Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V okovách moci 9

10.09.2009 (11:00) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1899×

Rose:

Tohto sme sa obávali od začiatku. Vedela som, že skôr, či neskôr prídu na to, kde sú. Aj medailóny aj oni dvaja. Obaja teraz nesú ťažké bremeno osudu. Edward sa s tým už začal vyrovnávať, keď mu do života bez zaklopania vstúpila Bella. Alebo by sa to dalo brať aj naopak...

„ Ešte 3 minúty...“ prehodila akoby mimochodom Alice, ale všetci štyria sme boli ako na tŕní.

„ Je čas láska.“ Pozrel na mňa Emmet veľa vravným pohľadom.

Bolo mi jasné, čo bude nasledovať. Neodídu bez boja, takže budeme musieť bojovať. Bojovať... a kvôli čomu vlastne?! Kvôli pradávnym rozmarom troch po moci bažiacich upírov.

Znova sa mi telom začal rozlievať chlad...

Emmetove oči žiarili krvavo červenou...

Alice a Jasper v obranných pozíciach...

Na pláži pristál vrtuľník. Alice s Jazzom jednohlasne zavrčali a z úst Emmeta sa vydral hrubý výkrik.

Prvý vystúpil Marcus, za ním pomaly Cauis a potom malá Jane a obrovský Felix s Demetrim. Všetci piati žiariaci ako diamanty na slnku. Marcus s povýšeneckým úsmevom prehovoril ako prvý.

„ Ale, ale...Kohože tu nevidím. Ó drahá Alice, to už je doba...“ výsmešne pozrel na Alice, tá naňho výhražne zavrčala, ale potom jeho pohľad preskočil rovno na mňa, úplne ju odignoroval.

„ Rosalie, ako vždy prenádherná..alebo by som mal povedať..Hemera?“ znova sa uškrnul. Prižmúrila som oči a spustila som.

„Nechaj si tie tvoje rečičky pre niekoho, kto má o ne záujem! Prečo ste tu?“ spýtala som sa, aj keď som samozrejme poznala odpoveď.

Kývol hlavou smerom s Jane. Pozrela priamo na mňa a na tvári sa jej zjavil nevinný detský úsmev. Cítila som ako ma jej sila zráža na kolená, tú bolesť som už ani nevnímala. Emmet sa na ňu chystal vrhnúť, ale s námahou som zdvihla ruku, aby som ho zastavila.

„ Presne toto chce. Len ďalšiu zámienku na boj. Aby to vyzeralo, že všetko je naša chyba.“ Precedila som cez zaťaté zuby.

„ Veľmi múdre rozhodnutie. Ale guráž ti rozhodne nechýba. Viete prečo sme prišli a nebudeme vari chodiť okolo horúcej kaše, drahí priatelia.“ Naoko priateľsky sa usmial Caius.

„ Nikdy ich nedostanete. Sú preč. Nenájdete ich.“ Tentoraz som to bola ja, kto sa posmešne uškrnul. Videla som im obom na očiach, ako ich to rozzúrilo. Obaja zavrčali, keď si všimli aj Alice ako na nich výsmešne hľadí.

Jane to už nevydržala a skočila Alice po krku. Jasper to nenechal bez povšimnutia a vrhol sa jej na pomoc. Chytil ju okolo pása a odhodil. Jane sa znova narovnala a usmiala sa naňho. Myslela som, že skončí na zemi v bolestivých kŕčoch, ale mýlila som sa. Ako vždy, som zabúdala na jeho výnimočný talent. Cítil pocity bytostí vôkol seba a dokázal ich ovplyvňovať. Jane chcela aby cítil bolesť, jemu sa to podarilo otočiť tak, že tú bolesť cítila ona. Prekvapene naňho vyvaľovala oči, ale zo už pri nej bola Alice a snažila sa jej odtrhnúť hlavu. Chcela som jej ísť pomôcť, ale zozadu ma zdrapli silné chladné ruky a pri uchu sa mi ozval podlízavý hlas.

„ Tak čo kráska, čo by si povedala na to, keby pôjdeš pekne s nami.“ Bol to Felix. Vedľa bojoval Emmet s Demetrim. Marcus s Caiom sa len nečinne prizerali. Veď prečo by si mali špiniť ruky?

Emmetovi sa podarilo doraziť Demetriho a keď si to všimol Felix, ešte viac zosilnil zovretie. Našťastie som sa mu vyvliekla a on zaskučal od bolesti, keď ho Emmet trhal na kusy a prihadzoval ich do tmavého ohňa, ako na opekačke. Alice stále držala Jane ale tá sa bránila aj napriek bolesti, ktorú si vlastne sama spôsobovala, tým, že chcela útočiť na Alice. Jazz z nich nespúšťal pohľad. Ak by len na sekundu poľavil, Jane by vyhrala. Teraz ale nie, nie keď už v rukách nesiem jej roztrhané telu k ohňu. Teatrálne som si na ohňom ešte oprášila ruky a pozrela na ostávajúcich dvoch upírov.  Keď zbadali, čo zostalo z ich najlepších bojovníkov, iba zúrivo ohrnuli pery, ale bez ďalších slov nastúpili na vrtuľníka a vzlietli. Všetci sme si vydýchli, ale nie nadlho. Z vrtuľníka smerom k ostrovu letela malá raketa.

„ Rýchlo do vody!!!“

Už sme len prizerali, ako ostrov pohltili plamene a rúca sa dom.

„ Tak, to by sme mali.“ Zaškeril sa vedľa mňa Emmet a objal ma.

Z diaľky sme začuli vrčanie a šplechot vody. Kúsok od nás zastala loď. Panebože! Prečo?? Prečo??

„ Boli tu. Poďte rýchlo hore!“ prikázal smutne Carlislov hlas.

Hneď ma prepadla panika. Tá sa ľahko dala vyčítať aj v očiach mojich súrodencov a manžela. Jazz sa prebral prvý.

„ Carlisle! Čo tu robíš?! Mal si byť predsa na Aljaške!“ koktal.

„ Ale áno, boli sme tam...Ale prišiel som za Edwardom, musím s ním hovoriť, našiel som ďalšieho.“

Teraz som sa vydesila ešte viac.

„ To je zlé...veľmi zlé...“ začala Alice, keď sme už boli na lodi. Carlisle nás len nechápavo sledoval.

„ No, áno, toho ostrova je škoda. Esme je smutná...“ Emmet ho ale rýchlo prerušil„ Tu nejde o ostrov!! Ani o dom!!! Edward s Bellou sú na ceste za tebou! Poslal som ich k vám, aby ich tu nenašli. Bella má posledný medailón, ak ty tvrdíš, že máš ten posledný. Lenže kým sa vrátite, oni tam už budú!“ spustil ostrejším hlasom a Carlisle sa strhol.

„ Ach, nie...“

---

Edward:

„ Pozri, mrzí ma, toto všetko...ja...určite to bude- ako vždy- kvôli mne. stále robím rovnaké chyby... neviem koľko ti toho povedala Rose....“ začal som neisto.

„ Hovorila mi o všetkom, ale nezachádzala do detailov, myslím.“ Prehodila nechápavo a zahľadela sa mi priamo do očí.

Sila jej čokoládových očí ma ničila a pritom mi dodávala silu zvládnuť všetko, čo príde. Ešteže sa môžeme spoľahnúť na Carlisla... Znova ma ale prepadol ten pocit, ako pred chvíľou na pláži, predtým, ako tam vpadol Emm. Znova ten pocit, že sa stane niečo zlé. Vždy, keď ma zahalil ten pocit neistoty a strachu, vždy boli moje obavy potvrdené. Zrazu sa mi do hlavy začali vkrádať čudné obrazy mŕtvych ľudí, trpiacich v rukách upírov, úbohé ľudské bábky, a medzi nimi aj moja Bella. To nemôžem dovoliť! Nevezmú mi ju!

„ Vieš vtedy, keď som sa premenil...nedobrovoľne dalo by sa povedať, mal som sa sebe medailón...“ došlo mi, že toto všetko je naozaj moja chyba. Znova,

„ A...?“ pobádala ma po dlhej chvíli ticha.

„ Podľa toho nás našli. Medailóny sa chcú vrátiť späť k svojim majiteľom- chcú späť k trom bratom. Možno to vyznie nereálne, ale tie prívesky...cítia. Cítia, že keď sú pri nás, nie sú v bezpečí. Vedia, že ak sa nevrátia k Volturiovcom, jedného dňa ich mi zničíme. Ja mám ten Caiov... Sú so svoji medailónmi tak nejako zvláštne prepojení, vedeli, že som sa zmenil, že mi pomohla sila prívesku, keď som použil svoju moc. Je to moja chyba, že sa neviem ovládať... Keby som bol tušil, čo sa stane, čo nám...čo TEBE bude hroziť, nikdy by som to neurobil. A teraz kvôli mne, sa musíš skrývať, ide ti o život. Dokážeš si vôbec predstaviť, čo s nami- čo tam po mne- čo spravia s tebou?“ zavrel som oči ale za viečkami sa mi objavil obrázok mŕtvej Belly, ležiacej v náručí démona.

Zdesene som sa zachvel, až mi prebehol mráz po chrbte. Radšej zomriem, akoby jej mali skriviť čo len vlások na hlave. Ona na mňa pozerala a pozerala, stále nič nevravela. V očiach sa jej zrkadlila mne nepochopiteľná emócia. Hádam obavy? Nesúhlas? Znova mi zamyslene hľadela do očí. Dvakrát otvorila ústa a znova ich zavrela. Za iných okolností, by mi to pravdepodobne pripadalo takým smiešnym spôsobom milé, ale dnes rozhodne nie. Prehovorila na tretí raz. Hlas mala pevný, bez akéhokoľvek zaváhania či zakolísania.

„ A ty si myslíš, že mne na niečom z toho záleží?? Že mi záleží na živote, na svete, v ktorom nebudeš ty??? Vieš, za tých pár krátkych chvíľ som si už o tebe urobila svoj obraz... Ja... neviem čo ti mám vlastne povedať! Ak si myslíš, že len kvôli tomu čo si mi tu teraz povedal, nejako zmením svoj postoj k tebe, tak to sa sakramentsky mýliš! Mne je to jedno! Ja som sa už rozhodla, vybrala som si. Je to rovnako tvoj boj ako môj. Nie je fér, že nás do toho zatiahli, ale cesty osudu sú nevyspytateľné. Možno to tak malo byť. Možno to malo svoj dôvod. Možno všetko čím prejdeme má svoj dôvod. Ale v prvom rade my, my dvaja, nemôžeme dovoliť, aby nám niečo bránilo v tom, aby sme boli šťastní...jedného dňa.“ To bola zatiaľ asi najdlhšia reč, akú som od nej počul.

Keď to povedala takto, mala samozrejme pravdu. Sú to naše životy a my si ich budeme žiť, ako chceme my. A ja chcem svoj život prežiť po boku Belly. V očiach sa jej odrážala nepochybne aj láska. Možno si ju nezaslúžim a možno pre ňu nikdy nebudem dosť dobrý, ale bol  som si istý, že v mojich očiach vidí to isté...

Naklonil som sa k nej a čo najjemnejšie som sa dotkol jej pier. Ale len čo som sa k nej bližšie priblížil, premohla ma túžba, ktorá ma spaľovala od prvej chvíle. Silnejšie som si ju privinul k sebe. Jednou rukou som jej zašiel do vlasov, nezbedné pramene sa mi omotávali okolo prstov v nepravidelných špirálach, druhou rukou som ju držal za pás a pritláčal si ju k sebe. Aj napriek tomu mi nebola dosť blízko, nestačilo mi to, aj keď som nemal najmenšie právo ju chcieť.  Odtrhol som sa od jej horúcich pier a prešiel ku krku. Potichu vzdychla a ruky, ktoré mala doteraz spojené na mojím krkom ma zrazu zvierali vo vlasoch a ťahali ma späť. Znova som sa jej prisal na ústa a zdalo sa, že je rovnako horlivá ako ja. Cítil som sa ako v siedmom nebi. Kiežby táto chvíľa nikdy neskončí...

„ Želal by som si, aby táto chvíľa trvala večne...“ zašepkal jej pri uchu.

Ona na mňa ale zamračene pozrela a tiež šepotom prevravela.

„ Len to nie, prosím! Nech čo najrýchlejšie odíde...“ stále zamračená mi hľadela do očí. Naozaj som to nechápal. Trochu ma to po tomto všetkom sklamalo a zabolelo, ale snažil som sa to nedať najavo. Oči ma ale samozrejme ako vždy prezradili.

Zdesene mi pozrela do očí, akoby práve povedala niečo čo nechcela ale potom sa oslnivo usmiala.

„ Nech skončí, aby mohla prísť ďalšia, omnoho krajšia chvíľa...“ až sa jej rozžiarili oči. Hneď som pochopil, čo chcela povedať. Po tomto som si ju zamiloval ešte viac. Na chvíľu som odišiel do kapitánskej kajuty, odkiaľ sa ovládala loď. Všetko bolo tak ako malo. O pár hodín budeme pri pobreží a teraz sa už riadeniu venovať nemusím.

Bella stála pri zábradlí a sledovala, ako si loď rýchlo prerážala cestu pokojnou hladinou vody. Zozadu som ju objal okolo ramien a keď som jej prešiel perami popri uchu, zachvela sa a očervenela. Zvrtla sa mi v náručí a znova ma hypnotizovala pohľadom. Jemne pootvorila pery a zmyselne sklopila pohľad.

„ Čo keby...čo keby sme na chvíľu skúsili zabudnúť na túto hnusnú, krutú realitu?“

Jej slová ma ohromili, prekvapili, ale vyjadrovali presne to, čo som cítil hlboko vo svojom vnútri. Chcel som aby bola moja. Celá a iba moja.

Vzal som ju za ruku a zatiahol do podpalubia. Možno by sme to ale nemali tak uponáhľať...možno by sme mali trochu spomaliť?? Ale... načo čakať? Milujem ju a aj ona miluje mňa.. nič sa na tom nezmení. Lenže, čo ak si bude myslieť, že ju chcem len využiť??? Nieee...povedala predsa, že chce zabudnúť na realitu...skúsme zabudnúť na realitu... dnes budeme len my a nikto iný...

---

Bella:

Bolo mi to trochu trápne a mala som trému, ale slová mi z úst vyšli skôr než som sa nad nimi stihla vôbec zamyslieť. Nechcela som vyznieť, akože sa mu ponúkam, ale nemohla som si pomôcť. Tak veľmi som ho chcela...

„ Čo keby...čo keby sme na chvíľu skúsili zabudnúť na túto hnusnú, krutú realitu?“

Vyzeral ohromene, akoby zvádzal nejaký vnútorný boj. S rozorvaným výrazom ma ale nežne vzal za ruku a vtiahol do podpalubia.

Ešte sme len kráčali úzkou chodbou, keď si ma zrazu prudko pritiahol k sebe a dychtivo sa mi prisal na ústa. Jeho jemné pery v dokonalej súhre s mojimi. Mal pravdu- sme si sú súdení, nikdy o tom nezapochybujem. Oprel ma o stenu a pritlačil sa ku mne. Stále mi ale nebol dosť blízko...chcela som viac...tá túžba ma roztrhala na kusy a znova ma zocelila.

Vzal ma do náručia a niesol ma k najbližším dverám. Boli otvorené? Naozaj netuším... Netušila som ani, čo má byť toto za kajutu. Najdominantnejší predmet tu bola veľká posteľ. Tmavomodré baldachýny prešívané striebornými vzorcami takmer splývali s podlahou. Na posteli bolo neskutočné množstvo vankúšov všetkých veľkostí a prikrývka farby nočnej oblohy. Na okamih som stuhla- prekvapením. Aj on stuhol a zmätene mi pozrel do očí.

„ Spravil som niečo...“ nedopovedal a stále skúmal môj výraz.

Rýchlo som sa spamätala. „ Čoby...je to..úchvatné..takééé...“ nedokázala som nájsť správne slovo.

„ Prehnané?“ zaškeril sa.

Tiež som sa zachichotala a pobozkala som ho na krk. Pokračovala som vyššie až k lícu a vrátila som sa späť a nižšie ku kľúčnej kosti. Znova som sa potichu zasmiala, keď som začula ako zavrnel.

„ Zaujímalo by ma...“ začala som ale vtedy si ma pritiahol znova bližšie a pritláčal mi svoje ústa na moje. Cítila som jeho sladký dych, bola som ako omámená, prestala som rozmýšľať.

„...vymyslela to Alice...“ dopovedal. Nejako vedel, na čo sa chcem spýtať. Na to bude dosť času neskôr.

Vyslobodila som si ruky a pomaly, veľmi pomaly som mu začala rozopínať košeľu. Bolo to prvýkrát, čo som niečo takéto robila. Nechápala som odkiaľ sa vo mne zrazu vzalo toľko sebaistoty. Dokonca sa mi ani netriasli ruky. Vyzliekla som mu košeľu a pohladila ho po vypracovanej hrudi. Nebol až taký svalnatý ako Emmet, vyzeral o to dokonalejšie. Potom som si začala rozopínať vrchný gombík na svojej blúzke, keď ma zdrapol za ruky, pevne ale nežne. To ma trochu zarazilo. Pritiahol mi ruky k bokom, stále ma držal za zápästia ako v okovách.

„ Môžeš sa láskavo prestať pokúšať vyzliecť si tú blúzku?“ jeho slová ma ešte viac prekvapili a smutne som stiahla obočie. Chvíľu hodnotil môj výraz,  potom prižmúril oči a premeriaval si ma.

„ Vieš...chcel by som to spraviť ja...“ zašepkal a presunul sa so mnou rovno na posteľ. Hlava mi dopadla medzi farebné vankúše, takmer som sa v nich stratila. Naozaj som zabudla na realitu. V tej chvíli nebolo nič iné, len Edward a ja...

« »

zhrnutie

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V okovách moci 9: