Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V okovách moci 5

21.08.2009 (14:30) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2033×

Rose:

„ Bella! Bella!“ kričala som zúfalo a hľadala ju. Emmet plával blízko pri mne a okolo nás aj stovka ďalších ľudí. Všetci kričali o pomoc. Bol to hrozný pocit vedieť, že vy to prežijete a nemôžete pomôcť ostatným, keď musíte splniť úlohu, pre vyššie ciele. Do jedného záchranného člna udrel smaragdový blesk. To snáď nie je pravda!!! Čo si ten idiot o sebe myslí?! Nemôže sa aspoň SNAŽIŤ aby..?!

Bellu som nikde nevidela, čo bolo zlé, veľmi zlé znamenie. Dúfala som, že vie aspoň trochu plávať, aj keď pri takejto búrke by jej zrejme ani to nepomohlo. Plávala som ďalej od ostatných, pohľad na potápajúce sa tela bol hrozný. Bože, kam sa to dievča podelo???

„ Emmet! Musíme ju nájsť! Ak sa jej niečo stalo, tak ho zabijem a je mi jedno, či to bolo naschvál alebo sa znova len neovládol! Prisahám, že ho vlastnoručne uškrtím!“

„ Nemohla by si s tou búrkou niečo spraviť?“ to je dobrá otázka zlato, ale ja toho veľa proti jeho sile nezmôžem...

„ Môžem nanajvýš trochu upokojiť ten vietor, vieš že proti ostatnému som bezmocná. Keby aspoň na chvíľu ustanú tie blesky! Veď nás môže zabiť! Čo si neuvedomuje že-“ už ma to fakt vytáčalo. Myslel niekedy môj drahý “brat“ na niekoho iného, ako na seba?!

„ Jasné, že si to neuvedomuje. Nevie čo robí! Ak nad sebou stratil kontrolu neuvedomuje si ani to, kto v skutočnosti je a nič si nebude pamätať.“ Ach jaj. Má pravdu. Lenže rozhodne nám to neuľahčuje....

„ Rose, zabúdaš plávať! Viem, že sa topiť nemôžeš ale ak potom budem musieť hľadať aj teba tak...“

Samozrejme, musíme nájsť Bellu.

„ Preboha Emmet! Tam je! Pozri, tam topí sa!“ nad hladinou bezvládne vytŕčala ochabnutá ruka s hrubými náramkami. Určite to bude ona. Zabrali sme a rýchlo plávali k nej. Bola ďaleko, a prúd ju ťahal ku dnu.

Ten medailón nás priam volal. Ťahal nás k sebe ako magnet. Takže ho stále má na krku. Je to už posledná nádej. Ak je aj ona jedna z vyvolených, prežije to... ale ak nie- šance sú mizivé.

Ponorili sme sa a zbadali Belline telo, ako ho nadnáša voda. Mala otvorené oči, v nich prázdny pohľad a na krku jej žiaril prívesok. Keď sme ju vytiahli nad hladinu, stále bola v bezvedomí. Vlastne ani nie v bezvedomí- oči stále dokorán, ale zatvárali sa. Čo teraz? Moment..teraz sme predsa...

„ Esme!!!“ vykríkla som vzrušene, je to naša posledná šanca.

„ Ježis Rose! Teraz nemáme čas volať Esme! Musíme odtiaľto dostať Bellu.“ Šomral a prevrátil očami. Zas uráža moju inteligenciu a pritom ten, kto je tu mimo, nie som ja ale on.

„ Trdlo! Nemyslím Esme! Ostrov! Sme blízko!“ v očiach sa mu zablesklo pochopenie a plávali sme smerom na západ k ostrovu, ktorý sa črtal v diaľke. Priplávať až k brehu na pláž nebol problém. Problém bol s Bellou. Stále bola v bezvedomí a nepreberala sa, ani inak nereagovala.

„ Choď ho nájsť! Ja sa ju zatiaľ POKÚSIM oživiť. Ale ak ho nájdeš, neopováž sa sem vojsť. A už vôbec nie s ním. Musím sa sústrediť.“ Nevrlo som prikázala Emmovi a on hneď bežal na druhý koniec ostrova- k skalnatým výbežkom do mora. Trochu ma mrzelo, že odkedy sa tá loď potopila, iba Emmeta okrikujem, ale nemáme čas strácať čas.

Usilovala som sa Bellu dostať do domu kúsok od pobrežia. Otvorila som veľké presklené dvere a vliekla som ju ku gauču. Všade naokolo bol rozhádzaný nábytok, niektoré kusy dokonca spálené ale to nebolo to najhoršie- na stenách boli vyryté hlboké stopy po pazúroch. To sa bude riešiť neskôr. Esme si to s ním už vybaví...

Bella bezvládne ležala na gauči a srdce už takmer nebilo. Zhlboka som nasala do pľúc nový vzduch a palce som jej jemne pritlačila na spánky. Nezostávalo v nej veľa života, a ak ja pokazím toto tak v nej neostane už žiadny život. Raz sa mi to už nepodarilo a ten chlapec zomrel. Bola chyba sa pokúšať znova ho priviesť k životu. Ostávala mi len nádej, že tentoraz to nezbabrem. Nemôžem! Dnes nie! Zatvorila som oči a palce som presunula zo spánkov na oči. Cítila som ako do nej prúdi energia- energia života. Dokázala som to! Teraz je to už len na nej, či sa bude chcieť vrátiť- nie každý má na výber, ale v tomto prípade ona tú možnosť dostane.

Unavene som si pretrela oči- ako niečo také bolo možné... fyzicky som nebola unavená, ale zato psychická stránka, to je iná vec. Zvonka sa ozýval krik okamžite som spoznala medový hlas, s jedovatým podtónom a druhý hlas- dunivý a nahnevaný- ako ho presviedča, aby nešiel dnu. Prikryla som Bellu dekou, čo ležala na zemi. Síce na nej boli malé dierky skoro ako od cigarety, ale na svoj účel poslúži.

„ Emmet pusti ma! Pôjdem dnu a bodka!“ rozkrikoval sa vonku Edward.

Nemal by vidieť Bellu. Nie takto a nie teraz. Najprv musí pochopiť dôvod, prečo sme ju sem priviezli. Rozrazili sa dvere a v nich zastal Edward s vražedným výrazom v tvári. Za ním stál Emmet, vyzeral sklamaný sám zo seba, že ho neudržal vonku. Keď si ale všimol Bellu ležiacu na gauči, ako pokojne dýcha, uľavilo sa mu. Zato keď si ju všimol Edward, výraz vražedný sa zmenil na niečo oveľa horšie, taká neopísateľná zlosť, ktorá z neho sálala, sa akoby zhmotnila niekde blízko pri mne.

„ VY ste sem priviedli ČLOVEKA?! To sa mi snáď zdá... vy ste sa zbláznili!!!“ dočerta, ak sa rozzúri ešte viac, tak tá búrka na mori bude v porovnaní s tým, čo príde len slabý vánok a jemné hrmenie.

„ Upokoj sa! Poďme von, porozprávame sa o všetkom...“ navrhla som potichu, ale môj predstieraný pokojný tón ho vyburcoval ešte viac

„ Aha! Takže JA sa mám upokojiť?! Vieš čo TY?! TY..ty...“ toto bolo veľmi zlé... Až sem to zájsť nemalo. On sa nikdy nevedel poriadne ovládať, v duši mu vládol až príliš silný nepokoj. Práve vtedy sa Bella začala preberať. “ No SUPER!!!“ Edwardove zelené oči sčerneli, bronzové vlasy bledli a začali sa predlžovať a nechty sa mu zmenili na dlhé čierne pazúry. Bella sa už posadila a s otvorenými ústami vydesene sledovala Edwardovu premenu. Niečo takéto rozhodne nemala vidieť. Jeho premena na túto bytosť bol určite najhorší pohľad v jej živote. V Edwardovom vnútri driemala jeho prapodstata, ktorá sa už mnohokrát samovoľne predrala na svetlo sveta.

„EMMET!!! Vezmi mu ten medailón! S ním je ešte silnejší a teraz sa nebude vôbec ovládať!“ kričala som na Emmeta, kým sa Edward zmietal na zemi v kŕčoch. Pribehol k nemu a snažil sa mu prívesok vtrhnúť, ale to už bola premena hotová. Nemal proti nemu šancu. Stačil jeden úder a Emmet letel cez celú miestnosť a pristál až kdesi vzadu, keď preletel cez sklenenú stenu. Bála som sa oňho, ale on sa z toho dostane, je silný..musí sa z toho dostať..mal sa najprv premeniť! Čo mu to napadlo útočiť naňho holými rukami?!

Zavrela som oči a sústredila som sa len na premenu. Ak ublíži Belle, bude to horšie ako smrť. Ako pre nás, tak aj preňho.

V tele sa mi rozlieval chlad, vzniesla som sa do výšky. Všetko som si plne uvedomovala- dobrovoľná premena je niečo úplne iné, ako keď sa on nechal ovládnuť svojím hnevom. Až teraz mi došlo, nakoľko je Bella výnimočná a tým pre nás ešte dôležitejšia.

„ Uhni z cesty Hemera! Ten človek nebude žiť! Ukradla medailón skazy, nemá právo ďalej žiť!“ prehovoril hlasom presiaknutým odvekou nenávisťou a zúrivosťou.

„ Pokľakni a možno ťa nechám nažive.“ Prikázal mi a ja som musela poslúchnuť. Musí ma počúvať.

„ Erebos, vypočuj ma. Ona medailón neukradla. Nevieme odkiaľ ho má, ale ani len netuší akú má moc. Nevie o ničom. Nevie ani o tom, kto v skutočnosti je. A nevieš to ani ty! Nemôžeš ju zabiť! Nemôžeš zabiť Nyx!“ žiadny náznak zaváhania v jeho očiach.

„ Ona nie je Nyx, je len úbohý ľudský červ!“ skríkol.

Stočil pohľad smerom k nej a zrazu sa všetko zomlelo až príliš rýchlo. Bella vyskočila a bežala priamo medzi nás. Snažila sa odtrhnúť Edwardovi z krku retiazku aj s príveskom, lenže on bol teraz silný, až príliš silný. Erebos ho úplne ovládol a jeho ľudská stránka bola momentálne pochovaná hlboko pod povrchom, ak nie už kompletne zašliapaná.  Snažil sa ju odhodiť rukou, ale oná neútočila priamo ako Emmet, snažila sa dostať len k retiazke. Udrel ju po tvári a jej tam ostali tri hlboké, krvavé škrabance. Bola to neznesiteľná bolesť. Keď mi to spravil prvý raz, keď  sa v ňom prebudilo k životu jeho pravé ja- prvý výbuch- radšej som si želela umrieť ako zažívať takú bolesť. Ostávalo mi len dúfať, že to prežije- jazvy zmiznú, neostane po nich ani stopa. Zas bolo niečo iba na mne- všetko to bude moja chyba....

« »

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V okovách moci 5: