Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Cvak

14.02.2011 (18:00) • Jarusinka • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 3388×

Opatrne som vyliezla na stoličku a zo skrine zložila malú krabicu. Krabicu mojich spomienok. Pritisnutú k hrudi som ju pohladila a opatrne z nej zotrela prach. Na spomienky padá prach, spomienky blednú, ale tie časy budú navždy zachytené... Zachytené na obyčajnom obrázku. Vlastne iba na kuse papiera. Na kuse papiera, ktorý pre mňa znamenal toľko. Posadila som sa na posteľ a krabicu položila vedľa seba. Dívala som sa na ňu. Iba som sa dívala, nedokázala som sa natiahnuť a odklopiť veko. Dívala som sa so strachom, s radosťou, s nadšením, smútkom, ale predovšetkým som si znovu spomenula. Iracionálny strach z bežne hmotnej veci, ktorá nemohla spôsobiť fyzickú bolesť.

Bolo to ako vtedy, keď som mala päť rokov a konečne som prišla na to, prečo mi vždy mama zakazovala brať do ruky ostré nože. Vtedy to veľmi bolelo, z prsta vytekal pramienok krvi a po lícach mi stekali slzy. A potom prišla mama, zhovievavo sa na mňa usmiala, vyčistila mi ranu a nalepila na ňu krásnu farebnú náplasť. Lenže táto rana už vyčistená bola, stále bolela a nikto už nemal ten krásny farebný leukoplast, aby zalepil naveky vrytú jazvu na mojom srdci.

Pri vchodových dverách sa ozval zvonček.

Z kútika oka som zotrela jednu neposlušnú slzu, ktorá sa opovážila po takej dlhej dobe vykuknúť a drzo sa domáhať svojich práv. Uhladila som si sukňu, za ucho zastrčila tenký prameň vlasov, ktorý sa vyvliekol z tak starostlivo vyčesaného uzla. Bezvýznamné, no napriek tomu veľmi milé gesto od Tiny. Pozrela som na hodiny v kuchyni a uvedomila som si, že o dve hodiny sa už má vrátiť aj ona. Vystrela som plecia a s úsmevom som otvorila dvere.

„Bella, tak rada ťa vidím!“ opätovala mi úsmev aj moja očakávaná návšteva. „Všetko najlepšie!“

Och, nevedela som, že si na to Angela spomenie. Odstúpila som od dvier a vpustila ju dnu. Šla za mnou do obývačky a obe sme sa posadili na gauč.

Stará zelená pohovka, už toľké roky odslúžila nielen mne aj Charliemu. Struny zavŕzgali, ale nevšímala som si to. Párkrát som zvažovala, žeby som ju mala vymeniť, alebo aspoň dať nejako očalúniť, ale nakoniec som cez ňu iba prehodila novú deku. Toľko spomienok...

„Ponúkla by som ťa koláčom, ale akosi som naň zabudla, prepáč,“ ospravedlňujúci úsmev, „ pamäť už neslúži ako kedysi...“ ošila som sa nespokojne. Angie, presne ako vždy, iba mávla rukou a povedala, že to nie je nutné.

Rozprávali sme sa, veľa.

Ang bola stále s Benom, dokonca nedávno sa im narodila tretia vnučka. Počúvala som každý detail jej života, ktorý mi so zasneným pohľadom opisovala. Potom sa ale zastavila a zadívala sa na mňa. Ten pohľad mi bol dôverne známy.

„Ale čo ty? Povedz mi niečo o tebe, tak dlho sme sa nevideli... Počula som, že si dlhé roky cestovala,“ začala opatrne. Áno, môžeme sa porozprávať. O cestovaní áno, prečo nie? Tak som teda rozprávala, o krajinách, v ktorých som bola aj o tých, do ktorých som sa dostať nestihla. Prerušilo ma až štrkotanie kľúčov v zámke.

„To bude Tina,“ povedala som. „Veľmi milé dievča, stará sa o mňa odkedy som sa vrátila do Forks.“

„Zdravím, dámy.“ Niesol sa z chodby melodický hlas s portorikánskym prízvukom.

Angela prekvapene pozdrav opätovala a vstala na odchod. Tina ju však jemne chytila za lakeť a znova usadila na gauč. Mala pre nás prekvapenie.

Neprešlo ani len päť minúť, keď do miestnosti vkráčala znova a na tácke niesla veľkú čokoládovú tortu. Nie, ona tiež nezabudla. Drzá slza sa znova snažila silou-mocou prebiť von a opustiť bezpečné útočisko viečok.

„Všetko najlepšie, Bella,“ zašepkala a položila tortu predo mňa.

Sedela som a usmievala sa, keď som okolo seba videla všetku tú nastrojenú spokojnosť a radosť. O hodinu sme sa s Angie rozlúčili a Tina mi neskôr pomohla s kúpeľom. Keď ma opatrne viedla z kúpeľne, zrak jej padol na krabicu na posteli. Spýtavo na mňa pozrela, ale nepýtala sa.

„Pozrieš si ich so mnou?“ opýtala som sa potichu, ale kdesi v kútiku duše som dúfala, že ma odmietne a pošle spať. Tak by to bolo najlepšie.

„Veľmi rada,“ venovala mi jeden zo svojich najsrdečnejších úsmevov, ktorý som jej napriek môjmu momentálnemu rozpoloženiu musela opätovať. Tak dlho som sa na ne nedívala, tak dlho som odolávala spomienkam, až začali blednúť. Dokonalý obraz sa začal vytrácať a splývať s ostatnými. Nech som sa pokúšala akokoľvek, nedokázala som na ten obraz zaostriť a priblížiť ho.

Ľudská pamäť je ako sito...

V hlave mi neomylne zaznela už len slabá napodobenina dokonalej symfónie jediného hlasu.

Tina mi podávala krabicu a ja som opäť váhala. Nakoniec som však zvíťazila. Pomaly, ani čoby veko krabice malo tri tony, sklopila som ho dolu a vytiahla úplne najvrchnejšiu fotografiu.

Bude to akoby som nikdy neexistoval...

Ďakujem, že si mi nechal aspoň spomienky...

„To je on? To je Edward, však?“ vytrhol ma z myšlienok hlas, ktorý len ťažko mohol zakrývať to nadšenie. Aj ja som bola nadšená. Svojím spôsobom.

Bez slova som prikývla  a pohladila fotografiu. Tej drzej slze sa nakoniec podarilo svoj boj s viečkami zdolať a vyskočila priamo na fotopapier. Priamo na jeho tvár.

Vo vlasoch som pocítila teplý dotyk.

„Nebuďte smutná, žiadny chlap nestojí za to, aby ste sa preňho trápili tak dlho.“ Keby si ho poznala, hovorila by si inak, drahá.

„Naozaj by ste sa už nemali trápiť, zničil vám život! Aby ste vedeli, poriadne sa za to naňho hnevám, je síce krásny... ale to na tom nič nemení! Taká úžasná žena ako ste vy by nemala byť sama.“ Ukázal mi to najlepšie v mojom živote, ukázal mi šťastie, si mladá, aj ty raz nájdeš svoje šťastie.

„Nie, nie, nie,“ zasmiala som sa potichučky, keď som pobadala jej rozčarovanie. „Tak nesmieš hovoriť. Nemôžeš viniť Edwarda za niečo, čo som si sama zvolila. Ja som mu už odpustila, a preto by si mala aj ty,“ pousmiala som sa a slabo jej postrapatila vlasy.

Stále sa na mňa mračila a nesúhlasne špúlila pery. Musela som sa zasmiať. Naozaj bol dobrý nápad mať pri sebe niekoho, kto sa vám pokúšal z pliec zložiť tú záťaž, niekoho, kto sa nenechal odohnať. A teraz som bola za Tinu vďačná, nech ju už ku mne doviedla akákoľvek nadpozemská sila.

Potom sa už iba pýtala a ja som prikyvovala. Poznala ten príbeh. S drobnými obmenami, samozrejme. Jeho tajomstvo, ich tajomstvo, si so sebou odnesiem do hrobu.

Keď sa mi začali zatvárať oči, ľahla som si a načúvala Tininým tichým otázkam, na ktoré som vždy len zahmkala, až kým som nezaspala. Po rokoch som znova snívala...

Prechádzala som sa po pláži v La Push po boku s Jacobom. Nevládala som. Chôdza ma unavovala.

„Vôbec si sa nezmenil,“ konštatovala som celkom zbytočne.

„Zato ty si konečne taká, aká si mala byť už v osemnástich,“ zavtipkoval. Vtipné. Ako pre koho. Mlčky som kráčala ďalej.

„Prepáč, nemyslel som to tak,“ zašomral a položil mi horúcu ruku okolo pliec. „Ale musím ti povedať niečo dôležité...“ zamračil sa a odkopol drobnú skalku do diaľky.

„Sú späť. On je späť a dokonca mal tú drzosť zájsť až k nám. Vraj v mieri, pche. Takmer som ho roztrhal v zuboch!“

Ďalej som nemohla počúvať. Nie, už žiadne klamstvá, žiadne nádeje, nič.

Prudko som sa posadila na posteli. Neskutočne ma bolel chrbát a pichalo ma pri srdci. Položila som si ruku na hrudník a snažila som sa upokojiť rozkolísaný tep aj dýchanie. Tmavá izba sa mi začala zahmlievať pred očami a tvary sa zlievali do jedného veľkého nič...

□□□

Až keď druhého večera na oblohu vyplával mesiac, zjavil sa tak dlho očakávaný hosť. Nevítaný hosť, nevítaný chladnokrvný cudzinec, chodiaca mŕtvola. Toľko zostalo z jeho niekdajšej krásy. Pohládzal každý predmet v dome, ktorého sa dotkla čo len končekom prsta. Nemal tu čo robiť, ale napriek tomu tu sa cítil viac doma než kdekoľvek na svete. Aj on nazrel do krabice, do krabice spomienok, spomienok, kvôli ktorým sa teraz vrátil. Vedel, že tentoraz bude jeho ďalší odchod bez návratu, preto sa nad tým nesnažil priveľmi uvažovať. Bolo neskoro na všetko - neskoro na ľútosť, na smútok, na neviditeľné slzy, na vzlyky plné beznádeje, na bezradný zúfalý výkrik, bolo neskoro spomínať...

Hlúpa naivita nesmrteľných...

Bez slova pohladil mramorový náhrobok a položil tam bielu ružu. Nikdy jej nedal kvety a teraz ľutoval dokonca aj tento najbezvýznamnejší detail jeho existencie.

Spomienky na posledné bolestivé stretnutie sa mu vrývali hlboko do duše, o ktorej existencii pochyboval. Prečo tomu tak skalopevne veril? Keby nemal dušu, nemohol by milovať, nemohol by cítiť, nemohol by teraz znova a znova umierať. Umieral. Jeho prázdna tvár bola ako dielo sochára, ktorý svojej soche zabudol prirobiť taký či onaký výraz. Stratil tvár, stratil meno, stratil všetko. Už ani šumiace lístia si naňho nespomenulo, stíchlo a mlčky sa prizeralo zničenej duši.

Myšlienka na to, že dodržal slovo, mu už viac silu nedávala.

Pokľakol a s ústami tesne pri náhrobku šepkal do ticha:

„Milovaná, nestihol som to, už včera bolo pre nás neskoro. Všetko najlepšie...“

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Cvak: