Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?-9.kapitola/THE END

23.08.2009 (06:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2403×

Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?!

9.kapitola

(JamesBlunt-Goodbye )

Pohľad Belly:

Tma. Tma obklopujúca moje telo? Dušu? Myseľ? Sama neviem. Som polapená v ťažobnej čierňave. Neviem kde som, s kým a ani prečo. Neviem či som mŕtva alebo naopak živá. Ani si neuvedomujem či dýcham. Nepočujem, že by mi bilo srdce. Jednoducho len ležím a čakám. Čakám na čokoľvek. Nepatrný pohyb, zašustenie lístia pod náporom vetra alebo jemný dotyk na mojej pokožke. Snažím sa otvoriť oči, ale je to nemožné. Viečka sú až príliš ťažké a ja nemám tú silu ich zodvihnúť. Žeby to bol znak smrti?

Ležím na niečom mäkkom a zmysly sa mi po chvíli zotavujú. Počujem šumenie rôznych hlasov. Sú vystrašené a plné bolesti. Kričia na seba navzájom až ich hlasy prechádzajú do hystérie. Je to kvôli mne? To netuším, ale i tak mi to vadí. Prekáža mi, keď niekoho počujem smutného. A najmä na Vianoce. Strach a bolesť nie je to, čo by mali teraz cítiť. Mala by to byť spokojnosť, radosť a láska.

Niečo sa ku mne skláňa a šepká mi nejaké slová.

,, Už za chvíľu budeme spolu láska.“ Rozoznám hlas môjho Edwarda. Cítim, ako prechádza k môjmu krku, pobozká ho a potom zahryzne. Cítim nepatrnú bolesť, ako sa pokožka trhá a on začne piť moju krv. Po chvíli sa odtrhne a ja... ja, mala by som sa zmietať v bolestiach, ale necítim nič. Žiaden oheň, bolesť. Nekričím ani nič podobné. Toto predsa nemôže byť premena. Všetci ju opisujú ako to najbolestivejšie, čo môže človek zažiť. Mnohí pri nej prosia o smrť. Chcú len zomrieť. Čo chcem ja? Umrieť alebo žiť?

Myslím si, že nech bude moje rozhodnutie akékoľvek, nedostane ma to z tejto temnoty. Jediné, čo mi ostáva je čakať. Čakať na môj osud.

Neviem, ako dlho tu ležím, ale v mojom srdci zablysne aspoň malá štipka nádeje. Cítim jemný závoj ohňa prestupujúci mojím telom. Nie je to nepríjemné. Je to skôr ako keď sedíte pri ohníku a opekáte si. Cítite príjemné teplo. A to cítim aj ja práve teraz.

Ubiehajú dni, hodiny a možno sú to len sekundy. Žiadne známky pokroku a tá jediná nádej, ktorá bola vo mne, pomaly vyprcháva. Neviem či ešte niekedy otvorím oči a uvidím moju rodinu. Či budem mať šancu sa ich ešte niekedy dotknúť alebo ucítiť ich vôňu a vôňu domova. Stále len ležím. Akoby som ani nebola vo svojom tele. Akoby som sa nad ním vznášala. Ťažko sa to popisuje, ja jednoducho necítim už nič. Žiadnu bolesť alebo tlak, vlastne už si ani nie som istá tým, že stále ležím. Možno som vo vode, na zemi, vo vzduchu. Jednoducho to neviem.

Neustále som vzpomínala na všetko, čo som v živote zažila. Bolo to, ako by mi pred očami hral film. Spočiatku šťastný život ako detstvo, dospievanie, stretnutie Cullenov, no potom sa to menilo v obdobie smútku, strachu a bolesti. Smrť blízkeho, leukémia, liečby, chemoterapie a zmarené operácie. Až nakoniec... čakanie na smrť.... či skôr nekonečný život? Vybavovala som si spomienku, kde sme boli všetci šťastní. Každý sa usmieval a všade navôkol vládlo veselie. Mám sa s nimi teraz v spomienkach rozlúčiť?

Edward, ak to nestihnem, len ti chcem povedať, že ťa ľúbim. Milujem ťa. Milujem ťa viac než čokoľvek na svete. Každá uronená slza, stála za to byť s tebou. Každý úsmev, ktorý si mi venoval ma zahrial pri srdci. Každý tvoj dotyk mi na pokožke zanechával vypálené stopy lásky. Každý bozk mi v hrudi zapríčinil poletovanie motýlikov. Milujem ťa, Edward. Naďalej by som v myšlienkach opakovala slová lásky, ktorú k nemu cítim, ale...

Vtom som pocítila ukrutnú bolesť v srdci. Začalo pumpovať o závod, mala som značne zrýchlený pulz a cítila som, ako niečo prúdi mojim telom. Ale nebol to oheň.

Pohľad Edwarda:

Vložila môj darček pod stromček a keď sa otočila, na všetkých sa usmiala. Bola nádherná a úsmev, ktorý venovala len mne ma zahrial pri mojom chladnom srdci. Opätoval som jej úsmev, ale hneď na to sa jej pretočili oči, podlomili kolená až napokon padla k zemi.

Všetci sme boli vystrašený. Nevedeli sme čo sa deje, ale niečo vo mne mi hovorilo, že to nie je nič dobré. Ihneď som k nej pribehol, vzal jej bezvládne telo do náruče a vybehol s ňou do mojej izby. Carlisle už tam stál a vyťahoval veci zo svojho kufríka. Kontroloval jej telo a všetci ostatní len bezbranne postávali naokolo.

,, Carlisle, tak čo jej je?!“ Vykríkol som hystericky. Prestal jej počúvať tlkot srdca a pootočil sa ku mne.

,, Edward... ešte žije. Má veľmi pomalý pulz, ale stále dýcha. Ale každou chvíľou.... ona...ona umiera.“ Tieto slová mi zborili svet ako domček z kariet. Podlomili sa mi nohy a ja som padol na stoličku. Esme prišla ku mne a objala ma okolo ramien. Bol som jej vďačný, ale nepomáhalo to.

,, Edward, ak chceš aby žila... musíš ju premeniť. Ihneď...... A i tak.... je mi to ľúto, ale je len mizivá šanca, že premenu prežije.“ Pokračoval smutným tónom Carlisle a s každým jeho ďalším slovom som bol viac a viac zúfalý. Ona nesmie umrieť. Nie, nie!!! Prečo som to tak predlžoval?! Bol som hlúpy, keď som čakal na to, kedy budem pripravený. Zatiaľ čo ja som sa choval ako najväčší hlupák, ona trpela. Mala bolesti, bolo to na nej vidno aj keď sa to snažila dávať najavo čo najmenej. Nikdy nechcela, aby sa niekto trápil. Dokonca ani keď bola sama nevyliečiteľne chorá. Zbytočne som jej len ubližoval a už nikdy to nenapravím. Ale nemôžem o ňu prísť. Som rozhodnutý. Urobím to ihneď. Už i tak nám nezostáva žiadny čas. Ale verím, že nádej umiera posledná.

Podišiel som k nej a sklonil sa. Bola tak bledá, oči jej rysovali tmavé kruhy a dokonca už ani jej krv nevoňala tak lákavo. Aj keby bola upír, vyzerala by choro. Sklonil som sa tesne k jej uchu a len pre ňu zašepkal: ,, Už za chvíli budeme spolu láska.“ Pomaly som tvárou schádzal k jej krku a nosom jej pritom prechádzal po jemnej, bledej pokožke. Pobozkal som ju a potom zahryzol. Moje ostré zuby hravo pretrhli jej kožu a ja som začal sať jej krv. Po chvíli som sa odtrhol. Ani jej krv nie je už taká sladká. Chuť z nej vyprchala..... Život... z nej vyprchal.

Pritiahol som si k nej stoličku na ktorú som si sadol, aby som jej mohol byť čo najviac nablízku. Chytil ju za ruku a robil na nej krúžky. Predtým som to robil, aby som ju upokojil, no teraz je to skôr práve naopak. Pripravoval som sa na jej bolestné výkriky a žiadania o pomoc, ale nič z toho neprichádzalo. Ubehla už hodina a ona stále pokojne ležala. Jej pulz, síce nepatrný, dokazoval, že stále žije. Tak prečo sa nič nedeje?

Zúfalo som pohliadol na Carlisla, ktorý ju prišiel skontrolovať. On sám vyzeral utrápene. ,, Myslíš si, že to.... že to prežije?“ Vykoktal som zo seba. Bolo tak ťažké čo i len myslieť na to, že by mohla umrieť a nie to ešte povedať nahlas.

,, Neviem synak.... zrejme u nej prechádza premena, takže buď je natoľko slabá, že nevládze ani kričať, alebo sa nič nedeje a ona naďalej umiera... Musíme čakať. Nič iné ma už nenapadá.“ Odpovedal mi zdrveným hlasom Carlisle. Trápilo ho, že nevie o čo ide. Že nevie, ako pomôcť. Ale ja som mu nič nezazlieval. Za nič nemôže.

To ja som vinník toho všetkého. Celá rodina ma presviedčala o mojej nevine, ale hlboko v ich myšlienkach sa skrývala krutá pravda. Boli tam slová, ktoré mi ubližovali, ale len nech pocítim ich pravdu. Myšlienky, ktoré predpovedali, že ak by som to urobil skôr, Bella už mohla byť jedna z nás a radovať sa zo života. Nekonečného, ale predsa zdravého života.

Sedel som u nej celé dva dni, až ma nakoniec Emmet s Jasperom vytiahli na lov. Museli ma z domu doslova vyhnať. Ulovil som prvé, čo mi prišlo pod ruku a vysal krv nič netušiaceho zvieraťa. Bola to mladá srnka. Nebol som úplne nasýtený a stále moje hrdlo prahlo po červenej tekutine, ale na to som už nemal náladu. Prial som si byť so svojou láskou. Rozbehol som sa domov a do domu vletel ako šialený. Prešiel som okolo stromčeka. Niečo mi došlo a ja som sa v polovici kroku zasekol a vrátil sa späť. Späť k vianočnému stromčeku.

Mali to byť časy radosti a pokoja a namiesto toho celá rodina trpí. No nikto z nás, ani my všetci dohromady neprežívame to, čo Bella. Koľko si toho už musela vytrpieť. Mnohí by to už vzdali, ale ona nie. Ďalej bojovala o svoj vlastný život a nehodlala sa ho len tak vzdať. Škriabala sa no nohy, zapierala rukami a ťahala sa preč z toho smútku. A ja? Ja som ju kopal späť do tej čiernej diery zabudnutia. Som netvor. Nie len preto, čo som, ale skôr tým, aký som. Ubližujem tým, ktorých najviac milujem. Zaslúžim si zhorieť v pekle.

Podišiel som k darčekom a skrčil sa k nim. Nikto nerozbalil ani jeden. Nikomu na nich teraz nezáležalo. Oči mi upreli zrak na môj darček od Belly. Keby som bol človekom, drali by sa mi do očí slzy. Ale ja len potichu vzlykám. Načiahol som sa poň a chytil ho do rúk. Prešiel som s ním k sedačke a sadol si na ňu. Po celý čas som z neho nespustil zrak. Akoby som sa bál, že zmizne. Potiahol som červenou mašľou a tá jemne dopadla na zem.

Vnútri krabice bola jedna menšia krabička a list. Otvoril som najprv úzku zamatovú krabičku a zarazil sa. Vnútri boli rozbité hodinky. Potom som si všimol lístoček zasunutý vedľa nich. Vytiahol som ho a keď som prečítal tých pár slov na ňom napísaných, bolo mi všetko ihneď jasné. Jej ozdobným písmom tam bolo toto:

Čas pre nás už nebude mať význam. Budeme spolu...navždy.

Pousmial som sa a mal chuť plakať. Chcel som, aby svet vedel, čo cítim. Ale čokoľvek čo by som urobil by nestačilo na to, aby som dokázal to, ako veľmi ju ľúbim. Nedá sa to vysloviť ani dokázať. Je pre mňa viac než slnko, než krv, ktorú potrebujem. Je viac než ja samotný. Znamená pre mňa viac než čokoľvek na svete, ale ani to ani z tretiny nevystihuje jej krásu a moje city k nej. Hodinky som položil aj s lístočkom na stehná a otvoril list. Bez toho, aby som si to vôbec uvedomil som ho začal tichým hlasom pomaly nahlas čítať.

Drahý Edward,

Podľa toho, čo si mi sľúbil, si ma mal dnes premeniť. Verím ti a tak viem, že si to aj urobil. Musím povedať a dúfam, že sa neurazíš, ale spočiatku som mala menšie pochybnosti. Viem, aké ťažké to pre teba muselo byť a že ťa to stálo veľa sebaovládania, ale ja verím, že by si mi nikdy neublížil. Za posledné dni som sa cítila hrozne, sily mi dochádzali a ja som si myslela, že umriem. Nechcela som to nikomu povedať, ale cítila som to. V duchu som sa s vami lúčila, ale napokon som si aj nafackovala. Verila som, že ty by si nikdy nedovolil, aby som zomrela. Láska je silnejšia než čokoľvek iné a ja s tým súhlasím. Žiadna hlúpa choroba nás predsa nesmie rozdeliť. Neviem, čo robím práve teraz či kričím od bolesti, alebo kopem všade naokolo, len dúfam, že som nikomu z vás neublížila. Mám vás všetkých rada a ste pre mňa mojou druhou rodinou. Prosím, odkáž všetkým, že mi na nich záleží. Každý ste niečím výnimočný a tak to má byť. Carlisle- najlepší doktor na svete. Za všetko mu poďakuj. Veď za tých pár mesiacov, čo ma poznáte, ma ošetroval pri najmenšom každý tretí deň. Esme- osoba, ktorá tak prekypuje láskou, že ňou dokáže nakaziť aj všetkých ostatných. Si moja druhá maminka, Esme. Jasper- perfektný braček, ktorý ma vie upokojiť. Alice- tá najlepšia sestrička, akú si môžem priať. Ale nečakaj, že s tebou budem chodiť stále na nákupy. Emmet- rodinný vtipkár. Tak čo? Ako sa páčil Rosalie darček? Rosalie- to najkrajšie stvorenie pod slnkom. A potom ty- láska celého môjho života. Zažal si vo mne plamienok šťastia. Kedykoľvek, keď si odišiel plamienok zhasol, no ty si sa vrátil a on znovu vzbĺkol. Každý deň s tebou strávený je jedinečný a neopakovateľný. Každý je krásny a plný prekvapení. Milujem ťa, Edward. A dúfam, že keď po troch dňoch otvorím oči, nado mnou sa bude skláňať anjel. Ty.

Ako som ti už napísala na lístoček k darčeku. Čas pre nás už nebude mať význam a za tým si aj stojím. Prežijeme nádhernú večnosť v okruhu našich blízkych.

Milujem ťa.

S láskou

Bella

Dočítal som a tváril sa strhane. Ona to vedela. Cítila, že niečo nie je v poriadku. Tak prečo mi nič nepovedala? Až vtedy som si uvedomil, že navôkol mňa stojí celá rodina a potichu vzlyká. Počuli to všetko. Každé moje slovo. Alice vzlykala na ramene Jaspera. Čo ma prekvapilo bolo, že vzlykala aj Rose. A to na ramene Emmeta. Esme na ramene Carlisla. A ja, ja som nemal po boku nikoho. Všetci sa tvárili strhane a akoby sa báli čo i len prehovoriť. Trpeli sme mlčky.

Stáli sme tam ako sochy až pokým som zvrchu nezačul žalostný krik. Trhol som sebou a hneď v nasledujúcej sekunde sme boli všetci na poschodí. Bella znova zakričala a mne to trhalo uši. Vyšvihla sa do sedu a zakašlala. Pribehol som k nej a snažil sa ju držať v ležme. Krik drásal z jej hrdla muky a jej utrápený pohľad ma ubíjal. Ale cítil som nádej. Nádej, že teraz sa premení. Je to len dva a pol dňa, ale ona to dokáže. Viem to. Krik sa zmenil v mohutný kašeľ.

Akoby jej niečo v hrdle zavadzalo a bránilo v dýchaní. Chrapľavo kašľala a drhla sa. Bol som zmätený a so zdesením som pohliadol na Carlisla. U neho som však odpoveď nenašiel. Nikto z nás nevedel, čo sa deje. Opäť zakašlala a z jej úst vyprskla krv. S každým ďalším zakašľaním zo seba dostala ďalšie kvapky krvi. Bola všade. Na moje sebaovládanie som teraz ani len nepomyslel. Nevnímal som jej krv. Ale ostatný radšej odišli. Ostali sme tam len Carlisle, Bella a ja. Ja sám som mal na tvári krv. Na košeli, nohaviciach, jednoducho všade. Ale v porovnaní s tým, čo prišlo neskôr, bolo toto ešte nič.

Opäť zakašľala a z jej úst vytiekol potôčik krvi. Lenže teraz krvácala aj z uší, z nosa. Zo všadiaľ vytekali červené kvapky jej života. Dokonca ronila krvavé slzy. Nechápem to. Ešte nikdy som nič takéto nezažil. Počul som jej splašené srdce a zrýchlený pulz. Krv z nej vypŕchala a ona bledla. Strácala liter po litri a ona... ona... ja neviem. Zničene som pohliadol na Carlisla a on tento krát prehovoril.

,, Edward ja neviem... jej krv je chorá, akoby ju z tela vypudzovala. Netuším čo sa to deje. Ale zdá sa, že jej telo tú krv nechce.“ Vyslovil prekvapene. Bella sa stále drhla. Všade navôkol boli mláky krvi. Celá posteľ bola ponorená do červenej. Vlasy mala zmočené nielen od potu ale aj od krvi, ktorá jej stekala aj pozdĺž jej utrápenej tváre a zmáčala kedysi biely vankúš. Opäť zakašľala a krv vzápätí... už nedorazila. Krvavé slzy vyschli. Padla na vankúš a nehýbala sa. Oči mala zatvorené. Srdce nebilo, hrudník sa nedvíhal. Nedýchala.

,, Nie! Bella, prosím nie! Neodchádzaj. No tak Bells, prosím neopúšťaj ma.“ Kričal som zúfalo a chytil jej tvár do dlaní. Nič. Žiadna odozva. Prišiel ku mne Carlisle a chytil ma za plecia.

,, Je mi to ľúto.“ Preniesol smutným hlasom, ale ten som teraz ignoroval.

,, No tak, Bells! Prosím! Zobuď sa! Bells, láska. No tak, nerob mi to!“ Opakoval som neustále dookola. Niekto ma chytil za ruky a chcel ma odviesť preč. Preč od mojej lásky. Vyvliekol som sa.

,, Nie! Nikam nejdem!“ Vykríkol som zúrivo.

,, No tak bráško. Je nám to ľúto, ale týmto si nepomôžeš.“ Prehovoril Emmet a spolu s Jasperom ma od nej ťahali preč. Snažil som sa im vyvliecť, ale nedarilo sa mi to. Milimeter po milimetri som sa od nej vzďaľoval a moje vzlyky silneli.

,, Bells, tak otvor oči! Ja viem, že žiješ. Tak povedz niečo! Bells!“ Kričal som zúfalo a neustále sa zapieral.

,, Tak pustite ma!!!“ Okríkol som rozzúrene tých dvoch. Cítil som sa otrasne. Zabil som ju. Sklonil som hlavu a už ďalej neodporoval. Nemalo to význam. Zdrvene som sklopil hlavu a cítil neopísateľnú bolesť. Stratil som ju. Stratil som svoju lásku. Odťahovali ma ďalej a ja som stratil akúkoľvek nádej.

,, Edward.“ Začul som chrípavý šepot vychádzajúci z úst mojej lásky. Zodvihol som hlavu a zahľadel sa na ňu. Emmet s Jazzom stuhli a ja som sa okamžite vyvliekol z ich pevného zovretia. Pribehol som k nej a pohliadol do tých nádherných čokoládových očí. Usmiala sa.

,, Ahoj.“ Pozdravila ma chrípavo. Ja som sa od radosti zasmial a objal ju. Bol som taký šťastný. Žije! Ona ŽIJE!! Mačkal som ju v náruči a prekypoval šťastím. Všetci sa nahrnuli do izby a začali ju objímať.

Neskôr sa zistilo, že je od nás Bella vďaka svojej chorobe trochu odlišná. Jej telo krv vypudilo a tak ju ani nemá potrebu dopĺňať. Nepotrebuje krv ľudskú ani tú zvieraciu. Stačí jej obyčajné ľudské jedlo. Je rovnaká ako my a predsa tak odlišná. Milujem ju. Tak neskonale ju milujem. Je to môj anjel. Žijeme spokojnou večnosťou a ako sama povedala

Čas pre nás už nemá význam.

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?-9.kapitola/THE END: