Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 14.kapitola

18.09.2009 (07:30) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3083×

Som v háji!

14.kapitola

On je niekde tu?

Stáli sme tam s Reneé v objatí až do chvíle, kým ma niekto nepoťahal za lem trička. Pohliadla som dolu a uvidela tam stáť Toma so skríženými rukami na prsiach. Poklepával nedočkavo nohou a sledoval ,našu´ chvíľku. Pretočila som očami a Reneé sa zasmiala.

Schytila som ho za ruku a mierila do jeho izby. Síce som si nebola istá sama sebou, ale chcela som dať Reneé chvíľku na to, to vstrebať. Myslím, že by sa neovládla a rozplakala sa. Zachovala som sa hrozne. Kričala som na ňu a povedala toľko odporných vecí. Som zlá dcéra. Tvárila som sa trochu strhane a ihneď ako som si to všimla, som nasadila radostnú masku. Tom sa to nikdy nesmie dozvedieť.

(TwoStepsFromHell-MovingMountains )

Vstúpili sme do jeho izby. Vyvliekol ruku z tej mojej a začal všade možne pobehovať a hromadiť hračky na jednu kôpku. Musela som sa zasmiať nad jej veľkosťou. Nechápem, na čo mu musím kupovať novú hračku, keď ich má takú hromadu.

,, Je ti niečo?“ Opýtal sa. Dopekla, znova som neudržala svoju masku. To je to až také ťažké?

,, Len mi chýba náš braček.“ Zašepkala som a smutne sa usmiala. Naklonila som hlavu nabok a sledovala Toma.

,, Ako ti môže chýbať?“ Opýtal sa neveriacky, zatiaľ čo stále pobehoval po izbe. Zamračila som sa. Čo- čo jemu vôbec.... nechýba?

,, Veď tu bol pred troma dňami.“ Pokračoval a ja som strnula na mieste. Napriamila som hlavu a vyvalene prepaľovala Toma pohľadom.

,, Čože?“ Opýtala som sa vykoľajene.

,, Nespomínaš si? Bol s nami pri večeri.“ Ako- ako je to možné?! To predsa nemôže byť pravda! Ale Tom neklame. Je to zvláštne v jeho malom veku, ale on nikdy neklamal. Takže... hovorí..... pravdu. Ale ako... veď je...... mŕtvy.

,, Sedel vedľa mňa a chválil tvoje jedlo. A predtým som sa s ním hral.“ Pokračoval a ja som bola čím ďalej vydesenejšia. Niekedy som počula Toma ako rozpráva, ale jednoducho som si myslela, že sa hrá sám so sebou. Takže sa hral .... s NÍM!

,, Tom!“ Zvolala som naliehavo a chytila ho okolo ramien. ,, Je tu? Je tu s nami?!“ Lomcovala som s ním celou silou. Bola som ako pometená. ,, Tak je tu?! Hovor! Tom, no tak hovor!!!“ Kričala som hystericky a cítila, ako sa mi do očí tlačia slzy.

Tom bol vystrašený. Mal čo robiť, aby sa nerozplakal.... Bál sa.... Bál sa mňa. Uvedomila som si svoju chybu až príliš neskoro. Spustila som ruky a začala rýchlo cúvať späť.

,, Prepáč mi ja... nechcela som...“ Zničene som si povzdychla a sklopila hlavu. ,, Tom.“ Povedala som opäť naliehavo a zodvihla hlavu. ,, Musíš mi povedať pravdu! Je tu?“ Opýtala som sa s nádejou v hlase.

Záporne pokrútil hlavou. Padla som na kolená. Úplne ma to odrovnalo. Nie je tu.... nie je. Skrčila som kolená a objala si nohy rukami. Kývala som sa spredu dozadu a usilovne premýšľala. Viečka boli pevne stisnuté a ruky zaťaté v päste. Pripadala som si ako blázon. Vedela som, že je tu Tom, ale nedokázala som to ovládnuť.

Môj brat... bol tu. On tu bol. Ale ako je to možné?! Prečo som ho nevidela?! Prečo ho videl len Tom?! Moje myšlienky naberali na hysterickosti a zúfalosti. Chcem ho vidieť. Tak dopekla, Edward, ukáž sa! Kričala som v myšlienkach. Prosím, vráť sa späť.

Neustále som premýšľala a pohupovala sa. Cítila som sa hrozne. So sklopenou hlavou som preklínala tento svet. Prečo sa to všetko musí diať mne? V jeden deň je všetko v normále a na druhý sa mi život rozpadne ako domček z kariet.

,, Ale povedal, že príde zajtra.“ Ozval sa vedľa mňa detský hlások. Strnula som, okamžite otvorila oči a zodvihla hlavu. Pozerala som na Toma s otvorenými ústami a nevedela, čo povedať. Povedal to tak pokojne a v jeho očiach sa mihotala radosť. Kdežto v tých mojich len panika. Brnelo mi v hlave. Myšlienky boli nesúvislé a tým ma privádzali do šialenstva.

Neustále to isté dokola. Ako je to možné? Prečo Tom? Ed- ward je duch? Prečo som ho nevidela? Chcem ho vidieť!!

Zaliala ma vlna nádeje. Uvidím ho zajtra? Uvidím ho, keď už o ňom viem? Alebo bude pre mňa neustále len vzduch? Prosím, chcem ho vidieť.

Tom akoby vedel nad čím som premýšľala a jemne sa na mňa usmial. Uvedomila som si, že som sa pri ňom chovala hrozne. Musela som ho vystrašiť. Snažila som sa vzchopiť a vrátiť do reality. Ešte som to úplne nepobrala, ale na to budem mať čas neskôr. Teraz to musí počkať. Utrela som si slzu, ktorá mi nevedomky unikla a pomykala hlavou. Snažila som sa usmiať, ale bola som úplne roztrasená a tak neviem, či to vyzeralo vierohodne. Tom, i keď je malý, je veľmi všímavý a tak si musím dávať pozor. Aspoň pred ním.

Po chvíli sa mi to podarilo všetko potlačiť do úzadia a plne sa venovať Tomovi. Po hodine skotačenia som sa mu ospravedlnila, že som už unavená a zamierila do izby. Uvedomila som si, že som knihy zo koly ešte ani neotvorila a tak som si sadla za stolík, zapla lampičku a otvorila knihy. Snažila som sa sústrediť, ale keďže som bola osamote, kúzlo ochablo a všetky tie pocity sa znovu drali na povrch. Smútok, žiaľ, prekvapenie, bolesť, nádej. Vôbec ničomu som nechápala. Prevládala u mňa zmätenosť a držala ma vo svojich okovách. Akokoľvek veľmi som sa to snažila poskladať do niečoho zmysluplného, zafúkal jemný vetrík neistoty a ja som bola opäť na začiatku.

Po pol hodine som s pozrela na čistý papier s domácou úlohou. Pobúrilo ma to k zlosti. Naštvane som hodila ceruzku na stôl a so zavŕzaním stoličky sa postavila. Vykašľala som sa na úlohy a mala ich na háku. Prechádzala som sa po izbe ako lev v klietke a premýšľala o zajtrajšku. Uvidím ho? Ukáže sa mi?

Podišla som k oknu a videla, ako všade navôkol panuje tma. Pozrela som sa na hodinky. 23:35. Skvelé. Pomyslela som si sarkasticky. To je už tak neskoro? Povzdychla som si, odstúpila od okna a išla sa prezliecť. Zhasla som lampičku a ľahla si do postele. Nedokázala som svoj mozog vypnúť. Neustále v ňom pobehovali nezmyselné informácie a miatli mi hlavu. Prevaľovala som sa zo strany na stranu až som sa napokon upokojila. Cítila som na ruke príjemný chlad, ktorý ma dokázal ukľudniť. Nakoniec som zaspala.

***

Ráno som sa zobudila s očakávaním. Ponáhľala som sa a celú dobu sa prestrašene klepala. Akoby ma ovládla triaška alebo zimnica. Zišla som schody a videla, ako pri stole sedí celá rodina. Pozdravili ma, ale tomu som nevenovala pozornosť. Prezerala som celý stôl do najmenšieho zrnka prachu, ale nič nevidela. Pozrela som sa tázavo na Toma, ale ten len nesúhlasne pokrútil hlavou. Povzdychla som si a zamumlala smerom k rodičom pozdrav. Sadla som si a skleslo sa naraňajkovala. Rýchlo som to do seba nahádzala, potom popadla bundu a utekala na autobus.

Síce sa moja nádej trochu zmenšila, ale stále som verila, že ho možno uvidím. Deň ma predsa 24 hodín, takže neustále je tu šanca. Trošku som sa nad tým pousmiala a vstúpila do autobusu, ktorý práve prišiel.

Edward:

(FallingSlowly )

Stáli sme na parkovisku. Ja som sa opieral o svoje auto a cítil sa ako hlupák. Na čo som sa na to včera pýtal? Nemohol som jednoducho mlčať? Ublížil som jej tým..... ale zároveň sa o nej dozvedel niečo nové. Prišla o svojho brata. Zomrel vinou jeho priateľov a oni si to v ten večer poriadne ani nevšimli.

Videl som, ako veľmi ju to bolelo. Plakala dlhú dobu a mne to drásalo srdce na kúsky. Bolelo ma, vidieť ju nešťastnú. Nedočkavo som prepaľoval zastávku, na ktorej zvyčajne vystupuje. Autobus meškal a to ma privádzalo do šialenstva. Bál som sa toho, ako sa bude dnes chovať. Zvládne to? A ako sa mám chovať ja? Čo mám robiť? Mám ju stále utešovať, či radšej mlčať?

Ach. Povzdychol som si. Prečo to musí byť také ťažké? A čo keď vôbec nepríde? Čo keď sa znova zrútila. Pokrútil som horlivo hlavou a snažil sa tie katastrofické scenáre vypudiť z hlavy.

Zrazu sa spoza rohu konečne objavil autobus a mne srdce akoby opäť ožilo. Bol som nedočkavý. Mal som chuť sa za ňou rozbehnúť. Bolo to jednoducho na nevydržanie. Študenti jeden po druhom vystupovali, ale Bella nikde. Začínal som mať strach, či sa jej niečo nestalo. Je tak krehká. Niekedy sa bojím čo i len nadýchnuť, aby sa nerozbila.

Snažil som sa držať nezaujatú masku, ale v mojom vnútri to vrelo strachom a nedočkavosťou. Neuveriteľne mi odľahlo, keď som konečne uvidel vychádzať Bellu. Srdce mi poskočilo radosťou, keď som videl, ako sa usmieva. Mal som chuť sa jej rozbehnúť naproti, ale musel som čakať. Nervózne som prešľapoval z nohy na nohu a ignoroval zmätené pohľady mojej rodiny. Jediná Alice vedela pravdu, ale nikomu ju zatiaľ nepovedala.

No opäť ma Bella prekvapila. Včera bola úplne roztrasená a teraz.... sa usmieva. Na tvári jej pohráva ten oslnivý úsmev, ktorý tak rád pozorujem. Skoro som si to ani nevšimol a Bella už stála pri nás. Pozdravila nás a jedného po druhom objímala. Ku mne prišla ako k poslednému a pevne ma objala. Bol som trochu vykoľajený a objatie jej preto ani neopätoval. Cítil som jej nádhernú vôňu a nedokázal pochopiť, že to vydržal Jasper. Zameral som sa na jeho myšlienky.

Zvládol som to. Nie som netvor. Som Boss! Kričal nadšene v mysli. Že boss....

,, Ďakujem za včerajšok.“ Vytrhol ma zo zamyslenia Bellin hlas pri mojom uchu. Ona mi ďakuje? Za čo? Za to, že som je ublížil? Za to, že som bol taký idiot a pýtal sa na to? Konečne som sa vzchopil a pevne ju objal. Vdychoval som jej vôňu a netvor vo mne sa radoval. Potlačil som ho do úzadia a užíval si túto chvíľku. Pevne som ju tisol na seba a už nikdy nemal v úmysle ju pustiť.

,, Ehm... Ed?.... Už ma môžeš pustiť.“ Ozval sa opäť jej jemný hlások..... a následne burácajúci rehot Emmeta. Okamžite som ju pustil a nervózne sa usmial.

,, Prepáč ja.... akosi som si to.... neuvedomil.“ Ospravedlňoval som sa koktavo.

Bráško, nezabudni, že si upír. Ty nekoktáš. Doľahli ku mne myšlienky Emma a ihneď na to jeho výbuch smiechu. Zaškeril som sa smerom k nemu a Bella pretočila očami a buchla Emmeta do rebier. Jeho to však povzbudilo ešte viac a opäť sa rozosmial. Rose mu strelila pohlavok a on konečne sklapol. Namiesto toho sme sa my rozosmiali. Celé parkovisko nás sledovalo, ale my sme si to vôbec nevšímali.

Vykročili sme s úsmevom ku škole a za nami sa pajdal nazlostený Emmet. Držal som Bellu za ruku a odprevadil ju na hodinu. Bál som sa ju pustiť, chcel som byť neustále pri nej a ochraňovať ju, ale bohužiaľ mi to nebolo dožičené. Pobozkal som ju na čelo a začul splašený buchot jej srdca. Potešilo ma to a ja som s úsmevom odkráčal na svoju hodinu.

Celý deň prebiehal v podstate normálne, ale neuniklo mi, že Bella nie je úplne vo svojej koži. Všetci si to všimli. Neustále sa rozhliadala na všetky strany, akoby niečo hľadala. Mal som neskrotnú chuť sa jej na to opýtať, ale nakoniec som sa ovládol. Ešte by som to viac spackal.

Bella:

(Feeder-IForYou )

Na hodinách som vôbec nebola pozorná a to sa mi vymstilo aj na hodine dejepisu. Učiteľ ma vyvolal a ja som, samozrejme, nič nevedela. Posadil ma so štvorkou, ale mne to bolo úplne v tégliku. Nech mi dá čo chce. Premýšľala som o svojom bratovi. Naozaj je možné, aby sa niečo také stalo? A čo keď je to skutočne len Tomova pometená hlavička. Čo keď si neuvedomuje realitu?

Hodina skončila a ja som si to skoro ani nevšimla. Ed ma odprevádzal z hodiny na hodinu. Väčšinou bol ticho a sledoval ma. Ten včerajšok ho určite nepríjemne zaskočil. Celý deň ma držal za ruku a palcom ma po nej hladil. Upokojovalo ma to a ja som sa mohla lepšie sústrediť. Rozhliadala som sa na všetky strany a pokúšala sa nájsť môjho brata.

Aspoň neznámy závan vetra, nejasnú siluetu, čokoľvek. Stačilo by mi čokoľvek. Zazvonilo na obed a my sme zamierili do jedálne. Kúpili sme si jedlo a ja som sa od nich už chcela odpojiť a zamieriť k priateľom. Niečo ma však strhlo za ruku späť. Zmätene som sa obzrela dozadu a uvidela Edov očarujúci úsmev.

,, Nechceš si sadnúť s nami?“ Opýtal sa zamatovým hlasom. Pekne ma to vykoľajilo. Ja.... nikdy som s nimi nesedela pri stole. Väčšinou sme si chceli zachovať aj nejaký čas vo vlastnom kruhu priateľov. Párkrát som zamrkala a nakoniec prikývla. Všetci naokolo si všimli tú drobnú zmenu v mojom usadení a okamžite sa to v jedálni zaplavilo šuškaním. Pretočila som očami a posadila sa. No aby sa z toho nepotentovali.

Opäť som röntgenovala všetky osoby v jedálni. V jednom momente som sa rozžiarila, že som konečne našla svojho brata, ale okamžite moja radosť aj upadla. Bol to len spolužiak s podobným výzorom. Povzdychla som si a začala sa bŕľať v špagetách. Netuším, prečo boli nazelenkasté, ale ani som nemala v úmysle to ďalej skúmať a nedajbože ich ochutnať. Odstrčila som tácku a namiesto toho sa napila minerálky.

,, Tak... pôjdeš dnes domov s nami, alebo zase s krikom utečieš?“ Opýtal sa s úsmevom Emmet. Zaškerila som sa na neho a prehovorila.

,, Len pre tvoju informáciu, ja som pred vami neutekala s krikom, ale len sa schovávala.“

,, No jo, no jo. Tak pôjdeš s nami Milady(milejdy)?“ Opýtal sa znova.

,, Áno, rada o-ou.....“ Tak asi nie, Tomova hračka. ,,.... vlastne... s vami dnes nemôžem ísť.“

,, A prečo?“ Spýtal sa s neskrývanou zvedavosťou Ed. Neviem, či sa mi to len zdalo, ale začula som tam aj náznak starostí.

,, No.....“ tak o tomto som chcela pomlčať. Povzdychla som si. No čo už, inak to nejde. ,, Musím ísť po Toma do Port Angels a potom ideme do hračkárstva. Musím mu kúpiť hračku, pretože tú predošlú som mu.... akosi.... rozbila.“ Emm nesklamal a rozosmial sa na celé kolo. Dokonca pritom spadol zo stoličky.

,, Takže sa ideš váľať v plyšákoch?“ Vysúkal zo seba medzi ďalším záchvatom.

,, Do Port Angels? Tak to máš nadlho.“ Komentoval Ed a Emmetovu hlášku ignoroval. Pomykala som plecami a chytila vidličku. Keď som si uvedomila, čo vlastne robím, s krikom som vidličku odhodila a tá letela ponad niekoľko stolov až napokon pristála v niekoho polievke a celého ho ochrstla. Okamžite som sa otočila a tvárila sa, že o ničom neviem. Uf, tak to bolo o chlp. Skoro som ochutnala tie otrasné špagety. Všetci pri stole sa opäť rozosmiali a tento krát som sa k nim aj pripojila.

,, Nechceš odviesť?“ Opýtal sa Ed, keď sme prekonali srdcové kolapsy. Nechápavo som sa zamračila.

,, Ale ako pôjdu domov ostatní?“ Opýtala som sa ho s neskrývanou zvedavosťou.

,, Pôjdu Rosaliiným BMW.“ Povedal a pomykal plecami. Hmmm... Port Angels, to by som mala vážne nadlho.

,, Si si istý?“ Opýtala som sa ho pre istotu. Prikývol, usmial sa a odkryl tak svoje oslnivo biele zuby. Dopekla, akú pastu to používa? Žeby Colgate?

,, Tak počkaj. Zhrňme si to..... chceš ísť DOBROVOĽNE s mojím bratom a so mnou do hračkárstva medzi ukričané deti, ktoré nám prinajmenšom strelia guličkovou pištoľou do zadku?“ Opýtala som sa neveriacky.

,, Jasné, aj tak by som nemal čo robiť.“

,, Tak ak sa tak veľmi nudíš, môžeš mi napísať úlohu z biológie. Včera mi to akosi nevyšlo.“

,, Haha, dobrý vtip.“ Povedal a zasmial sa. Tak on si myslí, že srandujem?

,, Myslím to vážne.“ Úsmev mu zamrzol a okamžite sklapol. So zodvihnutým obočím ma sledoval.

,, No dobre, dobre.“ Rozhodila som ruky na znak ústupu.,, Tak nie, no.“ Takže on chce naozaj ísť s nami do sveta nebezpečných gumených zbraní a strašidelných klaunov. Noooo dobre. On si vybral.

,, Ok, ale varujem ťa. Nevieš, do čoho lezieš.“

Predošlý diel Ďlaší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 14.kapitola: