Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Fotografia z chodníka - 1. časť

13.06.2011 (16:00) • Bubulienka • FanFiction jednodílné • komentováno 15× • zobrazeno 2814×

Fotografia z chodníka

1. časť

Bella:

Práve som sa snažila sústrediť na matematiku, keď dole začal zvoniť telefón. Zhodila som knihy z postele, ktoré dopadli na tvrdé linoleum, a utekala po schodoch, lebo telefón stále zvonil.

„Prosím?“ povedala som nedočkavo do slúchadla.

„Bella!“ ozval sa prenikavý a najkrajší hlas. Hlas mojej mamy. Bola som nesmierne rada, že volá, pretože už dlho sme sa nerozprávali.

„Ako sa máš? Čo máš nové? Čo škola? Je všetko v poriadku? Čo práve robíš? Kam sa chystáš? Čo robíš zajtra? Máš nejakého chlapca?“ spustila hotový príval otázok. Usmiala som sa. Všetky otázky by som prežila, až na tú poslednú. Zdá sa mi to dosť netaktné, pretože dobre vie, že žiadneho chlapca nemám. Vzdychla som si.

„Mám sa dobre... Stále tu prší, takže až také novinky zas nemám. Nikam sa nechystám...“ začala som odpovedať na jej otázky. Popri svojich odpovediach som dostala ešte pár nových otázok, ale nemôžem sa na ňu hnevať. Je to predsa moja mama.

Rozprávali sme sa dobrú hodinu, keď bolo načase končiť, rozlúčili sme sa a mama povedala, že zavolá neskôr. Aspoň chvíľkové rozveselenie v tomto nudnom meste. Charlie je v práci a vráti sa nevedno kedy. Väčšinou sa vracia večerami, takže myslím, že dnešok nebude výnimkou.

Spravila som si úlohy a od nudy nevedela, čo mám robiť. Pred telkou som vydržala sotva pár minút a v kuchyni sa mi samej sedieť nechcelo.

Rozhodla som sa ísť do mesta nakupovať. Vzala som si kabelku, kabát a pre istotu aj dáždnik. Otvorila som dvere a začali na mňa dopadať kvapky dažďa. Zamkla som, pricupitala k autu a naštartovala. Naskočilo ihneď, samozrejme, a tak som mohla čo najrýchlejšie zmiznúť z domu, kde bolo prázdno. Už mi to začalo liezť na nervy. Stále sama. Bez priateľov a bez matky. Niekedy ľutujem to rozhodnutie, keď som si bola istá, že chcem byť vo Forks. No vždy, keď uvidím Charlieho tvár, tak ma to prejde. Nemôžem ho opustiť. On ma potrebuje.

Došla som na parkovisko pred námestím. Vypla som motor a zamkla. Keď som vystupovala, ešte stále pršalo a na mňa dopadali väčšie kvapky vody. Bolo tu šero, ale príjemne. Kabelku som prehodila cez plece a primiešala sa k ľuďom, ktorí tu práve boli. Na Forks ich tu bolo veľmi veľa.

Mojou prioritou bolo nakupovanie, ale nemala som na to chuť. Mala som taký čudný pocit, akoby som si chcela iba sadnúť a obzerať sa. Byť neviditeľná, aj tak si ma nikto nevšíma. A práve teraz som nemala chuť na nič.

Celé mesto obklopovali ľudia, ktorí okolo mňa prechádzali. Nikto nešiel sám. Každý sa smial alebo sa s niekým rozprával. Na zemi bolo plno lístia, ktoré potichúčky opadávalo zo stromov. Každý lístok spadol na zem a zmáčal sa slanou vodou, ktorá padala z neba.

Sadla som si do stredu námestia na okrúhlu lavičku, ktorá bola prázdna. Tak ako ja. Aj ja som sa cítila prázdna a sama, no nemala som dôvod alebo možno mala. Takto by reagoval každý človek, ktorý je sám a jedinú oporu má v matke, ktorá je ďaleko. Potiahla som nosom. Neviem prečo, ale dnes som nejaká rozrušená už od rána. Náladu mi pozdvihol akurát telefón od Renée.

Vzala som tašku a začala sa v nej prehrabovať. Vytiahla som peňaženku a otvorila ju. Chcela som si v nej potriediť doklady a fotky, no vtom mi zazvonil telefón. Pozrela som na display – mama. Nadvihla som obočie a mobil priložila k uchu. Prišlo mi to čudné – volala ráno.

„Mama? Deje sa niečo?“

„Bella, to som ja – Phil,“ povedal. Moje oči skoro vypadli. Čo sa to tu deje? Phil mi ešte nikdy sám od seba nezavolal. V druhej ruke som stále držala peňaženku a nervózne klopkala nohou.

„Phil? Mama mi volala ráno, čo potrebuješ? Stalo sa niečo?“

Ticho. Iba prerývané dýchanie mi oznamovalo, že na druhej linke niekto stále je.

„Phil?“

„Bella?“

„Čo...“

„Mama,“ pošepol.

„Čo sa deje s mamou!“ povedala som hystericky a zamrzla. Od vlasov až dole ma prepaľoval chlad ako z ľadových kociek. Naozaj som sa začínala obávať a podľa ticha na druhej strane – určite sa niečo deje... Ale čo? Mala som pocit, že odpadnem, ak okamžite niečo nepovie.

„Ráno volala, ale potom odpadla a...“

„Hovor!“

„Zavolal som sanitku, bol som tam s ňou. Nemohli ju prebrať. V nemocnici som čakal a doktor povedal, že je mŕtva. Renée bola vážne chorá. Chorobu mi už nepovedali. Bella! Ona o tom vedela a nikomu nič neprezradila,“ šepkal zúfalo.

Zamrzla som. Bolo mi až príliš zima. Nedokázala som vstrebať, čo mi hovorí. Nedokázala som vnímať svet okolo seba. Na druhej strane bolo ticho. Tiež som bola ticho. Zabudla som na to, že držím v ruke mobil, že v druhej mám tiež nejakú nepodstatnú vec. Zabudla som na to, že sedím na námestí plnom ľudí.

„Bella? Povedz niečo,“ povedal. „Bella, si tam?“

„Je mi to ľúto! Povedz niečo.“

Ona je mŕtva. Zomrela! Bola chorá! Nič mi nepovedala! Tieto slová ma pichali ako ostré tŕne. Pustila som mobil, ktorý dopadol presne do tašky. Pustila som aj peňaženku a celý jej obsah sa rozsypal po mokrom chodníku vedľa lavičky. Peniaze, fotky, mince... Všetko.

Ako zmyslov zbavená som sa postavila a rozutekala sa do policajnej stanice k Charliemu. Nemyslela som na to, že mám auto. Nemyslela som na to, že som svoje veci, peniaze a všetky osobné veci nechala na lavičke. Nezaujímalo ma nič! Nič okrem toho, že už tu nie je Renée. On si určite vymýšľal. Určite klamal. Ona nesmie byť mŕtva. Ona by ma neopustila!

Narážala som do ľudí, po tvári mi tiekli slzy a chcela som už byť pri Charliem. Stále mi v hlave vírili myšlienky na mamu a stále mi po chrbte behal mráz. Necítila som svoje ruky. Bolo mi jedno, že sa mi ľudia vyhýbajú...

Stanica je od námestia veľmi ďaleko, ale nezaujímalo ma to. Do desiatich minút som tam. Musím bežať! Viem, že je to hlúposť, ale musím sa nejako zamestnať a dostať zo seba ten pocit. Ten strašný a najhorší pocit!

Kvôli slzám som nevidela na cestu. Už som nevládala. Ľudia sa mi vyhýbali a pozerali na mňa ako na blázna. Áno, ja som blázon! Zastavila som sa niekde pri nejakom obchode, kde sa na mňa všetci vydesene pozerali. Bolo mi to jedno. Všetko mi bolo jedno. Chcela som zomrieť, aj tak sa už nemám komu zdôveriť. Znova som sa rozplakala sa zastavila sa. Nechala som bolesť nech ma ovládne a nechala sa omráčiť.

Upadla som do tichého, tuhého a krásneho bezvedomia. Nemusela som už rozmýšľať nad svojou, maminou alebo Charlieho bolesťou...

Edward:

Vyštartoval som z izby a rozhodol sa prejsť po meste. V sobotu je tam vždy veľa ľudí. Mohol by som zájsť do požičovne a vybrať si nejaký film. Všetky som už síce videl, ale aj tak nemám nič na práci.

„Edward, nebuď dlho. O šiestej ideme na lov do Kanady tak sa, prosím, snaž nemeškať,“ vyčítala mi Alice skôr, ako som stihol zatvoriť vchodové dvere.

„Ako dlho sa tam zdržíme?“

„Dva dni.“

„Fajn.“

Zatvoril som za sebou dvere a vybral sa do garáže. Nasadol som do svojho auta a zapol hudbu. Vycúval som, prešiel cez úzku lesnú cestu a uháňal do mesta na prechádzku.

Som upír, ale baví ma pozorovať ľudí. Aspoň príliš nepútame pozornosť. Veď každý človek má rad prechádzky, no nie? A mňa baví pozorovanie ľudí, vtákov a ten mestský ruch. Viem, že upírovi by to asi malo byť jedno, ale aj tak sa nudím. Žiť medzi troma skvelými pármi nie je pekné. Som z toho unavený. No radšej budem sám, ako s niekým, koho nemilujem...

Sledoval som mihajúcu sa cestu a počúval pomalú a ľahkú, ale energickú pieseň...

Venované NatyCullen za jej stále pozdvihnutia mojej nálady a kvôli jej skvelej valašskej vete: „Boha, neházaj na mňa taký trapas." =D

Vaša Bubu

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Fotografia z chodníka - 1. časť: