Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 20.kapitola

08.10.2009 (20:45) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3337×

Som v háji!

20.kapitola

Už znova ON.....?! + referát.

(U2-BeautifulDay )

Všade pred očami som mala pestrofarebnú dúhu a svet vyzeral omnoho optimistickejšie. Akoby som sa zrazu na všetko pozerala cez rúžové okuliare. Skopla som si tenisky a odsunula ich nohou bohvie kam do záplavy nádherného kúta chodby v našom dome. Vyzliekla som si prevoňanú bundu a hodila ho na nádherný mahagónový vešiak. Baletným krokom som doskackala do obývačky po vyleštenej lesklej podlahe plnej imaginárnych voňavých pestrých kvietkov a podišla som k na dotyk pohodlnej pohovke. Zvalila som sa naň a priblblo sa usmievala. Pohľadom som čumela do prázdna a zároveň si predsa len stihla všimnúť nádherného, ako inak, než osemnohého pavúčika plaziaceho sa po stene tesne nad obrazom, kde sa radostne usmieva celá naša rodina ako v nejakej nepodarenej telenovele.

Povedzte, ak to budem preháňať s tou presladenosťou všetkých vecí navôkol. Ale keď ja mám chuť poletovať z obláčika na obláčik, poskakovať si do ľúbeznej melódie hudby, pospevovať si pesničky a radostne sa točiť dokolečka ako to najtypickejšie decko na tomto svete. Naozaj, totiž v skutočnosti, ak by som takto videla pavúka, vyskočila by som na strop a začala sa od strachu škriabať po lustri. Prinajlepšom by sa odrapil a aj s omietkou ma udlávil až k smrti.

Ako som už hovorila, priblblo som sa usmievala a to snáď vysvetľovalo všetko až príliš jasne. Trochu som sebou trhla, keď som si všimla, že je tu aj Tom. Páni, musela som byť poriadne mimo, keď som si ho všimla až teraz. Nikdy by som neuverila, že sa ten malinkatý, zlatučký, roztomilý a najmä prťavučký tvorček dá vôbec ignorovať.

,, Čo sa tak priblbo ksichtíš?“ No dobre, tak už nie je taký roztomilý. Skôr je to malý podrazácky, lišiacky, prešibaný čert. A inak, všimli ste si? Nie som jediná, kto si myslí to s tým priblblým úsmevom. Ale predsa sa nepriznám, nie? Zas na toľko blbá nie som.

,, Ja sa neusmievam pribl- počkať!“ Uprostred vety som sa zarazila. ,, Čože?“ Pýtala som sa pobúrene. ,, Odkiaľ máš také výrazy?! Už ťa nikdy nechcem počuť toto povedať, jasné? No tak, priznaj sa! Od koho to máš?“ Pýtala som sa tvrdým tónom.

,, Predsa od teba.“ Povedal potichu. A do hája! Som nahraná. Čo teraz?!

,, No... tak.... ja som.... od teraz ti zakazujem ma počúvať, jasné?“ Pýtala som sa ho a prísne mu hľadela do jeho tváre. Ešte viac ma pobúrilo to, že ma úplne ignoroval. ,, Halóóó. Počúvaš ma vôbec? Tak je ti to jasné?!“ Pýtala som sa ešte naštvanejšie a s väčším dôrazom. Tom sa na mňa zlostne zaškeril a dupol nohou. Ruky mal zaťaté v pästičkách a rozzúrene mi prepaľoval oči.

,, Tak sa už konečne rozhodni! Najprv mi kážeš, aby som ťa nepočúval a potom do mňa hučíš za to, že ti neodpovedám. Tak si už vyber, čo vlastne chceš!“ Sťažoval si a až prehnane rozhadzoval rukami. Kde sa v tom prckovi vzalo toľko guráže?

,, No dobre.... tak jednoducho nechcem, aby si po mne opakoval sprosté slová.“ Snažila som sa to vyjadriť čo najrozumnejšie a najzreteľnejšie.

,, No konečne si to zo seba vyprdla. To to bolo vážne až také ťažké?“ Zalamoval vo vzduchu rukami a v mysli zrejme uvažoval o svojej mentálne pribrzdenej sestre. Nie že by som to bola ja, hej? Ale týmto ma vážne naštval! Len sa mu to snažím vysvetliť, tak čo?!

,, Hej, Tom Alexander Swan, neurážaj ma a padaj do svojej izby.“ Prikázala som mu autoritatívnym hlasom. A inak, nezmienila som sa? Áno, jeho prostredné meno je Alexander. Pche! Ako nejaký Alexander Veľký, už len to mi bolo treba. Ak by bol naozajstný panovník, zrejme by ma hodil levom no, bohužiaľ, má SMOLU!!! Cha cha cha. Ja som TYRAN v tomto dome!

,, Čože? Prečo by som mal? Bol som tu prvý!“ Zahlásil, naštvane sa otočil, sadol si na zem a akoby sa celý tento rozhovor ani neudial, ďalej pokračoval v hraní sa so svojou pištoľou ktorou, mimochodom, už stihol rozbiť sklenenú vázu. No nehovorila som, že je to zlý nápad?

Ale musím uznať, že mal Tom vlastne pravdu. Za čo som mu vôbec kázala ísť do izby? Za to, že som blbá ja a on mi to len dokazuje? Pretočila som očami nad mojimi myšlienkami a vybrala sa ku schodom. Keď som sa po nich šplhala, na chvíľu som sa zarazila.

,, A nechcem počuť ani to- vyprdla!“ Zakričala som na neho a doterigala sa do svojej izby. Vzala som z nej pyžamo a vbehla do kúpeľne. Osprchovala som sa a uvažovala nad mojím predošlým kúpeľom a gumenou kačičkou. Zastavila som vodu, poutierala sa a obliekla si pyžamo. SAMOZREJME, že som si ho obliekla naruby a tak som si ho musela vyzliecť, prevrátiť a znova obliecť. Potom som si umyla zuby, prečesala vlasy a zapadla do izby.

Sadla som si k úlohám a v podvedomí sa tešila na zajtrajšiu známku z referátu. Práve to spôsobilo, že som v úlohe z matematiky tvrdila, že 5x7 je 32. No jo, matika je jednoducho ďalšia moja ,,silná“ stránka. Keď som doškrtala už asi dve stránky nesprávnych výpočtov, vydlabala som sa na to a pre lepšiu koncentráciu sa rozhodla si dať pohár studeného mlieka. Vyšla som preto z izby a zamierila do kuchyne.

Cestou som pohľadom prebehla obývačku a stihla si všimnúť, že Tom sa stále hrá s tou zbraňou. Bože, len aby si ňou nevystrelil oko. Modlila som sa v duchu a premýšľala nad nočnou krádežou Tomovho bojového arzenálu. Viac som to neriešila a vstúpila do kuchyne. Vytiahla som z linky pohár a položila ho na stôl. Prešla som k chladničke a vytiahla krabicu mlieka. Bola novo kúpená, takže ešte neotvorená. Vytiahla som preto zo zásuvky nožnice a zastrihla s nimi do okraja krabice. Keď som si však išla mlieko naliať do pohára, priveľmi som stlačila krabicu a vytvorila veľký tlak. Asi tretina z celkového množstva mi vyšplechla do tváre a tá ďalšia stekala po stolíku až na zem. Plesla som naštvane krabicou o stôl a ďalších pár kvapiek z nej vytrysklo. S rozzúreným mumlaním som to poutierala a naliala si ten úbohý zvyšok do pohára.

(AnyaMarina-SatelliteHeart )

Keď som smerovala s pohárom v ruke ku schodom, na prahu chodby a schodiska som zamrzla a doslova strnula hrôzou. Tom.... on....... sa rozprával s.... s NÍM! Som si istá, že to bol ON! Tom sedel na zemi a pohľad upieral kdesi na miesto po svojej ľavej ruke. Niečo sledoval a akoby počúval. Do očí sa mi tlačili slzy a ja som pocítila, ako som sa celá roztriasla. Bolo to zdesené a zároveň bolestivé chvenie v zbesilých kŕčoch. Bolo v nadľudských silách udržať pohár s obsahom mlieka v ruke.

,, Hovoril som ti o nej. Vážne sa nepamätáš?“ Pýtal sa Tom a stále upieral zrak do neznáma. Bodlo ma pri srdci a pohár s mliekom sa mi vyšmykol z ruky. S drnčaním dopadol na zem a v mojich ušiach sa ozýval ako ohlušujúca ozvena. Bol z plastu, takže sa nerozbil, ale mlieko sa roztieklo na všetky strany. Predsa len som zrak nesklopila a s bolesťou naďalej sledovala Toma.

,, Áno, to je ten magnum. A vieš, čo mi povedala Bella?....... Že či nechcem nanuk!“ Zvolal štebotavým hlasom a následne sa na niečom zasmial. Slzy sa mi uvoľnili zo zovretia a pretiekli cez okraj. Jedna po druhej si nachádzali cestičku po mojich lícach a zmáčali vyziabnutý krk. Ramená som držala zvesené a nohy rozklepané. Len kúsok chýbal od toho, aby som sa zrútila na zem.

Tom pomykal so svojou zbraňou a opäť sa zahľadel naľavo. Je niekde tam! Verím, že tam je! Tom bol chvíľu ticho a potom sa stočil na mňa. Doposiaľ nereagoval na to, že som tu. Na to, že mi vôbec vypadol pohár z ruky a spadol na zem. Akoby nič z toho ani len nepočul, nezaregistroval. Sledoval ma svojimi prenikavými očami a premeriaval si ma od hlavy až po päty. Na niečo chápavo prikývol a stočil sa do neznáma.

,, Tak ahoj.“ Zamumlal a stočil sa späť k zbrani.

Nie! Nie, nechoď preč! Prosím, ešte nie! Kričala som zúfalo v mysli, no vedela, že nič z toho nie je realita. Toto nikdy nebude skutočnosť. Nikdy viac tu už môj brat nebude. Najhoršie na tom všetkom bolo to, že ja som ho nevidela. Žiadna postava alebo čo i len obrys tváre. Žiadny závan jeho hlasu. Nič....

Bol to zrejme len náznak detskej fantázie. Obdivovala som Toma. Vedel si ho aspoň predstaviť. Jeho hlas, tvár, celé jeho telo. A ja.... nikdy sa mi nič podobné nepodarilo. Mala som síce pred očami jeho obrázky, ale nikdy som ich nevedela zrealizovať. Predstaviť si, že sedí vedľa mňa, že ma objíma, že sa so mnou rozpráva. Neviem si vybaviť každodenné vety, ktoré by používal, ak by ešte ž....žil. Neviem to, nezvládam to........ Nejde mi to.

Je preč! Zastonala som zúfalo v mysli a mala chuť sa zložiť na podlahu, skrčiť kolená a plakať. Ani to som však nemohla. Bol tu Tom. Bohvie, čo všetko som spôsobila už len tým, že videl tých pár sĺz stekajúcich po mojej tvári. Že videl moje zúbožené telo pod náporom bolesti. Musela som vypadnúť. A to rýchlo.

Vykašľala som sa na mokrú škvrnu na podlahe aj keď som vedela, že je to nanajvýš nezodpovedné. Vybehla som schody a vkĺzla do izby. Úlohy do školy som odignorovala a zaliezla do postele. Plakala som dlhú dobu, až napokon ku mne prišiel Rex. Podišiel k rámu posteli a oprel sa o ňu bradou. Šťuchal mi do ruky svojím ňufákom a kňučal. Zodvihla som dlaň a položila ju na jeho hlavu. Jemne som ho pohladkala a pobádala, aby ku mne vyskočil. Nemusela som ho dlho prehovárať a on už ležal vedľa mňa a ja som mu zmáčala kožúšok.

Slza putovala jedna za druhou a zmáčala jeho srsť. Prichýlilo sa k večeru a ja som začula pred dverami mojej izby tiché kroky. Zatvorila som oči a tvárila sa, že spím. Niekto po chvíli otvoril dvere a pristúpil k posteli.

,, Ach, Rex! Ty si postrach.“ Zamumlala Reneé a ja som začula nesúhlasné vrčanie vychádzajúce z môjho zlatého chlpáča.

,, Kušuj! Kto ti dáva granule?“ Vyhrážala sa Reneé a Rex náhle stíchol. Mala som chuť sa zasmiať, tým by som sa však prezradila a tak to ostalo len pri nepatrnom zamykaní kútikmi. No jo, Reneé vie, ako naňho. Pohladila ma po vlasoch a odišla. Ešte šťastie, že som vlasmi prekryla zmočený vankúš. Neviem, ako by som jej to ráno vysvetlila. Ubehli asi dve hodiny a celá rodina spala. Ja som tupo civela do steny a snažila sa zaspať.

(TwoStepsFromHell-MasterOfShadows )

Opäť som začula zavŕzanie dvier a automaticky zaklapla oči. Hm... kto môže byť ešte hore? Ozvali sa cupitavé kroky až k mojej posteli. Niečo ma zakvákalo za vlasy.

,, Beeeee- llaaaaaaa.“ Šepkal ťahavo Tom a ťahal ma za vlasy. Skôr, než by bolo nutné si kúpiť parochňu, som otvorila oči a zmätene sa na neho pozrela. Au, to kvákanie si mohol odpustiť. Nemohol do mňa len drgnúť? Hmmm...... nie, to by ho tak nebavilo. Veď čo, mať plešatú sestru, to by bola pre neho kuriozita ako vyšitá.

,, Mám pre teba odkaz.“ Stále šepkal a skúmavo prezeral každý kút izby akoby som tu ukrývala aspoň pätnásť milencov. Ale odkaz? Aký odkaz? Od koho?

,, A od koho?“ Opýtala som sa nahlas a stále sa snažila zorientovať.

,, No od koho asi?! Od Edwarda.“ Trhla som sebou a vyplašene ho prepaľovala pohľadom. Od.... od.... od neho?

,, Č- čo to je?“ Opýtala som sa roztrasene a snažila sa upokojiť svoje srdce, ktoré bilo ako splašené.

,, Príde.“ Zašepkal, otočil sa a odišiel z izby. Čo sa to tu deje? Ničomu nerozumiem. Ako- príde? To akože ku mne? Uvidím ho? Alebo čo....? Bola som úplne zmätená a zaplavovala ma vlna úzkosti. Srdce ako vo zveráku protestovalo voči pokojnému tlkotu a pľúca akoby nechceli pobrať čerstvý vzduch.

Asi nasledujúce dve hodiny som tam ležala a utápala sa v studni plnej nechápavosti, bolesti a možno nepatrnej nádeji. Robila by som to aj naďalej, ale to ma už premohla únava. Poslednýkrát som zaklipkala očami a ponorila ich do temnoty sladkého nevedomia.

*****

Ráno som sa zobudila s opuchnutými očami a unaveným výrazom. Okamžite som zamierila do kúpeľni a opláchla si vlažnou vodou tvár. Ten večer bola poriadna rana pod pás. Uvedomila som si, že ak by som sa nad tým dnes neustále pozastavovala, ani by som dnešok neprežila. Preto som si ZAKAZOVALA čo i len spomenúť na jedno slovo zo včerajšieho večera. Nič sa nestalo. Napísala som si úlohy, ktoré z nejakého nepochopiteľného dôvodu nemám a išla si ľahnúť.

Len som sa zle vyspala. Nič viac v tom nie je. Presviedčala som sa v duchu, zatiaľ čo som si drhla kefkou zuby. Asi som to trochu prehnala, pretože sa mi z ďasien spustila krv. Vypľúvala som ju do umývadla a preklínala sa za svoju neschopnosť. Aspoň som ju mala dávať so sáčku. V nemocnici by sa možno moja krvná skupina zišla..... Áno, pre mňa a moju nasledujúcu návštevu buď so zlomenou nohou alebo rozrezanou rukou na dve polky.

Vážne úchvatné predstavy! Zaškerila som sa a nasadila optimistický úsmev. Teraz ho už len udržať celý deň a všetko bude v poriadku. Myslím, že by to nemalo byť až také náročné. Len čo sa uvidím s Edom a jeho rodinou, opäť budem ako žiariace slniečko. Akoby sa Cullenovi stávali mojou návykovou drogou. Ejha, asi skončím na odvykačke.

(Coldplay-Yellow )

Pokrútila som hlavou a vkĺzla do izby. Mala som nutkanie vyzerať dobre. Jednoducho som zo seba chcela vyžarovať optimizmus. Žiadne pochmúrne nálady na mne nesmie byť poznať. Vo finálnom prevedení som si obliekla biele zvonové nohavice, modrú blúzku s vyhnutými rukávmi a na to hnedú vestičku.

(http://www.bonprixshop.eu/sk/offer.htm?cat=1.10.365.1.5.1.&pr=30877 )

No neviem..... vyzerám podľa mňa divne, ale to je asi ten najlepší výsledok, akého docielim. Zišla som dolu, naraňajkovala sa a vypočula si prednášku od Reneé o rozliatom mlieku.

,, Tak čo sa včera stalo?“ Dožadovala sa odpovedi.

,, Čoby? Ušla mi ruka.“ Zamumlala som a strčila si do pusy ďalšiu lyžicu cereálií s mliekom.

,, Ušla?! To snáď nemyslíš vážne! A upratať to bolo pre našu princezničku už zbytočné? Čo keby sa Tom pošmykol!?“ Pýtala sa vyvalene a ja som len čakala, kedy si začne vytrhávať vlasy. Tak Reneé, byť tebou by som to nerobila, pretože to už budeme dve, čo si budeme musieť kúpiť parochne a myslím, že vážne netúžiš po tom, mať na hlave konský chvost alebo akúkoľvek inú časť jeho tela.

,, Čo z toho robíš takú vedu? Aj tak som si istá, že to zlízal Rex.“ Obhajovala som sa a Reneé zmĺkla.

,, Tak on to vážne zlízal?“ Pýtala som sa vykoľajene. Páni, nemyslela som si, že by to bola pravda. Reneé zjavne nevedela, ako reagovať. Rozhliadala sa na všetky strany a z jej uší šľahala para ako z nejakej lokomotívy. Čo jej chýba.... uhlie? Ak chce, tak jej ešte prikúrim. No problemo!

,, Áno.... Rex to... urobil, ale tu ide o ten princíp. Bolo tvojou povinnosťou to urobiť....“ Chcela pokračovať, ale ja som ju radšej prerušila. O chvíľu mi ide autobus a nemám zrovna náladu za ním zase utekať ako pojašená.

,, Fajn, fajn.... viem. Som nezodpovedné puberťácke decko, ktoré si nevie vážiť mlieko, na ktoré usilovne zarábali moji rodičia. Každý deň si dávate tú námahu a staráte sa o nás aj keď ste namiesto nášho počatia mohli uprednostniť tabletky alias antikoncepciu. Popritom deti v Sudáne či kde hladujú a žerú blato. Viem, už si mi to hovorila stokrát. Tak môžem už ísť? Pretože pokiaľ ma nechceš odviesť do školy, už sa s tebou nemám o čom baviť.“ Ukončila som svoj monológ spolu s Reneéinými typickými vetami, pomocou ktorých ma chcela vychovať. Síce to nehovorí tak doslova ako ja, ale význam ostáva rovnaký, tak čo. A to ste ešte nepočuli tie ostatné prednášky. Táto bola jedna z tých lepších a to mi verte. Mali ste vidieť, ako to vyzeralo keď som zafarbila všetko biele prádlo na rúžovo, keď mi do práčky akýmsi nedopatrením vkĺzla červená ponožka. Bol to isto Rex........ ktorý telepatiou ovládal moje podvedomie a prinútil ma tam tú fuseklu(ponožku) hodiť.

Reneé, po tom čo prežila prvotný kolaps organizmu a následnú srdečnú zástavu spolu s ľahkým infarktom sa vrátila späť do reality a rozhodla sa ma predsa len do tej školy hodiť autom. Aspoň ušetríme peniaze, ktoré usilovne zarábajú, kupujú nám zaň mlieko, kdež to deti v Sudáne.....

*****

Keď sme dorazili na školské parkovisko, rozlúčila som sa spolu s Reneé a Tomom, ktorý sa rozhodol si do škôlky zobrať tú svoju zbraň hromadného ničenia. Chúdence deti, práve nastal posledný deň ich kraťučkého života. Nemám pre istotu zavolať SWAT?

Ako náhle staré ošarpané auto mojej mamy zaliezlo za roh, rozhliadla som sa po parkovisku a vyhľadávala pohľadom to známe Volvo a nie žiadny strieborný MERCEDES bezbranného študenta, ktorému by som doň znova vliezla. Moja nálada pohasla len čo som zistila, že sa Volvo neukrýva ani pod kameňom vedľa mojej nohy.

Potom som sa však trochu vzchopila. Predsa len som tu dnes skoro a oni možno ešte nestihli prísť. Veď čo, jeden deň by som bez nich vydržala, nie?

Jasné, veď to je normálka.

Nie, nie som na nich závislá. To v žiadnom prípade!

Tak vzchop sa Bella! Je to len jeden jediný deň.

Iba dvadsať štyri hodín.

Tisíc štyristo štyridsať minút.

Osemdesiatšesťtisíc štyristo sekúnd.

................. a vážne neviem, koľko stotín.

Áno, to zvládnem.

Do hája, nezvládnem. Tak kde sú?!

S ponurou náladou som sa došveholila na moju prvú hodinu. Chémia. Do šľaka! Tú som mala mať práve s Edom. Tak a teraz budem znova nechcene spomínať na výbuch v našej kuchyni. Blbá Tomova výbava a tá rúžová hmota z Marsu.

Cestou do triedy som sa pozdravila s pár spolužiakmi a sem- tam s niektorými prehodila pár slov. Keď som dorazila na hodinu alias šesťdesiatminútovú a ..... veď to poznáte. Páni, tá matika zo včerajška mi už zrejme lezie na mozog.

Posadila som sa do zadnej, veľmi, VEĽMI opustenej lavice a svoju pozornosť uprela na dianie vonku. Hm..... tak to bude fes(poriadne) nudný deň. Musím sa niečím rozptýliť. Zazvonilo na hodinu, ale ani to ma neprinútilo dávať pozor. Stále som sledovala počasie vonku. Bolo zamračené a vyzeralo to na chvíľkový, ale za to poriadny lejak. Po celej oblohe sa ťahali závoje tmavých mrakov pohlcujúcich akýkoľvek lúč slnka.

Zahľadela som sa na zem a snažila sa myslieť na čokoľvek, len nie na tú vec, na ktorú si myslím, že by som nemala myslieť. Komplikované, čo?

To však nebolo úplne všetko. Opäť som začala pociťovať, že mi niečo chýba. Zase ten dojem nedostatku. Akoby tu niečo chýbalo. Niečo, čo tu jednoducho má byť. Stiesnenosť ma zaplňovala až po okraj. Neposedne som sa ošívala na stoličke a snažila sa toho pocitu zbaviť. Mala by som sa radšej venovať tomu oknu.

Takže, čo to tu máme....... kamienky, kamienky na ceste, kamenná cesta, zelená tráva, tráva vedľa cesty, v tráve slimák(šnek). Slimák, ktorý -OU...... uspokojuje druhého slimáka. Tak dosť, sexuálna výchova bude inokedy. Kde je cenzúra? No tak, to tu nikto nemá ten čierny pásik na prekrytie takýchto intímností?

Hm.... ale ako to? Nie je náhodou slimák hermafrodit, či niečo také? Práve, keď som usilovne premýšľala nad orientáciou mäkkýšov na hodine chémie, začula som spoza dverí jemne zaklopanie. Automaticky som stočila hlavu tým smerom a sledovala toho votrelca. Na moje prekvapenie bol tým votrelcom Ed. Prebehol triedu pohľadom a keď ma uvidel, usmial sa na mňa a na pozdrav pokýval nepatrne hlavou. Pozdrav som mu radostne vrátila. Zatiaľ, čo sa ospravedlňoval za neskorý príchod som sa ja zamerala opäť na okno.

Ako som predpokladala, na zem sa znášali prvé kvapky dažďa a s ním sa dostavila aj vlna úľavy. Už som nebola neistá, stiesnená.... už mi nič nechýbalo. Tak tomu vážne nerozumiem! Najprv vzduch v mojej izbe, teraz zase dážď? Čo to bude nabudúce? Sneh alebo nebodaj smrad? Hm.... ako ďaleko je asi najbližšia psychiatria?

Celé to bolo nejaké divné, ale rozhodla som sa nad tým radšej nepozastavovať. Čo ak by som skončila pri tom, že som jednoducho dement? Nie, radšej budem v sladkej nevedomosti než trpieť moju diagnózu. Bohvie, či to nie je z tých röntgenov z nemocníc. Skúmali mi hlavu už toľkokrát, že by som sa tomu ani nedivila. Možno mi tam narušili mozgové bunky a tie teraz... hm.... akosi popíjajú alkohol a oslavujú.

Zatiaľ, čo som sa seriózne zamýšľala nad odborom medicíny (Dnes tá chémia vážne nie je chémiou. Najprv biológia, psychológia, potom medicína,..... toto dopadne zle.), Ed prešiel až ku mne a prisadol si.

,, Ahoj.“ Pozdravil ma s úsmevom.

,, Čus. Kde si bol?“ Opýtala som sa a snažila sa potlačiť zvedavosť. Kecy! Počul by to aj hluchý.

,, No.....“ Na chvíľu sa zamyslel. ,, ...mali sme dosť divné a hysterické ráno. Alice zúrila nad Jazzovou skriňou s oblečením, pretože všetko jeho oblečenie Emmet nafarbil na rúžovo( Hmm... tak to sme s Emmom dvaja –pomyslela som si). Nevieme, prečo to Alice nevide....“ Tam sa Ed zarazil a rýchlo pokračoval niečím iným.

,, Emmet oplakával svojho plyšového medvedíka, ktorého mu Rose vyhodila z balkóna a ktorý spadol do blata. Emm ho dal do práčky, kde sa mu rozmočil a rozpadol. Dokonca mu za domom urobil hrob a zakopal ho tam. A naň dal malinkatý kamienok, čo bol vlastne náhrobok.“ Krútil hlavou a pritom sa hihúňal. Ani sa mu nečudujem. Mala som čo robiť aby som sa nepočúrala smiechom. ,, Pohádali sa totižto kvôli tomu, že Emm si chce ako mazlíčka kúpiť krysu a Rose... tá to.... akosi psychicky nezvládla a vybuchla. To jest krutý osud plyšového medvedíka. Rosalie si potom nejakým nedopatrením zlomila necht. Päť minút ho pilníkovala a ďalších päť minút ho oplakávala.... Takéto ráno som ešte nikdy nezažil.“ Dodal nakoniec a tváril sa tak trochu zamyslene a neveriacky krútil hlavou.

,, A čo ty?“ Dodal po chvíli. Hm.... čo mu mám asi tak povedať? ,,Aaaale len som si predstavovala sex dvoch slimákov a kde asi tak na mozgu mám nádor, ktorý brzdí moju mentalitu.“ Zrejme by s krikom ušiel.

,, No.... povedzme...... že bola doposiaľ nuda.“ Vykoktala som čosi aspoň trochu zmysluplné.

,, Tešíš sa na referát?“ Pýtal sa znova. Chcela som mu odpovedať, ale profesor sa na nás práve mračil a tak som stíchla. Keď som bola mimo jeho zorného poľa, naklonila som sa k nemu a pošepkala mu odpoveď.

,, Teším. Dúfam, že to mám v kapse.“ Zamumlala som a on sa na mňa povzbudzujúco usmial. Teda aspoň dúfam. Nie že si v mysli hovorí- No áno. S tými kravinami, čo si tam popísala prinajhoršom prepadneš. Nič hrozné. To by som asi neprežila.

Hodina skončila a zvyšok dňa prebehol ako víchor. Ani som sa nenazdala, akú gebuzinu sme to mali na obed a už zvonilo na začiatok biológie. Trochu nervózne som vytiahla na lavicu referát plný obrázkov a rôznych zaujímavostí a žmolila ho netrpezlivo v rukách. Ešte viac ma rozčúlilo, keď profesor meškal. To mi snáď robí naschvál! Nakoniec sa mu uráčilo prísť a začať hodinu. A čo bolo EŠTE horšie, úplne na to zabudol. V polovici hodiny som to už nevydržala a hlasne si odkašlala. Zabralo to a profesor stíchol.

,, Prepáčte, ale mám tu ten referát, čo ste chceli.“ Oznámila som neisto a prešľapovala z nohy na nohu.

,, Ááá, slečna Swanová.“ Tak jemu to doplo? ,, Samozrejme, mali ste dať vedieť skôr. Tak nech sa páči. Poďte nám ho odprezentovať.“ Čo??? Aká prezentácia? To musí byť zlý sen! Vystrašene som sa pozrela na Eda, ktorý len pomykal plecami.

Tak pomoooooc!!! Viac najavo to už dať neviem. Mám ísť pred triedu a... rozprávať? To radšej skočím pod kosačku. ZAPNUTÚ kosačku! Nikdy mi nešli prednášky pred triedou. Žiadne recitály ani nič podobné. Vždy som sa zakoktala, sčervenela a mala chuť sa prepadnúť pod zem.

Roztrasene som po chvíli vstala a pomalým, veľmi pomalým krokom zamierila pred tabuľu. Blbý, blbý referát! Blbý, blbý profesor! Blbá, blbá biológia a konečné blbé STROMY! Konečne som sa doplazila pred všetky lavice a s hrôzou na ne pohliadla. Ako sa to dýcha? A čím že sa to dýcha? Pľúca? Kde ich to mám? V krku sa mi usadil obrovský knedlík. Dosť zvláštne keďže boli včera na večeru cestoviny.

Párkrát som sa zhlboka nadýchla a snažila sa nejakým spôsobom upokojiť. Čo to tí odborníci hovoria? Predstaviť si ostatných nahých? Rozhliadla som sa po triede- fuj Mike! Nie, tak táto metóda vážne nebude fungovať.

Keď som v mysli preskúšala snáď všetky možnosti, zúfalosť rapídne zosilnela. Tak.... a som v háji! V hlbokom, tmavom, nepriestupnom háji!

Opäť som sa rozhliadla po triede a pohľadom zakotvila v Edových očiach. Ich hĺbka ma dokázala akýmsi neznámym spôsobom upokojiť a jeho úsmev alias Winterfresh ma už totálne odzbrojil. Hm.... vymyslela som novú metódu upokojovania.

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 20.kapitola: