temnote, ktorá ma pohltila.
Nesmieť kričať...
Začal som si uvedomovať, že oheň ma stravuje v akýchsi vlnách, ako keď nastáva príliv a odliv, zakaždým zanechajúc na brehu niečo nové, spláchnuc a obmyjúc starý piesok. Presne tak som pociťoval tie návaly horúčnej bolesti.
Každý kúsok môjho tela horel, až kým sa niečo nezmenilo.
Horúčava sa nestratila, no zmenila sa na inú horúčavu, rovnako spaľujúcu, no nie ostrú a intenzívnu, ale tupú, ticho tlejúcu kdesi v mojom najhlbšom vnútri.
Návaly bolesti sa začali spomaľovať.
V končatinách som ju už takmer prestal vnímať. Teraz sa sústreďovala na moju hruď.
Plamene oblizovali moje orgány, pľúca, prebíjajúc si cestu k môjmu srdcu. Počul som jeho zbesilý tep. Tĺkol tak silno a rýchlo, akoby sa moje srdce snažilo odtrhnúť a utiecť zo mňa preč. Vnímal som ako sa bráni pred tými plameňmi, no tie horeli ďalej.
Srdce sa mi naposledy vzprelo. Padli posledné, hlasne počuteľné údery a potom nastalo ticho...
Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné
Sdílet
Diskuse pro článek In Nomine Dei - 1. časť:
Písal sa rok 1666 a kdesi v Londýne, na čele hnutia, ktoré prenasledovalo upírov, stál mladý Carlisle.
Ako zvládol ťažkú úlohu?
Podarilo sa mu dolapiť obávané beštie, ktoré vyvražďovali mesto?
Sdílet
