Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V okovách moci 3

18.08.2009 (10:00) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1914×

„ A tak tu si spachtoš!!!“ volal na mňa Emmet, len čo som vošla a veselo mi kýval. Vedľa neho stála Rosalie a tiež mi mávala.

Keď som ich zbadala, hneď som zabudla na svoj zvláštny sen. Pri nich človek nemohol myslieť na žiadne zlé veci. Preto ma veľmi prekvapila Emmetova otázka.

„ Ty počuj, prečo stále nosíš také hrubé náramky keď-“ zlá otázka! Zlá otázka! Toto sa nemal pýtať... Rosalie ma ale zachránila, tým že ho rýchlo prerušila.

„ Emmet! Nie!“ ospravedlňujúco mi pozrela do očí a potom sklopila pohľad. Tak moment... ona niečo vie? „ Macko, choď nám radšej priniesť niečo na jedenie dobre?“ bozkom ho vyprevadila a vzala ma opatrne za ruku sadnúť si. Vedela som čo bude teraz nasledovať ale veľmi sa mi to nepáčilo. Lenže má právo to vedieť, ak máme byť kamarátky. A Emmet takisto.

„ Belli, ak chceš môžeme sa porozprávať, ale pochopím ak o tom so mnou nechceš hovoriť.“ Hovorila pokojne a potichu. Bolo na nej vidieť, že ju len úprimne zaujíma, čo sa stalo a prečo a som to spravila. Chvíľu som mlčala, nemohla som je pozrieť do očí. Nádych, výdych. Žiadny zvuk.

„ Naozaj, ak nechceš nemusíme o tom hovoriť.“ Otočila sa ponad plece- Emmeta stále nebolo vidno. Ja som len pokrútila hlavou na znak, že chcem.

„ Všetko sa to začalo pred rokom. Mala...mala som veľmi dobrú kamarátku. Sofiu. Na strednú som chodila v Ríme. Tam sme sa spoznali a od prvého dňa sme sa kamarátili. Minulý rok spoznala Enriqa. V jeden večer sme boli aj ostatnými priateľmi vonku a ona šla s ním domov na motorke a...“ zlyhal mi hlas a do očí sa mi tlačili slzy. Rosalie sa naklonila ku mne objala ma.

„ To ma mrzí Bella.“ Povedala smutne a súcitne. Znova som sa zhlboka nadýchla a pokračovala.

„ Zo začiatku som tomu nechcela veriť. Lenže volala jej mama a povedala mi čo sa stalo. Sofi bola ako moja sestra. Zrútila som sa nevychádzala som z izby. Prvé dni boli najhoršie. Keď som sa z toho nemohla dostať ani za dva týždne, rodičia ma zaviezli k psychológovi, ktorý ma ale odporučil k psychiatrovi.“ Neveselo som sa usmiala.

„ Predpísal mi antidepresíva a poslal ma domov. To bolo celé. Pol roka som brala tie hlúpe tabletky, ale vôbec nepomáhali. Raz večer, keď som bola sama doma, som to už nezvládla. Nemyslela som na nič, len na to, aby som bola preč z tohto hnusného nespravodlivého sveta. Z kuchyne som si vzala nôž, šla do kúpeľne a...“ zasekla som sa. O tomto som ešte s nikým nehovorila. Chápavo prikývla, že nemusím pokračovať, ale toto ešte nebolo všetko.

„ Nevyšlo mi to. Otec prišiel z práce skôr a našiel ma. Boli zo mňa zdesení, ale báli sa, aby som to nespravila znova. Psychiater im odporučil, aby ma nechali hospitalizovať. Ja som nechcela, ale zavreli ma na kliniku. Bolo to tam strašné. V noci počuť výkriky a tiché kroky ošetrovateľov na chodbe.“ Striaslo ma. Rose sedela ako skamenená.

„ Strávila som tam pá mesiacov a potom ma prepustili. Doma som si uvedomila, čo som to vlastne spravila. Sofi by určite nechcela, aby som dopadla takto. Odvtedy sa môj život zmenil, nebola som tá istá Isabella ako dovtedy. Rodičom sa zdalo, že už sa zotavujem a k narodeninám mi, ako už vieš, dali túto plavbu. Dnes mám pocit, že to bol dobrý nápad. Som veľmi rada, že som spoznala teba aj Emmeta. Už za tých pár dní, čo vás poznám som si vás veľmi obľúbila.“ Tentoraz som sa cez stôl naklonila ja a objala som ju.

„ Som rada, že to teraz chápem, Belli. Tiež som si ťa veľmi obľúbila a Emmet takisto. Jemu nemusíš nič vysvetľovať, nemusí o tom vedieť.“ Dodala a milo sa usmiala.

„ Nie, to je v poriadku. Môžeš mu o tom povedať. Ďakujem, že si ma vypočula. Emmetovi o tom môžeš povedať, nebude mi to vadiť.“ Znova ma objala a už sa k nám blížil Emmet s úsmevom od ucha k uchu.

„ Aha! Rodinné objatie! Aj ja sa chcem pridať!“ a už nás začal drviť vo svojom objatí.

Raňajky prebehli v pokoji a spolu sme šli k bazénu. Vonku bolo krásne slnečno a more bolo pokojné. Sedela som na okraji bazéna, keď ma zrazu niekto strčil dnu. Čľupla som do vody a až ironicky mi to pripomenulo môj sen. Vynorila som hlavu, to som ale nemala robiť.

„ Pozóóór!!!“ vykríkol Emmet a hodil sa do vody. Vyšplechol toľko vody, akoby vážil tonu a začal ju na mňa fŕkať. Neváhala som a začala som špliechať naňho vodu aj ja. K bazénu prišla Rose, na nose veľké slnečné okuliare a ľahla si na deku.

„ Preboha Emmet ovládaj sa...“ zašomrala, ale kútiky úst je ťahalo nahor. Celé doobedie sme sa všetci bláznili, kým sa z mostíka neozval hvizd píšťalky.

„ Hej! Choďte sa schovať do svojich kajút, blíži sa búrka.“ Kričal na nás jeden z členov posádky a hneď tiež zmizol v podpalubí. Pozbierali sme svoje veci a šli za ním. Nezdalo sa, žeby sa blíži nejaká silná búrka ale istota je istota. Emmet s Rose chceli, aby som šla s nimi do ich kajuty, ale odmietla som- chcela som byť sama, rozmýšľať.

Sadla som si na posteľ a vytiahla spod trička prívesok. Prvýkrát som si ho prezrela pozornejšie. Bol ešte krajší než na prvý pohľad. Lenže, keď som naň hľadela už aspoň dvadsať minút, znova zaúradovala moja bujná predstavivosť. Čo ak ten prívesok naozaj nie je obyčajný? Ale tie kamene...boli...vyzerali priam magicky. Akoby majú utajovanú, skrytú moc. Nechala som si ho zavesený na krku a chcela som ísť za Rose a Emmetom. Kráčala som úzkymi chodbami, na stenách viseli drobné obrázky lodí, či pozavesované miniatúrne kormidlá a kotvy, loď mierne pohadzovali vlny- hore-dolu- ako na horskej dráhe. Zastavila som sa pri dverách číslo 26, to mala byť ich kajuta. Neisto som stála na mieste, nechcela som rušiť, ale nechcela som byť ani sama. Zaváhala som ešte viac, keď som zvnútra začula hlasy.

„Nehovor mi, že to necítiš práve TY!!! Ty, ktorý dokážeš takých ako sme MY vycítiť na míle ďaleko!!! Musíš predsa-“ to bol hlas Rose, aj keď bol zvláštne tlmený vzdialenosťou a hukotom vĺn, spoznala som ho, pre moje uši bol jasný, rovnako ako aj Emmetov, ktorý ju hneď prerušil.

„Áno isteže... samozrejme, že to cítim. Lenže ešte taká nie je, jej schopnosti sa ešte neprejavili. Sama by určite cítila, že je jedna z nás. Presne ako to cítiš aj ty. Ja to síce cítim silnejšie, lenže len kvôli mojej schopnosti a jej medailónu. Musíme zistiť odkiaľ ho má! Ten, kto jej ho dal, musel veľmi dobre vedieť, čo robí. Vieš predsa, že jeden už máme na svojej strane. Čiastočne sme v bezpečí. Ak zostane s nami, budeme mať aj druhý. Potom budeme musieť nájsť už len posledný, a oni nás viac už nebudú ohrozovať. Ale...si si istá...je si Carlisle istý, že ten Edwardov je ten pravý?  Myslíš, že by skutočne dokázal sám nájsť ten skutočný?“

O čom to preboha hovoria? Môj medailón- prívesok- a výnimočný? Čo to s tým všetkým má spoločné? Ešte nikdy som Emmeta nepočula hovoriť s takou vážnosťou v hlase. Hovoril o tom všetkom, akoby to bolo životne dôležité. Tak moment... oni hovorili o mne? To nie je možné. Ja predsa nemám žiadne výnimočné schopnosti. Nie som nič viac, nič menej ako obyčajný, priemerný človek.

„ Emmet, som si stopercentne istá, tak istá, ako môžem len byť, že Edward našiel ten pravý. On..je veľmi, veľmi nadaný ale pritom...poznáš ho... Sám predsa vieš, že z nás všetkých je ten najvýnimočnejší, on je jeden z vyvolených. Ak by sme o neho prišli...ak by sme prišli o jeho prívesok...ak by sme prišli o druhý...už by nás nikto a nič nedokázal ochrániť. Nikto z nás by...už by viac nemal šancu, žiadna nádej. MY si už viackrát nemôžeme dovoliť zlyhať. Dokončíme to, čo začali už naši predchodcovia. Spolu s ostatnými to zvládneme- a ona nám možno pomôže.“

« »

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V okovách moci 3: