Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 21.kapitola

12.10.2009 (18:45) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3836×

Som v háji!

20.kapitola

Už zase nákupy? To je vtip?

(PixieLott-BoysAndGirls )

Stále zaklesnutá v Edových očiach som nebola schopná jediného slova. Spočiatku som si myslela, že mi pomôže, ale teraz mám taký pocit, že ma ešte viac magorí. Cítila som sa síce uvoľnene, ale za to som bola v úplnom tranze. To vysvetľovalo aj nečakaný vpád ruky do môjho zorného poľa. Vrátila som sa do reality a trochu pokrútila hlavou.

,,Tak vy nechcete?“ Pýtal sa pobúrene profesor. Dopekla, čo to nemám chcieť? On niečo hovoril? KEDY? K sakru, musela som byť vážne mimo. Musím to okamžite napraviť.

,,Čože? Ehm... áno. Teda a... čo to mám chcieť?“ Celá trieda sa na mne príjemne zabávala a ja som naopak čím ďalej viac neistela a červenala sa ako rak. Profesor pokrútil hlavou a poškrabal sa po hlave.

,,Pýtal som sa, či ste ochotná nám začať prednášať Váš referát.“ Zopakoval svoju otázku s dôrazom a ja som pre tento krát aj výnimočne počúvala.

,,No, vlastne som..... len, nepočítala som s tým, že k tomu mám robiť aj prezentáciu.“ Snažila som sa to nejako zahovoriť.

,,No slečna, ale to nie je môj problém.“ Ja mu asi vlepím facku! Mal by sem radšej prísť Ed a držať ma, lebo sa rozbehnem za tým profesorom a nehorázne mu ublížim. Ak chce mať ešte nejaký ten čas na krku tú tekvicu, veľmi by som mu neradila ma vytáčať. Náhodou sme raz preberali na telocviku základy sebaobrany, takže nech si na mňa dáva bacha. Ha-já!- a je bez gebuľe(hlavy).

,,Áno profesor, ja VIEM.“ Kládla som dôraz na posledné slovo, ale v skutočnosti to celé bol jeden veľký blud. JE to jeho problém. To ON mi kázal robiť ten blbý referát! To ON ma vyvolal na tú prezentáciu a predtým mi o nej nepovedal! Tí učitelia zrejme trpia sklerózou alebo alzheimerom či ako sa to volá.

Zhlboka som sa nadýchla a nechcene znova zavadila pohľadom o Eda. Sklopila som zrak a zahľadela sa na topánky. Fúú, mala by som si ich vyčistiť..... ale teraz späť k veci. Keď som nevidela tie nádherné topásové oči, celý svet sa mi búral. Bez neho som bola opäť neistá, vystresovaná a vyplašená. Nepatrne som sa chvela strachom a cítila, ako červeniem. Prosím, len nech sa podo mnou neobjaví mláčka. To by som vážne nezvládla. Potrebujem Eda!

Preto som opäť zodvihla zrak a pozrela sa na neho. Usmial sa na mňa a ukázal zdvihnutý palec, že to zvládnem. Jemne som sa pousmiala. Kútikom oka som si uvedomila, že si profesor už nejaký čas poklepkáva nohou a už po niekoľký raz si prehrabol rukou vlasy. Čo má vši? Dúfam, že nie, pretože pri ňom stojím nebezpečne blízko a netúžim po malých kamarátoch v mojich vlasoch. Ale ďakujem za ponuku, aj tá sa cení, ale ak s tým DO SEKUNDY neprestane, vybehnem s krikom z triedy a zahlásim do rozhlasu záplavu tých potvor, u niektorých nazývaných vši a len nenápadne naznačím, že by sa mali vyhýbať hodine biológie.

Aby som ho ešte viac naštvala, ešte chvíľu som čakala. Keď jeho tvár vystriedala aspoň štyri odtiene červenej, odhodlala som sa a prehovorila. Netuším, čo som rozprávala a... vlastne si ani nie som istá, či som hovorila v našom jazyku. Čo keď si len tak mumlem popod nos a ani o tom neviem? Alebo čo taká čínština, no....?

Po pár sekundách sa mi podarilo uvoľniť a to tým, že som si predstavovala, že som tu len ja a ON. Nie profesor, ED! To len aby vám bolo jasné. Už len to by mi chýbalo, aby som ostala s učiteľom v jednej miestnosti. A to ešte za tých okolností, že v dlhej dobe nemal rande. Preboha, len to nie! Ešte by ma znásilnil!

Po celý čas mojej ,, úchvatnej“ prednášky som sledovala Eda a len v nevyhnutných chvíľach sa pozrela na referát, aby som ukázala na ten správny obrázok. Nebolo by najlepšie ak by som práve hovorila o šiškách a popri tom ukazovala na nejakého drevorubača, ktorého obrázok som tam nalepila tiež, ale to len preto, aby si ľudia všimli, aký sú drevorubači škaredí.

Prednášala som pár minút a už naplno sa koncentrovala. Žiadny slimák uspokojujúci... ehm.... druhého. Žiadny nahý Mike, alebo profesorove vši. Dokonca sa mi nakoniec podarilo vnímať slová, ktoré vypúšťam z úst. Mám taký pocit, že väčšinou dávali význam, takže by som to pravedopodobne mala mať v kapse. Po hodinách..... no dobre, tak minútach úmorného vykladania o veciach, ktoré ich ani zďaleka nezaujímajú, som svoj referát úspešne ukončila.

Ku podivu sa triedou rozozvučal potlesk a sem-tam aj nejaký ten smeich. Páni, že by ma naozaj počúvali? Stočila som pohľad plný očakávania na profesora, ktorý sa poškrabal po brade a prešiel ku katedre. Sadol si a po celý ten čas sa tváril nanajvýš premýšľajúc. Ako keby to vedel. Pomyslela som si s posmechom.

,,No... slečna Swanová, musím sa priznať, že ste ma prekvapili.“ Aaaaa..... dáte mi jednotku?

,,A mám pre Vás aj jedno menšie prekvapenie.“ Nie, nejdem s vami do auta!

No dobre, tak zrejme ma nechcel zavolať do auta. Namiesto toho mi podal do ruky pero. Chvíľu som ho skúmala- hmmmm.... tak pozlátené nie je. Pochybujem, že je v ňom zlatý atrament a taktiež silne pochybujem, že by bol odolný proti žužlaniu, ktorým som si, mimochodom, zničila už asi tak tri perá. Takže si to profesor všimol a chce mi ho darovať či čo?

,,Ehm... páni, pero.... A.... čo ja s ním??“ Opýtala som sa a stále zmätene ho pretáčala a obzerala v ruke.

,,No, slečna Swanová, vy osobne si môžete napísať do triednej knihy jednotku.“ Oznámil s úsmevom. Zostala som poriadne zaskočená. Čo to....? To myslí vážne?

,,Vy... vy to myslíte vážne?“ Vyslovila som svoju otázku nahlas a trochu pritom koktala.

,,Áno.“ Odpovedal jednoducho. Zavolajte 112. Chytám infarkt. Zrýchlený srdečný tep, pocit tepla.... to dopadne zle. Tak príde už tá sanitka?

,,To ako vážne?“ Pýtala som sa znova ako nejaký magor. V podstate som teraz očakávala odpoveď podobnú tomuto- Čo ste natvrdlá? Hovorím, že áno, ale keď nechcete, tak odpálte.

,,Áno, slečna Swanová.“ Zopakoval s jemným úsmevom. Zrejme mal sám čo robiť aby nevybuchol smiechom. No jo, človeka ako som ja často nestretnete.

,,No..... tak...... dobre.“ Zamumlala som, pomykala plecami a s úsmevom sa naklonila k triednej knihe. Načmárala som si tam bezchybnú jednotku. Napadlo ma dokresliť si tam aj hviezdičku, ale to by mi zrejme neprešlo. A tak som to skúsila trochu inak.

,,Ehm.... a musí byť len jedna?“ Len čo som to vyslovila ma profesor spražil prísnym pohľadom.

,,No dobre, tak asi musí. Už mlčím.“ Rýchlo som to zahovorila a ďakovala bohu, že mi vôbec dal tú jednu. Budem sa musieť Edovi ešte raz poďakovať. Fakt mi pomohol. Zamierila som k svojej lavici, usmiala sa na Eda, ukázala mu zodvihnutý palec a mrkla naňho jedným okom.

Keď som sa konečne posadila na svoju stoličku, úľavne som si povzdychla. Konečne to mám za sebou.

,,Dokázala si to.“ Predniesol Ed s úsmevom. Páni.... ten má ale postreh.

,,Celkom áno, ale spočiatku som mala pocit, že trepem blbosti.“ Priznala som sa mu a jemne sčervenela. Čo keď som naozaj hovorila v tej čínštine?

,,No..... vlastne to najprv znelo trochu zvláštne.“ Oboznamoval ma a popritom sa pobavene usmieval. A do hája! Čo som zase urobila?

,, Čo som hovorila?“ Zašepkala som zúfalo. Chvíľu sa tváril, že usilovne premýšľa a aby dal najavo, že predsa len myslieť dokáže, trel si popritom aj bradu. Vážne by mala prísť tá sanitka. Budeme ju tu potrebovať, keď klepnem Eda stoličkou po hlave. Ak chce v zdraví prežiť dnešný deň, neriskovala by som na jeho mieste a odpovedala.

,,No... tak ja to radšej budem citovať.“ No konečne prehovoril, no zároveň s tým som aj zneistela. To to bolo až také zlé, že ma musí citovať? Inak to nejde?

,,Takže..... stromy... heh, zrejme každý viete, čo sú stromy, že? Takže.... bývajú zelené a delia sa na ihličnany a listnaté...... ihličnaté majú ihličie a listnaté.... ehm.... listy. Veľmi známym druhom stromu je smrek....- ďalej si sa už rozbehla sama a malo to zmysel.“ Hovoril stále s pobavením.

To som trepala také kraviny? A profesor snáď fetuje, že mi dal za tú kôpku kecov jednotku? Hádam nebude chcieť nejakú odmenu, pretože ak áno, tak jediné, čo odo mňa dostane bude pekný veľký fialový monokel! Síce... Ed hovoril, že potom to už bolo v pohode, nie? Tak kde je problém? A čo na tom vlastne záleží. Už to mám za sebou a to je hlavné.

Keď zazvonilo na koniec hodiny, všetci sa okamžite zodvihli a chceli čo najskôr vystreliť z triedy. Kto by sa čudoval, keď je to posledná hodina, že? Náš zámer však prekazil profesor, ktorý si vyžadoval na chvíľu našu pozornosť.

,,Trieda, utíšte sa!“ Kázal, zatiaľ čo sme vstávali a nepríjemne vŕzgali stoličkami. V rovnakej chvíli sme sa zarazili a so znudeným výrazom sa nakoniec posadili.

,,Venujte mi minútku.“ A čo za to? -pomyslela som si kyslým tónom.

,, Keďže práve na biológii preberáme vegetáciu a učivo s ňou spoločné, spolu so školským výborom sme sa rozhodli, že uskutočníme výlet do prírody.“ Triedou sa rozhostil šum. Ja som bola ticho a všetkému prizerala. V skutočnosti som sa však modlila, aby to zrušili. Prinajlepšom by som sa stratila v lese a zožrala ma svorka vlkov. Toto vážne nie je moja parketa.

,,Tak utíšte sa!“ Kričal nakrknutý profesor a prísne nás prepaľoval pohľadom. Po chvíli sme stíchli a ďalej vyčkávali.

,,Na výlet pôjdu všetky triedy druhého a tretieho ročníka. Zamierime do neďalekých hôr, kde sa bude stanovať....“ Pokračoval a miestnosťou to opäť zašumelo.

,,To akože v stane?“ Začula som niekoho priblbú otázku.

,,No nie, v kombajne.“ Zúfal si profesor a pretočil očami. ,, Väčšinou sa stanuje v stane, ale ak uprednostníte ten kombajn, tak prosím.“ Už sme mu poriadne liezli na nervy. Div sa mu nenaježili vlasy a nechrlil z úst a nosa paru.

,, Výlet sa koná na budúci týždeň od stredy do piatka, takže sa tam bude spať dve noci. Preto chcem, aby si každý zaobstaral vlastný stan, nejaké jedlo a tekutiny. Spoločne sa budeme učiť životu v divočine, takže založiť oheň a prípadne uloviť ryby.“ Skončil svoju reč a odišiel z triedy.

,,Tfuj! To tam mám akože jesť RYBU?“ Začula som znechutený krik Jessiky a neubránila sa pretočeniu očami. No jo chudinka, len aby sa nám nezadusila kosťou, že? Samozrejme som to myslela ironicky. No musela som súhlasiť s tým, že toto nie je najlepší nápad. Konečne som mala pokoj s tými stromami a teraz ma medzi ne zavrú na dva dni? Sa zbláznili? Nechala som to plávať a vyrazila spolu s Edom z triedy a zamierila na parkovisko. Zvyšok rodiny Cullenových už stál pri aute a tak som sa za nimi okamžite vydala s Edom v závese. Keď som k nim došla, postavila som sa do akčnej pózy a skríkla- ,, Som boss!“ No čo? Musela som sa pochváliť za dnešnú dobre vykonanú prácu. Pozerali sa na mňa ako na psychicky narušenú. No tak halóóó! Mám jednotku!

Ešte chvíľu ma zarazene pozorovali až pokým sa Emmet ako prvý nespamätal. Vtedy ku mne opatrne pristúpil a položil mi ruku na čelo.

,,Chúďa, má horúčku. BLÚZNI!“ Stanovil moju diagnózu a tváril sa nanajvýš doktorsky. Zamračila som sa a odstrčila jeho ruku z mojej tváre.

,,Nemám horúčku. Mám JEDNOTKU!“ Zvolala som nadšene a zatlieskala rukami.

,,Áno, mala by si ísť na jednotku intenzívnej pomoci.“ Pritakával Emmet stále so zamysleným pohľadom alá Dr. House a ja som vážne mala chuť nakopať ho za to do zadku.

,,Emm!!“ Zavrčala som výhražne, až to s ním trhlo. Obranne sa postavil pred Rosalie, rozvinul okolo nej ruky a chránil ju celým svojim telom.

,, Preboha, je to horšie než sme si mysleli. Má BESNOTU!“ Zvolal s vystrašeným výrazom. Ostatných toto vystúpenie zrejme pobavilo, ale mňa rozhodne nie. Čo som jediná, ktorá sa z tej jednotky naozaj teší?

Pokrútila som hlavou a stále ich pozorovala. Emmet ochraňoval Rosalie a zrejme hľadal niečo, čo by po mne hodil, aby ma ochromil a aby som nedostala šancu niekoho ,,nakaziť“. Ostatní sa neustále smiali a prizerali jeho počínaniu.

,,Kašlite na to.“ Zamumlala som a otočila sa so zvesenou hlavou k odchodu.

,,Bella, tak počkaj.“ Ozval sa za mnou Emmetov hlas. Otočila som sa, ale v podstate očakávala len nejakú uštipačnú poznámku na moju adresu. Vážne ma prekvapil tým, čo povedal.

,,Prepáč. Som rád, že si tú biológiu zvládla.“ Pogratuloval mi a ja som ho sledovala s otvorenými ústami div som si sánku nemusela zbierať zo zeme. Nakoniec ku mne pristúpil, uväznil ma v medveďom objatí a dokonca ma vyhodil do vzduchu. Následne mi začali všetci gratulovať a objímať ma rukami.

Chvíľku sme sa spoločne rozprávali o tom výlete a pritom sa aj poriadne zasmiali. Emmet už uvažoval, že by si skrotil medveďa a trochu s ním postrašil ostatných. Je vážne cvok! Skoro sme si to ani neuvedomili a už bolo prázdne parkovisko. Uvedomila som si, že je streda, takže ma čaká autoškola. Poteš pán Boh! Dúfam, že mi to dnes pôjde. Nebolo by najvhodnejšie, ak by som omylom zrazila vlastného inštruktora. To by som sa toho vodičáka zrejme nedočkala už nikdy.

Rozlúčila som sa s nimi a zamierila na autobus. Prišiel po chvíli a tak som vstúpila, zaplatila cestovný lístok a posadila sa.

Kurz v autoškole prebiehal celkom slušne. Rapídnym rozdielom bolo však to, že sme opustili cvičisko v okolí hlavnej budovy a zamierili do ulíc. Jazda mi šla náhodou perfektne, ale inštruktor zrejme nezdieľal ten istý názor. No bóóóže, to je toho..... tak som nabehla na jeden obrubník, to je všetko. A to tiež len preto, že som na ceste uvidela slimáka a nechcela ho zraziť. No môžem za to, že som ochranca zvierat?

Keď sme sa vracali na cvičisko, všimla som si tam stáť strieborné Volvo a tak som sa rozhodla trošičku zamachrovať. Pridala som plyn až nadoraz, vzápätí zabrzdila a na šmyku spravila hodinky a zaparkovala na vyznačenom parkovacom mieste. Učiteľ to nečakal a to vysvetľovalo jeho vydesený výraz. Bol bledý ako stena a rukami pevne zvieral operadlo až mu zbeleli kĺby. Po prvotnom šoku nasucho preglgol a bez slova vystúpil z auta. Rýchlo som z neho vyskočila a zamkla ho. Podala som mu so zmäteným výrazom kľúče. Malátne ich uchopil do ruky až som mala pocit, že mu vypadnú. Následne na neviem čo prikývol( asi to malo byť rozlúčenie), otočil sa a odchádzal niekam za roh budovy. Pomykala som plecami a otočila sa k autu, z ktorého vychádzala Alice spolu s Edom.

,,Chudák ujo. Čo si to s ním spravila?“ Pýtal sa súcitne Ed a stále sledoval pohľadom inštruktora, ktorý sa zatackal a padal k zemi. Viac sme už nevideli, pretože nám výhľad zatienila červená stena budovy, za ktorú padol.

,,Čoby?“ Pomykala som plecami ako to najväčšie neviniatko so svätožiarou na hlave. A inak.... odkiaľ má to- ,,ujo“??

,,Stavím sa, že tam práve hodil šabľu.“ Okomentovala to veľmi ,,chutným“ spôsobom Alice, pokrútila nad tým so zamračením hlavou až sa napokon rozžiarila ako slniečko. S nakrčeným obočím som ju pozorovala a premýšľala nad tým, či si náhodou predsa len niečo nešľahla. Žeby taká mariška?

(Blink182-AllTheSmallThings -púštajte dokola)

Ed si zrejme všimol môj pátravý pohľad a tak to všetko vysvetlil až príliš jasne dvomi obyčajnými slovami.

,,Tie nákupy.“

No to snáď Alice nemyslí vážne?!

,,Teraz?“ Pýtala som sa neveriacky Alice.

,,Využila som len moment prekvapenia. Poznám ťa, zdrhla by si mi.“ Vysvetľovala. No........ má pravdu. Zrejme by som prchla, ale čo...?! To je snáď moja vec! A navyše nezabudnite na tú vražednú kombináciu NÁKUPY+ Alice= .......... to radšej ani nechcite vedieť.

Vzdala som to a s neustálym pocitom strachu som vstúpila do auta. Prosím, len nech to nie je taká katastrofa ako minule. Ako som sa dozvedela, mierili sme do Olympie. Nechápem, na čo sa trepeme tak ďaleko, ale Budiš. Oni si platia benzín.

Počas okolo hodinovej cesty sme sa neustále rozprávali. Lepšie povedané, Alice sa rozprávala sama so sebou. Vykladala nám, kde všade pôjdeme a koľko toho kúpime, kde sú nové obchody a bla, bla, blaaaa. Ja s Edom sme sa na seba ksichtili a prevracali očami a práve tým sme si vyslúžili pohlavok od Al. Zasmiali sme sa tomu a ja som sa neubránila povzdychu. Ak to bude brať s takouto diktatúrou, tak to rovno môžem ísť do koncentráku.

Po pocite, že by bolo lepšie sa obesiť než absolvovať dnešný deň v spároch Alice sme nakoniec parkovali pred obrovským nákupným centrom. Páni, tak tu by sa King kong poriadne vyriadil. Budova mala prinajmenšom šesť poschodí a rozprestierala sa na ploche veľkej asi ako futbalové ihrisko. Tu musí byť oblečenia prinajmenšom pre celú planétu a zopár zelených mimozemšťanov na Marse.

Len čo sme vstúpili do tej kolosálnej stavby, Alice nás zatiahla do toho najbližšieho obchodu, ktorý našla. A už to začalo- lietali topánky, tričká, šaty, mikiny, nohavice, sukne. Samozrejme sukne len v mojom prípade. Neviem si predstaviť Éďu v kraťučkej rúžovej sukienke. K tomu dierkované pančuchy a......

Striedali sme obchody jeden za druhým a Alice stále nemala dosť. Aby sme sa tak s Edom nenudili, trochu sme si to oživovali našimi vilomeninami. Napríklad sme si obuli veľké chlpaté papučky a behali s nimi po celom obchode. Potom nás začala naháňať predavačka a my sme sa pred ňou schovali za regál topánok. Nohy nám síce vytŕčali, ale tie papučky ich celkom kryli. Predavačka pozorne prezerala regál a mala som čo robiť, aby som nevybuchla smiechom, keď začala Edovi napravovať papuče. Stál totiž trochu nakrivo a preto aj papuče vyzerali položené nakrivo. Ešte šťastie, že Ed sedel a mohol pohyb svojich nôh upravovať zároveň s ňou, pretože inak by sa zrejme strepal na zem a zároveň nás prezradil. Nakoniec si nás predavačka nevšimla a odpochodovala preč.

Inokedy sme zase pôsobili vtipne spolu s Alice. No predstavte si to- Alice ide prvá, nadšene a s úsmevom si poskakuje a za ňou ideme my znudení a dávame to patrične najavo svojimi zvesenými plecami a s výrazom, akoby nás niekto týral. Pomaly sme si to šuchorili za ňou so sklopenými hlavami. Aj z toho sme si dokázali vystreliť a tak sme napokon začali na jednej nohe krívať, ruky sme predpažili pred seba a tvárili sa ako zombie. Chúďa dievčatko okolo ktorého sme prechádzali. Najprv nás vyvalene s otvorenými ústami pozorovalo, potom sa rozplakalo a utekalo za svojou maminkou. Otočila som sa na Eda a pokrútila hlavou.

,,No vidíš, čo si urobil? Si až taký škaredý, že ušla.“ Konštatovala som a stále krútila hlavou.

,,Tak ja?!“ Pýtal sa pobúrene a zároveň výsmešne. ,, A kto si postrapatil vlasy, že vyzerá, akoby ho kopla elektrina?“ Začal z toho viniť mňa. Vyplazila som na neho jazyk a začala si to svoje ,,zelektrizované“ háro ulizovať. Nie doslova samozrejme. Keď som to mala hotové, všimla som si ako na mňa Ed zazerá.

,,Čo je?“

,,Ale nič.“ Pokrútil hlavou a pohol sa konečne z miesta. Keď prechádzal popri mne, postrapatil mi rukou vlasy a tak bolo moje predošlé snaženie v kýbli. Zase som vyzerala ako Albert Einstein. Rozzúrene som zavrčala a dupla nohou. Za sebou som začula pobavený smiech a to ma vytočilo ešte viac. Narýchlo som si to upravila, otočila sa a rozbehla sa smerom za ním. Vyskočila som naňho, obmotala mu nohy okolo pása a začala mu rukami strapatiť vlasy najviac ako som len vedela. Bolo to trochu ťažké, pretože predsa len nie sú bohvie ako dlhé.

Zasmial sa a to háro, akoby mu na hlave vybuchla atómová bomba, si nechal.

,,Tak kam to bude?“ Zasmial sa a rukami pevnejšie chytil moje nohy, aby som nespadla. Chvíľu som premýšľala a potom mi to docvaklo.

,,Preč z tohto pekla.“ Zahlásila som víťazne, akoby som povedala vetu storočia.

,,Rozkaz madam.“ Povedal s úsmevom a vykročil smerom k východu.

,,Tak to nech vás ani nenapadne!“ Ozval sa za nami nepriateľský hlas nášho diktátora. Povzdychla som si, spustila ruky z Edovho krku a ostala na ňom visieť ako mŕtvola. Muselo to vyzerať vážne divne, keď mi hlava bezvládne visela na jeho ramene a môj názor zdieľala aj pani, ktorá nás vyvalene sledovala. Chudinka babička. Snáď si nemyslela, že som vážne mŕtva. Jej bledá tvár nabrala na zelenosti a ona okamžite odkrivkala preč z obchodu. Bolo to smiešne, ako sa snažila bežať. Skôr tak nejako.... hopkala.

Ed spustil svoje ruky z mojich nôh a ja som žuchla na zem. A tak sme pokračovali. Ďalší obchod bol zameraný na letné šaty, košele a podobne. Nechápem, na čo tam ideme, keď je vo Forkse zima ako na Sibíri. Pokrútila som hlavou a Éďa vedľa mňa si povzdychol. No... aspoň že nie som jediný otrok.

Len čo sme vstúpili, už sme stáli pred kabínkami a v rukách držali kôpku oblečenia.Alice bez slova ukázala ku kabínkam a my sme do nich poslušne vliezli. Prvé šaty boli biele, ktoré ihneď, čo som vyšla odkývla. Druhé boli hnedé a dopadlo to rovnako. Tretie mali čiernu sukňu a biely vršok a hádajte čo? No..... Neviete?.... ste tupí! Aj tie vzala. Vážne netuším, načo to na seba obliekam, keď sa mi zdá, že sama vie, že mi budú sedieť.

Štvalo ma, že som ešte nevidela ani raz Eda. Vždy sa nám to podarilo tak, že sme vychádzali von na striedačku. Keď som došla k posledným šatom, obdivne som vydýchla. Boli vážne nádherné. Boli odvážne, na mňa až príliš, ale i tak krásne. Siahali na kolená. Kraje sukne boli lemované modrou stuhou a pás bol zúžený. Boli okolo krku a na ramienkach boli dve strieborné spony. Nabrala som posledný zvyšok odvahy a úcty, ktorý mi zostal a navliekla ich na seba. Bol to trochu problém, pretože spočiatku sa mi, neviem akým zázrakom, do nich podarilo zamotať a keď som sa konečne zorientovala, kde bude asi ten vrch a spodok a ktorá ruka kam patrí, obliekla som si ich.

Skontrolovala som sa v zrkadle a snažila sa nájsť na ňom chybu výroby. Musí to byť nejaký optický klam alebo musí byť rozbité, pretože toto predsa nemôžem byť JA. Vyzerala som.... pekne? Vážne to môžem povedať? Páni, kam tento svet speje. Už falšujú aj zrkadlá. Odhodlala som sa a vystúpila von. Všimla som si, že sa pohol aj záves z vedľajšej kabínky a že zároveň so mnou vystúpil aj Ed. Automaticky sme sa na seba stočili a mne klesla sánka snáď až k zemi.

Môžem sa pochváliť, že som vo svojom živote už stretla anjela. Áno a potom, čo to poviem, ma zavrú do blázinca. Nemohla som si ale pomôcť. Ed.... on bol..... taký..... sexy. Vážne vyzeral úžasne. Na sebe mal upnuté čierne nohavice a bielu košeľu s vyhrnutými rukávmi. Však neslintám? Pane bože, PROSÍM, len nech neslintám. Nasucho som preglgla a párkrát zamrkala.

Edík sa zdá sa taktiež prebral z prvotného šoku a prehrabol si rukou vlasy. Tak už aj on? Toto bude priam epidémia vší.

,,Wau.“ Vypustil zo seba a stále si ma premeriaval pohľadom. Sčervenela som ako rak.

,,Áno..... wau.“ Súhlasila som s ním a začula, ako si Alice radostne sama pre seba tleskla.

,,Perfektné. A teraz prezliecť.“ Prikázala znova, no my sme tam stáli ako prikovaný a navzájom sa sledovali. Al pretočila očami a postrčila nás do kabínky. Prezliekla som sa do pôvodných vecí a vyšla s tou kôpkou oblečenia von. Zaplatili sme a s hŕbou tašiek sa vybrali k autu. Moja spása!

Naložili sme alebo lepšie povedané, nastrkali sme tašky do kufru. Mala som v pláne sa ísť posadiť, ale Al ma zarazila.

,,Môžeš mi láskavo povedať, čo robíš?“ Čo jej hrabe?

,,No..... idem si sadnúť.“ Hovorila som zmätene.

,,Tak na to zabudni.“ Pokrútila nesúhlasne hlavou a odstrkovala ma od auta. To ešte nemá dosť? Chcela som sa rýchlo zachytiť rámu auta, ale nestihla som to a rukou zavadila len o vzduch. Vyvalene som pozorovala stále sa vzďaľujúce auto. Nie, prosím nie! Vráť sa. Teda... ja sa musím vrátiť. Ale ako?- to je dobrá otázka.

Ďalej som si to šuchorila za tou malou vlasatou potvorou. Al vstúpila cez presklené dvere do značkového butiku a bez toho, aby sa rozhliadla sa začala prehrabovať v regáloch. Využila som situácie a naklonila sa k Edovi.

,,Pšt, Éďa.“ Privolala som jeho pozornosť na seba. Naklonil sa ku mne bližšie a vyčkával.

,,Neprchneme?“ Opýtala som sa nesmelo.

,,Blázniš? Padáme.“ Zvolal, strhol ma za ruku a vykročil spolu so svojou hračkou alias mnou niekam do neznáma. Keď som prekukla Edov plán, v duchu som ho pochválila. Išli sme na to najnepravdepodobnejšie miesto, kde by Alice vstúpila.

Second hand.

Prešli sme cez pár poličiek a zahli do uličky, odkiaľ nás nebude vidieť. Všimla som si vešiaky s čiapkami a prešla k nim.

,,Páni, ako mohol toto niekto nosiť.“ Okomentovala som a zobrala do ruky čiapku pokreslenú Spidermanom a na ktorej sa hompáľal červený brmbolec. Otočila som sa na Eda a nasadila mu ju na hlavu. Chvíľu som ho skúmala a následne vyprskla smiechom. Bola mu trochu malá a to dodávalo na celkovom vzhľade. Vyzeral ako také malé chlapča posadnuté hrdinami. Len nech sa nezahrá na pikachua a nestrčí prsty do zástrčky.

Zaškeril sa na mňa a zašmátral rukou niekam naľavo. Vytiahol odtiaľ čiapku pilota. Takú tú s tými klapkami na ušiach a koženou výstuhou. Nasadil mi ju na hlavu a vyladil to leteckými brýlami. Zasmiali sme sa tomu a začali skúšať všetko možné. Trepla som si na hlavu oranžové afro a môj image doladila veľkými guľatými okuliarmi s bielym rámom. Nemôžem si pomôcť, ale vyzerám ako mucha.

Ed samozrejme nezaostával. Ako som si všimla, dal si na seba fialovú baretku a na ústa lekárske rúško. Preboha, odkiaľ to vyhrabal?

Keď sme sa dovyvádzali ako malé deti, rozhodli sme sa predsa len nad Alice po dlhom zvažovaní zľutovať a vrátili sme sa. Pred vstupom do onoho osudného miesta smrti sme sa zhlboka nadýchli a pripravili sa na to najväčšie peklo. Skoro ma klepla pepka, keď k nám Al pricupitala a strčila nám oblečenie do rúk akoby sa nechumelilo. Ona si ani nevšimla, že sme zdrhli? Si robí srandu? Vyvalene som tam stála.... Teda až do chvíle, pokým do mňa neštuchol Ed a tým ma nevrátil do reality.

Celý deň prebiehal v podobnom znení. Boli okolo štyri hodiny poobede, keď sme zamierili domov. Cestou sme sa zastavili v McDonalde a kúpili si hamburgery. Boli vážne dobré, ale jedávam ich len výnimočne. Keď som svoju porciu zbaštila, doľahla na mňa mierna únava.

Domov sme dorazili tesne po piatej a ja som mala chuť ľahnúť a spať aspoň jedno storočie. A viete, čo sa stalo? Len čo som s pomocou ostatných naskladala všetky tašky do domu a oni potom odišli, mi Reneé zamávala s Rexovým vodítkom pred očami. Zaskučala som ako šteňa, ale aj to mi bolo naprd. Doslova ma vykopla z domu.

Popadla som preto Rexa a nechala sa ním vláčiť sem a tam, tam a sem, občas tam, najmä sem a niekedy aj smerom priamo do stromu. Dík Rex, si vážne dobrý navigátor. Pomyslela som si ironicky a sledovala ako ma ťahá za veveričkou, ktorá pred ním zdrhla. Nakoniec sme skončili v parku, kde som unavene padla na lavičku. Viečka nebezpečne klipkali a zväčša ostávali zatvorené, než otvorené.

,,Si v pohode?“ Ozvalo sa znenazdajky vedľa mňa.

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 21.kapitola: