Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Everybody makes... mistakes

14.02.2011 (17:00) • Jarusinka • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2552×

Noc. Najkrajšia časť dňa. Dokonca aj mesto, ktoré nikdy nespalo, pomaly utlmilo každodenné rušné zvuky a ospanlivo poblikávalo. Tou tmou kráčal aj on, tak ako každú noc. Pomalými istými krokmi, s rukami hlboko zastrčenými vo vreckách, sa blížil k mostu. Akoby mohlo byť vonku ešte niečo chladnejšie, než jeho pohľad. Akoby tým najobyčajnejším ľudským gestom dokázal zahriať svoje studené srdce...

Lampy v tejto časti mesta, pri tomto moste nesvietili. A keby áno, on by sa už postaral o to, aby to tak neostalo nadlho. Zahalený tmou podišiel až ku kamennému zábradliu mosta a zahľadel sa na vodu valiacu sa prúdom pod ním. Bez záujmu sledoval, ako okraje rieky začínajú mrznúť. Teplota klesala, no chlad v jeho duši už väčší byť nemohol. Bezradne skryl tvár v dlaniach a lakte vyložil na múrik. Nehýbal sa. Nedýchal. Nepotreboval to, nepotreboval nič z toho. Prial si iba cítiť, skutočne cítiť.

Opäť zdvihol pohľad k rieke. Prázdny výraz v tvári by náhodným okoloidúcim nedával nič tušiť o jeho myšlienkach, mohli iba hádať...

Díval sa na jeden z posledných listov, ktoré odnášal prúd ktovie kam. Za ním plával ďalší, hoci o hodný kus ďalej. To bol aj jeho údel. Plávať životom. Plávať smrťou. Sám, ďaleko od všetkých. Pozoroval rovnaké miesto, hoci oba listy už dávno odplávali. Sústredil sa iba na to nič, čo po nich zostalo. Nikto by nemohol vedieť, že tam raz boli, že tadiaľ preplávali a zmizli, neostala po nich nijaká hmatateľná stopa. Žiadny dôkaz. Ironicky si pomyslel, že ani on po sebe nezanecháva žiadne dôkazy...

Stál tam dlho, veľmi dlho, už si ani nepamätal kedy sem prišiel, nevidel ani dôvod, prečo sem ešte stále chodí. Proste to iba robil. Nateraz to patrilo k jeho rutine, ktorá ešte dlho nemala zostať narušená. Ničím. Nikým.

„Hej, si v poriadku?“ ozval sa vedľa neho neznámy hlas.

Okamžite trhol hlavou v smere odkiaľ hlas prichádzal. Sotva meter od neho stála žena chrbtom opretá o kamenné zábradlie. Aj napriek tme dokázal rozoznať každú jej črtu, každý drobný záhyb jej bledej pokožky. Nevšimol si, kedy prišla, príliš bol zaujatý tým ničím, čo v sebe skrýval. Všimol si však, že ona ho dobre nevidí. Jeho druhé ja začínalo spriadať plán stratégie, ale on, aj keď sa len ťažko ovládal, prehovoril:

„Nie.“ Stručné, výstižné. Ona len uznanlivo pokývala hlavou a pripálila si cigaretu. Už mu ani neskrútilo nos, dávno si zvykol. Teraz dokonca uvítal rozptýlenie od tej náhlej spaľujúcej agónie, vdychoval dym spolu s ňou. Stále so sebou bojoval, vyhrával a prehrával zároveň. Chcel utiecť, no vedel, že pred sebou by neutiekol. A on z boja neutekal, iba bol príliš slabý na to, aby bojoval.

„Zabil som človeka. Zabil som už veľmi veľa ľudí, priveľa.“ Zašepkal do ticha.

Sám nevedel, prečo niečo také hovorí tejto neznámej. Stále nepohnute stál a čakal na jej reakciu. Aspoň tak si chcel odôvodniť svoje konanie. Zrazu však začal svoj boj na chvíľu vyhrávať. Ani sa nepohla, dokonca jej srdce nezrýchlilo ani o pol úderu. Apaticky vyfúkla z pľúc dym a zahasila dohorievajúcu cigaretu špičkou topánky. Ona už mala svoj boj dávno za sebou. Mykla plecom a sledovala ako sa spoza mrakov na oblohu vyhupol ostrý kosák mesiaca. Oblaky vôkol neho boli začervenané. To bolo vždy zlé znamenie...

„Pil som ich krv. Tú lahodnú a pritom najodpornejšiu tekutinu na celom svete. Zmýva zo mňa všetku ľudskosť. Každý, čo len najmenší náznak tej ľudskosti, ktorú sa moja rodina snažila vo mne vypestovať. Sklamal som ich, sklamal som seba. Moja duša už viac nie je na tomto svete, odkedy som prvý raz napil zo smrtiacej studne života. Blúdim svetom už celú večnosť, len obyčajný tieň, ani neexistujem, nie som, necítim.“ Zakončil svoj monológ. Po celý ten čas pozoroval rozvírenú hladinu vody. Prial si, aby ho vtiahla do nekonečných hlbín, naveky pohltila v temnote, ktorá ho rozožierala zvnútra.

„Každý robí chyby,“ zašepkala žena vedľa neho.

Opäť otočil hlavu jej smerom, nadýchol sa a znova pokračoval v boji. Tentoraz sa nehodlal vzdať tak rýchlo. Podišla k nemu bližšie a on si všimol, že táto žena bola ešte stále dievča. Aj napriek tomu, že jej oči boli plné zármutku, odrážali chlad, ktorý cítil aj on a na čele sa jej tvorili prvé vrásky. Opätoval jej pohľad, začal plávať v roztopenej horkej čokoláde. Takmer cítil tú trpkú pachuť na jazyku.

Aj ona mu pohľad nebojácne opätovala. Nemala čo stratiť, ani čo získať. Nemala nič. Smrť by privítala s otvorenou náručou. Len stála a dívala sa naňho a on na ňu. Jej myseľ bola preňho neznáma, rovnako, ako ona, bola tichá, nesúdila ho, neodsudzovala, mlčala. Nerozumel tvrdému pohľadu jej očí, ani tomu, ako sa náhle zaleskli a po tvári jej stiekla prvá slza.

Opäť musel so sebou zvádzať krutý boj. Ustrnul a neodvažoval sa pohnúť ani o milimeter, ani nemrkol. Jeho oči zúfalo putovali po jej tvári. Mohol sa jej dotknúť jedine pohľadom, inak by sa neovládol, prehral by.  Ale vedel, že bude musieť prehrať. Prehrá.

„Zaslúžim si smrť, zaslúžim si ešte niečo horšie než to,“ vydýchol tak dlho zadržiavaný dych. Z jeho úst nevychádzali obláčiky pary, aj jeho dych bol chladnejší než prichádzajúca zima. Podišiel o krok bližšie. Vzdal svoj boj, už dlhšie nevládal a nenávidel sa za to ešte viac. Natiahol ruku a pritiahol ju k sebe. Ani nemukla, iba ho objala a hľadela mu do očí černejších než smola.

„Ako sa voláš?“ šepkal jej do ucha a rukou jej odhŕňal vlasy z krku. Chvela sa pod jeho chladným dotykom. Neutiekla. Nebála sa. Videla prichádzať smrť už z diaľky, už keď ho zbadala tu stáť, vedela, že ho našla. Našla toho, kto ukončí jej trápenie a vyslobodí ju. Vybrala si tú najlepšiu možnosť z tých najhorších.

Dych sa mu zadrhával, ako sa snažil udržať svoju temnú stránku na uzde ešte aspoň pár sekúnd. Nemal dosť síl, visel nad priepasťou temnoty, okraja sa pridŕžal už len jednou rukou. A prsty sa mu šmýkali. Ona akoby videla jeho zápas, videla až na dno bezodnej priepasti, strácala sa tam.

„Bella,“ prevravela tak potichu, že ju mohol počuť iba on. Pritisol ju k sebe bližšie a ona ho pevnejšie objala, naklonil jej hlavu na bok. Znova sa zachvela, keď na pokožke cítila jeho studený nos, cítila jeho zrýchlený dych. Zdvihol sa vietor - prišiel čas. Kľačal na zemi pred sebou, ponížený, opäť pokorený. Znova prehral. Ako to mohol dopustiť?

Naposledy sa nadýchol tej opojnej vône a viac to nevydržal. Bledé pery odhalili rad snehobielych zubov, dokonale rovných, dokonale ostrých.

„Odpusť mi to, Bella.“

Na odhalenej pokožke krku ju pošteklil jeho posledný nádych. Tú ostrú bolesť ani nevnímala. Začínala cítiť chlad, ktorý sa jej dostával až pod kožu, do vnútra, do srdca, teplo unikalo s každým jeho zúfalým nádychom a prehltnutím. Tú skutočnú bolesť pocítila až keď sa rýchlo odtiahol. Šialene smädný, akoby ju ani nevidel. Jeho krutý, no pritom bolestný pohľad sledoval, ako v jej očiach vyhasína život. Vytekal z nej spolu s jej krvou. Zaklonil hlavu a zahryzol znova. Ani kvapka nevyšla nazmar. Cítil v sebe jej život, život, ktorý v ňom znova umieral. Pochoval ju v sebe. Hlboko tam, kde ju už nikto nenájde. Padal do priepasti spolu s ňou. Už ani pre jedného z nich nebolo návratu. Padal a snažil sa zachytiť temných stien. Ona padala vedľa neho, usmievala sa, bola slobodná, oslobodil ju no seba pripútal k horiacej hranici ešte pevnejšie. Stratila sa mu z dohľadu - už padal do tmy sám. Opäť sám...

Držal v rukách jej ochabnuté telo. Na tvár si opäť nasadil neprístupnú masku prázdnoty. Jemne ju držal v náručí a kráčal dolu. Bez problémov zišiel miernym svahom až dolu k rieke. Sedel na brehu, nohy mu obmývala ľadová voda, ktorú necítil, okolo neho zúrila prvá víchrica, ktorú nedokázal vnímať. Sedel a díval sa do tých zmierených očí, pohľadu plného porozumenia a navrával si, že aj odpustenia. Nič viac z nej neostalo, už len prázdna schránka. Jej duša už bola pochovaná v ňom.

Zašiel hlbšie do vody. Vo výške pása ho obmýval rozbúrený prúd, snažil sa ho strhnúť no neúspešne. Mal naňho asi taký účinok ako na ktorékoľvek iné bralo. Náhle akoby to pochopil, upokojil sa, prestal besnieť, chystal sa prijať jeho poslednú obeť.

Stále ju držal, nechcel ju pustiť, chcel ju vrátiť späť, urobil by hocičo. Nemohol si ju nechať. Ponechá si len spomienku. Jemne ju posunul a jej telo pomaly odnášala voda. Plávalo pokojným prúdom, pomaly, s ľahkosťou. Nemohol sa na to viac dívať. Jediný skok stačil na to, aby bol von z vody. Stále na moste, ale už ju nevidel.  Vietor utíchol, zmizla a spolu s ňou aj on.

Začínalo svitať. Odchádzal preč. Skryť sa pred zrakom svojím aj pohľadmi sveta. Prechádzal temnými uličkami, kým sa dostal von z mesta. Bežal lesom, neobzeral sa, takmer by sa vznášal, ale tá ťažoba ho držala pri zemi. Toto bolo jeho posledné zlyhanie, posledná prehra. Náhle zastavil a bezradne sa obzeral. Nič mu nebolo povedomé, nevedel kam má ísť, čo má robiť. Bol príliš slabý, no zosilnel. Posledná prehra ho zocelila. Znova si želal vrátiť čas a urobiť veci inak. Vedel ale, že aj keby sa situácia zopakuje, urobil by to isté, musel to urobiť.

Keď znova vchádzal do toho istého mesta, opäť bolo ponorené v tme. Kráčal rýchlo, rozhodne, mal smer. Vrátil sa tam. Znova stál na moste a hľadel do rieky. Každú noc sledoval zmeny okolo neho. On bol jediný, ktorý sa nemenil. Vánok mu privial hmatateľnú spomienku na ten večer. Pri nohách sa mu zachytili noviny z minulého týždňa. Zdvihol ich, nečítal, pokrčil a hodil do vody. Do rieky, ktorá odplavovala všetky jeho spomienky a prinášala iba trpkú bolesť.

Vracal sa tam neustále. Nemohol s tým prestať, nedokázal zabudnúť. Jeho oči už nepohlcovala čierna temnota, dokonca ani krvavočervená nenávisť. Každý, kto by mu pozrel do očí, by videl už len znepokojivé stuhnuté zlato, bezbrehé zúfalstvo, utrpenie a znova len tvrdé zlato. Každú noc si pre seba opakoval tie tri slová...

Odpusť mi, Bella...

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Everybody makes... mistakes: