Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!-12.kapitola

15.09.2009 (14:15) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3186×

Som v háji!

12.kapitola

Čo sa mi páčilo viac? Palacinky alebo jeho spoločnosť?

(Esmee Denters-Outta here )

Jedli sme mlčky a len čo bola moja porcia fuč, miska mi spred očí zmizla. Zmätene som sa rozhliadla a videla Eda, ako si to mieri k drezu. Tak to nie! Vyskočila som na nohy a utekala za ním tak rýchlo, ako mi to len moja nemotornosť a krátka nočná košieľka dovoľovali. Keď som ho konečne dobehla, chytila som misku za druhý okraj.

,, Pusti to! Umyjem to sama.“ Presviedčala som ho. Pokrútil nesúhlasne hlavou.

,, Si u nás na návšteve. Nebudeš predsa umývať riad.“ Utvrdzoval ma vo svojom, no náhle sa zamračil a z jeho úst unikol povzdych. Oči upieral niekam za mňa a tak som sa nechápavo otočila a vyhľadávala to, čo ho tak úporne zaujalo. Pohľad mi ihneď skĺzol na vyškerenú Alice stojacu pri schodoch. Samozrejme bola náležite upravená. Očarujúci účes, kúzelný make-up a jedinečné oblečenie zladené do najmenších detailov.

Cítila som sa trochu trápne, keďže sme s Edom ešte stále bojovali o misku, ale bolo mi to vlastne jedno. No a čo, že som len hosť? Chcem pomáhať! To je to také zlé? Oni to robia vždy a pekne mi tým lezú na nervy, tak prečo ich nemôžem naštvať aj ja! To nie je fér!

Bola som odhodlaná, že tú misku nepustím ani keby mi mali odtrhnúť ruky, ktoré nakoniec ostanú pricapené na okraji misky a zo mňa sa stane kripel. Ukázalo sa však, že to za mňa má už vyriešené Alice. Jednoducho dobehla ku mne, vytrhla nám obom misku z rúk a hodila ju do drezu.

,, Ako deti!“ Zamumlala. Mňa schmatla za ruku a odťahovala bez akéhokoľvek vysvetlenia preč. A popritom sa veľmi, VEĽMI strašidelne usmievala. Veľmi, veľmi strašidelne. A ešte raz... veľmi strašidelne usmievala.

Mierila niekam do neznáma a mne už nevenovala ani jeden pohľad. Prosebne a zároveň so zúfalstvom v očiach som sa otočila za Edom. Alice prepaľoval pohľadom a v mysli do nej zrejme strieľal guľometom. Potom upriamil oči na mňa a obdaroval ma súcitným pohľadom. Ten si strč! Tak namiesto toho, aby ma zachránil pred tesákmi svojej sestry, si tam stojí ako svätý pred nebeskou bránou. Toto vážne nie je fér!

,, Prosím, snaž sa to vydržať.“ Prosebne zašepkal a stále sa na mňa BEZ POHYBU a BEZ ZÁCHRANY pozeral. Týmito slovami mi vôbec nezdvihol náladu. Čo to chce, preboha, so mnou Alice robiť?! To ma chce so smiechom rozsekať, kúsky spáliť a môj popol smútočne rozprášiť do Rexovho žrádla? Mami, pomoc! Možno som to preháňala, ale pri Alice nikdy neviete.

Bola som naozaj vystrašená a ani nevnímala cestu, kadiaľ kráčame. Namiesto toho bol môj pohľad zabodnutý do Alicinej chrbtice. V kútiku duše som si priala, aby som našla medzipriestorové kontinuum, zastavila čas a prchla odtiaľto na míle ďaleko. Nevnímala som moje kroky po podlahe, len sa modlila, aby som nasledujúce minúty prežila.

***

,, Tak o toto ti šlo?!“ Opýtala som sa neveriacky, keď mi Alice oznámila, že ma oblečie a namaľuje. A to som už premýšľala nad tým, či nie je Alice terorista. Strčila mi do ruky uterák, nejaké oblečenie a vyhnala ma do kúpeľne.

Bola to obrovská miestnosť veľká skoro ako celá moja izba. Vliezla som do sprchy a pustila na seba prúd horúcej vody. Celé moje telo sa uvoľnilo a ja som načúvala klepotu kvapiek. Keď som usúdila, že som čistá viac než antibakteriálne obrúsky, vyliezla som zo sprchy, osušila sa a prezliekla do pripravených vecí. Bola to modrá látková sukňa tesne nad kolená, biela blúzka a k tomu biele balerínky. Tieto veci mi nekúpili na našich spoločných nákupoch, tak som zase zvedavá, odkiaľ ich vyhrabala. No radšej sa na to ani nebudem pýtať. Nechcem riskovať môj srdcový kolaps nad odpoveďou, že tie veci mala skôr, než ma vôbec spoznala. Netuším, na čo to nové oblečenie bude, ale i tak vyzerá pekne.

Vyšla som späť do miestnosti, kde som videla stáť po boku Alice už aj Rose. Al sa tvárila nedočkavo, poklepávala nohou a práve keď som vyšla, zamumlala niečo v zmysle ,, no konečne!“ Aby ešte frflala. To ona ma zbytočne zdržuje, nie ja ju. Jej mrmlanie som naoko prehliadla a zamerala sa na Rose.

,, Tak ty si sa s ňou spykla tiež?“ Pýtala som sa ohúrene. Pomykala nevinne plecami, zatiaľ čo ku mne dobehla Al a vtlačila ma do nejakej sedačky. Prikázala mi zatvoriť oči a nehýbať sa. Vyplašene som sa na ňu pozrela.

,, Nechcete ma zviazať, však nie?“ Pretočila očami a vyčkávala kým urobím to, čo po mne žiada. Chvíľu som sa na ňu pozerala psími očami a domnení, že zmäkne a prepustí ma z jej väzenia. Omyl! Psie oči boli v kýbli spolu s vlastníctvom môjho tela. Povzdychla som si a zatvorila oči.

Zacítila som jemné ťahanie za vlasy a pobehovanie tenkých štetiniek po mojej tvári. Neskôr sa pohyby premiestnili k mojim očiam. Zrejme očné tiene. Len dúfam, že keď otvorím oči, nebudem vyzerať ako klaun. Veľké biele čiary okolo očí, červený nos, krížiky na očných viečkach a tmavo červená navôkol celých pier. Nie, ďakujem. To vážne nepotrebujem.

Sedela som tam snáď celú večnosť. Zadok bol zmeravený a ja som pomaly ale isto chytala mikrospánky. Ony boli očividne vo svojom živle, ale sedieť bez pohybu na nejakej blbej stoličke po dobu celého storočia nie je veľmi záživné. Aby mi čas rýchlejšie ubehol začala som rátať čísla za sebou.

,, Hotovo!“ Vypískla Rose, keď som skúmala číslo dvetisíc sedemsto osemdesiatpäť. Úľavne som si povzdychla. Vzápätí ma začala buzerovať Alice za to, že som sa pohla. Mám chuť tú jej elfskú hlavičku strčiť do práčky a zapnúť turbo tlačítko. Asi po ďalších pár stovkách v tejto chvíli nepotrebných číslic idúcich za sebou ako vagóny vláčika, bola hotová aj Al.

Keď zahlásila ,, hotovo“, radostne som vyskočila a utekala k dverám skôr než ma zviažu lanami a začnú pracovať na mojej manikúre. Už už som sa chytala kľučky, keď som za sebou začula jemný smutný hlások.

,, Ani sa nepozrieš?“ Opýtala sa. Pomaly som sa otočila a nakukla do jej smutnej tváre malého bábätka prosiaceho o cukrík. Opäť som si povzdychla. Predsa len sa obidve snažili a ja by som to mala oceniť. Prešla som teda k nim a prívetivo sa usmiala.

,, Tak...... do toho.“ Zahlásila som. Al s Rose sa rozžiarili a strhli plachtu, ktorá bola doteraz zavesená cez zrkadlo. Natočila som sa k miestu, kde sa malo odrážať moje druhé ja. To, čo som tam však videla, som nemohla byť ja. Bella Swanová. Obyčajné dievča s ešte obyčajnejšou tvárou.

V zrkadle sa odrážala dievčina s jemne ružovými líčkami, leskom na perách a vlasmi spustenými v loknách pozdĺž tváre. Na očiach prevládali farby ako snehovo biela a nebesky modrá, ktoré sa vzájomne prelínali a  vytvárali jemnú súhru farieb. To dievča bolo prekrásne a tak bolo jasné, že ja to byť nemôžem. Opatrne som zodvihla ruku a dotkla sa svojej tváre. Zrkadlo moje pohyby nasledovalo, no stále som tomu nemohla uveriť.

Pristúpila som k nemu váhavými krokmi a snažila za zlúpnuť ten obraz alebo plátno. No nič som nenašla. Zrkadlo bolo čisté bez akýchkoľvek vylepšení. Takže to som vážne ja!

,, Kedy ste mi stihli urobiť plastiku?“ Opýtala som sa a zmätene na ne zazerala. Myslela som, že mi solídne odpovedia alebo sa začnú smiať, no im sa na tvári rysovala pyšnosť a radosť.

,, Si to ty. Si krásna.“ Pochválila ma Al, podišla ku mne a opatrne, tak aby nič neskazila, ma objala. Krásna? To slovo je tak cudzie, keď ide o mňa. Nikdy som nebola krásna, ale teraz? Hmmm.... kde by tu asi mohli ukryť operačný sál? Už som mala chuť to tu začať prehľadávať. Nakoniec som to však zavrhla a silne obidve objala.

,, Ďakujem vám. Je to úžasné. Muselo vám to dať veľa práce.“ Vysekala som im pochvalu a po tvári sa mi samovoľne rozlial úsmev.

,, Nemáš za čo, bola to maličkosť.“ Hovorila s úsmevom Rose. Ako som už spomínala, Rosalie je osoba, u ktorej si ťažko získate dôveru, ale keď sa vám to podarí, je to úžasný človek. Mala som chuť ich od radosti povytískať ako tubu od zubnej pasty. Keď som sa od nich konečne odtrhla, opäť mi padol zrak k zrkadlu. Nevyzerala som síce ako Pamela Anderson s jej enormnými prednosťami alebo ako Angelina Jolie s perami až tak plnými div Brada Pitta nezjedla, ale stále to bolo nádherné dielko.

,, Tak poďme dolu.“ Oznámila som. Strávili sme tu asi niečo vyše dvoch hodín, takže zrejme Emmet s Jasperom od nedočkavosti za svojimi drahými polovičkami rozhrýzli celý gauč a potrhali všetky vankúše ako besné psy. Budem si tlieskať, ak ma nepohryzú do zadku za to, že som Rose s Al tak zdržala. Ostáva mi len dúfať, že nemajú besnotu, pretože sa mi veľmi nechce z pusy chrliť penu.

,, Počkaj!“ Zastavila ma Alice a zatarasila mi cestu. Nechápavo som na ňu zazerala a čakala, kým mi to vysvetlí. ,, My pôjdeme dolu ako prvé. Ty príď pár minút po nás.“ Vysvetľovala mi svoj plán.

,, Nepreháňaš to trochu?“ Opýtala som sa jej podozrievavo. Prečo z toho robí také halóóó? Je to len troška make-upu a nové oblečenie.

,, Lebo! Nekaz mi radosť.“ A už zase hrá na tenkú strunu či ako sa to hovorí. Opäť, ako už po toľký krát, som si povzdychla a prikývla. Obidve vyšli z miestnosti a ja som sa zatiaľ posadila na posteľ, ktorá tu bola. Vlastne až teraz som si uvedomila, že som asi v Alicinej izbe. Mala priestrannú izbu s obrovskou manželskou posteľou s nebesami, stolíkom, stoličkami v rovnakom štýle, huňatým kobercom a množstvom iných pekných vecí.

Všetko som röntgenovala do najmenších detailov a popritom hypnotizovala hodinky, ktoré mi viseli na ruke. Jedna minúta asi nebude stačiť, že? Tak som čakala ďalej. Pokyvkávala vo vzduchu nohami a pospevovala si slová vlastnevyrobenej pesničky. Text znel asi nasledovne: Óóó, ako ten čas ide pomaly, zatiaľ čo Alice s Rose sa už vyhrali, na mojej tvári niečo postvárali a ja netuším, čo dorobili. Či plastika, či botox ...... Zvyšok si ani neprajte počuť.

Ďalej som pokračovala vo svojich veľkolepých pesničkách, s ktorými by som v SuperStar vo hviezdnej rote určite bodovala. Po ubehnutí piatich minút som usúdila, že som vyčkávala viac než dosť. Bohvie, či už dolu nepospali.

Postavila som sa a vyšla z Alicinej izby. Tam som sa však zarazila. Veď ja vlastne ani neviem, kade sa dolu dostanem. Bože, prečo som len nedávala pozor, akými katakombami to vlastne kráčame? Tak teraz som v háji! Rozhliadla som sa na všetky strany a inštinktívne sa vybrala chodbou. Mala som šťastie a ihneď narazila na schodisko. Opatrne som schádzala schody a popritom sa čudovala, ako to, že je v celom dome také hrobové ticho. Žeby vážne všetci zaspali?

Keď som konečne zišla dolu, rozhliadla som sa naokolo. Nikto nikde nebol a ja som začínala pociťovať strach a úzkosť. Celá táto situácia mi pripomenula filmy, kde skupinka ľudí zostane sama na celej planéte a musia ju znovu zaľudniť. No neviem ako by som to urobila ja, keďže som tu sama. Pokiaľ viem, tak hermafrodit nie som.

(Feeder-IForYou )

Našťastie som z kuchyne videla vychádzať Edíka. Mal sklonenú hlavu a zdal sa mi byť trochu rozrušený, ale po chvíli nakoniec hlavu zodvihol. Zastavil sa, tak trochu zarazil na mieste a premeriaval ma pohľadom. Sčervenela som a mala chuť zmiznúť z atmosféry niekam ďaleko do vesmíru. Nič sa nedialo a ja som mala pocit, že už tu ani nie je a tak, aby som sa uistila, som hlavu zodvihla.

Stále tam bol a stále ma s otvorenými ústami sledoval. Vyzeral trochu komicky, ale moja nervozita mi chuť do smiechu prekazila.

,, Čo je?“ Opýtala som sa roztržite, pretože sa to už nedalo vydržať. Trhol sebou akoby doteraz lietal niekde v inej sfére a ja som ho skopla späť na zem.

,, Nič, len.... že si.... nádherná.“ Vykoktal a ak som vtedy bola červená, tak toto už ani nemá pomenovanie. Celá som horela akoby ma niekto polial kyselinou. Čo sa to so mnou deje? Prečo sa pri ňom vždy cítim tak zvláštne?

,, Ehm... ďakujem.“ Zdvorilo som poďakovala. Nastalo trápne ticho. Chcela som ho prerušiť, ale nenapadalo mi nič vhodné. Nakoniec mi však v hlave zablikala žiarovka.

,, Kde sú všetci?“ Opýtala som sa zmätene, keď som si uvedomila, že tu nikto iný vlastne ani nie je. Zdal sa byť ešte viac nervózny, prešliapol z jednej nohy na druhú a rukou si prehrabol svoje bronzové vlasy.

,, Tak Carlisle je v práci kvôli súrnemu prípadu, Esme má nejakú pracovnú schôdzu. Alice vytiahla Jaspera na nákupy...“ Pritom sa zaškeril ,,.... a Emmet s Rose išli na romantický obed niekde v súkromí.“ Chápavo som prikývla, ale potom sa zase zarazila. To som tu s NÍM sama?! Ja Alice zabijem! O čo sa pokúša?! Čo to s ňou, PREBOHA, je? To ma chce strápňovať viac než to robím ja sama?

Usúdila som, že najlepšie bude, ak pôjdem domov. Koniec koncov, čo by som tu s ním mala robiť, nie?

,, Tak... ja už asi pôjdem domov. Za všetko ďakujem.“ Rozlúčila som sa a otočila sa smerom k východu. Vedľa vchodových dverí bola položená hromada tašiek a mne docvaklo, že sú to zrejme tie moje s novým oblečením. Zastavila som sa a prepálila ich pohľadom. Čo teraz s nimi?.... No čo, nejako to s nimi zvládnem. Pomykala som plecami a opäť postúpila o pár krokov a znova sa zastavila. Veď ani nemám auto?........ Ako ich mám vziať? Veď budem obkvačkaná ako vianočný stromček. Ale čo, ja to vyriešim. Opäť som sa pohla z miesta a už ZASE zastavila. Veď ani neviem, kde som? Teda.... myslím, že kde je ich dom? Ako potrafím domov?...... Aaaale, veď určite spoznám cestu. Dúfam.

Už znova som chcela pokročiť, keď som si uvedomila, že sa na mne vlastne Ed smeje. No.... bohvie ako to moje zamyslenie vyzeralo. Musela som vyzerať ako totálny cvok. Otočila som sa na neho a zatvárila sa nevinne.

,, Radšej sa ani nepýtam.“ Okomentoval to pred ďalším záchvatom smiechu. Keď sa uspokojil, vykročil smerom ku mne. ,, Ja ťa odveziem.“ Ochotne sa ponúkol. Prikývla som a už zase a dúfam, že definitívne, zamierila ku dverám. Už už mi išiel Ed otvoriť dvere, keď som začula šumivý zvuk. Skoro som sa prepadla pod zem, keď som si uvedomila, čo to v skutočnosti je. Žiadny ohlušujúci štart helikoptéry v okolí ako som si pôvodne myslela, ale môj prázdny žalúdok vyhlasoval na poplach.

Ani sa mu nečudujem. Naposledy som jedla ráno a teraz sú už dve hodiny poobede. Niet divu, keď ma Alice držala v jej izbe snáď celé vládne obdobie Baracka Obamu.

,, Tak poď.“ Pokynul smerom späť do domu. ,, Najprv sa naješ.“ Oznámil a aby som tam nestála ako soľný stĺp, jemne ma postrkoval rukou, ktorú mal položenú na mojom chrbte.

,, Nie to netreba.“ Namietala som a vzpierala sa. ,, Najem sa až doma.“

,, Bella, si náš.....“

,, Hosť, áno ja viem.“ Prerušila som ho skôr, než by zase začal s tou otravnou vetou. Si hosť, si náš hosť, musíme sa o teba starať a opäť, si hosť, bla....bla. Je to už otrava. Vedela som, že by namietanie nemalo význam a on by si ďalej mlel svoje a tak som sa vzdala skôr než začal zase s tým si hosť,....

Došli sme do kuchyne, kde som sa posadila na jednu zo stoličiek a sledovala nášho šéfkuchára pri práci. Šlo mu to od ruky akoby varil pre Hotel Plaza a podobne. Chvíľku mi trvalo než som si uvedomila, že robí palacinky. Fascinovalo ma, keď chytil do ruky panvicu aj s palacinkou, tú vyhodil do vzduchu, ona pretočila sa a dopadla naspäť.

,, Tak toto som si vždy priala vedieť.“ Vydýchla som obdivne. Zahľadel sa na mňa a po pár sekundách sa usmial.

,, Tak poď.“ Pobádal ma. Vyvalila som oči, no naradostene sa na to vrhla. Začal mi vysvetľovať, že nemôžem trhnúť panvicou príliš silne a že to musím robiť opatrne a že mám byť obozretná a iné tie obvyklé kecy. Nieže by som si jeho rady nevážila, ale bola som na to taká natešená, že som ledva vnímala okolie. Prikyvovala som a čakala na jeho zvolenie. Konečne odstúpil a dal mi priestor na svoje realizovanie.

Práve vtedy, vo chvíli, keď som stála v ich nádhernej kuchyni, držala v ruke panvicu, v ktorej je uložená palacinka a idem sa ju snažiť prehodiť vo vzduchu, som si spomenula na svoje predošlé pokusy. Vtedy som mala to ,šťastie´, že som palacinku vyhodila príliš vysoko a tá mi spadla priamo na hlavu.

Oči sa mi rozšírili strachom nad tou spomienkou. Ed si to zrejme všimol a začal ma povzbudzovať. Nakoniec som nabrala odvahu a odhodlala sa k činu. Trhla som rukou a akoby spomalene videla, ako sa palacinka pretáča a letí pomaly dolu. Aby sa neopakoval predošlý incident alá palacinkový klobúk, som radšej poskočila stranou a pritom vrazila do Eda.

Padla som na neho tak, že som mala ruky zložené na jeho hrudi. Asi to nečakal (kto by to vlastne čakal, že?), pretože sa zapotácal asi o dva kroky dozadu, ale našťastie to ustál a my sme nespadli. Predtým ma inštinktívne chytil okolo pása. Neviem či kvôli tomu, že ak by spadol, tak by ma aspoň stiahol so sebou, alebo to bolo práve naopak, ale bolo mi to vlastne jedno. Bola som tak blízko. Vlastne som celá visela na jeho hrudi. Zahľadela som sa do jeho jemných očí, v ktorých sa odrážalo badateľné pobavenie.

,, Už viem, prečo ti to predtým nešlo. Nemôžeš od tej palacinky utekať. Neboj sa, neuhryzne ťa.“ Neviem či si len robil srandu, alebo ma vážne poučoval, ale tak či tak, jedno aj druhé je pre mňa zlé. Buď budem malé nechápavé decko, alebo nemehlo. Mám to vlastne jedno. Ja som oboje.

Pomohol mi na nohy a mňa zaplavila akási vlna nesúhlasu. Nepáčilo sa mi, že som sa od neho vzdialila. Páni, vážne sa chovám divne. Podišiel so mnou k pultu, nabral za lyžicu zmesi a vylial ju na panvicu. Pomaly sa začala piecť a ja som ten priebeh pozorovala. Ed sa zatiaľ niekam vytratil a skoro mi vyskočilo srdce z hrude keď som zacítila na chrbte jeho hruď a on prekryl moje ruky držiace panvicu svojimi. V podstate ma celú objímal. Mala som nutkavý pocit sa o neho oprieť, ale nakoniec som sa ovládla. Čo by si o mne asi pomyslel?

Jemne ma držal za ruky a neviem či sa mi to len zdalo, ale akoby ich miestami aj pohladil. Bol to príjemný pocit a spôsoboval mi v bruchu príjemné mravenčenie a poletovanie motýlikov, ale stále som nemohla pochopiť, prečo by niečo také robil. Stáli sme tam, tesne pritisnutý na seba sledovali nejakú.... čo to bolo? Jaj, palacinka. Už som úplne zabudla na realitu. Vnímam len jeho opojnú vôňu a jeho hlavu tesne vedľa mojej. Cítim jeho nádychy a výdychy pri uchu. Moje srdce splašene bilo a ja som cítila..... cítila.... niečo, niečo zvláštne. Bože, čo to so mnou len je?

Keď bola palacinka hotová, poodstúpili sme od kuchynskej linky tým, že ma jemne odtiahol dozadu. Akosi som neodhadla tú vzdialenosť a vrazila mu do hrude. Takto som bola oňho opretá už úplne. Nechcela som sa odtiahnuť a potešilo ma, keď to ani jemu nevadilo.

,, Opatrne.“ Vydýchol mi pri uchu. Celá som sa otriasla tým zvláštnym citom. Jemne mi švihol rukami, palacinka sa vymrštila do vzduchu a po chvíli sa vrátila na svoje pôvodné miesto. Radostne som sa zasmiala a za sebou som počula aj jeho zvonivý smiech.

,, Dokázala si to.“ Pochválil ma, no stále sme ostali v rovnakej pozícii. Nepohla som sa ani o milimeter kvôli strachu, že by som to tým mohla pokaziť. Že by sa odtiahol a ten príjemný pocit by sa vyparil.

,, MY sme to dokázali.“ Zdôraznila som spoločnú prácu. Vlastne to bola len jeho práca. Ja som tam len tak stála a on ma ovládal ako handrovú bábiku. Takýmto štýlom sme ich urobili dostatok pre nás oboch. Keď sme boli hotoví, odtiahol sa a ako som hovorila, ten pocit opadol. Bolo mi to ľúto, ale nemohla som s tým nič narobiť. Ed je len môj veľmi dobrý kamarát a tak to aj zostane.

Zohla som sa k zemi a chystala sa poupratovať svoj prvý pokus. Z druhej strany sa skrčil aj Ed a načahoval sa po ňu. Dávala som pozor, aby sa naše ruky nedotkli, ale na hlavu som akosi zabudla. Zrejme sme sa veľmi naklonili a klepli sa hlavami. Poriadne to zadunelo, až ma prehodilo dozadu. Spadla som na zadok a začala si šúchať boľavé miesto na hlave. To nie, už ďalšia hrča. Len prednedávnom som sa zbavila tých dvoch a teraz mám na krku ďalšiu. To snáď nie je možné.

Ed sa ku mne naklonil a starostlivo si ma premeriaval.

,, Si v poriadku?“

,, Áno, v pohode. Len to bola poriadna rana.“ Konštatovala som, zatiaľ čo som sa snažila vyškriabať na nohy.

,, Nechceš mrazený hrášok?“ Zavtipkoval a ja som sa spolu s ním zasmiala. To bol vtedy deň. Keď sa mi ho konečne podarilo presvedčiť, že som v poriadku, prisadli sme si k stolu a začali jesť.

Práve teraz som bola nervózna. Všetko mi to prišlo akési zvláštne. Sme samy v ich dome, všetci bez slova odišli a v neposlednej rade ten môj zvláštny pocit niečoho...... niečoho pekného. Neviem to vysvetliť. Čo najrýchlejšie som sa najedla, aby som už mohla byť doma a poriadne si prečistiť hlavu. Posledných pár dní toho bolo na mňa naozaj veľa.

(XRayDog-Vision )

Dojedli sme a už KONEČNE zamierili ku dverám. Naložili sme do kufra všetky tašky a nastúpili. Samozrejme mi galantne otvoril dvere, ale to už hádam ani netreba spomínať. V aute vládlo ticho. Teda až na tichú hudbu, ktorá sa rinula z rádia. K tomu romantickú. Tak to je už vážne veľa! Akoby mi to robili naschvál!

Chcela som byť čo najrýchlejšie doma. Nevedela som, čo sa to so mnou deje a chcela som byť osamote skôr, než vyvediem niečo divné práve pred ním. Dúfala som, že ostaneme v tichosti tak, ako doteraz a tým nebudem riskovať, ale on môj názor zrejme nezdieľal.

,, Môžem sa ťa na niečo opýtať?“ Prerušil moje rozjímanie.

,, Hmmm.“ Zamumlala som čo najkrajnejšiu odpoveď.

,, Prečo ma nikdy neoslovuješ celým mojim menom?“ Opýtal sa zvedavo a práve urobil tú najväčšiu chybu, akej sa mohol dopustiť. O ničom nevedel, nemohol za to, ale to nemení nič na tom, že ma to bolelo. Zaliala ma vlna smútku a bolesti. Spomienky sa mi drali do hlavy jedna za druhou. Zatla som ruky do pästí, taktiež zatla čeľusť a pevne zatvorila oči.

,, ZASTAV!“

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!-12.kapitola: