Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V okovách moci 4

20.08.2009 (20:30) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1881×

Stíchla a už viac nebolo nič počuť. Bola som šokovaná, aj keď som v podstate nechápala ani slovo z toho, čo som počula. Nechápala som nič. Jediné, čo vedela naisto bolo, že ten Edward je brat Rosalie. Veľa o svojej rodine nerozprávala, keď som sa jej na to priamo spýtala. Hovorila o nich len v lietadle, aj to nie žiadne podrobnosti. Isteže, vtedy by nemala dôvod mi vykladať detaily o jej rodine, keď sme sa poznali sotva pár hodín. Keď som sa jej ale spýtala priamo, vždy odpovedala tak trochu zdráhavo, vyhýbavo. Rozhodla som sa, že nateraz sa tým zaoberať nebudem. Možno zistím, o čo ide. Ak nie teraz, raz určite. Zdvihla som ruku a zaklopala som. Zaklopala som hlasnejšie, ako som chcela a dvere sa hneď otvorili.

„ Si v poriadku Bella? Stalo sa niečo?“

spustila hneď Rosalie, keď ma zbadala zmätene stáť vo dverách.

„ Ach nie, nie. Som v pohode. Vlastne som len teraz nechcela byť sama...ak vám nebudem prekážať...“

bolo mi to trápne, hlavne po rozhovore, ktorý som si nechtiac vypočula.

„ Ale isteže nám to nebude vadiť. Poď dnu.“

A už ma ťahala dovnútra. Ich kajuta bola vybavená ešte luxusnejšie ako tá moja. Hneď som podišla k okienku a hľadela som na more, ktoré sa búrilo pod náporom vetra. Radšej som sa hneď oknu otočila chrbtom. Až mi naskočili zimomriavky, znova sa mi živo vybavil môj sen.

Emmet bol rozvalený na posteli a čítal! Emmet čítal! Nikdy by som nepovedala, že Emmet číta. Teda , chcem povedať, nieže by som nepovedala, že vie čítať..ale Emmet knihy mi jednoducho nešli dokopy. Prišla som k nemu, bol taký zahĺbený do knihy, až sa zdalo, že si ma nevšíma. Pozrela som na Rose, tá asi vedela čo sa chystám urobiť a s pobaveným úsmevom rýchlo prikývla. Priskočila som k nemu ešte bližšie a vytrhla som mu knihu.

„ O lalá, čože to čítame? Hmmm... romantika od Daniel Steelovej? No teda, ty sa nezdáš...“

začali sme sa obe smiať, kým sa Emmet pokúšal vziať mi knihu, čo sa mu samozrejme aj podarilo, kedže je dvakrát taký veľký ako ja.

„ Hej! Náhodou, je to zaujímavá kniha... Rose si ju nechala na stolíku a ten začiatok ma zaujal.“

Vzal mi knihu a urazene sa posadil sa stoličku. To nás rozosmialo ešte viac. Dokonca si ešte urazene odfrkol. Už sme sa takmer od smiechu váľali po zemi, keď Rose k nemu prišla a provokatívne sa naňho zahľadela.

„ Ale no..snáď si sa nám neurazil...“

ona teda vedela ako treba presviedčať..kiežby také niečo raz dokážem aj ja. Vtom ju Emmet rovnako prvýkrát, keď som ho stretla, schmatol Rosalie a strhol ju na seba.

„ Samozrejme, že nie!“

začal ju štekliť a stále ju pevne držal, aby niekam náhodou neušla. Bolo naozaj zábavné ich sledovať, aj keď niekde v hĺbke duše ma trochu zabolelo pomyslenie, že ja si pravdepodobne nikoho takého nenájdem. Oni mali jeden druhého. To je viac ako všetky poklady sveta.

Čas až do večera ubehol neskutočne rýchlo. Asi som naozaj začínala byť paranoidná. Zdalo sa mi akoby si obaja ukradomky prezerali môj prívesok. Potom si vymenili veľavravné ale pritom zúfalé pohľady a ďalej sa tvárili akoby nič. Zdvihla som sa na odchod. Chceli ma ísť odprevadiť, ale presvedčila som ich, že to naozaj nie je nutné a odišla som.

Čo je na tom prívesku také zvláštne?! Pre mňa sa odkedy ho nosím nič nezmenilo. Snáď len to, že vždy v noci mám zvláštne sny. Vždy iný sen, vždy iným spôsobom desivý. Všetko sa zdalo tak skutočné, a pritom to bolo tak vzdialené. Túto noc som sa vo sne už netopila.

Rýchlo som sa hnala temnou uličkou v Ríme. Bola som sama. Za sebou som ale cítila blížiace sa nebezpečenstvo. Bola som sama. Teraz mi už nikto nepomôže. Som sama. Viedol ma len môj medailón. Musela som ho ochrániť. Nemôžu ho dostať ONI. Radšej zomriem ako sa vzdám. Ale som sama. Proti nim, my teraz nič nemôže pomôcť...musím len bežať...musím sa ukryť...musím ich nájsť...sľúbili, že mi pomôžu....

Tento som mi už absolútne nedával zmysel. Sny vraj vyťahujú obrazy podvedomia, lenže ja som nemal ani len tušenie, kto môžu byť ONI, alebo kto by mohol byť ten, kto ma ochráni. A znova ten medailón. Z tohto sna ma neopúšťalo zdesenie, ktoré som cítila v ňom. Dýchala som plytko a prerývane, akoby som naozaj celú noc bežala. Snažila som sa polapiť dych, ale čím viac som sa snažila, tým to bolo horšie. Zrazu som zletela z postele. Loď prudko naklonilo do strany. Potom na druhú stranu. Takže tá búrka stále neprešla. Loďou silno zmietalo, mala som pocit, akoby to je len papierová lodička na rozbúrenom oceáne.

Nejako sa mi podarilo vstať a vybehla som na chodbu. Všade v panike pobehovali ostatní pasažieri ale posádka. Z malých reproduktorov v rohoch sa ozýval kapitánov hlas, tiež už podfarbený nepokojom a hystériou. PROSÍME, ZACHOVAJTE POKOJ!!! NEPODLIEHAJTE PANIKE!!! Nikoho to ale neupokojilo a stále všetci pobiehali po chodbách hlava- nehlava. Ja som na tom nebola veľmi rozdielne. Jediné, čo mi napadlo, bolo nájsť Emmeta s Rosalie. Bežala som až k ich kajute, pretláčala som sa cez vystrašených ľudí, keď sa loď znova zatriasla. Všetci museli pocítiť ten náraz. Zrazu sa odvšadiaľ začal ozývať krik. Masa ľudí ma tlačila späť. Všetci sa hrnuli hore na palubu do záchranných člnov. Odniekiaľ z diaľky som začula niekoho volať moje meno.

Nemohla som sa vrátiť. Ľudia v nebezpečenstve sa menia na nepríčetné stádo. Boli sme už hore, posádka sa snažila všetkých upokojiť a usadiť ich do člnov. Od každého člna niekto volal: Prvé pôjdu ženy a deti! Len ženy a deti! Pomoc je už na ceste! Isteže...taká pomoc ako v Titanicu? Ďakujem, neprosím. Už sa mi takmer podarili dostať sa do člna, keď som zbadala na druhej strane lode vyplašene pobiehať Rose. Ponáhľala som sa k nej, ale vtedy loď znova na niečo narazila. Prišla som k zábradliu a naklonila som sa cez okraj. V lodi bola diera, do ktorej sa valila voda. Narazili sme na podmorské útesy. Zovšadiaľ zneli vydesené výkriky, loď sa začala potápať a lámať na kusy. Podlaha po do mnou sa preborila, cez celé telo sa mi preliali studené vlny oceánu a aj napriek kriku bolo počuť bubnovanie silného dažďa na hladinu vody. Oblohu s ohlušujúcim rachotom preťal sýtozelený blesk.

Zvláštne, že aj napriek tomu, že som sa začínala topiť, som vnímala svoje okolie- zelené blesky šľahali všade naokolo, fúkal prisilný vietor, niekto znova volal moje meno ale ja som sa už pomaly potápala. Nikdy som nebola dobrá plavkyňa. Aká irónia, že presne o tomto sa mi nedávno snívalo... možno to bolo varovanie..možno nie...to sa už asi nedozviem...

« »

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V okovách moci 4: