Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V okovách moci 8

05.09.2009 (11:30) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1829×

Bella:

Stále mierne dezorientovaná som vyšla z domu. Akoby mi ešte všetko celkom nedochádzalo. Všetko čo hovorila Rose...bolo to také nepravdepodobné...ale musela si sama sebe priznať, že jej verím. To čo som videla, by mi nedokázala vykresliť ani tá najhoršia nočná mora. A jeho by mi nedokázal vykresliť ani ten najkrajší sen.

Bezmyšlienkovite som kráčala, až kým som neprišla k hojdačke, v tieni palmy. Moja paranoja narástla do rozmerov, keď som už mala pocit, že ma niekto práve teraz pozoruje.. Zahnala som nepríjemné myšlienky a pokúšala som sa prísť na to, čo mám teraz urobiť. Čo vlastne chcem teraz urobiť. Rose ani Emma som dlho nepoznala, ale napriek tomu pre mňa už boli ako rodina. A Edward..ááách...áno som šialená...skoro ma zabil, ale nemohla som ho kvôli tomu nenávidieť. Ešte nikdy som k nikomu hneď na prvý pohľad nepocítila to, čo k nemu. Keď som mu pozrela do očí, necítila som nenávisť či zášť. Srdce mi až poskočilo. Rose mi dala na výber, môžem tu ostať a pomôcť im alebo môžem ako zbabelec odísť a schovávať sa. isteže to nepovedala tak doslovne, ale je to tak. Ale ja už viac nebudem zbabelec! Už viac nechcem byť to chúďatko Bella, aby ma všetci ľutovali aká som nešťastná, zlomená bez sebavedomia a bojazlivá. Už viac nie.

Sedela som na hojdačke, zamyslene som si prepletala prsty a hľadela na západ slnka. Bol to krásny pohľad. V Ríme som niečo také nevidela, bolo to jedinečné. Za sebou som začula šušťanie listov a tiché kroky. Neotáčala som sa- veď nezáleží na tom, kto to je. Tá osoba ostala za mnou ticho stáť, stále som sa neobracala. Po vlasoch mi jemne prešla niečia ruka a zastavila sa pri krku. Na celom tele mi naskočila husia koža, nebolo to od strachu. Privrela som oči a zhlboka som sa nadýchla. Srdce sa rozbehlo šialenou rýchlosťou. Otočila som sa a za mnou stál anjel, stelesnený boh. So zmätkom, strachom, obavami a bolesťou v očiach, obišiel palmu a prisadol si ku mne. Nemohla som protestovať, pretože som ani nechcela. Stále som sa divila, kde sa vo mne vzalo toľko odvahy.

„ Prepáč mi to. Naozaj ma to mrzí, viem, že to čo som spravil sa nedá tak ľahko ospravedlniť, ani zabudnúť, ale chcem aby si vedela, že to naozaj ľutujem a nenávidím sa za to. Ja-“ nebolo správne aby sa tvár anjela krivila toľkou bolesťou, slová ktoré vypustil z úst boli ako rany horiacim bičom, jeho bolesť bola mojou bolesťou. Priložila som mu dlaň cez ústa, aby už nepokračoval.

„ To nič. Ja viem... hovorila som s Rose. Všetko my vysvetlila, netráp sa tým Edward. Veď to sa môže stať každému.“ Snažila som sa o odľahčený tón. Keď som vyslovila jeho meno, telom mi prebehol elektrický impulz a srdce sa mi znova rozbúchalo ako o život.

Stiahol obočie, zavrel oči a zaťal zuby. Nie, on sa nemôže takto trápiť... prečo sa tak týra??

„ Takže...takže odídeš však? Odídeš, aby ti nikto z nás už viac neublížil pravda?“ zašepkal.

„ Ty... chceš aby som odišla?“ opýtala som sa ho, ale hneď ako som tú otázku vyslovila som ju oľutovala. Otvoril oči, dlho len sedel a díval sa do slnka. Po chvíli sa ku mne otočil, chytil mi tvár jemne do dlaní a tichým nežným hlasom prevravel

„ Chcem aby si bola v bezpečí. Ale nechcem ťa nechať odísť. Asi to bude znieť čudne...ale...ja... odkedy som ťa zbadal, a ty si chcela predo mnou utiecť...tak si sa bála...bolo to veľmi ťažké...odvtedy už nevidím nikoho iného, len teba.“ Posledné slová len zašepkal a pritiahol si ma k sebe bližšie. Rýchlo som ho objala a kúsok som sa odtiahla. Nechcela som aby si to zle vysvetľoval- vzala som si jeho ruku a hrala som sa mu s prstami. S váhavým úsmevom som mu pozrela do očí, zdalo sa že je spokojný.

„ Vieš... asi si pomyslíš, že som blázon...ale ja nechcem odísť. Ja... chcem byť s tebou...“ pri tých slovách som sklopila zrak a cítila som ako sa mi do tváre nahrnula krv.

Zahryzla som si do pery a znova naňho pozrela. Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril, ale náhle zmizol.

„ Si blázon...“ zasmial sa ale ďalej pokračoval nezaujato, ale za jeho tónom sa dalo vycítiť vážnosťou, akú prikladal tomu čo hovoril. „ Lenže ja asi tiež...Ešte nikdy sa mi nestalo, aby som...ako sa to hovorí? Sa zamiloval na prvý pohľad?...Vlastne mal by som povedať na druhý, kedže, prvýkrát som ťa ani nevnímal ale chcel som ťa za-“ zasekol sa a s hrôzou sa striasol.

Odtiahol si ruku a pohladil ma po tvári. Stále sa mi v píjal do očí, bola som ako v pasci. Jeho tvár sa približovala. Tentoraz som neuhla. Nosy sa nám už takmer dotýkali, pomaly naklonil hlavu do strany a privrel oči. Jemne mi pritlačil svoje pery na moje.

V tom jedinom bozku som pocítila všetko to nevypovedané. Konečne som sa cítila naozaj šťastná. Je asi bláznivé tvrdiť o niekom, koho poznáte sotva pár dni, že ho milujete...ale...ja som potom asi tiež blázon!

Milujem Edwarda. Nezáleží na tom, čo urobil, čím je on, alebo čím som ja. Nezáleží na tom, že ho nepoznám. Nezáleží na ničom, len na ňom. Chcem s ním ostať. Tu. Hocikde. Kým budem s ním, nezáleží na ničom. A viem, že toto nezmení už nikto. Edward sa zrazu rýchlo odo mňa odtiahol a celý zmeravel.

„ Bells, pamätaj si, navždy, je to dôležité...milujem ťa a nikdy neprestanem! Počuješ? Mysli nato! Nič to nezmení! Nech sa stane čokoľvek.“ hovoril náhlivo, akoby sa práve chystal umrieť alebo niečo podobné. Nie nie nie! Nato ani nemysli Isabella!!!

Chvíľu som naňho hľadel a s pootvorenými ústami- ani som si to neuvedomovala. Chytil mi tvár do dlaní a opäť rýchlo prehovoril.

„ Rozumieš? Nikdy, nikdy na to nezabudni!“

Keď som nemo prikývla znova ma pobozkal a práve vtedy to v kríkoch znovu zašumelo. Vymotal sa odtiaľ Emmet s vydeseným výrazom v tvári. Teraz som už naozaj nič nechápala...

„ Sorry, decká, nerád ruším...ale máme taký menší problém...ehm..vlastne dosť veľký problém...“ stále bol zdesený.

Edward si palcom a ukazovákom ľavej ruky zovrel koreň nosa, zavrel oči a zašepkal.

„ Vedel som to... vedel som, že sa niečo stane...toto predsa nemohlo trvať večne...“

Emmet naňho hrozivo vyvalil oči: „ Teraz nie Ed!!! Na TOTO naozaj nie je čas!!!“

Keď otvoril oči, bola som už zdesená aj ja. Znovu planuli temným plameňom, nenávisťou. Hneď som pokrútila hlavou a prinútila ho, aby mi pozrel do očí.

„ Nie! Nie, prosím! Ovládni sa! Ty to dokážeš! Nedovoľ, aby sa ťa to znova zmocnilo, nie proti tvojej vôli! Upokoj sa, prosím. nemysli na nič zlé, bude to v poriadku. Urob to, kvôli mne. Milujem ťa, aj napriek všetkému čo sa stalo, alebo čo sa stane!“ cítila som ako sa červenám, nebola som zvyknutá sa niekomu vyznávať z toho, že ho milujem.

Znova sa ale do toho vložil nervózny Emmet.

„ Hej! Ty-“ ukázal prstom na Edwarda „ Upokoj sa! Hneď! Nie je to až také zlé..zatiaľ. Musíte vypadnúť. Alice ich videla, ako si po vás idú. Vedia, že ste tu, obaja.“

Edward len zhrozene vyvalil oči. „ NIE!!! To nemôžu! Nedovolím, aby jej ublížili! Kedy??“ to už stál na nohách a prechádzal sa sem a tam.

„ Nevieme presne...možno 20 minút, maximálne pol hodina. Musíte odísť. Ak vás dostanú...“ položil Edwardovi ruky na ramená, na zdôraznenie svojich slov.

„ Choď za Carlislom. Vezmi Bellu so sebou, postarajú sa o vás, my ich zdržíme...“ stisol mu plecia a bežal preč.

Bola som absolútne mimo. Stále som hľadela smerom, kadiaľ odišiel Emmet, ani som si nevšimla, že Edward ma postavil na nohy a pokúša sa ma odtiahnuť niekam preč.

„ Kam ideme?!“ pýtala som sa ho no neodpovedal. Ťahal ma ku pláži stále rýchlejšie a rýchlejšie.

Prišli sme až k mólu, kde bola odstavená malá biela jachta. Vyložil ma na palubu a začal loď odväzovať. Stále bez slova. Začínal sa vo mne hromadiť hnev a pobúrenie.

„ Do pekla Edward, povedz mi už konečne, čo sa tu deje!!!“ skríkla som naňho, loď práve štartovala, on vtedy akoby precitol z tranzu.

„ Musíš ísť preč. Ďaleko odtiaľto! Nesmie sa ti nič stať. Ak by sa ti niečo stalo, neprežil by som to. Už teraz ťa milujem viac ako svoj život. Cítim, že sme si súdení, na teba som čakal celý môj krátky život, Bella. Nemôžem ťa stratiť, nie teraz, keď som ťa našiel- keď si si ty našla mňa. Neviem prečo to tak je, ale milujem ťa, viem to.“ Chcela som povedať aspoň niečo, ale ako náhla som otvorila ústa, umlčal ma zanieteným bozkom.

Cítila som z neho napätie a obavy ale aj všetky jeho túžby, ktoré potlačoval. Keď sa znova odo mňa odtrhol, len zťažka chytal dych. Po chvíli sme obaja dýchali už normálne a on potichu začal hovoriť zastreným hlasom.

„ Pozri, mrzí ma, toto všetko...ja...určite to bude- ako vždy- kvôli mne. stále robím rovnaké chyby... neviem koľko ti toho povedala Rose....“

« »

zhrnutie

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V okovách moci 8: