Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Deň, kedy sa zrodila láska - 1. časť

21.02.2011 (18:15) • kiQaCULLEN • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2142×

Bella

Vybehla som z domu a zabuchla som za sebou vchodové dvere. Už som mala všetkého dosť. Najprv rozvod rodičov, ktorý sa už dávno stal. Teraz ma vlastná matka poslala k otcovi len preto, že som sa zmenila. Nie vždy som bola taká, aká som. Už nie som sladké a naivné dievčatko, už nie. Život ma naučil, ako to chodí. Raz si dole, a niekedy zase hore. Ja som väčšinou dole. Veď, čo by ste chceli od niekoho ako ja. Keď som bola malá, hrala som na klavíri, snívala som o dobrej vysokej škole. A teraz? Klavíra som sa nedotkla od toho dňa, keď sa rozišli rodičia.

Na vysokú kašlem. Už mi je všetko jedno. Žiadny svetlý bod v mojom živote nie je. S týmito myšlienkami som došla na pláž, ktorá bola neďaleko otcovho domu. Zastavila som a sadla si do piesku. Zatvorila som oči a započúvala sa do zvukov mora. Sedela som takto pár minút, než som sa bez váhania postavila. Vyzula som si topánky a dala dole sveter. Hodila som ho do piesku a rozbehla sa k vode. Bola príjemne teplá. Vôbec mi nevadilo, že som oblečená. Vlastne ani neviem, prečo som to spravila.

Bol to len spontánny nápad. Keď mi voda siahala po pás, tak som si ľahla na chrbát a nechala sa unášať vlnami mora. Bolo to príjemné. Zrazu však prišla silnejšia vlna, takže som sa potopila pod vodu. Neviem prečo, no začala som panikáriť. Cítila som, že ma niečo ťahá pod vodu. Snažila som sa vyplávať hore, no podarilo sa mi to len raz. Jediné, čo som zo seba dostala, bolo slabé volanie o pomoc, pretože hneď potom som bola zase pod vodou. Cítila som ako sa tma neúprosne blíži.

Je to môj koniec... - Bola moja posledná myšlienka. Potom ma pohltila tma.

Edward

Prechádzal som cez pláž a premýšľal na tým, čo som urobil. Odišiel som od rodiny, ktorú milujem, ale čo som mal robiť? Pozereť sa na ich zamilované tváre, počúvať ich láskyplné myšlienky? Nie, na to nemám viac síl. Aspoň raz by som chcel pocítiť ten cit, ktorý cítia oni. Zamilovať sa do niekoho, koho budem milovať navždy. Pretože upírska láska je navždy, aj keď som len poloupír. Je to také jednoduché. Stačí, keď sa jej len raz pozriem do tváre, a hneď budem vedieť, že ona je tá pravá. Všetko pre mňa stratí svoj význam. Bude len ona. Nič viac. To ona ma miesto gravitácie bude držať na Zemi. Len ona.

...

Moje myšlienky preťal až výkrik o pomoc. Rýchlo som pohľadom šľahol na hladinu mora a snažil sa zistiť, odkiaľ to bolo. Všimol som si, že neďaleko bola hladina rozvírená. Bez rozmýšľania som sa rozbehol do vody. Ako som utekal, tak som si vyzliekol košeľu a vyzul topánky. Vbehol som do vody a vzápätí sa ponoril. Plával som najrýchlejšie, ako mi ľudská rýchlosť dovoľovala. Vtom som to uvidel. Bolo to nejaké dievča, no tiež som videl niečo červené. Vlasy?! Niekto ju ťahal pod vodu... Priplával som k nej, a chytil ju za ruku. Bola v bezvedomí. Neviem ako, no podarilo sa mi ju vytrhnúť zo zovretia tej osoby, alebo čo to bolo. Rýchlo som si ju pritiahol k sebe a plával na hladinu. Hneď ako moja hlava prešla cez hladinu, tak som sa pozrel na ňu.

Bolo to to najkrajšie dievča na svete. Cítil som sa zvláštne. Akoby všetko, čo som kedy chcel, sa zmenilo. A naozaj sa to stalo. Jediné, čo odteraz chcem a budem chcieť, je ona. Rýchlo som preplával k brehu a vyniesol ju von z vody. Položil som ju na piesok a skúsil, či dýcha. Tep mala slabý, no ešte žije. Začal som z masážou srdca.

„No, tak. Dýchaj!" zakričal som. Po pár minútach začala vykašliavať vodu, no oči neotvorila. Mal som o ňu strach, no miesto toho, aby som s ňou ostal, tak som išiel preč. Cítim, že som sa do nej na prvý pohľad zamiloval, no nechcem, aby sa jej niečo stalo. Som len poloupír, ale aj tak. Skryl som sa neďaleko, aby som ju mohol pozorovať. Po chvíli sa posadila.

„Bella!" ozval sa niečí krik. Nejaký muž pribehol k nej. Sadol si vedľa nej. Takže... Bella.

„Si v poriadku?" opýtal sa jej.

„Áno, oci..." povedala jemným hlasom a objala svojho otca.

Bella

Od toho dňa, čo som sa skoro utopila, sa trocha zmenil môj pohľad na svet. Vôbec som si nepamätala, čo sa stalo. Teda, až na jednu vetu.

„No, tak. Dýchaj!" zakričal najkrajší hlas na svete.

Moja jediná spomienka na ten deň. Potom už nič. Len, to ako som sa prebrala, a bola som sama. Celú noc mi v hlave vírili mnohé otázky. Zachránil ma niekto? Kto to bol? Prečo neostal? No nikto mi nedokáže odpovedať. Preto skoro každý deň chodím na to miesto, kde som sa zobudila. Stále dúfam, že sa tam zjaví a vysvetlí mi, čo sa ten deň stalo. No nechodí nikto.

...

Tak dni plynuli jeden za druhým, než prišiel koniec mojich prázdnin. Chcela som ostať, no nemohla som. Musela som sa vrátiť. Chcela som ho aspoň raz vidieť, no viem, že sa to nestane. V deň, kedy som mala odísť, som napísala list. Potom som ho schovala do vrecka a čakala na príležitosť ísť na pláž a položiť ho tam.

...

„Bella, už musíme ísť!" ozval sa krik mojej mamy. Poslednýkrát som sa rozhliadla po svojej izbe, a potom vyšla von. Rozlúčila som sa s otcom a nastúpila do auta. Hneď ako mama naštartovala, cítila som bolesť vo svojom vnútri. Zavrela som oči a nechala slzy nech si robia, čo chcú.

Edward

Od toho dňa za ňou chodím každý deň, no dnes som prišiel neskôr a ona... tam nebola. Rýchlym krokom som prešiel k tomu miestu a uvidel obálku. Neváhal som a zobral ju do ruky. Otvoril som ju a vybral z nej list. Začal som čítať.

Dnes som tu poslednýkrát. Odchádzam domov. Celý ten čas som dúfala, že ťa uvidím a budem ti môcť poďakovať za záchranu. No ty si sa neukázal. Chcela som od teba odpovede na moje otázky, no teraz už sú zbytočné. Ja práve v tejto chvíli sedím v aute, ktoré mieri na letisko. Dúfam, že raz si to prečítaš. Pretože chcem, aby si vedel, že ťa mám rada. Neviem prečo, no cítim to tak. Jediné, čo si z toho dňa pamätám, je tvoj hlas. Tak nakoniec ti chcem... Ďakujem.

S láskou, Bella!