Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Fotografia z chodníka - 2. časť

25.06.2011 (19:00) • Bubulienka • FanFiction jednodílné • komentováno 21× • zobrazeno 2638×

Fotogafia z chodníka 2. časť

Edward:

Vypol som prehrávač a zaparkoval na parkovisku. Vypol som motor, ale ruky som vrátil späť na volant. Premýšľal som. Premýšľal som nad svojím životom. Je to normálne, že mám okolo seba takých dobrých ľudí, ale ja sa cítim stále sám? Niekedy mám pocit, že je to tým, keď vidím tie šťastné páry. Keď vidím, ako Alice sedí Jasperovi na kolenách a čosi mu hovorí. Keď vidím, ako Rosalie s Emmettom sedia na pohovke v objatí a sledujú spolu film. A nakoniec – Esmé s Carlisleom. Vždy sa na nás pozerajú s toľkou nehou a láskou v očiach. Sú to tri šťastné páry a ja jediný som nazvyš. Ja jediný nemám nikoho a asi to na mňa teraz doľahlo.

Zhlboka som sa nadýchol, vydýchol a zakrútil hlavou. Načo to mám riešiť? Je nebezpečné a neprirodzené, aby sa so mnou stýkal človek.

Vystúpil som z auta a poobzeral sa. Okolo prechádzali ľudia, ktorí si ma ani nevšimli. Golier kabátu som si vytiahol vyššie, aby ma nebolo veľmi vidieť. Zamkol som auto a pobral sa na druhú stranu parkoviska. Stále som cítil úzkosť, ale nie až takú veľkú, pretože obyčajný ľudský život okolo ma upokojoval a dodával sebavedomia, aby som zostal na vegetariánskej diéte.

Prechádzal som popri stromoch a míňal sa s ľuďmi, ktorí sa ponáhľali do práce, za rodinou, za priateľmi a za rodičmi. Sledoval som kaluže a drobné kvapôčky. Do kaluží ľahúčko dopadali sfarbené lístky, tak ako sa na začiatok jesene patrí. Stmievalo sa a kamenný chodník ma viedol do stredu námestia. Na námestí leží okrúhla lavička, na ktorej nikto v jeseni nesedí. Je to moje najobľúbenejšie miesto, lebo ľudia na mňa nemajú poriadny výhľad. Ak sa na mňa niekto pozrie, tak zdvihnem hlavu, takže dotyčný – z môjho pohľadu – zistí, že nemám záujem, tak sa na mňa radšej nikto nepozerá. Aj tak tu má každý svoje problémy. Choroby, rozvody, úmrtia... Zakrútil som hlavou.

Prišiel som bližšie k lavičke, ale strnul som v polovici ďalšieho kroku. Na lavičke ležala kabelka a po zemi sa váľali doklady a peniaze. Ženské veci, pretože kabelku by určite nenosil žiadny chlap. Poobzeral som sa, no nikto na to nemyslel, takže som nemal žiadny pevný bod. Rozmýšľal som, či by bolo správne pozrieť sa tam alebo odísť a nechať to tak. Možno ich tá žena potrebuje...

Riskol som to a podišiel bližšie. Najprv som nazrel do hnedej kabelky a všimol si mobil, ktorý na nej nedbalo ležal. Vzal som ho do rúk a vložil ho dovnútra. Potom som sa zohol k dokladom. Ach jaj. Všetko je úplne premočené. Čo s tým? Peniaze by sa možno dali zachrániť. Zohol som sa a pozbieral všetky mince a bankovky. Teda nebolo ich málo. Vzal som modrú peňaženku z lavičky a vložil tam všetky peniaze. Pozbieral som aj karty a vložil ich dovnútra. Dvakrát som sa otočil okolo svojej osi, či tu nenájdem ešte niečo. Vtom ma upútala nejaká fotografia.

Otočil som ju, na zadnej strane bolo malým písmom napísané Bella. Bál som sa otočiť fotografiu – je to predsa jej súkromie -, tak som chvíľu váhal. Pripadal som si ako idiot. Stojím tu v tme, hľadím na zadnú stranu fotografie a neviem, či ju mám otvoriť, no v druhej ruke držím modrú peňaženku. Otočil som fotku a zostal šokovane stáť.

Pozeralo na mňa nádherné dievča – asi v mojom veku. Mala krásne dlhé gaštanové vlasy. Hnedé oči, ktorým sa nevyrovná ani čokoláda. Mala krásnu slonovinovú pokožku. Úplne ma ohúrila. V ten moment, do mňa niekto vložil; lásku, nehu, priebojnosť, nežnosť... Náhla váha pocitov ma úplne dostala. Ja som sa zaľúbil do fotografie. Musím ju nájsť. Musím nájsť to dievča!

Peňaženku som vložil do tašky a tašku čo najrýchlejšie zazipsoval. A čo teraz? Kde ju mám hľadať? Znova som pozrel na fotku, a potom okolo. Čo mám urobiť?

Jediný, kto mi pomôže je Alice. Ach, áno, Alice! Že ma to nenapadlo skôr. Vtom mi zazvonil telefón. V duchu som sa usmial a siahol do zadného vrecka.

„Áno, Alice? Práve som ťa potreboval.“

„Ja viem, braček. Pozorne ma počúvaj. Vidím iba útržky, ale utekaj k tej pekárni na druhej strane. Chudinka Bella. Má za sebou hrozne ťažký deň. Odpadla, Edward. Akurát ľudia volajú záchranku,“ vysvetľovala Alice. Prerývane som sa nadýchol a mal som pocit, že ma udreli snáď tisíce žeravých kolov.

„Vďaka, Alice.“

Uháňal som na opačnú stranu námestia ako zmyslov zbavený. Bola dosť tma, ale videl som perfektne. Na námestí to žilo, takže ma nesmierne štvalo, že nemôžem použiť svoju rýchlosť.

Došiel som k hlúčiku ľudí a v ich myšlienkach videl to dievča – Bellu. Dostal som neuveriteľnú ranu, a to priamo do srdca. Ležala na zemi, zohýnala sa k nej akási žena, ktorá úpenlivo rozmýšľala nad tým, ako ju z toho dostať. Ľudia to sledovali a jeden muž volal záchranku a obával sa, čo z tohto bude.

Predral som sa až k Belle a tej žene. Muž, ktorý volal záchranku, začal vyhadzovať ľudí. Z jeho myšlienok som vedel, že záchranka je na ceste. Ľudí to prestalo baviť, tak odišli.

„Pusťte ma k nej,“ povedal som a kľakol si k nej. Do hrude ma udrel ďalší zásah. Láska k nej mnou prekypovala. Bolelo ma to. Veľmi.

Chytil som jej ruku – pulz mala. Bola celá bledá a vyzeralo to, že vôbec nevníma. Skúsil som jej rozopnúť kabát, aby som sa mohol dostať k srdcu. Žena vedľa Belly – Mary, ako povedala vo svojich myšlienkach – mi úpenlivo pomáhala a snažila sa Belle pomôcť. Pohladil som Bellu po tvári a snažil sa čo najrýchlejšie konať. Mohol by som urobiť čokoľvek, ale to by tu nesmela byť tá žena a ten muž.

„Už ide záchranka,“ povedal ten muž a ukázal za nás. Záchranka sa k nám rútila neuveriteľnou rýchlosťou.

Nevedel som, čo mám robiť. Zachrániť Bellu, ale ako? Mohol by som ju... Nie to nikdy. Nezničím jej predsa život. Moja láska k nej... Je moja vec, Bella ma nebude chcieť.

Mary, toho muža a mňa, poslali domov. Obaja sa vybrali inou cestou. Záchranka sa zase vybrala do nemocnice. Mal som z tohto celého veľkú hlavu.

Vybral som sa k lavičke. Bola veľká tma, ale to ma nezastrašilo. Mobil v zadnom vrecku mi niekoľkokrát zavibroval, no nemal som chuť riešiť niečo s Alice. Sadol som si na lavičku, kde sa stále nachádzala jej kabelka. Sedel som vedľa tej tašky, a tak ju vzal do rúk. Odnesiem jej ju. Ona sa musí uzdraviť. Musia ju prebrať, keď som to ja nedokázal. Je mi čudné, že tašku nikto nevzal, no teraz sa s tým naozaj nemôžem zaoberať. Musím niečo urobiť.

Carlisle... Áno, on je doktor! Bože, že ma to nenapadlo. Som taký nemožný. Nič mi nedôjde načas, a potom sú z toho iba problémy. Vytiahol som mobil a ignoroval neprijaté hovory od Alice. Zavolal som rovno Carlisleovi.

Z vnútorného vrecka kabátu som vytiahol jej fotku. Robím to všetko iba pre ňu.

Mobil som stisol tuhšie, keď sa v ňom ozval hlas Carlislea...

***

Sedel som v čakárni s hlavou v dlaniach. Na srdci ma pálila jej fotografia, ktorá dostala čestné miesto vo vnútornom vrecku môjho kabáta. Jej taška spočívala na sedadle vedľa mňa. Biele steny nemocnice ma upokojovali pri myšlienkach, ktoré sa odohrávali za rôznymi dverami.

Carlisle sľúbil, že urobí všetko, čo sa len bude dať. Veril som mu. Za dverami sa odohrávala operácia, ktorá zatiaľ nevyzerala veľmi dobre. Carlisle to bral veľmi vedecky, snažil sa ju prebrať, no nejako mu to nešlo... Nervózne som začal poklopkávať nohou.

Vo dverách sa zjavil náčelník Swan a vyzeral veľmi vystrašene. Z jeho myšlienok som zistil, že Bella je jeho dcéra. No zbohom. Ako mu vysvetlím, že som tu? Zatiaľ to vyzerá, že sa nebude pýtať, pretože mal plnú hlavu Belly. Ja tiež, samozrejme. Nechápem, čo som so sebou urobil. Úplne ma dostala fotografia a odpadnuté dievča, na ktoré teraz čakám. Ale čo ak sa preberie? Čo jej poviem? Som upír a zamiloval som sa do nej? To nie. Možno ma ani nebude chcieť. Veď som netvor. Taká krásna a nežná osoba nemôže chcieť niekoho, kto je tak zlý. To je na porazenie.

Charlie si sadol vedľa mňa a položil si hlavu do dlaní rovnako ako ja. Vzal som tašku a položil mu ju na kolená. Zdvihol hlavu, rozmýšľal nad tým, ako som sa k nej dostal, no rozhodol sa, že som Belle iba pomohol, tak mi je vďačný. Bez slova vzal tašku na kolená a znova si dal hlavu do dlaní.

Rozmýšľal som, či mu mám dať aj fotku, ale chcem ju mať ja. Bez tej fotky už asi neprežijem a bez Belly takisto. Tá fotka patrí ku mne...

„Chcete horúcu čokoládu?“ opýtal som sa. Charlie zodvihol hlavu.

„Nie, ďakujem,“ usmial sa a vrátil sa späť do pochmúrnych myšlienok.

Vypol som všetky myšlienky naokolo, pretože som nechcel vedieť, čo sa tam deje. Chcel som sa to dozvedieť rovnako ako Charlie. Prišlo mi ho nesmierne ľúto a nefér, pretože ja by som mohol vidieť všetko na vlastné oči a on tu sedí, bolí ho srdce a trhá mu dušu, že jeho jediná dcéra je v nebezpečenstve.

Po skončení operácie k nám prišiel Carlisle. Charlie a ja, sme sa okamžite postavili na nohy.

„Tak?“ povedal som dychtivo, ale jeho prúd myšlienok ma uviedol do pomykova.

„Hovorte!“ povedal Charlie zúfalo.

„Je mi to ľúto, ale udrela sa do hlavy, dostala otras mozgu a krvácanie do šuškovitého telieska v mozgovej dutine. Nepodarilo sa nám ju zachrániť,“ povedal Carlisle s ľútosťou v očiach.

Charlie a ja sme ho vyjavene sledovali. Začal som krútiť z hlavou.

Nie, nie, nie, nie, nie, nie... To nie. Ona nie je mŕtva! To nie je pravda! Bella, to dievča, nie.

Charlie menil farby. Z ružovej na bielu, z bielej na modrú, a potom s ním normálne seklo.

„Sestrička!“ zakričal Carlisle na recepčnú, ktorá okamžite pribehla aj s dvoma ošetrovateľmi. Vzali Charlieho nevedno kam. Carlisle obrátil pozornosť na mňa.

„Edward, je to cudzie dievča. Nechápem, čo...“ začal a položil mi ruku na rameno.

„Nie, nedotýkaj sa ma. Ty to nechápeš, ona...“ Sadol som si na stoličku a hlavu vložil do dlaní, znova.

Carlisle ma v myšlienkach ľutoval, ale vzdal to a odišiel. Chcel som byť sám.

Tie emócie, ktoré ma ostro bodali, sa nedali opísať. Láska, bolesť, strach, prázdnota. Nenávisť. Nenávidel som sám seba, mohol som ju nejako zachrániť. Všetko je to moja vina. Zabil som ju. Nepomohol som jej. Som netvor a nikdy ju nespoznám. Nikdy nedostanem jej lásku a nikdy nebudem vedieť, či by ma bola ochotná ľúbiť. Nikdy sa nedozviem, čo mala rada, čo nenávidela. Nikdy neuvidím jej smiech.

Ak by som mohol – plakal by som, vytrhal by som svoje srdce z hrude, dal by som všetko zato, aby mohla žiť. Smutne som pohladil kabelku a jej fotografia ma začala páliť na srdci.

Vytiahol som ju a zapozeral sa na jej tvár, oči, postavu, vlasy a jej nádherné pery. Dievča, do ktorého som sa zamiloval, už iba pri pohľade na fotografiu. Dievča, ktoré zomrelo z nejakej hlúpej príčiny. Moja Bella. Milujem osobu, ktorú nepoznám, ale mám pocit, že jej patrí celé moje srdce. A jediné, čo mi po nej zostalo, je toto.

Táto nádherná fotografia z chodníka.

Ak ste sa dočítali až sem, tak vám nesmierne ďakujem a gratulujem. Táto druhá časť poviedky má 1837 slov. Mňa táto poviedka nesmierne bavila, tak dúfam, že aj vás. Dúfam, že ste si k tomu zapli aj tie piesne, lebo bez nich to proste nejde. A dúfam, že som takýmto zakončením nesklamala. Nie všetko sa končí šťastne.

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Fotografia z chodníka - 2. časť: