Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V okovách moci 10

16.09.2009 (21:00) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1733×

Bella:

Prebudilo ma jemné poklepkávanie prstov na mojom chrbte. Spomenula som si včerajšiu noc a zrazu som bola v rozpakoch. Čo si o mne asi myslí??? Nechcem, aby si myslel, že som TEN tip baby, ktorá... Ale vlastne na tom ani nezáleží. Povedal, že ma miluje, ani neviem prečo, ale verím mu. Veď tiež ho milujem. Aký dôvod majú ľudia na to, aby sa ľúbili?

„ Prepáč, nechcel som ťa zobudiť...“ šepkal medovým hlasom a uhládzal mi vlasy. Cítila som sa ako v nejakom romantickom filme, akurát, že toto bola údajne realita.

„ To je v poriadku.“ Zdvihla som hlavu a pozrela mu do očí. V tej chvíli sme si viac nahlas povedať nemuseli. Naše oči hovorili za nás. Po veľmi dlhej chvíli ale prelomil sladkú atmosféru ľahkého ticha.

„ O pár minút by sme už mali byť pri brehu. Pôjdeme hneď za Carlislom a..a uvidíme, čo ďalej. Budeme musieť získať aj tretí medailón a nakoniec ich všetky zničiť...“ už sme boli späť v realite, z ktorej sa nám na pár hodín podarilo uniknúť.

---

Edward:

Kráčali sme širokou lesnou cestou k domu ukrytému medzi stromami. Začínalo sa stmievať, na les padal súmrak. Ruka v ruke sme sa približovali k drevenému domčeku. Ten tu mala Esme špeciálne na rekreačné účely. Teraz by tu mali spolu s Carlislom tráviť ďalšie medové týždne. Zrazu ma ale znova zaplavil ten pocit neistoty a strachu. Ako zlá predtucha. Aká irónia, ako keby niekedy mal muž “šiesty zmysel“. Carlisle by to nazval dar, talent. Ja rozhodne nie. Nenávidím to, čím som. Najviac na tom nenávidím, že som to nedokázal ovplyvniť a že ono to takto ovplyvňuje mňa. A čo je ešte horšie, Bells má rovnaký osud. Ona síce ešte nezažila ten odporný pocit, keď vybuchne a stratí vládu nad svojím telom, na sebou samotnou, ale ten deň príde.

V dome sa zrazu zasvietila zrejeme nejaká malá lampa. Už sme boli pri dverách. Zdvihol som ruku, zaklopal a čakali sme. Nič. Bella sa tvárila dosť zvláštne, akoby jej na celej tejto situácii tiež niečo nesedelo. Voľnou rukou zvierala medzi prstami prívesok. Zaklopal som znova a zakričal.

„ Carlisle, Esme! To som ja, Edward!“ cítil som sa pritom ako idiot, mali by ma počuť.mali by nás oboch počuť už zďaleka. Začul som kroky a potiahol som Bellu za ruku, aby sme odstúpili od dverí.

Vo dverách sa zjavila usmiata Esme a spoza jej pliec vykúkal Carlisle. „ Deti, konečne ste prišli! Už tu tak dlho čakáme...poďte ďalej, nestojte vonku!“ a už nás ťahala dovnútra.

Stále ten odporný pocit, že niečo nie je v poriadku. Zdajú sa byť..trochu..nejaký zvláštny. Debatovali sme o všetkom. Od začiatku- ako sa Bella zoznámila s Rose a Emmom, ako kvôli mne stroskotali, ako som ich potom takmer znova zabil, a znova a znova o medailónoch. Podchvíľou si vymieňali zvláštne pohľady. Snažil som sa nevšímať si to, aj tak som už bol dosť vynervovaný zo všetkých vecí naokolo.

Carlisle sa začal Belly vypytovať, ako prišla k svojmu prívesku. Zdala sa byť nervózny, keď odpovedala na jeho dychtivé otázky. Pohľadom u mňa hľadala pomoc.

„ Carlisle, myslím, že obaja sme po tej ceste už unavní...Tieto otázky môžu počkať aj na zajtra.“ Zdvihol som sa zo sedačky a mieril som ku kreslu kde sedela Bella. Carlisle ale akoby to, čo som povedal nevnímal. Pohľadom prepaľoval Bellinu hruď, kde na retiazke viselo to prekliate písmeno.

V očiach sa mu zjavil čerevný záblesk, fanaticky a víťazne sa zaleskli. Vtedy mi došlo čo sa tu deje. Už-už sa načahoval za príveskom...

„ Daj od nej tie špinavé ruky preč!!! Neopováž sa jej dotknúť!!! Zabijem ťa, zabijem, prisahám!!!“ cítil som, že nad sebou strácam kontrolu. Zaťal som zuby a prudko som si Bellu pritiahol k sebe. Vyplašene pohľadom preskakovala zo mňa, na ďalších dvoch upírov v miestnosti.

Zovšadiaľ sa ozývalo vrčanie.

„ Ale no tak, Edward, čo to hovoríš? Je to predsa tvoj otec a ja tvoja mala.“ nechutne milým hlasom sa mi prihovorila Esme. Musel som potriasť hlavou, aby myšlienky zapadli na správne miesto. Toto nebola moja mama a už vôbec to nebol môj otec.

„ Vy nie ste moji rodičia!“ skríkol som a nahol sa k Belle. „ Musíme vypadnúť...“ potom sa to strhlo rýchlejšie ako hurikán.

Už tam nestáli moji rodičia, ale dvaja upíri, ktorí nás prebodávali nenávistnými pohľadmi. Marcus a Caius. Toto bolo rozhodne veľmi zlé. Teraz už veľkú šancu na útek nemáme.

„ Takže, TY si myslíš, že utečiete NÁM?! Úbohá poloľudská špina! Smrť už na vás čaka s otvorenou náručou, rovnako ako si prišla po vašu bezvýznamnú rodinu!“ vrčal Marcus.

Nie! To nemôže byť pravda, nemôžu byť mŕtvy, nie nemôžu... Cítil som ako sa Belle pri mne podlomili kolená ale vzápätí sa narovnala a hrdo zdvihla bradu. Asi ma nikdy neprestane prekvapovať. Keď prehovorila, jej hlas bol pevný, bez náznaku strachu či ľútosti.

„ Neverím ti. Nás neporazíte!“ pozrela na mňa. Chápal som čo chce urobiť, ale aj tak to nepomôže.

„ Proste to urob!“ zašepkala naliehavo. Posledný krát som jej pozrel do očí, pobozkal ju a odstrčil nabok. Nechal som zúrivosť a chuť zabíjať, chuť pomstiť sa, aby naplnila moje nové telo silou, ktorú sotva dokážem ovládať.

Kútikom oka som ale zbadal aj čosi iné. Na chvíľu som zmrzol, rovnako ako obaja bratia Volturiovci. Neveriacky civeli na Bellu- na Nyx. Moje druhé ja k nej cítili mnohokrát silnejšiu lásku, než akú dokázalo prijať ľudské telo. Bola nádherná. Oči jej sčerneli, vlasy sa vyrovnali a predĺžili. Naklonila hlavu do strany s pomedzi krvavočervených pier sa jej začali rynúť slová, ktorým oni rozumieť nemohli. Jazyk starší, ako oni samotní, jazyk záhuby, reč bohov. No len čo sa vodopád slov zastavil jej ochabnuté telo padlo na zem. Chvíľu som mal pocit, že nedýcha, potom ale  rýchlo roztvorila viečka plytko sa nadýchla.

Nevnímal som nič iné, len tých upírov predo mnou. Caius sa prikrčil a skočil po mne. Bez zaváhania som sa ho snažil striasť. Nešlo to. Zahryzol sa mi do krku. Isteže, to mi v tejto podobe ublížiť nemohlo. Škoda, že si on na to nespomenul skôr. Chytil som ho pod krk a z celej sily som ho držal pri stene. Vzpieral sa- ako keby mu to mohlo pomôcť! S týmto som ale nerátal...

Kým ja som snažil aspoň prizabiť Caia, Marcus priskočil k Belle a zvieral ju v náručí.

„ Pusti ho! Inak tvoje dievča zomrie!“ povedal to len potichu, ale nemal som problém počuť ho. Vtedy som spravil tú najväčšiu chybu, akú som si v tejto situácii mohol dovoliť. Premenil som sa späť. Potreboval som byť s Bellou, nech to stojí, čo to stojí.

Dopadol som na kolená, rovno k Marcusovým nohám. Ten sa len pobavene zasmial.

„ Tak vidíš, ani to nebolelo.“ Ešte na mňa žmurkol! Na mieste by som ho zabil, keby pri ňom nebola ona. Cítil som, ako sa moja temná časť snaží predrať na povrch, ale tentoraz som si nemohol dovoliť prestať sa ovládať. Caius si teatrálne pošúchal krk a šiel ku mne. bolo jasné, čo chce. Svoj medailón. Natiahol ku mne ľadovú bledú ruku a strhol mi ho z krku aj s retiazkou, na ktorej visel. Okolo krku som pocítil pálenie, to však nebolo nič, v porovnaní s pohľadom sa strhanú Bellu v Marcovom objatí. Vlastne skôr zajatí...

„ Máš, čo si chcel, teraz ju pusť.“ Bol by som aj žobral, bolo mi to jedno.

„ Ale, ale, ale... drahý môj mladý priateľ, prečo by som mal splniť o čo ma žiadaš? Nedohodli sme sa na ničom. Povedal som len, že ju nezabijem, ak ho pustíš. Nie, že ja pustím ju... Caius, drž ho!“ zavelil a zrazu ma zozadu zdrapli jeho kamenné ruky, pevnejšie ako železné okovy.

Začal som sa vzpierať, keď som zbadal ako Marcus ťahá Bellu niekam preč. To nemôžem dopustiť. Zase sa všetko kazí len a len kvôli mne. boli sme šťastní, prečo to nemohlo vydržať dlhšie???

„ Nechajte ho prosím!!! Pôjdem s vami, kamkoľvek si len poviete, urobím čokoľvek, ale nechajte ho!!!“ zaprosil Bella medzi dverami a z očí sa jej už liali slzy. Každá jedna, ktorá jej kĺzala po líci, a dopadla na zem, ma bodla pri srdci ako rozpálená dýka. Ona si toto nezaslúži!

„ Naozaj???“ spýtal sa so záujmom Marcus a pozrel jej do uplakanej tváre. Zovretie ani na okamih nepovolil. Len meravo prikývla.

„ Dobre, pustíme ho, ak nebude robiť hlúposti. Bratu, pusť nášho milého priateľa. Nemáme dôvod uchyľovať sa k násiliu.“ Prižmúril oči. Cítil som ako Caius povolil zovretie rúk. Postavil som sa na nohy a pohľad upieral priamo do Marcových žiarivo karmínových očí. Obaja sme presne vedeli na čo ten druhý myslím. Ja som zvažoval znova sa premeniť. Podľa jeho výrazu ale bolo jasné, že ak to spravím, bez váhania Bellu zabije.

„ Nerob to, uteč, zachráň sa!“ naliehala znova plačlivo Bella.

„ Nie! Nenechám ťa len tak!“ v hlase už ozývalo zúfalstvo, ktoré som silou- mocou potlačoval.

„ Bože, keby môžem asi sa povraciam...“ znechutene sa ozval Caius. Marcus znova začal ťahať Bellu von. Posledný krát mi pozrela do očí a zvolala.

„ Bež. Ak ma miluješ, zachráň sa! Raz sa stretneme.“ Vzlykala a nechala sa vláčiť Marcusom. Zmizli mi z dohľadu. Padol som na kolená a hlavu si skryl v dlaniach. Keď som po chvíli pozrel nahor, dom bol prázdny, nikde ani živáčika. Vzali mi ju. Odniesli ju odo mňa preč. V tejto chvíli je po všetkom, neodpustím si, ak sa jej niečo stane. Nájdem ju, je len jediné miesto, kam mohli ísť, a kam pôjdem aj ja...

« »

zhrnutie

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V okovách moci 10: