Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 19.kapitola

04.10.2009 (11:15) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3503×

Som v háji!

19.kapitola

Óóó maj goš. = Oh my god.

(Sia-Buttons –púšťajte si to dokola)

,, Nie! Bella, NIE!!“ Kričal a rozbehol sa smerom ku mne. Ja som však už v tej chvíli zatiahla za kľučku a otvorila tie tajomné, na bielo natreté dvere.

,, Alice?“ Opýtala som sa prekvapene a zároveň poriadne zmätene. Nemohla som vidieť Alice? Prečo?

Al sedela skrčená na zemi v tom najmódnejšom značkovom oblečení zavalená snáď miliónom módnych magazínov a katalógov alias Fashion world, life, anorexia =D.... bla bla bla. Ihneď ako som vstúpila, Al zodvihla hlavu a oslnivo sa na mňa zazubila.

,, Ahoj Bella. Pôjdeme na nákupy?“ Zavýskala nadšene a mne sa od hrôzy rozšírili zreničky. To nie! Alice sa už už dvíhala do stoja, ale ja som pohotovo zabuchla dvere a asi o meter od nich odskočila. Vyjavene som ich pozorovala a konečne chápala, prečo ma tam Ed nechcel pustiť.

,, V- vy.... tu máte.... mučiareň?“ Vydýchla som šokovane, konečne odlepila zrak od tých blbých dverí a pomaly stočila hlavu na Eda.

,, Varoval som ťa... Zmiznime skôr než otvorí dvere.“ Upozorňoval ma a ja som vykoľajene a opäť zdesene nad možnosťou hrozby ďalšieho nákupného maratónu, prikývla. Schmatol ma za ruku a rozbehol sa so mnou niekam do neznáma. Moje nohy samovoľne kĺzali jedna pred druhú, ale mozog trčal kdesi v zápche na semaforoch. V hlave mi blikala červená na znamenie, že mám zastaviť a rozdýchať to. To som však nemohla, pretože som musela čo najskôr prchnúť z chodby. Stále som sa nedokázala spamätať z toho šoku, ale predsa len som nevedomky vnímala pohyb môjho tela niekam vpred.

To snáď Alice nemyslí vážne?! Nákupy.... znova!!! Ani za mák! Môže si povolať aj samotného Bin Ladina a na tie nákupy ma nedostane. Zabarikádujem sa v kúpeľni a budem sa im vyhrážať použitím fénu. Alebo jej pohrozím, že jej všetko oblečenie nafarbím načierno alebo ho roztrhám. Jednoducho čokoľvek, len aby som znovu nemusela zažiť ten horor.

Pamätám si na večer, keď som bola s bandou v kine a potom som sa na ulici zľakla toho fúzatého chlapíka. Ten večer bol nič v porovnaní Alicinej rozjarenej tváre a hromady, opakujem HROMADY oblečenia v jej rukách. Možno by sa iným zdalo, že preháňam a musím povedať, že tým ľuďom by som sa vysmiala. Ešte nezažili deň s Alice, tak nech to radšej ani nekomentujú.

Vbehla som s Edom do nejakej izby. Zabuchla som dvere, oprela sa o ne chrbtom a konečne sa zastavila, na už spomínanej, stopke. Zhlboka som dýchala a snažila si nahodiť srdce do normálneho behu.

,, Tak tam ma už nedostanete.“ Oboznamovala som ho rozhodným hlasom hneď potom, ako som sa konečne odlepila od dverí a zistila, že som zrejme v Edovej izbe.

,, A smieš mi aspoň prezradiť, ako sa chceš dostať domov?“ O- ou. Tak nad tým som ešte nestihla popremýšľať.

,, Pre mňa za mňa aj oknom!“ Pomykala som plecami a stále si stála za svojim. Nech si ide na nákupy on, keď tak veľmi chce.

,, Oknom?“ Pýtal sa pobavene a zrejme zvažoval výšku môjho IQ.

,, Ale to by si mohla spadnúť?“ No nehovor! Bez teba by mi to vôbec nedošlo! Lenže.... mal by si uvedomiť, že riziko je rovnaké. Buď umrieť pádom z okna alebo umučením nákupmi až k smrti. Tak či tak budem mŕtva, takže je to jedno. Prevrátila som očami a posadila sa na zem.

,, Tak začneme, či nie?“ Pýtala som sa trochu podráždene. Prikývol a posadil sa vedľa mňa. Vytiahol knihu a začal v nej listovať. Ja som zobrala do ruky papier, pero a zapla si notebook.

,, Len dúfam, že som si niečo zapamätala. To vieš.... skleróza to istí.“ Huhlala som ďalej a prehrabávala sa v googli. Samá nuda, nuda..... a zas nuda. Nie je tu nič zaujímavé o stromoch. Vlastne...... čudujem sa vôbec? Sú to stromy. Nie atómová fyzika. Síce ani tá nie je bohvieako záživná, ale..... Bože!!! Čo to tu zase rozoberám? Nie je to fuk, čo je ako záživné?

Ed sa zasmial a potom si vyžiadal svoju pozornosť  tým, že ma chytil za ruku. Pod náporom neznámeho citu som sa zachvela a sčervenela.

,, Som si istý, že to vieš na jedničku.“ Upokojoval ma a pokrivene sa na mňa usmial. No.... možno predtým, než si sa na mňa usmial tak aj hej, ale teraz.... ako sa to vlastne volám?

Prestali sme sa zaoberať hlúposťami a venovali sa závažným veciam.... Bože, aká kravina! Trápny referát a to len kvôli tomu, že som nemala jednu stupídnu úlohu. Akoby sa kvôli tomu mala začať ďalšia doba ľadová alebo čo. Profesor to preháňa. Mal by ísť na rande a pokojne mu na to vypíšem aj recept, ak bude chcieť.

Esme nám po chvíli doniesla aj to občerstvenie. Boli tam nejaké sendviče, sušienky, mlieko, džús, ovocie a dokonca aj MRKVA. Jednoducho všetko, čo by malo zlepšovať sústredenie a pamäť. Musela som sa tomu zasmiať. Ukusovala som z mrkvy a popritom sa hihúňala ako magor. Neviem, prečo som si predstavovala v hlave poskakujúcich zajačikov. Hmm...

Esme je veľmi obetavá a ten materský cit z nej doslova vyžaruje. Ihneď odišla a my sme znova osameli. Pustila som sa do jedla a ku podivu sme si s Edom našli aj menšiu zábavku. Hádzali sme si hrozno navzájom do úst a kto ich chytí viac, vyhráva. Ed zhltol sedem, kdež to ja len štyri. Akosi mi to nešlo, no.... Ale môžem byť rada, že som to vôbec prežila. Čo keby som sa začala dusiť a Edík by mi dával Heimlicha? Nie, ďakujem. Vážne nemám za potrebu tu fľusať hrozienka.

Prehľadávali sme rôzne blogy, stránky a organizácie, ktoré sa zaoberali vyrubovaním lesov, spotrebou dreva, výrobou kyslíka, množstvom lesov na planéte, vykurovaním drevom, lesnými požiarmi, dažďovými pralesmi a tak podobne. Musím uznať, že tie stránky boli plné zaujímavých informácií a to je čo povedať, keď spomínam, ako som predtým na túto tému frflala.

Napríklad- vedeli ste, že sa niektoré stromy dožívajú aj 4 OOO rokov? Hmmm? No.... určite nevedeli. Páni!! Predstavte si, že by sa toľko dožívali aj ľudia. Taká kopa vrások by sa nám ani nezmestila na telo. A ako by sme sa pohybovali? Kosti by boli určite už veľmi krehké a my by sme sa nedokázali hýbať. PREBOHA, to by sme akože kadili a spali na tom istom mieste? Brrrr.

Alebo, že stromy môžu mať výšku aj vyše 110 metrov? Chcela by som vidieť opicu, ktorá by sa naň rozhodla vyštverať.

Alebo, že v Uzbekistane našli skamenelinu stromu starú okolo 80 miliónov rokov? Hihi, možno bola vedľa tej skameneliny aj múmia Bin Ladina. Sú to všetko celkom zaujímavé veci, ale priznajme si, koho by to zaujímalo, keď vedľa neho sedí sám boh, že? Neustále sme s Edom vybočili od témy referátu a zarozprávali sa o úplne iných veciach. Smiali sme sa a ja som si snažila ten zvuk vryť do pamäti. Znel ako letná zvonkohra, ako tá najľúbeznejšia uspávanka na svete. Jednoducho nádhera.

Postupom času sme sa chýlili ku koncu a čím sme pri ňom boli bližšie, tým sme sa sústredili menej a menej. Vždy ma uväznil v hĺbke jeho zlatavých očí. Jemné dotyky našich tiel spôsobovali poletovanie motýlikov v mojom bruchu a príjemné mravenčenie na každom mieste, ktorého sa dotkol čo i len na stotinu sekundy. Keď sa ku mne čo i len na milimeter naklonil, mala som chuť sa na neho vrhnúť. Pripadala som si ako úchyl. Ed sa ponúkol, že mi pomôže s tou biológiou a ja ho tu dobre že nevyzliekam pohľadom. Čo je to so mnou? Ešte nikdy som nemala taký problém byť v niekoho spoločnosti a zrazu si príde on a ja ani neviem, kde mi hlava sedí či stojí, či ako sa to hovorí.

Bol zázrak, že sa nám to nakoniec podarilo dokončiť. Ani neviem ako, ale nejakým záhadným spôsobom sa to nakoniec zvrtlo vo vankúšovú vojnu. Pobehovali sme po celej izbe, div som si nepodupala vlastný notebook a nerozmrvila zvyšky tých vynikajúcich čokoládových a karamelových sušienok. Mňami. Perie lietalo všade navôkol až sa celá jeho izba ponorila do bielej. Vyzeralo to, akoby sme tam šklbali kurence.

Načiahla som sa po vankúš, ktorý bol ešte v celku a bola rozhodnutá, ho šmariť po hlavnom cieli. Bol trochu problém ho nájsť a to najmä, keď som mala dojem, že sa mi to perie dostáva aj do očí, ale nakoniec som ho predsa len pristihla, ako sa chystá na útok. Využila som tej chvíle, vyskočila z úkrytu alias stoličky na kolieskach a šmarila po ňom vankúšom celou svojou silou. Vpálila som mu to rovno do tváre a to ma prinútilo vybuchnúť smiechom. Držala som sa v kŕčoch stoličky. Tvár kvôli nedostatku kyslíku červenela až napokon modrala a dokonca ma začalo aj pobolievať brucho. Tak takto som sa už poriadne dlho nenasmiala.

,, Niečo ti tu pripadá vtipné?“ Pýtal sa rozhorčene Ed. Smiech ma okamžite prešiel, len čo som uvidela jeho výraz. O- ou. Teraz to príde. Úsmev mi zmrzol a pre istotu som pomaličky začala cúvať dozadu.

,, Vtipné? Mne? Heh.... kdeže.“ Koktala som a mávla pritom rukou, akože to vôbec nie je pravda.

,, No jasné, ty si neviniatko, že?“ Opýtal sa, pokrútil hlavou a vyštartoval po mne. Vyľakane som zhíkla a začala pred ním utekať. Obehla som sedačku z jednej strany a on ostal stáť na tej druhej.

,, Vzdaj sa!“ Kázal tvrdým hlasom, ale bolo vidieť, ako mu mykalo kútikmi.

,, Ani ma nehne!“ Nehodlala som sa tak ľahko vzdať a navyše to bola zábava.

,, Hovorím ti, vzdaj sa!“ Opakoval mi, akoby som bola hluchá.

,, Hovorím ti, ANI MA NEHNE!“ Pristúpila som na jeho hru a kládla dôraz na každé slovo. K tomu som ešte zaklonila hlavu na stranu a zaškerila sa na neho.

,, Bells, radím ti dobre. Ak to totiž nepôjde podobrotky, tak to pôjde pozlotky. Byť tebou, neriskoval by som to.“ Varoval ma a popritom s nadvihnutým obočím pomaly prikyvoval hlavou.

,, Óóó, už sa trasiem.“ Žartovala som a aby som pridala na pravdivosti, herecky som zatriasla kolenami. Zaksichtila som sa na neho a prikrčila sa v pozore. Nechcem NIČ riskovať.

,, Aj tak ťa dostanem!“ Zhúkol a preskočil jeho koženú pohovku. Snažila som sa ujsť, ale akosi som to jednoducho nestihla. Bol na mňa až príliš rýchly. Zvalil ma na zem a všade navôkol opäť poletovalo biele perie. Spadol na mňa, ale dával pozor, aby mi neublížil. Perie pomaly pozlietalo k zemi a ja som to s úžasom sledovala. Pripomínalo mi to zimné sneženie.

Zbožňujem sneh. Dokázala by som sa v ňom váľať pokojne aj celú večnosť. Guľovať sa, stavať snehuliakov, tvoriť v snehu anjelikov a podobne. Vždy som považovala zimu, ako obdobie radosti a pokoja. A táto chvíľa mi to všetko pripomenula. Smiali sme sa, radovali aj tým najmenším somarinkám, jednoducho sme vystrájali ako malé deti.

Keď perie opadlo, stočila som pohľad na Eda a to ma prinútilo opäť vyprsknúť smiechom. Zatváril sa zmätene, ale neodklonil sa. Stále na mne ležal a lakťami sa opieral vedľa mojej hlavy.

,, Keby..... haha.... keby si sa len.... videl.“ Opäť som vyprskla smiechom až som sa popadala za brucho. Dve pierka mu vytŕčali z vlasov a vytvárali mu tam pomyselné rohy. Stačí už len chvost, vidly a bude z neho hotový čerťo. Vyzeral sladko ako čokolá- čo? Vážne myslím na to, že mi pripomína čokoládku? Preboha, Bella. Mala by si si nafackovať!

,, Vyze- vyzeráš ako čertík s rohmi s peria.“ Nanovo som sa rozosmiala, až sa mi do očí drali slzy. Stekali po rozhorúčených lícach, v potôčikoch na vlasy až na zem.

,, Tak ja ti pripadám ako čert?“ Opýtal sa so smiechom a naklonil ku mne hlavu. Rukou si prehrabol vlasy a všetko perie popadalo na mňa. Aj to mi prišlo vtipné, takže záchvat smiechu bol na svojom mieste. Len som sa modlila, aby mi náhodou do krku nespadlo a neuviazlo tam pierko a ja sa nezačala dusiť. Bola by divná predstava, ako mi Ed pchá ruku do krku len preto, aby ma zachránil. A že vraj LEN zachránil! Pche! Snáď môj život má nejakú hodnotu!

Ed sa zasmial so mnou a opatrne mi pierka dlaňou ruky odsunul z tváre. Bol to chladný a elektrizujúci dotyk opäť plný toho neznámeho citu a napätia. Musela som sa pousmiať, keď som si všimla, že mu predsa len jedno pierko ešte v tých vlasoch ostalo. Načiahla som k nemu ruku, opatrne ho vybrala a spustila kdesi povedľa nás. Pokrivene sa na mňa usmial a vzápätí zvážnel. Automaticky som urobila to isté a dych sa mi samovoľne zatajil.

Pohľad mi skĺzol na jeho pery a keď som si to uvedomila, pozrela som sa mu opäť neisto do očí. Jemne, naozaj len jemnulinko sa usmial a urobil to isté, čo ja pred chvíľou. Zahľadel sa na moje pery a naklonil sa ku mne. Srdce búšilo o závod a tvár naisto červenela. Očami som bola zaklesnutá v tých jeho. Nevnímala som nič navôkol nás, iba jeho, ako sa ku mne čím ďalej viac nakláňa.

Bol už TAK blízko. Tváre sme mali od seba sotva na dva centimetre, nosmi sme sa dokonca dotýkali, tlkot srdca sa zrýchľoval spolu s narastajúcou túžbou. Túžila som po jeho perách ako nikdy predtým. Chcela som ich len okúsiť.

Viem, že sa potom zrejme budem preklínať za to, že som možno zničila priateľstvo medzi nami. Neustále som si snažila pripomínať, že Ed mi len pomáha a žiadny cit z jeho strany v tom nie je, ale postupom času to bolo čím ďalej náročnejšie. Nechcela som si priznať, že je to všetko len ako sen. Sen, ktorý sa v jeden deň rozplynie. Teraz mi to však bolo úplne jedno. Jeho dych mi ovanul tvár a úplne ma omámil. Chcela som nadvihnúť hlavu a konečne prekonať tú smiešnu vzdialenosť medzi nami, no práve vtedy niekto rozrazil dvere.

(TheCalling-Lost –púšťajte dokola)

Trhla som sebou zároveň s Edom a spoločne sme vzhliadli na toho, kto nás tak nehorázne vyrušil.

,, Hej Bella, už si.... ou-jéééé.“ Zahulákal Emm hneď ako si stihol všimnúť našu ehm.... romantickú polohu.

,, Óóó maj goš. Tu sa niečo rysuje, čo??“ Laškovne prikyvoval a pritom mrkol.

,, Óóó maj goš?“ Pýtala som sa zmätene. Emm pretočil očami a pokrútil hlavou zo strany na stranu.

,, Vôbec nemáte fantáziu. Tak oh my god! Lepšie?“

,, Ani nie.“ Priznala som a mala chuť sa prepadnúť pod zem. On nás PRYCHITIL a to v tak blbej polohe!

,, No lidičky..... sorry, že som vás vyrušil. Tak ja padám.“ Tak rýchlo ako sem vtrhol aj zmizol a ja som si oddychla. Jeho hlava však po chvíľke opäť vykukla spoza dverí.

,, Nezabudnite na ochranu.“ Zašepkal a zazubil sa na nás. Óóó maj goš! Bože, čo to trepem, už som ako Emmet. Akoby som už nebola dosť rozpačitá, on ešte zatrepe to s tou ochranou. Ešte šťastie, že nepovedal kondóm, pretože to by ma zrejme ranila mŕtvica alebo by záhadne zmizol z Forks jeden svalnatý chlapec. Hádajte, kto to asi tak môže byť?

Keď sa Emm konečne vyparil, cítila som sa trápne. To je už po druhýkrát, čo sme sa skoro pobozkali! Čo je to so mnou? A čo je to s ním?! Prečo ma nezastavil?! Prečo, prečo, PREČO!?!

Ed zo mňa medzitým už zliezol a ja som sa posadila. Každý sa pozeral iným smerom. Netušila som, čo mám robiť a za najlepší plán som považovala spakovať sa preč. Vziať nohy na ramená a vypadnúť konečne z tohto domu. Vyhliadla som von oknom a postrehla, že je už vážne tma, čiže dosť neskoro.

,, Ehm.... no.... už by som asi mala ísť. Je veľa hodín.“ Vykoktala som a snažila sa postaviť. Ani som si nevšimla, kedy sa postavil Ed a to mi už pomáhal na nohy. Pridržal ma rukou a potom ju spustil. Bola som za to vďačná, pretože by som nechcela riskovať, že sa nebodaj na neho vrhnem ako nejaké zviera. Keď sme už obaja stáli, Ed zamieril k dverám, no ja som zmeravela.

,, Čo to robíš?“ Pýtala som sa ho a on sa na oplátku zatváril zmätene.

,, Idem ťa odprevadiť.“ Hovoril, akoby to už bolo dávno jasné. No veď hej, ale....

,, Tak to by si mal skôr liezť oknom.“ Vysvetlila som mu môj problém a on sa krátko zasmial.

,, Ešte ťa to nepustilo?“ Pokrútil nado mnou hlavou a stále sa pritom usmieval.

,, Ani náhodou ma tam nedostaneš. Čo keď na mňa za rohom striehne Alice a potom ma chmatne do pasce? Budeme ako mačka a myš, lovec a zviera, Tom a Jerry..... No čo potom? Budem v háji! Nie, nie. Len si choď ty sám a ja to zleziem po okne.“ Zverila som sa mu s mojim plánom a prepínala si ruky aby som si ich trochu rozcvičila.

,, Bells, neblázni. Môžeš si ublížiť. Nepustím ťa oknom a to v žiadnom prípade. Idem to tam vonku omrknúť, dobre? Za chvíľu som späť. A nieže zdrhneš, lebo si ťa nájdem a sám predhodím Alice.“ Vyhrážal sa mi. Zaškerila som sa na neho a rezignovane sa posadila na jeho pohovku. Hmmm.... možno by som stihla vyskočiť z okna. Ale to by som zrejme zdochla, že? Predsa len vyskočiť z okna, no.... to by urobil iba cvok. Čiže ja. Tak kde je problém?

Seriózne som zvažovala, že sa naozaj postavím a skúsim to cez ten oblok, ale to sa už Ed vrátil, takže moje plány boli zmarené.

,, Čistý vzduch.“ Zašepkal a načahoval sa po moju ruku.

,, Si si istý?“ Zasyčala som na neho späť a pre istotu ešte ruku neprijala. Čo keby ma tam doslova dotlačil. Ani náhodou! Prikývol a ja som to chvíľu zvažovala. Nakoniec som predsa len neisto vložila moju ruku do jeho dlani. Pevne mi ju stisol a my sme sa vybrali von. Prehľadávala som každý milimeter chodby, po ktorej sme práve prechádzali. Zatiaľ sa nám to úspešne darilo a ja som len dúfala, nech to nezarieknem. Snažila som sa kráčať čo najtichšie, ale aj tak mi to pripomínalo dupanie slona alebo celý armádny tím pri pochode. Stáli sme už na  schodisku, presne na piatom schode, keď sa práve zhora ozval Alicin krik.

,, Nemysli si, že o tebe neviem. A aj tak pôjdeme na nákupy!“ Skríkla a jej hlas nepripúšťal ani najmenšie námietky. Povzdychla som si, zvesila ramená a hlavu. Hovorila som, že dupem ako kôň! Ed sa môjmu výrazu zasmial a zrejme sa na tom všetkom príjemne zabával. V tom momente som opäť začula jej hlas.

,, Byť tebou, tak sa nesmejem. Ty ideš s nami!“ Zapišťala a tento krát som sa na neho zaškerila a trošku povrchne sa zasmiala.

,, Tak ti treba!“ Sykla som a s dupotom zliezla schody. Prechádzali sme cez obývačku, kde práve sedel Emmet s Jasperom. Ó nie, zmiznime!

,, Ejha, to bola nejaká rýchlovka. To som nevedel, že má náš Éďa taký.... malý výkon.“ Zahlásil Emm a začal sa dusiť hurónskym smiechom. Jasperovi mykali kútiky až to napokon nevydržal a rozosmial sa tiež. No nehovorila som? Mali sme vypadnúť!

,, No chcela by som vidieť tvoj výkon. Teda.... nechcela, ale... preboha, čo to trepem.“ Nadávala som si nahlas a tým ho popudila k ešte väčšiemu rozruchu. Najprv Alice s tými svojimi nákupmi, teraz Emmet s jeho.... ehm.... ochranou. Čo ma ešte čaká? Rose ako automechanička?

Stáli sme tam, ja tŕpla v pocite hanby, Ed vraždil pohľadom Emmeta a Jasper vyzeral ako sfetovaný. Bol naozaj v dobrej náladičke. A viete, čo sa stalo? Do miestnosti vstúpila Rose, celá zamazaná od oleja a bohviečoho všetkého. V ruke zvierala skrutkovač a nejaké matice. Prečo mám pocit ako pri omdlievaní? Asi vážne odpadnem.

,, Rose, môžem sa ťa opýtať, čo si práve robila?“ Opýtala som sa trochu čudesným hlasom, ale v mojom terajšom stave nič neobvyklého.

,, Ups, prepáč, asi som špinavá.“ Ospravedlňujúca sa usmiala a pokračovala. ,, Opravovala som auto, ktoré Emmet rozbil!“ V tej chvíli zlostne spražila Emmeta, ktorý sa zodvihol a zamieril niekam ďalej. Cestou si so zvesenými plecami mumlal niečo v znení: ,, Len som si chcel vyskúšať vlastnoručne vyrobené ekologické palivo.“ Pretočila som očami a zasmiala sa. No jo, Emmetko sa nám akosi prepočítal. Ja byť na mieste Rose, vykopnem ho z domu.

Teraz, keď som zistila, že nie som jediná neschopná v dome, sa mi nálada zlepšila. Rose sa išla osprchovať a Jasper sa išiel pozrieť za Alice. Už ZNOVA sme osameli. To mi robia naschvál? Akoby toho už dnes nebolo dosť. Chcela som konečne zamieriť ku dverám, ale vtedy moju pozornosť upútal predmet v rohu obývačky.

,, Vy máte klavír?“ Vydýchla som obdivne. Milujem zvuk klavíru. Nevedomky som k nemu podišla a prešla prstami zľahka po klávesoch. Ako to, že som si ho predtým nevšimla? Čo sa vlastne čudujem. Keď sme mali dámsky večierok, bol celý zahádzaný oblečením a ja som si myslela, že je to len stôl. Dnes ma zase rozptyľoval Emmet, takže niet divu, že som ho postrehla až teraz.

,, Kto z vás hrá?“ Opýtala som sa zvedavo a posadila sa na stoličku.

,, Najmä ja a občas Rose, len ja sa tomu venujem o niečo viac.“ Odpovedal mi a sadol si vedľa mňa.

,, Prosím, zahraj mi.“ Poprosila som ho so psími očami a dúfala, že neodmietne. Usmial sa, prikývol a položil prsty na klávesy. Jemne na ne pritlačil a miestnosť zaliala ľúbezná melódia. Akoby sa s ňou Ed jemne pohrával ako vietor s listami stromov. Bola to hravá a zároveň očarujúca pieseň. Keď ustávala, obdivne som hvízdla aj keď mi to trochu nevyšlo a poprskala som asi dve klávesy. Upsi.

,, Čo si to hral?“ Pýtala som sa opäť so zvedavosťou. Ešte nikdy som nič podobné nepočula.

,, Je to Esmiina obľúbená.“

,, To- to si napísal ty?“ Pýtala som sa prekvapene. ,, Tak to sa tomu musíš venovať viac než len normálne. Bolo to nádherné, ale čo toto.“ Prehlásila som a aj ja zaujala prstami miesto na klávesoch. Začala som mu vyhrávať pesničku- Medveďku, daj labku, ktorá pozostáva len zo štyroch prvých tónov. Ed sa zasmial, no ja som sa nenechala rozptýliť. Priblblo som sa usmievala a popritom si v duchu pospevovala.

Médvéďku, dáááj laaaabku pôjdeeemeee na svaaadbuuu, medvedica.......

Pesničku som dohrala a potešene sa stočila na Eda. Čakala som pochvalu, výbuch smiechu, jednoducho čokoľvek, ale on tam len tak sedel a trochu mimo realitu ma sledoval.

,, Tak čo na to hovoríš?“ Pýtala som sa nedočkavo.

,, Páni! Si macher! To si sa naučila sama? Ako si to dokázala?“ Vrátil sa späť do života pozemšťanov a vychvaľoval môj výkon do nebies. Ach, ako sa to dobre počúva a to to bola taká katastrofa. Vie to zahrať aj trojročné decko a ja sa tvárim ako samotný Beethoven.

Hezký, čo?

Chvíľku sme sa tomu smiali a potom Ed opäť začal hrať. Tento krát to však bola pieseň odlišná. Spočiatku trochu smutná, taká bez života. Akoby jej niečo podstatné chýbalo. Zrazu sa v nej ocitol nádych nádeje a šťastia. Bola radostná a na počúvanie príjemná. Pche! Čo ma po Beethovenovi, keď tu mám klavírneho virtuóza. V jednej pasáži sa zasekol, takže to bola zrejme ešte nedokončená časť.

,, Bolo to nádherné.“ Vydýchla som úžasom. Vážne sa mu to podarilo. Jemne sa usmial a pozrel sa mi do očí.

,, Inšpirovala si ma k nej ty.“ Čože?!

,, J- ja?“ Pýtala som sa vykoľajene. ,, A čím, prosím ťa?“

,, Sebou.“ Odpovedal jednoducho a stále ma prepaľoval pohľadom. Zahrialo ma pri srdci a ja som sa až tetelila radosťou. Mala som chuť priasť ako mačiatko. Vážne by som už mala vypadnúť!

,, Ideme?“ Zachránil ma Ed a ja som tak trochu horlivo prikývla. Postavili sme sa a zamierili von. Podržal mi galantne dvere a ja som vyšla na verandu. Páni, vážne som tu bola dlho. Nevidela som si ani na vlastné nohy. Nastúpili sme do auta, kde mi samozrejme galantne otvoril dvere, a vyšli sme na cestu.

Po celý čas v aute vládlo ticho. Vonku sa ozývalo jemné bubnovanie čerstvého dažďa a jeho kvapôčky stekali po stranách okien. Stierače nepríjemne vŕzgali zo strany na stranu a odsúvali kvapky dažďa z predného skla. Išli sme rýchlo a v takejto tme som trochu zneistela a začala sa strachovať. Predsa len nikde neboli pouličné lampy. Všade vládla tma a ticho. Čo keby nám do cesty vbehla znenazdajky srnka? Mimo krvavého fľaku na kapote auta, by sme zrejme my vyzdobili svojimi vnútornosťami aj interiér a po tom vážne netúžim.

Keď sme parkovali na príjazdovej ceste nášho domu, uľavilo sa mi na duši. Vzala som zo zadných sedadiel svoju tašku a stočila sa na Eda.

,, Ďakujem ti za dnešok, bol to celkom príjemný deň.“

,, Celkom?“ Pýtal sa pobúrene.

,, No.... vieš ten vpád Emmeta sa dal odpustiť a tie jeho narážky tiež.“ Priznala som a pritom sa tvárila trochu sklamane.

,, Ou, aha. No.... to vážne nebolo..... úplne.... normálne.“ Vykoktal a zmätene mykal hlavou. Zrejme nevedel, čo má povedať a ani sa mu nedivím.

,, Každopádne ti ďakujem. Veľmi si mi pomohol. Som zvedavá, ako to zajtra dopadne.“ Naozaj som bola nedočkavá na zajtrajšok. Vedela som, že mi ten referát vyšiel a už sa teším na pohľad profesora. Veď počkaj, ako sa ti ja vysmejem. Muhahááá.

,, To bola maličkosť.“ Predniesol s úsmevom. Opätovala som mu ho a automaticky sa k nemu sklonila. Pobozkala som ho na líce a okamžite sčervenela. Prečo som to, preboha, urobila? Samozrejme nemôžem tvrdiť, že sa mi to nepáčilo. Vystúpila som rýchlo z auta a zamierila do domu. Pred vstupom som sa ešte otočila a zamávala mu. Naštartoval auto a o pár sekúnd zmizol v tme. Už znova ako sfetovaná nejakým pocitom eufórie som vplávala do domu a všade navôkol seba videla poletovať a pospevovať vtáčiky. Čo bolo v tých sušienkach alebo žeby tá mrkva....?

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 19.kapitola: