Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!-15.kapitola

20.09.2009 (11:30) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3061×

Som v háji!

15.kapitola

Poznámka autora: Je celkom dlhá, má šesť strán aj niečo vo worde. =D

Hor sa na hračky!

(U2-BeautifulDay )

Obed sa skončil a my sme zamierili na biológiu. Profesor na mňa nakričal, že si neplním povinnosti študenta a bla.... bla..... a že nemám domácu úlohu a bla... bla. No nehovorila som Edovi, že mi ju má napísať? Teraz to dopadlo takto! Musím mu doniesť dvojstránkový referát o niečom so stromami či čo.... Akoby ma to trápilo. Keby som tomu aspoň chápala, lenže pre mňa je to španielska dedina. To skôr pochopím princíp atómovej bomby, než ktorý strom má akú šišku.

Po hodine utrpenia sme sa konečne vykopali z tej mučiarne a zamierili k Edovmu volvu. Síce sa mi nepáči ako to moje autíčko, ale rada by som si na ňom zašoférovala. To však NEMôŽEM, lebo nemám VODIČÁK! Ešte dva mesiace.... dva nekonečné mesiace, kým budem môcť svoju audinku znovu prevetrať. Ach....

Vyšli sme na cestu. Snažila som sa mu vysvetliť trasu, ale vážne netuším, či z toho môjho úchvatného vysvetľovania niečo pochopil. No dúfam, že nás nezavezie namiesto do škôlky do nejakej továrne. Nespomínam si, že by Tom kopal v nejakej bani uhlie a potom ho prevážal do továrni, alebo žeby predsa len....?

Cestou sme sa rozprávali o našich rodinách. Ja som mu hovorila o nezaplatiteľných Tomových nápadoch a zážitkoch s ním. On mi na oplátku rozprával o Emmetovi a jeho vtípkoch, o Jasperovi a o tom, ako Emmetovi vždy na tie blbosti pristúpi, o Rosalie, ktorá za to Emmovi vlepí facku a o Alice, ktorá to má na háku. Vážne podarená rodinka.

Ten čas mi s ním ubehol neuveriteľne rýchlo. Ani som sa nenazdala a už sme parkovali pred škôlkou. Našťastie sa žiadna továreň nekonala. Uf!

,, Ostaň tu, za chvíľku som späť.“ Oznámila som Edovi a načahovala sa po kľučku.

,, Nemám ísť s tebou?“ Opýtal sa so starosťou v hlase. Prečo starosťou, tak to vážne netuším.

,, No... je síce pravda, že pôjdem medzi bandu malých upišťaných detí, ale hádam to cez tú chvíľku prežijem.“ Konštatovala som a konečne vystúpila. Trochu som pobehla k vchodovým dverám a divila sa, že som nezakopla. Potlačila som ich ramenom a ony sa, po menšom protestovaní, otvorili.

Vstúpila som do úzkej chodby a zamierila do miestnosti, kde sa obvykle nachádza Tom. Obchádzala som rôzne triedy a rozmýšľala, či tam tie deti náhodou netýrajú. Alebo žeby to bolo naopak? Chúdence vychovávateľky. Tak či tak, spoza dvier vychádzala hromada strašidelných zvukov. Bože prosím, nech to tak nie je aj v tej Tomovej.

Predstúpila som pred známe dvere a zhlboka sa nadýchla. Síce odtiaľ neplynuli také hlasité výkriky ako v ostatných, ale predsa len. Prečo som len so sebou nezobrala Eda? Teraz by sa mi zišiel. Povzdychla som si, opäť sa nadýchla a potiahla za kľučku.

V malej miestnosti pobehovalo asi dvadsať detí, hádzali si papierové lietadielka, všade poletovali počmárané papiere a farbičky. V pravom rohu som videla pri malom stolíku dievčatko, ktoré si namiesto po papieri, kreslila fixkami po rukách. V ľavom rohu boli deti, ktoré sa hrali s plastelínou. Neviem, či bolo cieľom tú plastelínu ponaliepať po stoličkách, ale Budiš.

Prebehla som triedu pohľadom a nakoniec uvidela Toma stáť pri vychovávateľke. Tak čo zas vyviedol? Dalo sa vidieť, že je nespokojný a tak trochu smutný. Pozeral sa do zeme a chodidlom kreslil oblúčiky po koberci. Po chvíľke zodvihol hlavu a pozrel sa priamo na mňa. Ihneď sa ku mne rozbehol a pani Majerovú nechal pani Majerovou. Vbehol mi do náruče až som sa zapotácala o niekoľko krokov dozadu. Pár krát som sa s ním zatočila a lepšie si ho uvelebila na rukách.

,, Tak.... aký si mal deň?“ Opýtala som sa ho s úsmevom. Trochu sa zachmúril, zvraštil čelo a vytvoril akúsi grimasu.

,, Ryan mi zobral pastelku a tak som mu klepol po hlave. Pani Maejová (nikdy nevedel poriadne vysloviť jej meno) ma za to vyhrešila. Keď som konečne získal svoju pastelku, začal som si s ňou kresliť, ale po chvíľke sa mi zlomila. Chcel som ju naštvane hodiť o stenu, ale akosi sa mi tam priplietla pani Maejová. Poslala ma do kúta a tam som prestál snáď večnosť. Teraz mi tam niečo hovorila, ale bola to nuda, tak som to ani nepočúval.“ Posťažoval si. No jo, to je typický deň v škôlke. Nech si zvyká.

Dokázalo sa však, že nie som jediný smoliar v rodine. Ach Tom, po kom to len máme? Reneé, Charlie? Jedno desivejšie než druhé, čo?

Tomova nálada sa dostávala k bode mrazu a tak som s tým rýchlo musela niečo urobiť.

,, Tak.... ideme zdemolovať všetky obchody v meste?“ Zavtipkovala som a zbadala, ako sa mu okamžite rozžiarili očká. Nespomínala som to? Stačí použiť slovo ,hračky´ a on sa od radosti dobre že nerozplače.

,, Jasné, máš baseballovú palicu?“ O- ou. On to snáď myslí vážne?! To je dôvod, prečo takto nemôžete rozprávať pred deťmi. Všetko berú doslova a potom div sa nerozpadne Zem. Súhlasím, že rozmlátiť pár hračkárstiev by bola zábava, ale netuším, ako by sme potom dopadli.

,, Tom, nemyslela som to vážne. Nič sa búrať nebude, jasné?“ Opýtala som sa káravo a vyčkávala na jeho odpoveď.

,, No jo, dobre.“ Povedal, ale stále sa tváril lišiacky. Božechráň, čo si jeho hlavička zase vymyslela.

Vyšli sme z triedy a zamierili ku skrinkám. Aby si ich rozpoznali, majú na nich nalepené rôzne zvieratá. Tom má.... somára. Žeby na niečo narážali? Dúfam, že nie. Môj brat totiž nie je žiadny osol a kto si to myslí, dostane odo mňa do držky. Pomohla som Tomovi sa prezuť a on si potom obliekol bundu. Prehodila som si ho cez chrbát ako opičku a on sa okolo mňa pevne ovinul. Tašku som zobrala do ruky a napokon sme zamierili von.

Keď sme vystúpili z dverí, všimla som si, ako sa Ed usmieva na volant. Čo obdivuje jeho krásu? Jeho auto je pekné, ale nepreháňa to trochu? Po chvíľke nadvihol hlavu a venoval nám svoj pohľad. Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril. Opätovala som mu ho a zamierila k nemu. Cestou mi Tom vyklepkával rukami na hlavu nejaké neznáme melódie, takže po chvíli som bola strapatá akoby ma kopla elektrina. Zložila som si opičku z chrbta a išla ju posadiť dozadu. Otvorila som dvere a v nich sa zarazila.

,, Vy máte autosedačku?“ Opýtala som sa a nechápavo sa pozrela na Eda. Na čo im je? Pokiaľ viem, tak nemajú malé dieťa.

,, Pred dvoma dňami tu bola moja sesternica s dcérou. Zabudli si ju.“ Odpovedal jednoducho. Hmmm, nikdy sa nezmienil, že má sesternicu. A to nanajvýš s dieťaťom. No nič. Nemusí mi predsa hovoriť o všetkom. Ale prečo majú tú autosedačku v aute? Pomykala som plecami, posadila Toma do autosedačky a zapásala ho. Posadila som sa dopredu a snažila si upraviť moje háro, ale veľmi sa mi to nedarilo.

,, Lepšie?“ Otočila som sa dozadu a žiadala Toma o zhodnotenie môjho výzoru..... Vyprskol smiechom.

,, No dovoľ!“ Skríkla som pobúrene a začala ho štekliť. Jeho smiech zalial celé auto a s ním priniesol aj uvoľnenú atmosféru. Keď Tomova tvár začala naberať nebezpečne červený odtieň, prestala som s tým a otočila sa na Eda.

,, Vážne je to tak hrozné?“ Opýtala som sa zničene a ukazovala na svoje vlasy. Zahľadel sa na mňa a potom sa žiarivo usmial. Pripadal mi ako v tranze.

,, Si nádherná.“ Čože? Som... čo? Nádherná? Povedal mi, že som nádherná? Cítila som, ako mi do tváre vstupuje červeň a tak som radšej sklopila hlavu. Počula som, ako naštartoval auto a ako sme konečne vyrazili na cestu.

V aute po celý čas panovala bujará nálada. Na všetkom sme sa smiali, rozprávali sa, hovorili si vtipy alebo Emmetov arzenál blbovín a tak podobne. Bolo to naozaj skvelé. Všimla som si aj, že to Ed vie s deťmi. Aby aj nie, keď má už neter. Padol si s Tomom do oka a to ma potešilo. Výber obchodov som vlastne nechala na Eda. Po dvadsiatich minútach sme zastavovali pri veľkej budove už napohľad prepchatej hračkami.

,, Takže Tom...“ Začala som a otočila sa dozadu. Srdce mi poskočilo, keď som namiesto Toma videla vzduch. Ako sa, PREBOHA, odpásal? Zmätene som sa otočila späť a uvidela ho, ako uteká k výlohe s veľkým plyšovým žralokom. Zasmiala som sa a pokrútila hlavou.

,, Tak poďme. Než nám ho ten žralok zožerie.“ Zažartovala som, vyskočila z auta a utekala za Tomom skôr, než sa stratí. Keď som ho konečne dobehla, chytila som ho za plecia a otočila k sebe. Ed už stál vedľa mňa. Ako to tak rýchlo stihol?

Vošli sme do obchodu. Všade navôkol boli obrovské regály s hromadou hračiek všemožného druhu. Od elektronických až po plyšové či drevené. Vyzeralo to tu ako v strašidelnom bludisku. Natočila som si Toma k sebe a čupla si oproti nemu.

,, Tom, teraz ma dobre počúvaj! Budeš na mne nalepený ako pijavica, jasné?!“ Upozorňovala som ho a prepaľovala ho pohľadom.

,, Jasné..... Jéééééé, robot!“ Skríkol a už ho nebolo. Zvesila som plecia a sklopila hlavu. To dieťa je postrach! Je jednoducho nepoučiteľný. Povzdychla som si, zodvihla sa a rozbehla sa za ním. Za sebou som počula smiech, pravdepodobne Eda, ale nechala som to radšej bez poznámky.

Hodiny sme pobehovali od jedného regálu k druhému a testovali odolnosť všetkých hračiek (väčšina mimochodom neuspela..... niet divu, pri Tomovi nič neostane celé). Aj keď bol tento obchod veľký ako výskumná stanica NASA, nenašli sme to pravé a tak sme sa vybrali do ďalšieho.

Bol síce menší ako ten predošlý, ale výber bol už aj podľa môjho názoru oveľa lepší. Tomovi okamžite padlo do oka jedno malé strieborné lietadlo. Rozbehol sa k nemu a ja som ho nasledovala. Posadil sa a nasadil si umelé slúchadlá s mikrofónom.

,, Pane, sme pripravený na odlet!“ Predstúpila som pred neho a postavila sa do pozoru.

,, Podporučík, prebehla kontrola turbín bez závad?“ Pristúpil na moju hru Tom. Bola to zábava a tešilo ma, že viem Toma potešiť. Ed stál len o meter vedľa nás opretý o regál a s úsmevom sledoval naše počínanie.

,, Áno, pane!“ Zakričala som armádnym tónom a všimla si, ako sa na nás pochybovačne pozeralo jedno dievča. No čo už, zrejme v jej očiach vyzeráme ako blázni.

,, Tak na palubu. Za dve minúty štartujeme.“ Povedal autoritatívne Tom a začal stláčať tlačidlá na malej farebnej doske.

,, Rozkaz pane!“ Zasalutovala som a obišla lietadlo. Nadvihla som jeho zadnú vrtuľu. Bolo to celkom ľahké, ale čo sa vlastne divím, keď držím tú najľahšiu časť, že??

,, Pripravený?“ Opýtala som sa ho pre istotu. Prikývol a tak som jemne zatlačila do lietadla a to sa nepatrne pohlo. Pridala som na sile a roztláčala ho pred sebou. Nakoniec som sa už rozbehla a v plnej rýchlosti si to mierila uličkou. Počula som nadšený výskot Toma a úprimne, aj mňa to bavilo. Ľudia sa za nami otáčali a odskakovali z cesty. Keby tak neurobili, už by mali prinajmenšom traja z nich otras mozgu. Pálila som práve do zákruty, keď sa mi do cesty priplietla akási ruka. S piskotom som sa zastavila asi len centimeter pred vysokým svalnatým chlapom. Mala som čo robiť, aby som sa od strachu nepocikala.

Zastavil nás a premeriaval si nás pohľadom. Mal oblečené čierne nohavice, tričko a čiernu vestu na ktorej sa mu hompáľala vysielačka. Zobral ju do ruky, stlačil jedno tlačidlo, postavil sa do akčnej pózy a zahlásil:,, Vinníci zadržaní.“

Celé mi to pripadalo ako nevydarená scéna z Jamesa Bonda. Ten chlap by sa mal ísť liečiť. Čo také strašné sme spravili?

,, Slečna, musím vás požiadať, aby ste toto vozidlo ( Že vraj vozidlo. Koľko toho vyfetoval? Je to len malé lietadielko!) vrátili späť na svoje miesto. Svojou jazdou ohrozujete civilistov.“ Zahlásil a prepaľoval ma pohľadom. Mala som chuť zagúľať očami a bolo nehorázne ťažké to ovládnuť. Kto preboha tohto človeka zamestnal? Že vozidlo, civilisti..... niekto tu má bujné sny.

,, Ehm.... dobre, prepáčte.“ Zamumlala som ospravedlnenie, otočila sa a zamierila späť. Aj tak som Toma tlačila v tom lietadle. Ed sa stále opieral o regál a tento krát nás pobavene sledoval. Keď som išla popri ňom, nedalo mi to a ja som si jednoducho musela posťažovať.

,, Blbec.“ Zamumlala som a ďalej tlačila Toma. Začula som za sebou smiech, takže to asi zabralo. Zaparkovala som a išla vytiahnuť Toma. Dalo mi zo kopec námahy ho odlepiť z tej sedačky. Ono, viete.... keď sa dieťa drží celými svojimi silami rámu dverí akoby tam bolo prilepené, je dosť ťažké ho odtiaľ vytiahnuť.

Videla som na ňom, že po ňom túži, ale môj rozpočet by nepokryl ani štvrtinu toho ,,vozidla“. Trochu skleslý sa vybral niekam inam, ale vedela som, že ho to za chvíľu prejde. A ako som aj hovorila, o malú chvíľku už opäť lietal všade navôkol. Lietanie by som asi nemala spomínať, čo?

Práve teraz testoval nejakú malú bubnovaciu súpravu a ja s Edom sme sa rozhodli, že mu necháme trochu voľnosti a sami sme sa vybrali niekam inam. Pre istotu sme sa však držali len niekde nablízku. Nikdy neviete, čo ten malý škrečok zase vyvedie a chcem byť uistená, že odtiaľto stihneme zdrhnúť skôr, než nás stihnú chytiť. A tak je predsa len lepšie držať sa pokope.

Boli sme o pár metrov ďalej a mne pohľad skĺzol na šmýkačku napojenú na bazén plný loptičiek. Nad hlavou mi zablikala žiarovka a oči sa mi šťastím rozžiarili. Otočila som sa na Eda a lišiacky sa na neho usmiala. Párkrát som popodvihla obočie. Nechápavo a tak trošku podozrievavo sa na mňa pozeral. Takže určite vie, že niečo chystám.

Rýchlo som sa otočila, vybehla po schodíkoch na šmýkačku a zošuchla sa z nej. Vpálila som do bazéna a všade navôkol vytryskli farebné loptičky. Úplne som sa do nich ponorila. Chcela som vyprsknúť smiechom, ale radšej som s tým počkala kým sa dostanem ,,na hladinu“. Nechcem riskovať, že až priveľmi otvorím ústa a zadrhnem sa loptičkou, ktorá mi uviazne v krku. Tak to ani náhodou! Keď som sa konečne vynorila, vyprskla som smiechom až som sa držala za srdce, aby som náhodou neskolabovala. Ed sa nado mnou zasmial a v jeho očiach sa  zaiskrilo. O- ou. Čo zamýšľa?!

Nespokojne a tak trochu so strachom som sa zamračila a čakala na to, čo sa bude diať. Ed sa zrazu rozbehol, vyskočil a vpálil priamo vedľa mňa. Ochrstla ma vlna loptičiek a tri z nich mi dokonca vpálili do hlavy. Nedivila by som sa, ak by som tam zajtra uvidela tri veľké hrče. Ed sa na mne zatiaľ príjemne zabával. Jeho zvonivý a ľúbezný smiech snáď počuť aj na Marse.

Naštvala som sa, skrížila si ruky na prsiach a prepaľovala ho vražedným pohľadom. Nezabralo to, ba priam naopak. Rozosmialo ho to ešte viac. Naštvane som popadla prvú loptu, ktorá mi padla do ruky a máchla s ňou po Edovi. Trafila ho priamo medzi oči. Za iných okolností by som sa zrejme bála, že sa mu niečo stalo, ale tento krát som na to vôbec ani nepomyslela. Rehotala som sa na ňom až ma začalo pobolievať brucho. Naštval sa a zopakoval to, čo ja. Nakoniec sa to zvrhlo v loptičkovú vojnu. Lietali po celom obchode, ale to nás nezaujímalo. Smiali sme sa ako pojašený a to najmä vtedy, keď ma Ed vyzdvihol do vzduchu a šmaril ma do tej záplavy.

Práve som sa načiahla s loptičkou v ruke, ktorou som chcela páliť po Edovi, ale niekto mi ju zozadu chytil. Trochu vystrašene a zmätene som sa otočila a uvidela....... óóó nie. To je ten James Bond!

Káravo na mňa hľadel a ja som znova pocítila tu neodolateľnú chuť pretočiť očami. Už otváral ústa, aby prehovoril, ale ja som ho prerušila.

,, Viem, viem..... Ohrozujeme civilistov.“ Zopakovala som jeho akčnú vetu a liezla von z bazéna.

,, Prepáčte, ale tento krát ste zašli priďaleko.“ Vystrašene som sa na neho pozrela. A sme v háji! Ako z toho teraz vykorčuľujem?!

Niekto ma chytil za rameno a ja som sa, znova vyplašene, otočila. Bol to Ed a zdalo sa mi, že má čo robiť, aby nevybuchol smiechom.

,, Choď za bratom, postarám sa o to.“ Presvedčoval ma a ja som ako najväčší hrdina zdrhla. Cítila som sa potom blbo, že som ho tam nechala samého s tým psychopatom, ale naozaj som sa musela presvedčiť, že je Tom v poriadku. Bol. A stále demoloval akúsi hračku. Ten to búranie vážne zobral doslova. Akoby sme už neboli v dosť veľkom prúseri.

Po chvíli sa k nám pripojil aj Ed a ubezpečil ma, že je už všetko zariadené. Zamračila som sa nad tým, ale radšej sa ani nepýtala, čo mu povedal. Napríklad mu mohol povedať, že som mentálne narušená a preto sa chovám tak ,,vadne“. Nech je to už akokoľvek, som šťastná, že sme to prežili. Skôr než som to stihla zakrýkuť sme vypálili z obchodu a utekali na kilometre ďaleko. Už sme tam urobili skazy viac než dosť.

Vstúpili sme do ďalšieho obchodu a rozhodli sa nechať znova Tomovi svoj priestor. Vlastne sme na výber ani nemali, pretože len čo sme vošli, už ho tu nebolo. Kráčali sme po medzi regály a prezerali si jednotlivé hračky. Pripomenulo mi to moje detstvo. V mojom veku ešte neboli takéto vymoženosti (bože, pripadám si ako storočná).

,, Nikdy by som nepovedala, že je niečo takéto hračka pre deti.“ Komentovala som a ukazovala na spleť drôtov pozapájaných do nepochopiteľného chuchvalca. Zrejme sa s tým malo akosi hrať, ale mne to vážne nedávalo zmysel. Namiesto toho malý chlapček vedľa mňa zrejme nezdieľal rovnaký názor ako ja. Ten sa s tým zabával akoby to bola malina (poznámka autora: Malina- niečo ľahké, jednoduché). Mal v ruke tenkú paličku a všelijako s ňou štuchal do toho spletenca.

,, Je to jednoduché. Zrejme to tvoja hlavička nedokáže pobrať.“ Uťahoval si zo mňa Ed a všetkým naokolo odhaľoval svoj chrup. Ako som sa na neho naštvane otáčala, periférnym videním som zahliadla plyšové kladivo. Mám nápad!

Pokračovala som v pohybe a keď som sa konečne otočila, zmrazila som ho pohľadom. Potom som sa akože pozrela za jeho plece a nasadila vystrašenú grimasu.

,, Preboha, Tom!“ Skríkla som vyplašene a Ed sa( ako som aj predpokladala) otočil. Rýchlo som schmatla kladivo a plesla mu ním po hlave. Zmätene sa otočil späť a keď mu to všetko došlo, pokrútil hlavou a usmieval sa. Ja som vtedy od neho utekala už na míle ďaleko. Nechápem ako, ale po chvíli ma dobehol. Vrazil do mňa a oboch nás zhodil na veľkého tučného plyšového hada.

Ležala som chrbtom na ňom a Ed bol priamo nado mnou. Boli sme na sebe nalepení celými svojimi telami. Srdce mi poskočilo a ja som opäť cítila ten zvláštny, ale príjemný pocit. Ani ten mi však nezabránil smiať sa. Rehotala som sa na celé kolo a Ed ma napodobil. Naraz sme však obaja zvážneli a prepaľovali sa pohľadom. Zasekla som sa v jeho nádherných očiach a nedokázala sa od nich odtrhnúť. Srdce pulzovalo na plné obrátky a mne sa zrýchlil dych. Ed sa ku mne jemne naklonil a skĺzol pohľadom na moje pery. Neustále sa približoval. Okolný svet pre mňa vôbec neexistoval. Cítila som len jeho hruď na tej mojej, naše prepletené nohy a v neposlednom rade jeho voňavý dych, ktorý mi ovanul tvár.

,, Bellaaaaaa!“ Začuli sme krik Toma, keď sme boli od seba už len pár milimetrov. Strnuli sme a následne sa od seba prudko odtrhli. Ed sa zo mňa zvalil a posadil sa vedľa. Taktiež som sa posadila a zhlboka dýchala.

Čo sa to, preboha, teraz dialo? Naozaj sme sa chceli pobozkať? Ako.....? Prečo? V tej chvíli.... ma jeho telo, jeho oči, jeho pery priťahovali. Všetko na ňom ma lákalo. Tá lož už mi zrejme lezie na mozog. Potriasla som hlavou a venovala svoju pozornosť Tomovi.

,, Môžeme ísť niekam inam? Nič sa mi tu nepáči.“ Sťažoval si. Bez jediného slova sme sa postavili a hľadali ďalšie hračkárstvo.

Nakoniec sa nám podarilo jedno nájsť a tak sme doň vstúpili. Mala som taký pocit, že toto je ten pravý. Tom kráčal niekoľko metrov pred nami a rozhliadal sa na všetky strany. Cítila som sa teraz v Edovej prítomnosti trápne. Nevedela som, čo mám povedať. Čo mám urobiť, čo by som MALA urobiť. Kráčali sme vedľa seba, každý pozerajúc sa na opačnú stranu, a čakali sme, kým sa Tom vydovádza.

Vystrašilo ma, keď som zbadala Toma, ako mieri k malej detskej kuchynke. Prosím bože, však nie je gay?! Všetky tie malé plastové tanieriky, príbor a gumené kura mi v tejto chvíli pripadalo strašidelné. V hlave sa mi poskladala predstava, ako Tom stojí pri malom sporáku a vyťahuje z neho umelé koláčiky. Brrrr.

Neuveriteľne mi odľahlo, keď sa tesne pred ňou otočil a zamieril k výbave pre kutilov. Kladivká, šróbováky, kliešte- to je to pravé. Síce je tam hromada malých plastových skrutiek a klincov, ktoré by si mohol vopchať Tom do krku, ale hádam nie je taký nevšímavý, že by si ich splietol s koláčikmi z tej detskej kuchynky, nie?

Po tvári sa mi rozlial úsmev a ja som bola konečne spokojná. Už pôjdeme domov a tak sa zbavím tej trápnej situácie s Edom. Huráááá! Tom pobehoval okolo tej výbavy a všetko podrobne skúmal. Ja s Edom som stála opodiaľ a sledovala ho.

(SonsOfWar )

Skoro mi zlyhalo srdce, keď som zbadala Toma, ako sa rozpráva s niekým, kto tam nie je. Ed- Edward? Cítila som na sebe zmetený pohľad Eda, ale nevenovala som mu pozornosť. Pomalými neistými krokmi som k nemu mierila. Nakoniec som to už nevydržala a rozbehla sa.

Ovládal ma pletenec emócií. Nádej, strach, radosť, bolesť a opäť nádej. Všetko sa to vo mne miesilo a zapríčinilo to, že som ešte viac zrýchlila. Dobehla som k nemu a okamžite si Toma stočila k sebe.

,, Je tu?“ Vypľula som zo seba otázku. Tom pohliadol naľavo niekam do prázdna a potom sa stočil opäť na mňa.

,, Už nie.“ Pokrútil záporne hlavou. Pocítila som strašnú bolesť, ktorú som však musela potlačiť do úzadia. Sú tu Tom, Ed a ostatní ľudia. Toto nie je čas ani miesto na prejavenie bolesti. Ako tak som sa pozviechala, ale bolo mi jasné, že Ed vidí môj smútok.

Zrejme mi nie je súdené ho vidieť. Koniec koncov som vlastne ani nič nevidela.... Len vzduch.... čistý vzduch bez akejkoľvek stopy. Buď mi to naozaj nie je súdené, alebo to Tom preháňa. Jeho malá hlavička sa možno nevie zmieriť s realitou a stále lieta niekde v oblakoch, kde sú takéto predstavy možné. Ako veľmi by som si priala tam byť. Poletovať si z obláčika na obláčik a vidieť všetko, po čom moje srdce túži. Takto to však nefunguje. Život je krutý a človeku neostáva nič iné, než sa s tým zmieriť.

Tom si našťastie vybral práve túto hračku a môj rozpočet na ňu bol dostačujúci. Zaplatili sme za ňu a zamierili k autu. Položili sme veľkú krabicu do kufra. Už už som mierila k dverám, že sa posadím, keď ma Ed zastavil.

,, Mali by ste sa najprv navečerať.“

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!-15.kapitola: