Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 18.kapitola

02.10.2009 (08:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3080×

Som v háji!

18.kapitola

Veľmi príjemné doučovanie.

(TheCallin-Adrienne )

,, Bells.“ Začula som šumivý hlas a pocítila ľadový dotyk na mojom ramene. Zľakla som sa a vyšvihla sa do sedu.

,, Kde sa..? Čo sa...? Čo? Ja? Hm...?“ Pýtala som sa zmätene ako nejaký magor a rozhliadala sa na všetky strany.

,, Za chvíľu zvoní na hodinu.“ Informoval ma Ed a pomáhal mi do stoja. ,, Si si istá, že nechceš ísť domov?“ Pýtal sa ustarane.

,, Nie, nie!“ Odpovedala som rýchlo. Už len to by mi chýbalo, aby som cestou domov v autobuse zaspala a nechala sa odviesť bohviekam do tramtárie. ,, Som v pohode.“ Ubezpečovala som ho, aj keď som v mysli premýšľala nad tým, že by sa mi nejaká tá páska teraz zišla. Prilepila by som si ju na viečka alebo ešte aj zápalky (sirky), by boli celkom dobrý nápad.

Keď som sa ako- tak vzchopila, rozhliadla som sa navôkol. Posledný študent práve vychádzal z dverí a my sme osameli. Asi by sme naozaj už mali ísť.

,, Tak poďme.“ Zamumlala som rozospato a vykročila ku dverám. Ed ma rýchlo dobehol a podoprel, aby som nespadla. Keď sme dorazili do triedy, všetky pohľady sa stočili na nás. Premeriavali si ma, akoby som ich mala každou chvíľou pozvraciať alebo akoby som mala mor, prasaciu chrípku alebo niečo podobné. Prevrátila som nad tým očami a vykročila k lavici. Keď som išla okolo Jessiky, napadlo ma si z nej vystreliť. Práve keď som stála pred ňou, naklonila som sa k nej a tvárila sa, že čo chvíľu jej tu na lavicu niečo vypľujem. Žeby som jej ukázala polievku, ktorú som mala na obed? Herecky ma naplo a ja som sa chytila za žalúdok.

Jess, ako som si aj myslela, sa vyplašila, vyskočila spoza lavice a potkla sa o jej nožičku. Tým sa zvalila na jej spolusediaceho a, priznajme si, nie je to typ veľmi čistotných mužov. Keď idem okolo neho, premýšľam nad tým, či by som v jeho blízkosti nemala nosiť škripce na nos. Vážne nechápem, že to s ním Jess dokáže vydržať. Dereck síce je správaním normálny, ale vážne by neuškodilo sa raz za čas aj osprchovať. A tým myslím vo vani a nie v ohrade plnej hnoja spolu s prasatami.

Vyprskla som smiechom a celá trieda ma nasledovala. Jess sa odplazila z Derecka, ktorý sa tváril nanajvýš zamilovane. To ma prinútilo k ešte väčšiemu výbuchu. Nakoniec som sa musela ovládnuť, pretože som musela odolávať Jessikiným pomstychtivým bleskom.

Nechala som to tak a posadila sa do svojej lavice. Chudák Ed spočiatku nevedel, čo má robiť. Najprv si myslí, že idem hodiť šabľu, potom je to výbuch smiechu a napokon si pokojne zabehnem do lavice. Musí ho zo mňa trafiť šľak. No čo už.

Zazvonilo a učiteľ vstúpil do triedy. Snažila som sa držať oči otvorené, naozaj, ale výklad profesora bol taký NUDNÝ, že by to uspalo aj koňa, ktorému vpichli adrenalín. Stavím sa, že by zaspal aj feťák, ktorý by bol pod vplyvom rajského plynu..... alebo sa prinajmenšom všetkému rehotal. Vidíš to? Ten rajský plyn by nebol taký zlý nápad. Kde sa asi dá zohnať? Hm.....

Aj napriek môjmu obrovskému snaženiu som nakoniec klesla na lavicu. Zatvorila som oči a pomaly, ale isto sa prepadávala do čiernej temnoty. Až teraz som si uvedomila, aký je spánok vlastne úžasný. Nepoznám nič lepšie, než ten sladký pocit nevedomosti. A práve profesor bol taký milý, že mi tento pocit nedoprial. Treskol hrubou knihou o lavicu až som nadskočila a odlepila sa od nej tvárou.

Čo som slepá? Videla som len polku profesora. A kde je ta druhá polka? Až príliš neskoro mi docvaklo, že mám na čele prilepený papier a to je tá záhada mojej slepoty. Celá trieda sa na mne už príjemne zabávala a dokonca aj učiteľ sa priblblo usmieval. Tak to je už vrchol!

,, Slečna Swanová, sme veľmi radi, že ste nás poctili vašou prítomnosťou a ste až taká ochotná, že môj výklad dopĺňate vaším chrápaním, ale predsa len, myslíte si, že chrápanie má až toľko spoločných vecí so semenami smreka opadavého?“ Pýtal sa ma a ja som sa snažila porozumieť aspoň jednému slovu z toho jeho monológu. Takže ja som..... chrápala? PREBOHA!

,, Ehm....“ Chcem sa prepadnúť pod zem. Chcem sa prepadnúť až tak hlboko, že prevŕtam celú zem a objavím sa u protinožcoch. ,, Prepáčte ja.... pardon.“ Vykoktala som ospravedlnenie a snažila sa vyhnať tú červeň z mojej tváre. Prečo ma Ed nezobudil?

,, Keď už sme pri tom, nezabudli ste na svoj referát, pravda?“ A som v háji! Referát! Úplne som naň zabudla.

,, Ech.... jasné, že som nezabudla. Pracujem na ňom.“ Bože, aká odporná lož. Nevidela som ani nadpis.

,, Naozaj? Tak v tom prípade nám ho môžete doniesť už rovno zajtra. Som si istý, že to pri svojej usilovnosti a šikovnosti zvládnete.“ Tak dík, to som si teda pomohla. Do zajtra? To skôr vynájdem liek na demenciu než to o tých šiškách, či o čom to mám vlastne robiť.

,, No, jasné teda.... samozrejme.“ Vykoktala som a môj výraz naberal panický podtón. Referát, už zajtra.... zastreľte ma!

Profesor, ktorý bol nadmieru spokojný so svojím výkonom v ničení môjho života konečne odišiel a ja som zúfalo klepla hlavou späť o lavicu. Au! Dofrasa, tak akoby toho nebolo málo, budem mať ešte na čele hrču ako nejaká lochnesská príšera. Som si istá, že prekonám svojou hrčou aj hrb toho zvonára u matky božej, či čo je to za rozprávku. Zničene som si povzdychla a preklínala celý svet za jeho nespravodlivosť.

,, Deje sa niečo?“ Pýtal sa so starosťou v hlase Ed. Opäť som si povzdychla. TAK ČI SA NIEČO DEJE?! Môj svet sa rúca rýchlejšie než štart vesmírnej rakety, ale inak nieeeee.... som ÚPLNE V PORIADKU!

,, Klamala som.“ Priznala som sa a pozrela sa na neho. ,, Ešte som s tým referátom vôbec nezačala a namiesto toho, aby som ako každý normálny človek zatĺkala, som si to ešte viac zhoršila. Že vraj ,pracujem na ňom´. Počul si tú kravinu? Ako som to mohla vypustiť z úst?“ Pýtala som sa neveriacky. Veď JA som si to všetko pokašľala!

,, Nemáš ani jedno slovo?“ Pýtal sa tento krát neveriacky on.

,, Slovo? To by si chcel odo mňa až príliš. U mňa by bol ohromujúci výkon aj jedno písmeno.“ Pokývala som hlavou zo strany na stranu. ,, Keby som tomu aspoň chápala...“ Pokračovala som a rozhorčene rozhadzovala rukami. ,,.... lenže ja tomu rozumiem asi ako hus pivu.“ Povzdychla som si. ,, Debilné šištičky, vetvičky a neviem čo všetko.“ Sťažovala som si a nimrala pritom rukami. Nastalo chvíľkové ticho, ktoré prerušil Ed.

,, Nechceš s tým pomôcť?“

,, Prepáč, ale to od teba nemôžem žiadať.“ Nesúhlasne som krútila hlavou. Nechcem ho oberať o jeho čas.

,, Takže radšej prepadneš ročník len kvôli vetvičkám a šištičkám?“ Tak teraz buchol klincom po hlavičke. Vážne sa mi nechce opakovať ročník.

,, Hm.... Vážne ti to nebude vadiť? Teda....  Bola by som ti veľmi vďačná, keby si mi pomohol.“ Jemne som sa na neho usmiala a jeho pery sa roztiahli do oslňujúceho úsmevu.

,, Rád ti pomôžem.“ Prikývol a my sme sa ďalej venovali hodine. Teda ON sa jej venoval, ja som pracovala na tom, aby som nezaspala. Vážne som si mala vziať na oči tú pásku.

Keď biológii konečne odzvonilo, ja s Edom sme zamierili na parkovisko. Cestou mi vysvetlil, že sa budeme učiť u nich doma. Hm.... mne je to jedno, len nech sa naozaj niečo naučím. Keď som už videla Edovo Volvo, začula som niekoho, ako na mňa volá. Otočila som sa a videla, ako sa so mnou mávnutím ruky lúči naša banda v zložení- Jessika, Samantha, Angela, Mike, Tyler a Eric. Odmávala som im naspäť, otvorila strieborné dvere a už už išla nasadnúť.

,, Bella? Čo to robíš?“ Opýtal sa zvláštnym tónom Ed.

,, Čo myslíš? Sadám si do tvojho auta.“ Odpovedala som mu, akoby to už nebolo nad slnko jasné.

,, Ehm.... to ale nie je moje auto, Bells. TU je moje auto.“ Zmätene som zodvihla hlavu a pozrela sa na Eda. Ukazoval na strieborné Volvo po svojej pravej ruke. Čože?! Stočila som pohľad na to auto, do ktorého som sa práve snažila vliezť. Spoza sedadla vodiča ma zarazene pozoroval akýsi študent. To je trapas! Ja som skoro vliezla cudziemu človeku do auta!

,, Heh... prepáč. Akosi som sa..... sekla.“ Vykoktala som ospravedlnenie čiernovlasému chalanovi, ktorý mal zjavne čo robiť, aby sa nerozosmial. Celá červená som zabuchla dvere na jeho striebornom Mercedese a tento raz sa uistila, že sa trepem do tej správnej hromady šrotu. Bože, strieborný Mercedes, strieborné Volvo... nie je to jedno? Vyzerajú rovnako. Budem žalovať výrobcov o nápaditú podobu. Nemôžu dať na jedno auto veľkú rúžovú mašľu? Tak by sa to aspoň neplietlo.

Nastúpila som do auta a pripútala sa. Kútikom oka som zahliadla, ako Ed nado mnou krúti hlavou a popritom sa hihúňa. Naštvane som ho spražila pohľadom a on si teraz dvakrát rozmyslel, či sa ešte bude smiať. Vybral si pre neho tú bezpečnejšiu možnosť, čiže naštartoval auto a vyrazil na cestu.

Až teraz som si všimla, že s nami v aute nie sú Alice s Jasperom. Hm.... asi išli s Rose a Emmom. Ale prečo? Je to divné.....

Nechala som to plávať a venovala svoju pozornosť prírode navôkol. Konáre stromov sa pohupovali pod náporom vetra a tancovali vo svojich bujarých rytmoch. Zeleň prestupovala každou rastlinou a lesná zver dávala svojimi zvukmi najavo svoju prítomnosť. Poklepávala som prstami po úchytke na dverách a očami sledovala les v okolí. Neviem prečo, ale zacítila som potrebu cítiť ten vánok na svojej pokožke. Celé mi to automaticky pripomenulo včerajší nedostatok vzduchu v mojej izbe. Bola to vážne divná noc.

,, Môžem otvoriť okno?“ Opýtala som sa nesmelo Eda. Na chvíľu sa zamračil, ale potom prikývol. Stočila som hlavu k panelovej doske.

Hm..... ktoré tlačidlo to asi môže byť? Načiahla som sa po prvom a pomaly ho stlačila. Tak asi nie, to sú svetlá. Zamračila som sa a stlačila druhé- nie rádio. Tretie- zase nie, stierače. Stláčala som všetko možné a nie a nie natrafiť na to správne. Začínala som byť zúfalá a najhoršie na tom bolo, že som nevedela nájsť tlačítko, ktorým som tie stierače zapla. Neustále klepali zo strany na stranu a vytvárali nepríjemný gumový zvuk. V tej chvíli som mala chuť, čo i za jazdy vystúpiť a tie stierače zlomiť a spáliť na popol. Ed ma s pobavením sledoval, ale nemontoval sa do toho.

Ja by som na jeho mieste nebola taká pokojná. Čo keby som mu ho pokazila? Keby niekto pokazil moju audinu, ukradla by som kombajn a sama s ním toho dotyčného prešla.

,, Vzdávam to.“ Rezignovane som si povzdychla a zalomila rukami. Zasmial sa pokriveným úsmevom a niečo tam našteloval. Ako zázrakom sa okno pohlo a spustilo dolu. Auto okamžite zalial príjemný chladný vánok a mne to pripomenulo včerajší ľadový dotyk na mojej ruke. Bolo to príjemné. Zavrela som oči a oprela sa chrbtom o sedadlo. Išli sme rýchlo a tým bola tá jazda ešte príjemnejšia.

,, Nevadí ti tá rýchlosť?“ Opýtal sa zvedavo Ed.

,, Blázniš? Milujem to!“ Odpovedala som zanietene, no stále s očami zatvorenými.

,, Ja lenže to väčšine ľudí vadí.“ Komentoval ďalej.

,, No, tak to si našiel pre zmenu niekoho, komu to neprekáža.“ Povedala som, konečne otvorila oči a usmiala sa na neho. Úsmev mi oslnivo opätoval a ja som opäť obdivovala jeho chrup. Skoro som oslepla, ako ma tá bieloba jeho zubov osvietila. Po krátkom výpadku z reality som sa pozrela opäť na cestu.

Stále les? Už ideme nejako dlho. A to je pri Edovej rýchlosti dosť divné. Neustále len stromy, stromy, kríky, zem, stromy, srnka, stromy, lúka, jež, niečo divné, stromy, zem, stromy. Už mi z toho hrabe.

,, K- kam to ideme?“ Opýtala som sa, keď mi už bolo jasné, že sa tu niečo deje. Neodpovedal a tým som ešte viac zrozpačitela. ,, Tak kam?“ Naliehala som ďalej.

,, No....“ Začal a akoby premýšľal, ako mi to povedať. To je to až také zlé? ,, chcel som.... teda... myslel som si, že by sa ti to v praxi učilo lepšie.“ Vyhŕkol jedným dychom až som mala problém, to rozlúštiť. Tak to je všetko? Ide len o to?

,, Aha.... no dobre.“ Prikývla som. Mne je to vlastne jedno, len nech to už konečne pochopím. Asi po desiatich minútach Ed konečne zastavoval pri krajnici lesnej cesty. Vystúpili sme a mňa začala pohlcovať nevysvetliteľná úzkosť. Konáre stromov sa sťahovali a uzatvárali do nepriestupných reťazcov, ktoré nedovolili prekĺznutiu akéhokoľvek kúsku svetla. Zneistela som a prešľapovala z nohy na nohu. Prečo mám taký pocit, že sa za stromom ukrýva krvavá Mary? Pozerám asi veľa hororových filmov.

,, Tak poď.“ Povzbudil ma Ed, ktorý si zrejme všimol moje zaváhanie. Načiahol sa po moju ruku a ja som ju s menšou nevôľou prijala. Preglgla som a zhlboka sa nadýchla. No tak, Bella. Nebuď paranoidná, je to len les.

(TheCalling-WhereverYouWillGo)

Prešli sme pár metrov a potom zastavili. Ed vyvliekol ruku z tej mojej a odbehol o pár metrov ďalej. Načiahol sa k vetvi stromu a niečo z nej odtrhol. Potom sa zase rozbehol k druhému stromu a opäť niečo odtrhol. S tým sa ku mne vrátil a vložil mi to do ruky. Hm...... ihličie? A čo ja s ním??? Nechápavo som sa na neho pozrela. Čo ho mám zjesť alebo čo?

Ed ma obišiel. Chcela som sa za ním otočiť, ale v tej chvíli som uvidela ako sa spoza mňa načahuje na moje ruky. Prežmolil mi ihličím v dlani a potom ho v mojich rukách, priblížil.

,, Čo vidíš a cítiš?“ Vydýchol mi pri uchu a mňa zamrazilo. Čo cítim? Ako som opretá o tvoju svalnatú hruď, ako prekrývaš moje ruky svojimi. Ehm... počkať. On asi myslí to ihličie, že? Tak... čo som to cítila? Bože, Bella! Dávala si vôbec pozor? Jasné, že nie. Pri jeho dotyku sa to nedá.

,, Ehm... no.... niečo asi hej.“ Zaklamala som a to mi súžilo srdce bolesťou. Vadilo mi, že mu klamem. Pripadalo mi to nefér. Snaží sa ma niečo naučiť a ja mu klamem. Tým nič nedocielim. ,, No, vlastne nie. Som úplne mimo.“ Priznala som sa a sklopila hanbou hlavu. Kútikom oka som zbadala, že sa postavil predo mňa. Nadvihol mi jemne prstom hlavu a prinútil ma pozrieť sa mu do očí.

,, Zvládneš to. Len treba trochu času a sústredenia.“ Povzbudil ma a jemne sa usmial. Sústredenia? To sa mu ľahko povie! Ja tu nie som tá, ktorá oslepuje úsmevom. Prikývla som a konečne už začala dávať aspoň trochu pozor.

Bolo to asi to najlepšie doučovanie, aké som kedy zažila. Z Edových slov som všetko pochopila a ak náhodou nie( čo sa stávalo dosť často), opäť mi to vysvetlil. Ukazoval mi rozdiely medzi jednotlivými šiškami, kôrou stromov, ihličím a podobne. Až teraz som si všimla všetky tie odlišnosti. Stromy sú v podstate ako ľudia. Tak odlišný a zároveň rovnaký.

Tá prax sa osvedčila. Bol to naozaj dobrý nápad. To viete, keď sedíte v školskej lavici, myslíte len na to, kedy konečne vypadnete, ale tu to bolo niečo úplne iné. Žartovali sme a popritom sa aj učili. Pobehovali sme od stromu k stromu, až som mala dojem, že sme obehli celé Forks aspoň dvakrát. V mojom mozgu to šrotovalo ako na bežiacom páse a ja som sa snažila pochytiť všetky tie informácie. Keď sme úspešne skončili, dúfala som, že si ešte niečo z toho pamätám.

Teraz však vysvitol väčší problém. Nemám tušenie, kde sme zaparkovali. Môžeme byť od neho dva kilometre a pokojne aj dvadsať metrov a ja by som to nepoznala. Ed bol zrejme iného názoru. Sebavedomo si vykročil bohviekam a ani sa neobzrel.

,, Tak keď myslíš.“ Zamumlala som a vybrala sa z ním. Asi za desať minút sme sa naozaj objavili pri jeho Volve. Zase sa potvrdilo, že nemám zmysel pre orientáciu. Zablúdila by som aj v bludisku, kde by som mala červenou šípkou zvýraznenú správnu cestu a nie to ešte v lese, kde ma mimochodom pohlcuje klaustrofóbický pocit.

S úľavou som nastúpila do auta a pripásala sa. Teraz sme sa rozhodli ísť ku Cullenom, kde dopíšeme, alebo lepšie povedané NAPÍŠEME referát.

,, Ďakujem ti, že si ma to doučil.“ Poďakovala som mu, aj keď to ani zďaleka nestačilo na vyslovenie mojej vďaky.

,, Za málo.“ Povedal, akoby mi len podal cukrík alebo čo.

,, Za málo?“ Opýtala som sa neveriacky. ,, Poslednou dobou mi neustále pomáhaš.“ Pokračovala som previnilo. ,, Hráš sa na môjho priateľa, doučil si ma toto učivo, bol si so mnou a Tomom v meste a ešte mnoho iného. Niekedy mi pripadá, akoby som ťa využívala.“ Sklopila som zahanbene hlavu.

,, No ták. Vôbec to tak neberiem. Je to skôr zábava.“ Presviedčal. Jemne som sa usmiala. No pri tom, čo všetko dokážem postvárať, nepočítajúc mojou nemotornosťou až po divnú povahu, sa mu ani nečudujem. Som zvyknutá na to, že sa mi väčšina ľudí smeje kvôli tomu, aké som nemehlo.

,, Ale aj tak to nie je fér. Nemôžem sa ti niečím odvďačiť?“ Opýtala som sa s nádejou v hlase. Prosím, nech niečo vymyslí a necítim sa ako tyran.

,, No... vlastne už mám všetko, čo som kedy chcel.“

,, Už? Ako UŽ?“ Pýtala som sa nechápavo. Predtým to snáď nemal? Čo to bolo? ,, Tak čo to bolo?“ Pýtala som sa nedočkavo.

,,Hm....“ Tváril sa, že o tom premýšľa. ,, Ak by som ti to povedal, musel by som ťa zabiť.“ Odpovedal mi tajomným hlasom.

,, Tak fajn. Do toho.“ Prehlásila som akoby nič. Ed sa odklonil a neveriacky ma pozoroval. Vyprskla som smiechom až mi vytryskli do očí slzy. Ed sa ku mne pridal a my sme sa ako blázni rehotali na celé auto. Mám dojem, že to počuli aj ľudia popri ktorých sme práve šli, pretože sa na nás pozerali akosi divne. Len pre ich informáciu- NIE, nefetovali sme žiadny hašiš, koks, mariánku alebo niečo iné. Sme čistý ako rosa po jarnom ránne. ČO? Čo to trepem? Alebo žeby som húlila až tak, že som sa prehúlila a zabudla na to? Nie kdeže, som čistá ako detská prdelka. Stopercentne.

Keď smiech konečne pominul, opäť som sa prinútila prehovoriť.

,, Ale teraz naozaj. Ak by si niečo potreboval, ČOKOĽVEK, tak mi daj vedieť. Dobre?“ Opýtala som sa ho. Ak by chcel, tak mu znesiem aj modré z neba a je mi jedno, či si na to budem musieť kúpiť vesmírnu raketu alebo povolať do armády ufónov. Jednoducho, keď to modré z neba chce, tak mu ho donesiem.

,, Čokoľvek?“ Uisťoval sa a ja som mu na to okamžite prikývla. Čokoľvek. Teda.... dúfam, že to nebude nič úchylné alebo pašovanie drog v orgánoch a podobne. O- ou. Začínam mať strach.

,, Tak dobre.“ Prikývol a ja som si práve teraz nebola až tak istá svojím rozhodnutím. No.... už je neskoro.

(Madonna-Celebration )

Po asi štvrť hodine sme parkovali pre ich domom. Vedľa nás bolo červené BMW, takže ostatní sú zrejme doma. Teda ak nemajú v garáži ďalšiu zásobu tých mašín požierajúcich benzín. Vystúpili sme a zamierili ku vchodovým dverám. Len čo sme vstúpili, pribehla k nám Esme, ktorá ma okamžite objala.

,, Ahoj, Bella. Počula som, že ťa Edward doučoval.“ Jemne som sebou trhla. Dopekla, už znova. Ed sa bolestne zamračil a Esme sa tvárila nechápavo.

,, Ehm... áno. Snažil sa mi niečo vtĺcť do hlavy.“ Snažila som sa to rýchlo zahovoriť. Esme trochu podozrievavo naklonila hlavu, ale nechala to našťastie tak.

,, V tom prípade vám niečo pripravím na občerstvenie.“ Začala a už mierila do kuchyne.

,, Nie, to vážne netreba.“ Snažila som sa ju ešte zadržať.

,, To bude maličkosť.“ Počula som ešte jej materský hlások až napokon zašla za roh. Povzdychla som si a smerovala za Edom.

,, Čauky.“ Pozdravil krikom Emmet, okolo ktorého sme prechádzali. Vedľa neho sedel na pohovke aj Jasper, ktorý nám na znak pozdravu len pokýval hlavou. Ako teraz to myslím vážne! Už sa nemusí báť, že ho oprskám. Spoločne sme sa im po chvíli odzdravili a mierili ďalej.

,, Nieže budeme zhora počuť divné zvuky!“ Podpichoval nás Emm s úsmevom. Samozrejme, že si nemohol odpustiť nejakú tú uštipačnú poznámku.

,, Prečo, závidíš snáď?“ Vrátila som mu to aj s úrokmi. Ed s Jazzom sa rozosmiali a neviem, či sa mi to zdalo, ale akoby som počula smiech aj z poschodia. Hm.... čo sa tam asi deje? Emm sa urazil, ja som sa víťazne usmievala a naše publikum v podaní Eda s Jazzom sa snažili predýchať srdcový kolaps.

Keď ich to konečne ako- tak prešlo, znova sme vykročili po schodoch. Keď sme nimi vyšli, Ed zamieril doprava a kráčal ďalej chodbou. Mňa však nevysvetliteľne priťahovali dvere stojace len kúsok od schodiska. Zarazila som sa na mieste a prepaľovala ich pohľadom. Tie biele dvere priamo až volali k tomu, aby som ich otvorila. Zasnene som k nim pristúpila a neustále z nich nespustila zrak.

,, A čo je tu?“ Opýtala som sa zvedavo. Kútikom oka som zazrela, ako sa Ed otočil a vyplašene ma sledoval. Bola som ako mimo reality, ako duchom neprítomná.

,, Nie! Bella, NIE!!“ Kričal a rozbehol sa smerom ku mne. Ja som však už v tej chvíli zatiahla za kľučku a otvorila tie tajomné, na bielo natreté dvere.

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 18.kapitola: