Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!-4.kapitola

22.08.2009 (09:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3810×

Som v háji!

4.kapitola

To mám naozaj až takú smolu?!

(2pac-changes )

Ráno som sa prebrala dlhým zívnutím. Ponaťahovala som sa a cítila sa odpočinuto a plná energie. Väčšinou... no dobre, VŽDY, keď sa zobudím sa cítim otrasne. Je zvláštne, že dnes sa cítim tak sviežo. Akoby som prespala celú večnosť. Toto bude nádherný deň. Pomyslela som si. Opäť som si zívla a čudovala sa, že som sa zobudila sama od seba. No počkať! Ja sa nikdy v pondelok nezobudím len tak. Zarazila som sa a môj pohľad ihneď strelil k hodinám na nočnom stolíku. To nie. Nie!

Za päť minút mi začína prvá hodina. Včera som si zabudla nastaviť budík. Nie, nie! Ani keby som povolala národnú gardu alebo si požičala súkromný triskáč samotného prezidenta, tak to nemám šancu stihnúť. Vyletela som z postele ako blesk a vkúrila do kúpeľni. Keď som došla k zrkadlu a pohliadla doň, automaticky som asi o meter odskočila. A to prekvapením a strachom zo seba samej. Áno, zľakla som sa svojho odrazu.

Preboha, ČO to mám s hlavou? Mala som na nej prilepený chuchvalec čohosi, čo zrejme mali byť vlasy. Áno, to budú ony. Tie ovečky mi v noci poriadne postrapatili hlavu. Uchopila som kefu a pustila sa do toho. Bol to pomalý a bolestivý, veľmi bolestivý, proces. Syčala som na všetky strany a do očí sa mi drali slzy.

V jednej chvíli som začula na temene akési chrupnutie. Pohliadla som do dlane a zistila, že v ruke držím už len pozostatky z kefy. Bola to rukoväť. Natočila som hlavou a pozrela sa do zrkadla. No super! Hlavička kefy mi ostala zapletená vo vlasoch. Začala som ju vymotávať a ak to pred tým bola bolesť, tak toto bolo peklo. Po chvíli som však bola hotová a nejakým zázrakom sa mi podaril vytvoriť aj účes. Síce jednoduchý, ale zato elegantný. Vlasy som si stiahla na temene do gumičky a nechala dva pramene voľne spadať pozdĺž tváre.

Vbehla som naspäť do izby a zavolala mojej mame. Našťastie ešte bola vo Forkse, takže po mňa môže prísť. Hodila som mobil do tašky a začala si obliekať veci pripravené zo včerajška. Všetko som na seba navliekla, ale zase sa vyskytol menší problém. Mala som tam iba jednu tenisku. Obula som si ju a tú druhú začala hľadať. Presnorila som celú izby, ale nikde som ju nenašla a tak som okruh pátrania rozšírila na celý dom.

Práve som bola v obývačke pod gaučom (krajné riešenie, ale už mi dochádzali priestory na prehľadávanie) a vtedy okolo mňa prebehol Rex celý naradostený a v papuli niečo zvieral. Keď som si uvedomila, že je to moja topánka zúrivo som zvrieskla tak, že ma muselo počuť až v škole alebo rovno v Port Angels. Rexa som naháňala po celom dome až pokým sa mi ho nepodarilo zdrapiť za chvost.

V tej chvíli mi mysľou kolovali petície proti týraniu zvierat a podobne, ale potom som tie myšlienky z hlavy vyhnala. Veď to REX ma týra, nie ja jeho. Otočila som sa k nemu a chytila do ruky moju tenisku. Naťahovali sme sa o ňu hodnú chvíľu a ja som už pomaly (od toho ako som ťahala mojim smerom) ležala na zemi. Rex asi usúdil, že to už nie je taká zábava a jeho minulú ,,zábavku“ ihneď pustil. Tým som však stratila oporný bod a spadla na podlahu. Poriadne som si udrela chrbát, ale na bolesť a plač teraz nebol čas.

Teniska bola poriadne oslintaná a očividne nepoužiteľná. To ju mohol už rovno zožrať. Hodila som ju teda do práčky a tá druhá letela za ňou. Našla som si iný pár a narýchlo si ho obula. Neladil tak perfektne ako ten pred tým, ale aspoň niečo. Skoro som sa zabila o nezaviazané šnúrky, ale nakoniec som to vykryla. Schmatla som batoh, kabát a utekala do kuchyne. Na raňajky nebol čas a tak som sa rozhodla si zbaliť len jablko na cestu. Práve keď som ho brala z misky na mňa z príjazdovej cesty zatrúbilo auto. Zrejme už prišla Reneé. Vybehla som z domu, zamkla a zamierila udychčane k autu. A to bolo to ráno také pekné. Cestou k autu som sa stihla samozrejme aj potknúť, ale ku podivu som nepobozkala zem. Vletela som do auta a hlasito za sebou zabuchla. Periférnym videním som zazrela mamin úsmev a Toma na zadnom sedadle s čímsi v ruke, ale to som neriešila.

,, Dobré ránko, tak ako si sa vyspala?“ Opýtala sa milo, lenže vo mne to všetko vrelo a bez toho, aby som si to vôbec uvedomila som na ňu zvrieskla.

,, Kašli na ako som sa vyspinkala a dupni na to!“ Pozerala na mňa dosť vykulene a vystrašene. Takúto reakciu určite nečakala a ja som si konečne uvedomila, ako hrubo to znelo. ,, Prepáč mi to. Vyspala som sa dobre, ale ráno bolo otrasné. Veľmi sa ponáhľam, tak môžeme už prosím ísť?“ Skúsila som to pokojnejšie, ale i tak som bola vo vnútri nadranc.

,, Samozrejme.“ Horlivo prikývla a štartovala. Išla svojim slimačím tempom, tak neviem či toto je jej význam slov dupni na to, ale stále je to lepšie ako ísť peši. Vybrala som jablko a s chuťou do neho zahryzla. Po chvíli však autom mierne trhlo a ja som sa začala jedným kúskom dusiť. Búchala som si päsťou do hrude a moja tvár naberala od červeného a fialového až po modrý odtieň.  Nakoniec som ho vypľula do ruky a vyhodila cez okienko.

Boli sme asi dvesto metrov od školy a auto stále chraptilo a vydávalo nepríjemné škrípavé zvuky, do ktorého sa miesili ohlušujúce rany akoby zo zbrane. Auto úporne odolávalo, ale nakoniec s menším výbuchom zastalo. Od zúfalstva som začala hlavou trieskať do palubnej dosky. To snáď nie. DOŠIEL BENZÍN!!!

Prečo- ja? Prečo- sa to musí- diať práve- mne? Prečo- dnes? Čo som- komu- urobila? Hovorila som si v mysli pomedzi búchanie hlavy o palubnú dosku. Dnes sa mi potvrdilo, že som magnet na katastrofy. Nie, počkať! To JA som tá KATASTROFA! Už ma neprekvapí, ak zajtra len kvôli mne vypukne apokalypsa. Ďalej som mlátila hlavou do dosky a privádzala si tým otras mozgu. Keď som sa zázrakom vrátila do reality a prestala sa zaoberať  ničivým tornádom preletujúcim cez naše mestečko spôsobený KÝM INÝM než mojou maličkosťou, skoro som vydrapila dvere auta a ihneď z neho vyskočila.

,, Mami, vieš čo? Ja to dobehnem. OK? Tak ahoj.“ A bez akéhokoľvek ďalšieho slova, som za sebou tresla dverami.

Pozrela som zúženým a sústredeným pohľadom na dvestometrového nepriateľa predo mnou, tašku si prehodila cez hlavu a rameno, zhlboka sa nadýchla a rozbehla sa. Utekala som ako mi sily stačili. Ešte šťastie, že chodievam cez soboty behávať s Rexom. Len mi to prospelo a teraz sa to aj hodí. Tých dvesto metrov som zvládla hravo, ale už od ranného zhonu som bola udýchaná, takže teraz som už vládala len syčať a tak nejak pri nádychoch pískať alebo čo.

Vstupné dvere som skoro prerazila, ale nakoniec môj vpád prežili a ja som ďalej utekala smerom k mojej triede. Schmatla som za kľučku a trhla s ňou. To som asi nemala robiť, pretože mi ostala v ruke. Ospravedlňujúco a stále zhlboka dýchajúc som sa usmiala a prešla ku katedre. Kľučku som položila na učiteľský stolík a začala sa ospravedlňovať.

,, Dobré ráno. Prepáčte mi tú kľučku. Ja to samozrejme zaplatím a prepáčte, že meškám, ale zaspala som. Nemohla som nájsť topánku, nakoniec ju mal môj pes a musela som o ňu trochu zápasiť, potom som sa drhla jablkom, asi dvakrát som skoro spadla a v aute nám došiel benzín, takže som to sem musela dobehnúť.“ Hovorila som, zatiaľ čo odtieň mojej pleti naberal normálnu farbu. Srdce mi búšilo o závod a dýchala som rýchlejšie než parný valec. Všetci na mňa pozerali štýlom- Tá zrejme spadla z višne. Ja som naopak mala dojem, že si tu zrejme za chvíľu budú musieť tie svoje višne zbierať zo zemi. (pozn. autora- Višne v prenesenom význame ich oči. Len aby ste pochopili.) Keď som skončila, nastalo asi sekundové ticho, ktoré vystriedal hurónsky smiech všetkých prítomných. Chytali sa za brucho a poniektorých som aj donútila k slzám. Naozaj ,,perfektný“ deň.

Profesorka zrejme uvažovala nad možnosťou poslať ma do blázinca alebo ma radšej rovno, ako beznádejný prípad, zastreliť.

,,Je mi to naozaj ľúto. Ešte raz sa ospravedlňujem.“ Pokračovala som ďalej. Profesorka akoby sa prebrala z tranzu a prehovorila.

,, Slečna Swanová, som rada, že ste nás oboznámili s vašou výplňou dnešného rána, ale my sa skôr venujeme tej španielčine. A mimochodom, nezaspali ste len preto, že máte mať tú prezentáciu, však nie?“ Opýtala sa a ja som na ňu vyvalila oči. Ako si to môže myslieť?!

,, Nie. Samozrejme, že nie pani profesorka. Ak chcete a máte ešte čas, mohla by som ho prezentovať teraz?“ Opýtala som sa jej na dôkaz, že som pripravená.

,, Nuž dobre. Tak môžete začať.“ Páni, tak tá vážne šetrí časom. Zamierila som najprv k svojej lavici a zistila, že už nesedím sama ako tomu bolo doposiaľ. Môj spolusediaci bol obrovský... obor mne pripomínajúci Shreka... Až nato, že nie je zelený. A nespí v bažine. Teda aspoň dúfam. Bože, na čo to zase myslím? Lepšie som sa na neho zamerala.

Mal krátke tmavé vlasy, telo samý sval, detskú tvár, ostré rysy tela a tváre a jeho oči mali nádhernú farbu tekutého zlata. Uvedomila som si, že som už také isté niekde videla. Ed. Prebleslo mi hlavou. No, zrejme má viac ľudí oči tohto typu. Ten gigant mal zrejme čo robiť, aby sa nepočúral smiechom. To som sa zase v plnej kráse predviedla.

Položila som si tašku na stoličku a začala sa v nej prehrabovať. Profesorka od nedočkavosti začala opätkom poklepávať po podlahe a mne ten zvuk každým klepnutím dvíhal hladinu stresu. Panikárila som ešte viac, keď som ho nemohla nájsť. PREBOHA! Nechala som ho na stole v izbe. Kolos vedľa mňa zrejme zazrel môj vydesený výraz a začal sa hihúňať. Spražila som ho pohľadom a ihneď si rozmyslel, či sa má ešte smiať. S výrazom nevinného mačiatka som sa otočila k profesorke.

,, Heh... nebudete tomu veriť.“ Začala som opatrne, ale pohľad profesorky alias bohyne pomsty ma zmrazil až na kosť. ,, Ja-ja som si ho zabudla doma.“ Konečne som našla svoj jazyk a zapracovala ním tak, že zo mňa vykĺzla aspoň jedna zmysluplná veta.

,, Slečna SWANOVÁ....“ Začala rozzúrene, ale ja som ju radšej ihneď prerušila.

,, Tak to môžem povedať z pamäti.“ Chvíľu premýšľala. Po dlhšom tichu prikývla. Úľavne som si oddychla. Prešla som pomedzi lavice a rehotajúcich sa spolužiakov až pred tabuľu a otočila sa k môjmu publiku. Zrejme je pre nich dnešná hodina ozajstným a najmä unikátnym zážitkom. Radšej ani nechcem vedieť, aké veci o mne budú kolovať po celej škole len čo vytiahnem päty z tejto učebne.

Takže... akú to mám hodinu? Jasné, španielčinu. Bože, o čom bol ten projekt? No ták mysli. Mysli! Už to mám. Bol o mojej rodine. Tak to bude múka. (Pozn. autora- múka, akože to bude jednoduché. Len pre istotu, ak by to nietko nepochopil.) Debatovala som chvíľku sama so sebou a napokon nahlas prehovorila. Slová zo mňa vylietali v podstate sami. Síce sa to nezaobišlo bez koktania a menších... no dobre, GIGANTICKÝCH odmĺk, no nakoniec ma profesorka posadila s dvojkou. To je celkom dobrý výkon na to, aké zážitky ma dnes sprevádzajú.

Dočvachtala som sa k lavici a unavene na ňu dopadla. Dnes toho na mňa bolo naozaj príliš. V tom sa z tašky, z MOJEJ tašky ozval vyzváňajúci Justin Timberlake. Toto zvonenie som si dala na mamu, pretože tá je jeho verným fanúšikom. To si nemohla nájsť lepší čas na to mi zavolať?

Všetky pohľady sa stočili opäť na mňa a ja som si pomyslela, že dnes som bola stredom pozornosti už viac než dosť. Rýchlo som ho vytiahla a telefón vypla. Prisahám, že profesorka po mne strieľala imaginárne náboje z brokovnice. Nechala to však bez poznámky a pokračovala vo výklade. Opäť som si úľavne povzdychla nad tým, že sa mi to prepieklo. Vedľa mňa sa to však doslova otriasalo smiechom. No tak skúsme hádať na kom sa asi smial. BINGO, zrejme to budem ja. Dnes som už naozaj na nič nemala náladu a tak som sa na neho naštvane otočila a mala v úmysle mu poriadne vynadať.

Predošlý diel Ďlaší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!-4.kapitola: