Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 17.kapitola

30.09.2009 (12:45) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2887×

Som v háji!

17.kapitola

Chcem spať!

(Fabulous-MakeMeBetter )

S pocitom nadnášania som vlietla do domu. Mala som chuť poskakovať, tancovať a spievať si. Bolo nehorázne ťažké sa ovládnuť. Keby tu neboli rodičia, lietala by som po celom dome, smiala sa a nadšene výskala. Oni tu bohužiaľ boli a BOHUŽIAĽ Eda videli. Nemohli ho jednoducho ignorovať ako ja vtedy? Vzduch, pamätáte? No.... bolo by asi divné, keby sa Tom vznášal sám až do svojej izby, že? No nič.

S priblblým úsmevom som si to zamierila do obývačky. Na prahu medzi ňou a chodbou som sa však zarazila a úsmev mi okamžite zamrzol. Pred pohovkou stála Reneé s Charliem, ruky zložené na prsiach, rozkročené nohy ako bodyguardi a samozrejme nevynechali ani tvrdú masku pokerového hráča. Pripomínali mi policajnú stráž, ktorá bráni mestskú ulicu pred výtržníkmi.

,, Ako sa volá?“ Opýtal sa chladným hlasom Charlie. Už som sa nadychovala pre odpoveď, keď ma vyrušila Reneé.

,, Kto je jeho otec? Kde pracuje?“ Doplnila Charlieho dotazník s názvom Zisti o ňom čo najviac a naštvi svoju dcéru!

,, Je t....“ Začala som, ale opäť ma prerušil Charlie. Tak chcú o ňom konečne niečo vedieť alebo ma budú naďalej prerušovať?!

,, Prečo bol s vami? A kde ste boli tak dlho?“ Pokračoval Charlie.

,, Čo je s Tomom? Je v poriadku?“

,, Neublížil ti? Je slušný?“

,, Nie je na teba starý?“

,, Akú má veľkosť nohavíc?“ Prekrikovali sa navzájom a obsah tých otázok začínal byť čím ďalej čudnejší. Otázky nenasledovali v žiadnych súvislostiach. Jednoducho zo seba vypľuli prvé, čo im napadlo.

,, TAK DOSŤ!“ Skríkla som, zatiaľ čo ma zavaľovali ďalšími hlúposťami. Chcela som sa vyhnúť tomu zmätku v hlave skôr, než sa mi tam urobí z tej kopy informácií guláš. No.... síce som sa tomu gulášu vyhla, ale nejaká tá omeleta sa tam predsa len uvarila.

Zatvorila som oči a vpustila do pľúc vzduch. No tak, Bella, upokoj sa. To zvládneš! Povzbudzovala som sa v duchu. Otvorila som oči a pozrela sa na ich prekvapené tváre. No, zrejme nečakali takú reakciu. Ale čo si vôbec mysleli?! Veď to už ich správanie už nie je normálne!

,, Tak po poriadku.“ Predniesla som už o niečo pokojnejšie. ,, Volá sa Ed Cullen. Má nevlastného otca, Carlisla Cullena, ktorý je doktorom v miestnej nemocnici. Prisťahovali sa len prednedávnom. Ed sa dnes ponúkol, že nás zavezie a taktiež odvezie domov.“ Odpovedala som a v mysli zalovila znenie predošlých otázok.

,, Boli sme preč tak dlho, pretože Ed bol taký GALANTNÝ a vzal nás na večeru. Tom je len unavený, takže je úplne v poriadku. Tom mi neublížil, ale ak myslíte Eda, tak ani ten. Je slušný a má sedemnásť. Ak som podľa vášho názoru stará, tak aj on a my spolu nechodíme, ak na to myslíte. A NIE, VÁŽNE neviem, aké má číslo nohavíc a radšej ani nechcem vedieť, k čomu by ti to bolo.“ Vydýchla som vyčerpane a stále sa divila nad otázkou nohavíc.

,, Ehm... prepáč. To mi akosi uniklo.“ Usmiala sa nevinne Reneé a ja som sa neubránila pretočeniu očí. Že vraj uniklo? Veľkosť nohavíc? Dá sa to vôbec vypustiť z úst. No.... zrejme dá, ale len u Reneé.

Dala som rodičom chvíľu na to, aby pobrali všetky odpovede a potom opäť prehovorila.

,, Tak... stačí vám to? Môžem už ísť hore? Alebo chcete snáď vedieť aj jeho DNA a koľkokrát denne chodí na WC? Nie? Super, fajn! Želám dobrú noc.“ Prehlásila som, zamávala rukou a zamierila ku schodom. Nedala som im ani možnosť na odpoveď, pretože už predsa nejaký ten rok rodičov poznám. Boli by schopní naozaj sa dožadovať odpovedi na jeho DNA a to by som asi vážne nezniesla.

Z izby som si vzala len pyžamo, kozmetickú taštičku a vletela som do kúpeľne. Rozhodla som si dopriať relaxačný kúpeľ. Vaňu som naplnila do polovice horúcou vodou a nešetrila som ani penou. Vlastne som to s ňou trochu prehnala a to spôsobilo zabublinkovanie skoro celej kúpeľne.

Vyzliekla som sa a vliezla si do vane. Oprela si hlavu o jej čelo a fúkala do bubliniek. Tie sa vzniesli do vzduchu a v krkolomných loknách spadali opäť do vody a poniektoré na zem. Dúfam len, že sa potom na mokrej zemi nepošmyknem a nerozbijem si hlavu. Pretože jediné, na čo sa budem môcť zajtra tešiť, bude drevená rakva a moje telo v nej.

Svaly sa mi postupne uvoľňovali a ja som pociťovala eufóriu. Páni, hádam do tej peny nepridali hašiš alebo čo. To by totiž vysvetľovalo moju ,,sfetovanú“ náladu. Po chvíľke som si všimla na okraji vane bezvládne ležať gumovú kačičku. Vzala som ju do ruky a začala sa s ňou zabávať ako päťročné decko. Postrkovala som ju po hladine vody a sledovala jej plavebný kurz. Sem tam som ho trochu poupravila a sem tam si s ňou aj zakačkala. Veď hovorím, ako malé decko.

Do oka mi padol aj Tomov robot. Zrejme si ho tu zabudol. So zadumaným výrazom som ho chytila a v mysli spriadala plány. Zastala som úlohu scenáristu. Pohrávala som si s kačičkou a robotom v úlohe Kráska a zviera, no nakoniec sa to zvrhlo v krvilačnú scénu z filmu Alien verzus predátor. Bola to zábava a ja som si ani neuvedomovala, ako mi voda chladne a naberá ľadový podtón. Keď mi to konečne docvaklo, nechala som svoje filmové znalosti na inokedy a vyškriabala sa z vane.

Vypustila som vaňu a neubránila sa smiechu, keď sa v odtoku zachytila kačička. Neviem prečo, ale pripomenulo mi to Titanic. Asi vážne nie som úplne v poriadku. Teda aspoň s mentalitou. Potriasla som nad tým hlavou a prešla k zrkadlu. Umyla som si zuby, vlasy prehrabla kefou a vošla do svojej izby. Sadla som k písaciemu stolíku a s klipkajúcimi očami dopísala úlohy. Únava ma premáhala a vo chvíli, keď som namiesto slov písala len krivú čiaru som usúdila, že by bolo vhodné to nechať na zajtrajšok. Zhasla som lampičku a vliezla do postele.

Myslela som si, že zaspím okamžite, ale bola som na omyle. Neustále som sa prevaľovala zo strany na stranu a nedokázala prinútiť svoj mozog a telo vypnúť. Bola som unavená ako zbitý pes (prepáč Rex), ale aj napriek tomu mi to jednoducho nešlo. Začal ma pohlcovať hnev a zúrivosť, ktoré však boli výsledkom číreho zúfalstva. Bola som naozaj unavená, tak nedokážem pochopiť, prečo moje telo nie a nie zaspať. Neviem, či to niekto zažil, ale je to otrasný pocit. Pociťovať všetku tú únavu a predsa nedokázať ten blbý rozum vypnúť.

Prevaľovala som sa v snažení nájsť vhodnú pozíciu, ale márne. Mohla by som sa vyškrabať na strop a predsa by som sa nevyspala. Klipkala som očami a sem tam skĺzla pohľadom k hodinám na budíku.

23:35

No tak, Bella. To zvládneš. Zaspíš! Len zavrieš oči a BUM! Spíš.

23:55

Tak znova. Zavriem oči a......... Tak SPI!

0:20

No tak, ešte raz. Zavri oči, nemysli, nedýchaj.... no, tak dýchať musíš, inak by si sa zadusila. Čo to trepem?

0:35

Som v háji! Prečo nemôžem, dopekla, zaspať?!

0:45

Prosím, spi. Tak už konečne zaspi, prosím. Prosila som zúfalo samú seba.

1:10

Tak už DOPEKLA zaspi, lebo prídem za tebou a klepnem ťa po hlave panvicou! Rozumieš?! Panvicou! Kričala som na svoj vlastný mozog. Žeby mal hlavu?

1:40

Tak dosť, vzdávam to.

Už som toho mala vážne dosť. Nevládala som ani otvoriť oči a nie to ešte vnímať okolie. Jednoducho som ležala bezvládne na posteli ako mŕtvola. Moja myseľ bola prázdna ako sud piva v krčme plnej opilcov a predsa nedokázala zapnúť mód s názvom OFF. Nechápala som to. Akoby mi niečo chýbalo. Akoby tu niečo, čo tu má byť, nebolo. Bol to divný a nepríjemný pocit. Cítila som úzkosť a najhoršie na tom bolo, že som nevedela, ako sa jej zbaviť.

Netuším, aký dlhý čas prešiel, ale v jednej chvíli, keď som bola s nervami už úplne v koncoch, som pocítila nevysvetliteľný pokoj. Miestnosť zalial príjemný chlad, ktorý som pocítila najviac na svojej ruke. V tej chvíli, v tom jednom obyčajnom momente som konečne dokázala zaspať. V jednej sekunde sa všetko zmenilo. Neviem, ako si to mám vysvetliť. Chýbal mi vzduch? Pekná blbosť, to by som si asi všimla, keby som sa dusila alebo čo. Som vážne divná.

Noc bola hnusne krátka, ale čo sa vlastne divím, že? Keď zaspím až nadránom, kto by sa divil. Do školy som meškala, ale pre tento krát som to zvysoka ignorovala. Bolo mi o jedno. Pre mňa- za mňa by som sa tam dostala aj po škole, kedy by bola vlastne už celá škola prázdna.

Všetko som robila pomaličky, na všetko som mala čas. Po hodine príprav som konečne zamykala vchodové dvere. Dotackala som sa na zastávku a s nie veľkým potešením zistila, že mi autobus ide až o pätnásť minút. Mrzla som teda v kŕčoch s prilepenými očami na zastávke a čakala na moment, kedy mi z nosa budú trčať cencúle. Triasla som sa ako osika a opovrhovala Eskimákmi na severnom póle. Cvoci!

Keď konečne dorazil autobusár, vplazila som sa na sedadlo a predtým mu hodila pár mincí do ruky. Pozoroval ma nejako prekvapene, ale v tej chvíli som nemala síl premýšľať nad tým, čo som spravila. Bohvie, možno som mu dala päť dolárov za blbých pár metrov cesty. Nechala som to plávať a nezastavovala sa nad tým.

Keď som sa konečne dostala do školy, dopajdala som sa na prvú hodinu. Pred dverami som si uvedomila, že končí už za tri minúty a tak som sa na to vykašľala a vyšla von na lavičku. Sadla som si, skrčila kolená a podoprela si hlavu rukami. Viečka mi samovoľne klesali až sa napokon úplne zavreli.

***

(Pink-Funhouse )

,, Bella, vstávaj.“ Vyrušil ma akýsi hlas. Trhla som sebou a chcela sa vyšvihnúť do stoja, ale do niekoho som bohužiaľ vrazila. Zapotácala som sa dozadu, tým zakopla o lavičku až napokon znova zletela na lavičku.

,, Preboha Bella, si v poriadku?“ Tentoraz mal ten hlas ustaraný podtón. Snažila som sa ho vnímať, ale to všetko sa stalo len v pár sekundách a bolo veľmi ťažké to všetko pobrať. Potriasla som sa hlavou a pretrela si rukami oči. Zadívala som sa na osobu, ktorá sa nado mnou skláňala a zistila, že to je Mike.

,, M- mike? Čo sa..? Čo???“ Pýtala som sa nesúvisle a zmätene.

,, Videl som ťa spať na lavičke. Je ti zle alebo niečo iné?“ Pýtal sa ma a ja som sa pokúšala oddeliť to divné šumenie od normálneho hlasu. Žeby tu bola nejaká mucha?

,, No.... len som sa zle vyspala.... Som v pohode.“ Presviedčala som ho a snažila sa postaviť. Mike mi pomohol tým, že ma pridržal za ruku.

,, Poď. Pomôžem ti. Odprevadím ťa do triedy.“ Ponúkol sa a ja som len prikývla. Chytil ma okolo pása. Ten dotyk mi bol nepríjemný, ale ak by ma nedržal, zrejme by som už letela k zemi. Keď sme boli pred vstupnými dverami do školy, zrazu z nich vyrazil Ed s tak trochu naštvaným výrazom.

,, Pusti ju! Ja jej už pomôžem, máme spoločnú hodinu.“ Prehováral ho a bez toho, aby dal možnosť Mikeovi sa vyjadriť ma už chytal okolo pása a vytrhol ma z jeho držania. Aha, tak my máme spoločnú hodinu? Mne sa zdalo, že on má teraz dejepis a ja mám matiku. Alebo som už vážne magor?

Ich menšiu výmenu názorov, alebo ako to mám nazvať, som odignorovala a pelášila sa za tým, ktorý ma za sebou ťahal. Uvedomila som si, že je to Ed, pretože Mike tam ostal stáť oparený, trochu naštvaný, smutný a... vyplašený?? Divná kombinácia.

,, Bells, koľko si toho vôbec naspala??“ Pýtal sa ustarane Ed a vláčil ma po nejakej chodbe.

,, No asi tak... počkať!“ Zarazila som sa a zostala stáť na mieste. ,, Odkiaľ vieš, že som nespala?“ Pýtala som sa podozrievavo.

,, Máš tmavé kruhy pod očami a unavený výraz. A zaspala si na lavičke.“ Opisoval môj výzor. Chvíľu som nad tým premýšľala a potom sa opäť zamračila.

,, A odkiaľ si vedel, že som zaspala na lavičke?“ Mike ma od nej ,,odtiahol“ a Ed vyšiel z dverí až keď sme pri nich stáli aj my. No, ako mi to vysvetlí?

,, Počul som niekoho, ako sa baví o tom, že videlo sedieť na lavičke akési individuum a vyzerá to, akoby spalo. Tak som sa rozhodol to ísť skontrolovať. Myslel som si, že to budeš ty.“ Reagoval pohotovo a popritom pomykal plecami.

,, Aha.“ Prikývla som hlavou a zatvárila sa zádumčivo. Kto iný by zaspal na lavičke, že? Len ja som taký cvok. Konečne som sa opäť pohla a zamierila bohviekam. Viedol ma Ed, takže dúfam, že jeho orientačné schopnosti sú lepšie než tie moje. ,, Prepáč, neviem čo som si myslela. Že ma chodíš v noci špehovať ako spím?“ Opýtala som a uvažovala nad tým, či vážne nie som blázon. ,, Som asi cvok. Prepáč.“

Ed však nereagoval tak, ako som predpokladala. Stuhol na mieste a tváril sa veľmi zvláštne. Akoby bol prekvapený a zároveň vystrašený.

,, Si v poriadku?“ Opýtala som sa ho a ďalej ho skúmala pohľadom.

,, Ehm...“ Vytrhla som ho zrejme z tej jeho fantázie či kde to bol. Potrepal hlavou a pozrel sa na mňa. ,, To nič... som.... v pohode.“ Prikývla som a opäť zamierila na ďalšiu hodinu. Keď sme došli ku dverám, kde sme mali mať zrejme ďalšiu hodinu, aj keď nemám ani tušenie, aká hodina to bude, s kým a ani kde vlastne teraz som, sa na mňa Ed otočil a začal sa so mnou lúčiť.

,, Tak... vidíme sa po hodine.“

,, Č- čo? Ty nejdeš na hodinu?“ Opýtala som sa zmätene. Kam chce teda ísť?

,, Idem na hodinu.“ Čo som vážne blbec?!

,, Ed....“ Dohovárala som mu a mala dojem, že to predsa len nebudem ja, kto je psychicky narušený. ,, Hodinu máš predsa so mnou, tak kam ideš?“

,, Nemám s tebou hodinu.“ UŽ MI TÝMI KĽUDNÝMI ODPOVEĎAMI LEZIE NA NERVY!

,, Tak..... prečo si Mikeovi povedal, že... že máš hodinu so mnou?“ Pýtala som sa čím ďalej viac vykoľajene.

,, Chcel som ťa odprevadiť sám. Nemám Mika rád.“ Priznal sa pošepky a mne neostávalo nič iné, než na neho tupo civieť.

,, Aha... no... už by som mala ísť.“ Koktala som ako z inej dimenzie a ukazovala na dvere. Potom som sa k nim stočila a vstúpila dnu skôr, než mi stihne pomotať hlavu ešte viac. Páni, v tom dnešku mám vážne bodrel.

Po prvé- neviem kde som.

Po druhé- neviem s kým mám hodinu a ani aká hodina to je.

Po tretie- CHEM SPAŤ!!!

Po štvrté- dva plus dva je päť?

No dobre, tá posledná myšlienka tam zrejme nepatrí.

Vošla som dnu a automaticky sa posadila do lavice. Aha, tak predsa len mám tú matiku. Hodina prebehla v podstate nudne a ja som sem tam pochrapkávala na lavici. Vždy do mňa však niekto drgol a tým ma zobudil. Keď sa to stalo už asi piaty krát, mala som chuť tomu dotyčnému plesnúť stoličkou po hlave. A ak by mu to bolo málo, mám tu aj lavicu. A keď mu nebude vyhovovať ani tá, myslím, že je tu dosť vecí, s ktorými by som mu mohla ublížiť.

Po zvyšok dňa sa o mňa Ed staral, ako o malé dieťa. Všade ma odprevádzal, dokonca aj na záchod ma išiel odprevadiť. Pred dverami našťastie zastal a tam ma počkal. Prisahám, že som mala dojem, že tam so mnou vojde a vlezie aj do kabínky. Na každej hodine som si stihla pár minút pospať a tak sa aj moja nálada a ostražitosť trochu zlepšila.

Keď zazvonilo na obed, my dvaja spolu s Cullenovými sme zamierili do jedálne. Ed mi na tácku navalil nejaké jedlo a doniesol mi ho osobne rovno k stolu. Skoro som do polievky drcla hlavou, ako som mala chuť si znova pospať. Keď som zjedla asi polku a to som tiež mala pocit, že ma niekedy kŕmi iná ruka než tá moja, som obed odsunula a ľahla si na stôl.

,, Potom ma zobuďte.“ Zamumlala som a skoro ihneď zaspala.

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 17.kapitola: