Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Edward's memories

30.08.2012 (15:00) • GCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 7× • zobrazeno 2166×

Tuhšie som si privinul k sebe telo mojej poslednej obete a vychutnával si tú opojnú tekutinu, ktorá sa mi liala hrdlom. Bola sladká a tak teplá. Tiekla mojimi útrobami a hasila ten žiar, ktorý drvil moje hrdlo. Keď som si vzal aj poslednú kvapku, pustil som telo a utrel si ústa. Na ruke sa mi zachytili nepatrné kvapky. Olizol som ich, aby som neprišiel ani o jednu. Znechutene som pozrel na telo predo mnou a odfrkol si. Tvár bez výrazu a sklený pohľad. Vzal som ho do jednej ruky a rozbehol som sa k lesu. V rýchlosti som ho zahrabal a pomalým krokom som kráčal tým temným lesom.

Nemal som dôvod niekam sa ponáhľať. Nikto ma nikde nečakal. Les pôsobil upokojujúco, ale aj tak si nevzal to, čo ma morilo. Zbaviť sa myšlienok je nad moje sily. Samy vychádzajú na povrch a mučia ma každú minútu môjho prekliateho života. Len na malý okamih sa dokážem od nich odpútať. No vždy sú to len minúty, keď sa oddám lovu, zameriam sa na korisť. Vtedy moja myseľ dokáže spracovať len to a odpútať sa od všetkého ostatného. Červená clona zahalí môj zrak a ukáže len jediné - prudko bijúcu tepnu so zdrojom mojej obživy. Lahodnú krv, tú červenú tekutinu, tak sladkú a povznášajúcu.

A potom príde realita. Keď sa stratí červená clona a moje telo je opäť silné a pokojné, prídu myšlienky. Ubíjajúce a ukazujúce mi moju pravú tvár. Tvár netvora, ktorý zabíja a ničí všetko živé okolo seba.

„Môžeš si za to sám,“ bije ma moje podvedomie. „To ty si na vine! To ty si zo seba spravil to, čím si!“

A má pravdu.

Moje kroky viedli k útesu. Posadil som sa medzi skaly a zahľadel som sa na hviezdnu oblohu. Tu na tomto mieste boli hviezdy také jasné a boli ich tu snáď milióny. Svetlá z mesta sem nedosiahli, a preto sa tu tak krásne mihali na oblohe, že ich i ľudské oko mohlo všetky vidieť.

Každá tá hviezda mi pripomínala okamihy, kedy som bol šťastný. Kedy som sa cítil ako tie úbohé tvory, bažiace po peniazoch, spokojnosti, kráse - tak malicherné potreby - kedy som sa cítil ako človek. 

Moje prvé spomienky na ňu neboli príliš krásne. Mal som zlosť sám na seba, ako som reagoval. To bol prvý týždeň, kedy som sa obral o jej spoločnosť. Len preto, že jej vôňa krvi bola pre mňa neodolateľná. Najsladší nektár, aký som kedy mal možnosť cítiť a okúsiť. Chuť, ktorej na svete niet páru. Moja La tua cantante.

Uškrnul som sa nad tým názvom, ale naozaj bol výstižný. Jej melódia, jej nápev, jej noty mi znejú v ušiach dodnes. Bola to pieseň, ktorú Boh napísal len pre mňa. Len pre mňa bola stvorená. Len mne mala spievať a len ja som tú krásu mohol počuť.

Ten týždeň strávený na Aljaške u známych, som strávil ponorený do svojich myšlienok tak ako teraz. No vtedy mali zmysel. Dnes už nie. Vtedy som pochopil, že musím v sebe nájsť silu a vrátiť sa. Musím ovládnuť sám seba a nenechať sa ovládnuť nejakou slabou ľudskou ženou. Ona sa nemohla postaviť proti mne a proti láske, ktorú som cítil k svojej rodine. Nemohla ma od nich odlúčiť len preto, že tak neodolateľne voňala. Ale ona to dokázala. Dokázala, že som ušiel, zbabelo unikol. Pred sebou, pred pohŕdavými pohľadmi svojej rodiny, ktoré boli v skutočnosti súcitné, ale ja som v nich videl niečo úplne iné.

Ale postavil som sa jej a aj svojmu svedomiu a vrátil som sa s vedomím, že to zvládnem. Vyhýbal som sa jej pohľadom, nahováral som si, že je to len slabá žena, ktorá ma nedokáže zdolať. Ale vo chvíľach, kedy o mne netušila, som ju pozoroval. Už len preto, že jej myseľ sa mi nedokázala otvoriť, že som nedokázal pochytiť jedinú myšlienku, ktorá sa jej hlavou mihla. Už len preto som sa musel naučiť čítať z jej výrazov. A že to nebolo ľahké som pochopil skoro okamžite.

Keď ju vyvolal učiteľ a ona si nervózne zahryzla do pery, myslel som, že látku neovláda, a preto sa snaží oddialiť svoje slová. Ale v skutočnosti iba premýšľala, ako svoju odpoveď podať čo najlepšie, pretože vždy bola správna. Keď ju oslovil nejaký chlapec s ponukou na rande a jej sa na tvári zjavil rumenec, myslel som, že to je preto, že ten chlapec v nej niečo vyvoláva, ale ona na ich slová reagovala vždy odmietavo. Až neskôr som pochopil, že jej vadí prílišná pozornosť.

Učil som sa ju čítať. Musel som ju pochopiť a dokázať dopredu zistiť jej reakciu, ale len málokedy sa mi to podarilo. Bola tak ťažko čitateľná. V tom bola úplne odlišná od iných ľudí. Áno, v ich prípade mi pomáhali aj ich myšlienky, ale po tom, čo som spoznal ju, som tieto praktiky začal realizovať aj na iných ľuďoch. Snažil som sa nepozerať im do hlavy, ale z ich výrazov predpokladať, ako zareagujú. U všetkých to išlo ľahko, len ona bola pre mňa oriešok. Ťažko zdolateľný hlavolam, pretože jej reakcia bola vždy opačná.

Jej vôňa ma však stále privádzala do šialenstva. Ale predstava, že sa kvôli nej budem musieť vzdať svojej milujúcej rodiny, ma nútila neodolať a bojovať sám so sebou. K tomu mi pomáhali moje tajné návštevy. V noci, keď zaspala, som sa vkradol do jej izby. Najskôr som len sedával pri otvorenom okne, pozoroval jej spiacu tvár a pomaly si zvykal na jej opojnú vôňu. Po čase som sa osmelil a sedával som na kraji jej postele. Mávala nepokojný spánok, prehadzovala sa a ja som túžil ju upokojiť. Pohladiť ju po vlasoch a našepkávať jej, že sa nemusí ničoho báť, pretože som tu a zvládam sám seba.

Lenže moje návštevy mali aj iný účinok. Každá noc strávená v jej prítomnosti ma nútila premýšľať nad ňou. Pozorovať ju a hľadať na nej to, čo som inde nevidel. Jej krásna bledá tvár, ktorá bola tak podobná tej našej. Plné červené pery, ktoré ma po čase tak lákali, že som ich chcel ochutnať. Pocítiť, či sú naozaj také teplé, ako sa vraví. Ale najviac ma zaujali jej oči, ktoré mali farbu mliečnej čokolády. Síce, keď spala, nemohol som sa v nich topiť, ale často som si ich vybavoval. Túžil som, aby sa na mňa nimi pozrela a ja som mohol uvidieť kúsok neba. Neba, ktoré bolo stvorené len pre mňa.

Stačilo mi pár dní a ja som bol úplne stratený. Stratený v sám sebe, pretože som našiel to, v čo som nikdy nedúfal. Našiel som zmysel svojej existencie. Našiel som svoju osudovú lásku.

V deň, kedy mi prezradila, že vie, kto som, sa mi na okamih rozpadol celý svet. Prišiel strach, že aj keď som ju ešte nezískal, už som ju naveky stratil. Na okamih som sa presviedčal, že mi to nevadí, že i tak som ochotný zostať jej na blízku, chrániť ju a milovať, hoci pri tom budem trpieť, keď mi ona svoju lásku neopätuje. Ale ona ma opäť prekvapila svojou reakciou. Vyznala sa mi, že moje city opätuje a že ma miluje. Možno nie tak silnou láskou, akú som cítil ja k nej, pretože ľudské city sú od našich tak odlišné. Ale i to uistenie mi vlialo nádej do mojich mŕtvych žíl. Cítil som sa šťastný a presviedčal som sa, že na malý okamih svojej existencie pocítim tú radosť, ktorú som videl u svojej rodiny.

Bol v tom však veľký rozdiel. Každý člen mojej rodiny mal za partnera rovnaký druh. Len ja som si vybral ľudskú bytosť. Bytosť s tak krehkým telom a krátkou dĺžkou života. Ale i to som bol ochotný podstúpiť. Byť s ňou len krátky čas, a potom sa pobrať za ňou.

Začala sa nová etapa môjho života. Cítil som sa, akoby som mal naozaj len tých sedemnásť. Zrazu som nebol storočný upír, ktorý prešiel pol sveta a okúsil si už mnoho. S ňou som spoznával iný svet. Najskôr to boli len letmé dotyky rúk, kedy sa strach z toho, že ma odmietne opäť dostavil. Ale ona moju ruku pevne uchopila. Nevadil jej chlad, skôr som mal pocit, akoby si to vychutnávala. Keď moju ruku prikladala k svojej tvári, a pritom privrela viečka, aby sa do toho okamihu mohla viac ponoriť, šiel som zošalieť radosťou. A potom jej ruka spočinula na mojej tvári. Nikdy nedokážem opísať ten pocit, ktorý som vtedy cítil. Mohol by som mať tisíce rokov a oplývať všetkou múdrosťou sveta, ale nenašiel by som správne slová, ktoré by ten okamih vystihli. Lietal som, vznášal sa, cítil sa celý, plný? Bol som Bohom? Ťažko povedať. Ale jedno som vedel. Miloval som ju a bol šťastný. Chvíle, kedy sme boli v objatí toho druhého sme si nikdy nevedeli dostatočne užiť. Cítiť teplo jej tela na tom mojom, cítiť, že sa vsakuje do mňa a celého ma zohrieva, cítiť, že mi znova prúdi v tele krv. To všetko som prežíval a len s ňou.

Po čase som však túžil dostať a dať viac. Nestačili nám už dotyky, aby sme si vyjadrili to, po čom sme túžili. Keď som sa prvýkrát dotkol jej teplých pier, dostal som sa do neba a túžil umrieť a zostať s týmto pocitom naveky. Myslel som, že nič viac a nič krajšie od života už nechcem. Ale ona ma prekvapila znova a po pár rokoch som dostal od nej ešte viac.

Opäť som pozrel na hviezdne nebo a vyhľadal som iné súhvezdie. To mi pripomenulo iné spomienky. Náš prvý ples. Tanec, ktorý tak nenávidela. A pritom sa na parkete vznášala ako víla. Vlasy sa jej vinuli až k pásu a pri každej otočke sa jej dostali do tváre a na chvíľu mi zhatili pohľad na ňu. Jej šťastný úsmev, keď sa točila v mojom objatí a pripomínala mi princeznú z rozprávky. Bola moju princeznou. Nie! Bola mojou kráľovnou. Kráľovnou môjho srdca a života.

Ale nedalo sa zabudnúť, čo predchádzalo tomu plesu. Nešťastné spomienky na jej telo zvíjajúce sa pod vplyvom jedu kolujúcom v jej tele. Lenže i túto spomienku pohltila iná. A to spomienky na chuť jej krvi. Vtedy som ju po prvýkrát ochutnal.

„Ach...“ povzdychol som si, keď sa mi vybavil ten obraz. Keď sa mi vybavila tá opojná chuť. Ako veľmi som vtedy so sebou bojoval, aby som sa od nej dokázal odtrhnúť. Ani Carlisleove naliehanie, že ju zabíjam, ma od nej nevedeli odpútať. Jediné, čo zabralo, bol pohľad jej úprimných očí plných lásky. Ten pohľad dokázal preraziť červenú clonu, ktorá sa mi pred očami vytvorila pri vôni jej krvi. Len ten pohľad ju zachránil. Len ona sama sa zachránila pred istou smrťou. Len ona a jej láska ku mne. Odvtedy som prestal pochybovať o tom, čo k sebe cítime.

Lenže prišla ďalšia rana. Áno, osud si s nami nepekne zahrával. Keď prišlo pokojné obdobie, bolo to ako to ticho pred búrkou. Vždy som musel niečo očakávať. Tentokrát to bola moja rodina. Teda skôr jeden člen, ktorý ohrozil jej život. Nešťastné osemnáste narodeniny. Pre ľudského tvora je to obdobie, kedy sa teší, že zdolal istú skúšku, že je už len krôčik od dospelosti. Ona v tom období stála pred skúškou boja o svoj život. Ľudský tvor v dome plnom upírov s tečúcou krvou. Aká irónia. Chcel som ju chrániť pred celým svetom, ale nevedel som ju uchrániť sám pred sebou.

Rozhodnutie zmiznúť z jej života a dopriať jej ten ľudský, plný radosti z obyčajných vecí, ma stálo veľa úsilia. Bola proti mne celá rodina. Nikto ju tu nechcel nechať a zabudnúť, ale moje rozhodnutie bolo neoblomné. Musel som to urobiť pre ňu a musel som to urobiť pre seba. Postaviť sa jej tvárou v tvár a klamať. Klamať o svojich citoch, o svojom rozhodnutí. Klamať o tom, že nie je pre mňa dôležitá, že pre mňa už nič neznamená. Ale ustál som i toto. A ona? Ona mi oddane hľadela do očí a uverila každému môjmu slovu, ktoré sa mi vrývali do kamennej pokožky, ako nôž do masla a bodali ma na tom najcitlivejšom mieste.

Netušil som, že ma to bude zabíjať. Každý deň, kedy som nemohol cítiť jej vôňu, počuť jej smiech, držať ju v náručí a cítiť jej bozky a dotyky, ma zakopával hlbšie a hlbšie. Až som sa celý rozpadol. Jediný telefonát od mojej sestry zničil akúkoľvek šancu ešte niekedy ju vidieť, cítiť, dotýkať sa jej.

Čo som mal robiť? Nič už nemalo zmysel. Cítil som sa vtedy tak prázdny. Ani tie slzy nemohli prísť, aby som aspoň nejako ukázal, ako veľmi trpím. Myšlienka skoncovať so svojim životom prišla náhle. Nebolo nad čím premýšľať. Veď na čo dýchať vzduch, ktorý už ona nemôže? Na čo vidieť slnko, ktoré jej už neožiari tvár? Na čo hľadieť na mesiac, na ktorý sa už ona nepozrie? Na čo cítiť vánok, ktorý jej neprehrabne vlasy? Na čo žiť? Prežívať?

So spomienok ma vyrušil príboj vĺn, ktoré narážali do skál pod útesom. Práve takýto útes spôsobil náhly rozpad môjho sveta. Ona, útes a rozbúrené more. Mal som pred očami moju lásku stojacu na jeho okraji a dívajúcu sa do temnoty vĺn. Čo vtedy cítila? Strach? Prázdno? Mohla sa cítiť tak, ako ja teraz? Mohla byť ako prázdna čaša, ktorej sa už nikdy nedostane nejakého obsahu?

„Mohla,“ vzdychol som a vedel, že mám pravdu. Bola prázdna, hoci v jej vnútri bilo srdce, hoci v nej kolovala krv, hoci cítila bolesť a utrpenie. Bola prázdna a vyprahnutá. A za to všetko som mohol len ja a moje neuvážené činy.

Spomínam si na kroky, ktoré ma delili od lúčov slnka na Volterrskom námestí. Spomínam si na ľudí, ktorých prítomnosť som si uvedomoval, ale necítil. Už som nebol schopný cítiť nič. Ani strach a ani bolesť. Nemusel som, pretože nebolo pre koho toto všetko pociťovať. Nestál som o nič, len čím skôr zmiznúť z povrchu zeme a ponoriť sa do nevedomia.

Keď som začul jej hlas a pocítil jej dotyk, myslel som, že som v nebi. Že sa nado mnou Boh predsa len zľutoval a pustil ma za svoje brány. Ale jej naliehanie a prosebný hlas ma donútili oči otvoriť a pohliadnuť na jej smutnú a ustráchanú tvár.

Prišlo precitnutie a ja som opäť dostal šancu utopiť sa v tej čokoládovej rieke. Môcť sa opäť nabažiť jej dotykov, cítiť jej telo na mojom a užívať si jej bozky. Ale krutosť vládcov môjho sveta nás postavila pred situáciu, ktorú som nechcel dovoliť - vziať mojej láske ľudskosť. Vziať jej to teplo, vziať jej bijúce srdce, tú nádhernú vôňu, ktorá ma tak trápila. A toto všetko zároveň vziať aj mne. To jediné potešenie.

Zúfalý z podmienok, ktoré nám stanovili, odhodlaný čeliť jej prosbám o premene som si sebecky znovu užíval to, čo som si sám chcel odoprieť. Znovu som ju mal pri sebe, znovu som sa jej dotýkal a nechcel ju pustiť. Už mi nevadila jej krv, už mi nevadila jej divoko bijúca tepna, sľubujúca slasť. Pocit, že by som ju navždy stratil, prebil všetky moje obavy.

Myslel som, že budem chodiť dlhé dni k jej dverám a na kolenách ju prosiť o odpustenie za ten neuvážený čin, ale ona ma opäť prekvapila. Odpustila mi po prvom objatí. Nečakala vysvetlenia, nechcela nič viac, ako byť mojou naveky. A ja som sebecky túžil po tom istom.

Ale minulosť nám nedala pokoja a ja som opäť bojoval o jej život. Armáda novorodených upírov, vytvorená s jediným cieľom - pripraviť o život moju lásku - nám narušila pokojné dni. Celá rodina a s ňou i svorka vlkolakov stála na našej strane a bojovala so mnou za jediný ľudský život. Keď sa telo upírky, ktorá stála za tým všetkým, smažilo v plameňoch, pocítil som úľavu. Na ako dlho? pomyslel som si vtedy, pretože pocit, že sa opäť nájde hrozba, ktorá nám skríži cestu, bola neodvratná.

Lenže potreboval som ju mať len pre seba. Aj keď som tušil, že zasa niečo príde, chcel som, aby bola naveky len a len moja. Pred ľuďmi, pred Bohom, pred celým svetom. A ona súhlasila. Spomienka, ako kráča k oltáru, kde na ňu čakám, ako jej snehobiele šaty lemujú jej krásnu postavu, ako sa usmieva tým najkrajším úsmevom, ktorý patrí len mne, mi zahriala moje mŕtve srdce. Videl som ju, akoby to bolo len pred pár minútami. Nervózne si hryzúc spodnú peru kráčala pomalým krokom. Zastala predo mnou a náhle prestal okolitý svet existovať. Nepatrne som zachytil slová kňaza, ktorý naveky spečatil našu lásku.

A potom prišiel bozk. Náš prvý novomanželský. Bol iný ako tie pred tým. Nič a nikto nám nebránil ukázať všetkým našu lásku. V tom jedinom bozku, ktorý trval tak málo, hoci sme sa od seba nevedeli oddeliť dlhé minúty, bola všetka naša láska a utrpenie, ktorým sme si museli prejsť, než sme mohli stáť na tomto mieste a všetkým ju ukázať.

A potom nastali tie najkrajšie okamihy, ktoré som s ňou prežil. Ostrov Esme zostane naveky svedkom nášho prvého splynutia. Obavy, ktoré ma vtedy obchádzali, boli veľké, ale moja láska bola ešte väčšia. Sľúbil som jej, že prežije pravé medové týždne a že sa o ne pokúsime.

To, čo sme prežili pár hodín po príchode na ostrov, sa slovami opísať nedá. Cítiť jej telo a vôňu a nechať sa vyniesť do výšin, o tom som si nikdy nedovolil ani snívať. Ale stalo sa to skutočnosťou. S mojou láskou som zažil to, čo už nezažijem nikdy viac a s nikým iným. Keď naše telá splynuli v jedno, akoby sa otvorila zem a všetko do seba pohltila. Neexistovalo nič a nikto. Len ona a ja.

Ale nič netrvá večne. Zasa som to bol ja, kto spôsobil jej utrpenie. Zistenie, že pod srdcom nosí plod, ktorý sa počal pri našom spojení, ma naplnilo ďalšími obavami. Nepomohlo ani jej naliehanie, že vzniklo z našej lásky. Čo môže vzniknúť spojením anjela a démona? Len ďalší démon, ktorý pohltí tú dobrú časť a prevládne nad ňou. Skúšal som to po dobrom. Prihováral som sa jej a prosil ju, aby sme sa toho zbavili, ale ona si stála za svojim. Bezhlavo sa do toho stvorenia zamilovala. Už od prvého okamihu, keď sa to v nej pohlo, ho milovala rovnakou láskou ako mňa. Nežiarlil som, nebolo na koho. Skúšal som kričať, zlostil som sa a naliehal, ale nič nepomáhalo. Ona všetko odopierala a mizla mi pred očami. Strácala sa jej prekrásna farba pokožky a nahrádzala ju šedá, s ponurými temnými kruhmi pod očami. Aj jej telo sa proti tomu bránilo. Neprijímalo potravu. Plod v nej sa prudko hýbal a ničil mi ju zvnútra. Stratili sa jej tie iskričky v očiach. Bojoval som s ňou a ku koncu si kľakol na kolená s prosbou, nech mi neberie samu seba. Ale ona si nedala povedať a nechala sa dobrovoľne zabíjať a ničiť. Chradla každým dňom viac. Ku koncu už skoro nevedela ani prehovoriť, taká bola slabá, ale nevzdávala to.

„Niekto tu po mne zostane. Budeš ho milovať, tak ako mňa. Dáš mu všetku svoju lásku!“ presviedčala ma, ale ja som nemohol. Nemôžem predsa milovať niekoho, kto ju zabije. Kto ma pripraví o to, čo mi je najcennejšie. Nemôžem milovať vraha!

Dúfala, že ju jed zachráni, že jej pomôže a privedie ju späť do tohto sveta tak, ako to bolo so mnou. Presviedčal som sám seba, že to musí vyjsť. Stačí len jediné - udržať jej srdce biť. A to bola jej úloha. S nechuťou som sa díval na jej vzdúvajúce sa brucho. Preklínal som sám seba, za to, že som poškvrnil jej lono a tým ju zabíjal. Ale s jej tvrdohlavosťou som sa nevedel zmieriť, a tak som posledné dni sedával pri nej. Snažil som sa predstaviť si ju, ako vyzerala pred našou svadbou. Ako sa v celej svojej kráse na mňa usmieva a leží v mojom náručí. No myšlienky na naše milovanie sa do mojej mysle stále vkrádali a ja som si musel sebecky priznať, že neľutujem. Neľutujem to, že som sa s ňou spojil tak, ako to chcela. Neľutujem, že moje semeno vzklíčilo v jej lone. Ľutujem len to, že ma opúšťa a nenechá tu po sebe nič.

Keď prišiel ten osudný deň a moja láska sa zmietala v pôrodných bolestiach, stál som ako prikovaný a pozoroval ju. Už sa viac robiť nedalo. Do jej tela sme vohnali toľko jedu, koľko to len bolo možné. Kričala a prosila nás o smrť. No to som nemohol dopustiť. Potreboval som, aby tú bolesť zvládla, aby mi pohliadla do tváre novými očami. Aby ma videla svojim novým lepším pohľadom. Ale na to bolo priskoro. Mala pred sebou dlhé tri dni, kedy ju bude pohlcovať tá bolesť, ktorou sme si prešli všetci. Spaľujúca, no oslobodzujúca.

Celým domom sa niesli rôzne zvuky. Na jednej strane to bol plač a nárek dieťaťa, ktoré sa dožadovalo svojej matky. Na druhej to bol krik ženy, zmietajúcej sa na lôžku, od ktorého som sa odmietal pohnúť. Nič nebolo dôležité. Ani ten nárek dieťaťa. Ak sa moja láska preberie, pôjdeme sa naň pozrieť spolu.

Minúty ubiehali veľmi pomaly. S každým jej výkrikom som sa trhal spolu s ňou. Spolu s ňou som to znova prežíval - upaľovanie zaživa. Znovu som cítil, ako celý horím. Vedel som ju pochopiť, ale nedokázal som jej tú bolesť zmierniť. Len som ju držal za ruku a šepkal jej upokojujúce slová. Kŕčovito zvierala moje ruky, zmietala sa na posteli a kričala. Nič viac, nič menej. Jej srdce divoko tĺklo, až prehlušilo všetky zvuky v dome. Mal som pocit, že jej vyskočí z hrude. Až som jeho zvuk začul poslednýkrát. Naposledy potichu buchlo, a potom nastalo ohlušujúce ticho. Nič, žiadny zvuk a ani nádych. Len ticho a prázdno.

Musel som sa odpútať od tej bolesti, a tak som sa zahľadel na vychádzajúce slnko. Pomaly stúpalo k nebu a ukazovalo sa v celej svojej kráse. Mal som pocit, že sa mi vysmieva. Že sa uškŕňa nad mojim krutým osudom. Sklonil som hlavu medzi kolená a rukami si zašiel do vlasov. Chcel som si ich vyrvať, aby som tú bolesť, ktorá ma obklopovala, nahradil inou. Ale nešlo to. Bolesť sa ma držala a bola stále intenzívnejšia. Mohli prejsť mesiace, roky, desaťročia, stále bola silná a nedokázala ma opustiť.  

Vstal som a vykročil smerom do lesa. Pomalým krokom som sa v ňom túlal. Všetko živé sa mi vyhýbalo a ja som sa musel hystericky smiať. Môj rehot sa niesol lesom a plašil všetko naokolo, čo si ešte nestihlo uvedomiť prítomnosť predátora.

„Zbláznil som sa,“ šepol som, keď môj smiech ustal. Tvár sa mi opäť skrivila bolesťou, no kráčal som ďalej. Bez myšlienok, bez dôvodu. Len sa túlať, zablúdiť a nemôcť nájsť cestu späť. Nevnímal som nič okolo seba. Nebol dôvod strachovať sa, veď najhroznejším tvorom som tu bol ja. Dokonca som mal pocit, že i tie neživé stromy mi samy ustupujú z cesty. Nevidel som farby, nevnímal svetlo, nepočul zvuky. Svet sa uzavrel a stratil spolu so mnou.

Netušil som, ako dlho som šiel a ani kam som sa dostal. Nepotreboval som spať, oddychovať a teraz ani loviť. Vôňu ľudskej krvi som necítil. A pri tom sa stačilo len nadýchnuť. Keby som to urobil, vedel by som, čo ma čaká. Ale môj otupený mozog odmietal vykonať akýkoľvek úkon. A tak som sa dostal na lúku. Bez toho, aby som zdvihol zrak zo zeme, som ňou prechádzal nevnímajúc nič okolo seba.

„Ehm...“ vyrušilo ma odkašľanie, ktoré som vnímal len okrajovo. Veď na čo aj? Kto už len mne môže ublížiť? Ak by som natrafil na upíra, možno ma len zbaví mojej bolesti. Nádej na vykúpenie ma donútila zdvihnúť zrak. Pomalým pohybom som smeroval k postave stojacej na druhej strane. Postupne po kvetoch, ktorými bola lúka posiata som sa dostal až k nohám. Útlym, štíhlym, podľa konštrukcie ženským. Kĺzal som pohľadom po jej tenkom páse, vyššie až k hrudi a potom tvár. Tam som sa zastavil a študoval jej kontúry, ktoré mi boli známe. Ale ani moja upírska myseľ si nevedela vybaviť, kde som ich mohol zazrieť.

A potom som jej pozrel do očí. Ten pohľad ma zabil. Čo bola moja bolesť, oproti pohľadu tých nádherných čokoládových očí mojej lásky? Klesol som na kolená a vzlykal. Plakal som nahlas bez sĺz, no s krikom, ktorý musel trhať uši všetkému živému naokolo. Pocítil som dotyk. Môj zrak sa opäť zastavil v tých čokoládových jazierkach. Kľačala naproti mne a uprene ma pozorovala. Bola iná, neznáma. Toto nebola moja láska. Bolo to dievča, ktoré malo oči mojej lásky. Nič viac som nepoznával, len v tých očiach som sa opäť topil.

Nevravela nič, len ma pozorovala. V tvári mala bolesť, ale zároveň som tam videl aj radosť. Ako sa mohla radovať, keď sa dívala na zronenú bytosť? Čo nemá srdce? Alebo sa vyžíva v bolesti iných? Neubránil som sa zavrčaniu. Mal som sto chutí toto dievča roztrhať. Zahryznúť sa jej do krku a vziať si jej krv a s ňou jej zmyť z tváre ten šťastný pohľad. Prudko som vstal, odhodlaný zabiť tú bytosť, ktorá si trúfla ukradnúť oči mojej láske.

„Zlodejka! Vrahyňa!“ kričalo moje vnútro a dožadovalo sa odplaty. Na nič som nečakal, prudkým výpadom som ju schmatol do náručia. Vražedným pohľadom som ešte raz pozrel do jej očí a čakal som strach. No ona sa nebála. Jej srdce netĺklo z posledného. Neukázala ani jediný náznak toho, že si uvedomuje svoje posledné chvíle. Miesto toho som opäť videl tú radosť a to ma rozzúrilo do nepríčetnosti. Zaklonil som hlavu a z môjho hrdla vyšiel ten najpríšernejší rev, akého som bol schopný. Naklonil som sa späť k jej hrdlu a nadýchol som sa. Vtedy sa ozval nesmelý hlások.

„Ocko?“

Toto jediné slovo ma vymrštilo na metre od nej. Stál som tam a nemo hľadel do jej tváre. Ocko! To slovo znelo v mojej hlave ako ozvena. Moja dcéra. Naša dcéra. Ale ako?

Spomienky sa opäť vynorili. Detský plač rozliehajúci sa domom a naliehavý hlas mojej matky, ktorá ma prosila, aby som ho utíšil. Nemohol som. Nemohol som vstať, nemohol som sa hýbať. Díval som sa na bezvládne telo ležiace v mojom náručí. Oči bez známky života a v tvári stále bolestná grimasa. To bolo jediné, čo mi z mojej lásky zostalo. Len schránka bez života. Nezvládla nával bolesti. Jej telo neprijalo jed. Nechalo ju dva dni bojovať, a potom jej srdce vydalo posledný bolestný úder. A s ním prišla smrť a ticho. Ale nie pre mňa. Mne teraz nastali dni bolesti. Čo je bolesť premeny pred tou, ktorá ma teraz spaľuje? Nič, len slabý odvar. Vánok oproti tornádu. Potôčik oproti rozbúrenému moru. Slzy oproti búrkovému lejaku.

„Ocko?“ znova sa ozval ten naliehavý hlas. Len teraz bol veľmi blízko. Môj zrak však nič nevidel. Pred očami som mal hmlu, ktorá mi bránila pozrieť sa tomu stvoreniu bližšie. Čo som chcel hľadať? Čo som potreboval nájsť? Podobu! Náznak, že v nej je moja Bella. Že v nej je moja láska a ja ju môžem prijať. Pocítil som vôňu, ktorú som poznal. Bola jej tak podobná, a pri tom iná. Pocítil som dotyk na tvári. Takto ma vždy hladila Bella. Spoznával som v jej dotyku to teplo, ktoré jej znova bolo také podobné. A potom som pocítil plnú náruč. Telo, ktoré sa v nej teraz nachádzalo, akoby bolo pre mňa stvorené. Chúlilo sa v mojom náručí a nemo žiadalo o pomoc a ochranu.

Otvoril som oči a znova ich zavrel. Chcel som si aspoň na malý okamih uchovať ten pocit, že v mojej náruči je úplne iná osoba. Okamih pominul. Musel som čeliť skutočnosti. Znovu som otvoril oči a pozrel na to stvorenie, ktoré som zvieral. Zdvihol som dlaň a pohladil som ju po jej vlasoch. Až teraz som videl ich farbu. Bola presne taká istá ako moja. Sklonil som hlavu a zaboril do nich tvár. Nadýchol som sa a opäť som mal pocit, že je Bella so mnou.

Akoby toto dievča nieslo v sebe odkaz. Akoby mi ju poslala sama moja žena. Ale ona mi ju vlastne poslala. Ona mi ju sama dala. Je to jej krv a môj jed. Je naše spojenie. Má v sebe kúsok mojej Belly.

„Ako ťa volajú?“ vydýchol som tichú otázku. Dievča zdvihlo tvár, ktorú malo doteraz zaborenú do mojej hrude a opäť sa na mňa upreli Belline čokoládové očká. Cítil som, ako sa usmievam. Cítil som sa šťastný.

„Renesmee!“ zašepkalo dievča a pomykalo riasami. V tom okamihu som vedel, že opäť milujem. 

Pochytila ma podivná nálada, ktorú som potrebovala dostať rýchlo zo seba. Prejavilo sa to týmto dielkom. Ja viem, že to nie je nič významné a bolo písané bez rozmyslu a len z náhleho popudu. Ale aj tak dúfam, že ste si pri ňom oddýchli a možno ste pochopili Edwarda z iného pohľadu. Snažila som sa vžiť do jeho pocitov a skúsiť vám podať takýto pohľad. Mne osobne sa to zdá celkom dobré. Nemá to nejaký horibilný dej, ale podstatou bolo vyjadriť myšlienky a spomienky. Ak ste sa dostali až sem, tak som vám vďačná. Dúfam, že si nájdete aspoň malinkú chvíľku a naťukáte mi pod poviedku nejaký ten komentár. Aby som mala predstavu, že vás už do budúcna nemám otravovať so svojimi náladami. Vaša GCullen. :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Edward's memories: