Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!-11.kapitola

14.09.2009 (19:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3441×

Som v háji!

11.kapitola

Nákupy s Alice?! Už nikdy!

(Fanfarlo-Outsiders )

Keď som sa ráno prebudila, všetok strach z minulej noci bol fuč. V podstate som sa ja sama na tom ráno poriadne nasmiala. Čerstvá ako rybička som sa prezliekla, umyla, zbehla schody a naraňajkovala sa. Začala som trochu panikáriť, keď som si všimla, že už opäť meškám. Povzdychla som si a čo najviac sa ponáhľala. Zhrabla som tašku, bundu a doslova vyletela z dverí.

Tam som sa však zarazila, pretože som skoro do niekoho vrazila. Priamo pred dverami stála..... Alice. Čo tu robí?

,, Ahoj Bella.“ Pozdravila ma s oslnivým úsmevom. Nechápavo som na ňu zazerala. Keď som si uvedomila, že to nie je veľmi vhodné, pozdrav som jej koktavo opätovala.

,, A- ahoj Alice.“ Snažila som sa k tomu pridať aj úsmev, ale akosi mi nevyšiel. ,, Čo tu robíš?“ Vysvetlila som nahlas svoju nechápavosť. Pretočila očami, chytila ma za ruku a ťahala ma k autu. Kde som si, mimochodom, všimla sedieť za volantom Eda a vzadu Jaspera. Žeby ho postihol znova kŕč? Och, nie! To je to oprskanie.

,, Zabudla si? Dnes máme ísť na nákupy.“ Vysvetľovala mi cestou. Vlastne som z toho nepochopila nič, takže som bola stále úplne mimo.

,, A to chceš ísť už teraz?“ Nedávalo mi to zmysel, lebo s nami mala ísť aj Rosalie a nie chalani a navyše, to chce akože zmeškať školu?

,, Nie, ale povedali sme si, že ťa odvezieme. Keď si nám to už konečne včera dovolila. Po škole si vezmeme Rosaliino BMW a ihneď zamierime na nákupy.“ Vysvetľovala mi jej plán a ja som to už konečne pochopila. Teda vlastne len niečo z toho, pretože to rapotala tak rýchlo, že bolo dosť náročné vôbec niečo z toho pochytiť.

V aute som sedela na prednom sedadle, čiže vedľa Eda. Neuniklo mi pár jeho skúmavých pohľadov zamierených na moju osobu. Nechápala som ich, takže jediné čo mi ostávalo, bolo dúfať, že nemám na tvári zubnú pastu.

Keď sme vystúpili, privítala som sa s Emmetom a to tým spôsobom, že ma objal a dobre že nevyhodil rovno do mliečnej dráhy. Správal sa, akoby sme sa nevideli celé storočie a nie len jeden deň. Potriasla som nad ním hlavou a potom sa natočila k Rosalie.

Trochu ma primrazilo a ja som sťažka prehltla tých pár slín v krku. Stále sa na mňa dívala tak akosi nepriateľsky. Zvažovala som možnosť pozdraviť sa jej a byť upálená zaživa jej vražedným pohľadom alebo to neurobiť a zomrieť aj tak. Tak teraz vážne neviem čo mám urobiť. Našťastie ma z toho vyslobodil Ed, ktorý ma chytil za ruku a ťahal ku škole. Keď sme sa od nich vzdialili, úľavne som si oddychla.

,, Časom si zvykne.“ Konštatoval len tak mimochodom, no ja som tomu veľmi neverila. Stisla som pery do pevnej linky a nechala to bez poznámky. Teraz začínam zvažovať možnosť, ako sa z tých nákupov vyvliecť, pretože predstava, že by mi Rose prepichla háčik na vešiaku cez hlavu, nie je veľmi lákavá.

Celý školský deň prebiehal v podstate normálne (čo sa u mňa nestáva často). Moje pády sú čím ďalej viac ojedinelé. Teda len vďaka Edovi. Vždy je pohotový a stihne mi pomôcť skôr, než im trochu poumývam dlážku krvou. Niekedy si hovorím, ako to, že má také rýchle reflexy. Ostatní by na jeho mieste ani nespozorovali, že už vedľa nich ani nekráčam a namiesto toho ležím na podlahe v kóme, no jemu sa to zatiaľ nikdy nestalo. Chvalabohu.

Celý deň si ma mužská populácia Cullenov doberala, kvôli tým nákupom. Teraz neviem, či sa mám naozaj báť alebo len preháňajú. No som si takmer istá, že to, čo hovoria nie je pravda. Alice určite má rada nákupy ako každá baba, ale zas taký závislák, akým ju popisujú, nie je. Určite nie. Veď aj ja som dievča. Mám nákupné gény tak ako každá z nás. Mám ich predsa tiež rada. Nie gény... nákupy. Síce sa na nich zdržiavam len minimálne a kupujem len to, čo potrebujem, ale vážne nimi nikdy nepohrdnem. Som si takmer istá, že dnešok bude v pohodovej nálade. Pokojne a pomaličky budeme chodiť z jedného obchodíku do druhého, všetko budeme komentovať a najmä sa príjemne zabávať.

***

,, Prosím, už dosť!“ Prosíkala som zničene, keď som videla, ako mi Alice vláči do kabínky ďalšie a ďalšie kusy oblečenia. Je VÁŽNE blázon! Prečo som bola taká hlúpa a chalanom neverila? Spomínala som predtým pohodičku? Toto je horšie ako tajfún. Nezastavila by ju ani zatváracia doba. Čo zatváracia doba. Ani policajná eskorta by nepremohla jej nákupné pudy.

Zúfalo som si povzdychla a skúšala si tie handry, čo mi nosila. Keby som to neurobila, som si istá, že by mi Alice vtrhla do kabínky a sama ma začala prezliekať. Dokážem si veľmi živo predstaviť pohľady predavačiek, ak by nás náhodou spozorovali.

Skúšala som mikiny, tričká, šaty, rôzne topy, nohavice, jednoducho hádam všetko oblečenie vo vesmíre. No Alice vždy našla nejakú skulinku, odkiaľ vyhrabala ďalších pár kúskov. Začínam mať pocit, že to oblečenie nosí z Marsu alebo ešte lepšie....z inej galaxie.

Kôpka sa pomaly, ale isto zmenšovala. Prišlo mi to zvláštne, ale rozhodne som nebola proti. Keď som vyskúšala všetko, čo mi doniesla, vyliezla som unavene z kabínky a zapadla do kresla, ktoré bolo neďaleko. Alice s Rosalie som nikde na blízku nezahliadla. Asi išli kupovať oblečenie konečne pre SEBA!

Oddychovala som, relaxovala, váľala šunky, vyložte si to ako chcete. Naberala som nové sily a začala mať aj optimistickejšie cítenie. To však rýchlo pohaslo, keď som videla ako v diaľke kráča nejaká obluda zložená z handier všemožného druhu. Uvedomila som si, že tú obludu zrejme drží Alice a bude chcieť, aby som si ju vyskúšala. To snáď nemyslí vážne?! Zobrala so sebou celý sklad či čo?

Vôbec som nemala náladu na ďalšie hodiny v kabínke a tak som sa rýchlo postavila a skôr než si ma stihla všimnúť, odcupitala preč. S trochu vydesením výrazom akoby ma naháňal psychopat (čo vlastne aj naháňa) som utekala do tých najväčších zákutí butiku. Dorazila som až ku skladu, ktorý sa nachádzal v rozsiahlej podlhovastej miestnosti. Po pravej strane boli na tyči naukladané vešiaky a na nich zavesené dlhé kožušinové kabáty. Nechápem prečo mi to pripomenulo Narniu. Potriasla som hlavou a zaliezla za kožušinovú stenu. Ach, žiadny Aslan sa nekoná. Čo už. Jediné čo mi teraz ostávalo, bolo dúfať, že ma tá psycho-elfka nechytí.

Omyl..... len chvíľu na to sa vešiaky roztiahli a spoza nich vykukla vražedne sa tváriaca guľatá hlava. POMOC! Kde si mami?

,, Upsi.“ Zatvárila som sa nevinne a rezignovane vyšla spoza tých huňatých kabátov. Musím uznať, že tam bolo teplo ako na pekáči. Uf. Keď som sa z nich konečne vydrala, Alice ma spražila pohľadom.

,, Ako mi to vysvetlíš?!“ Opýtala sa naštvane. Najprv som sa tvárila vystrašene, no potom som nahodila masku, akoby sa nič nestalo.

,, No čo?! Stratila som sa! Ja nemôžem za to, že sú tie obchody obrovské ako bludiská.“ Uhrala som to na úplnú blbovinu, ale čo už. Aby som pridala na dramatickosti, máchala som popri tom rukou. Jasné, že Alice nie je tak naivná a nezožrala mi tú chabú lož. Opäť nado mnou pokrútila hlavou a ťahala ma do kabínky. Teraz som to mala skôr za trest za ten môj útek.

Po ďalšej pol hodine som bola totálne zničená a najmä hladná. Šuchorila som si to za nimi, zatiaľ čo ony by hádam ešte pokojne zabehli maratón. A to v rekordnom čase. Nechápem to. Ako to, že ešte nie sú unavené?

,, Alice, mali by sme ísť na obed.“ Prehovorila v jednej chvíli Rosalie. Oči sa mi rozžiarili a moja ponurá nálada bola ta tam. Len nech už niečo zožeriem, lebo sa zbláznim. Bohvie, ako asi chutí moja podrážka.... ČO? Už som asi vážne hladná. Žeby sa namiesto blbých nápadov dostavili aj halucinácie o mojej podrážke?

Alice na to prikývla a ja som od radosti skoro poskočila. Zamierili sme do najbližšej reštaurácie, ktorú sme našli. Zdalo sa, že je na vyššej úrovni, ale Alice s Rose to akoby prehliadli a vošli dnu. Pomykala som plecami a nasledovala ich. Čašníčka nás usadila k stolu a my sme si prezerali jedálny lístok. Nakoniec som si vybrala poriadnu porciu cestovín, zatiaľ čo tie dve si dali len ľahký šalátik. Čo im šibe? Teraz by som najradšej zjedla koňa a ony by si namiesto toho vybrali na jedenie malú blchu. Žeby anorektičky? Nie.... to je hlúposť. Ale čo, aj tak to nie je moja vec.

Keď sme dojedli (teda skôr ja dojedla, pretože Alice s Rose sotva zjedli polovicu z taniera) sme zaplatili a vyšli von. Mala som chuť sa obesiť, keď som si všimla, kam mieria teraz. Obuv. To im to ešte nestačí? Máme toľko oblečenia, že sme obkvačkané ako vianočné stromčeky a ony chcú ešte topánky?

Nešťastne som si to za nimi kráčala a za mnou sa poslušne plazilo niekoľko tašiek oblečenia. Vošli sme do obchodu. Zatiaľ čo ony ihneď nabehli k regálom, ja som si sadla na stoličku. Ako som očakávala, za chvíľu sa ku mne prirútila Alice s niekoľkými pármi lodičiek, botasiek a bohvie čoho všetkého. Skúšala som si jeden pár za druhým a popri tom už zaspávala. Skončili sme až po ďalších dvoch hodinách a to až vtedy, keď si všimli, že som chytila mikrospánok uprostred obchodu a skoro sa zvalila na nevinné dieťa.

Všetky tie haraburdy sme nahádzali do kufra a niekoľko tašiek bolo narvaných aj na zadnom sedadle. Začínala som mať pocit, že sme si mali doniesť kombajn namiesto tohto pidi autíčka. Bola som vzadu natlačená ako sardinka, ale ani to mi neprekazilo pokojný spánok. Cítila som jemné natriasanie auta, ktoré ma po chvíli ukolébalo ku spánku. Kým sme došli k ich domu, už som spala ako bábätko. Zobudil ma až šumivý hlas Alice.

,, Bells, vstávaj.“ Prudko som sebou trhla a vyšvihla sa do sedu.

,, Čo- koho zabilo?“ Pýtala som sa zmätene a rozhliadala sa na všetky strany.

,, Nikoho nezabilo.“ Hovorila so smiechom. ,, Už sme u nás. Volala som tvojim rodičom a dohodli sa, že dnes prespíš u nás.“ Vysvetľovala mi zatiaľ čo ma kresala z auta. Bola som ešte trochu ospalá, tak som to vnímala naozaj len okrajovo.

,, Aha...... no dobre. Jasné.“ Koktala som a snažila sa konečne zobudiť a najmä zorientovať. Toto bolo pre mňa nové. Ešte som u nich doma nebola, ale podľa ich áut a oblečenia usudzujem, že si vôbec nežijú zle. Utvrdil ma v tom aj pohľad na ich dom. Že dom? Ani samotný prezident a jeho Biely dom nemajú na tú ich ,,rezidenciu“. Teda len podľa môjho názoru, nikoho tým nechcem uraziť. Zamierili sme ku dverám a Alice ma podopierala. Chvíľku mi bude trvať než sa prebudím. Kútikom oka som si všimla ako Emm, Jazz a Ed vykladajú tašky a premiestňujú ich do domu a popri tom sa na mne stíhajú smiať.

Doviedli ma do ich obývačky, kde sedeli dvaja ľudia. Chlap, zrejme ich otec, si čítal knihu a žena, zrejme ich matka, sedela nad nejakými papiermi. Ihneď ako si ma všimli sa postavili a zamierili ku mne. Ajaj. Chcem byť vzduch!

Ich mama bola vzrastom celkom maličká. Mala tmavo hnedé miestami svetlejšie vlasy, zlaté oči (ako všetci z ich rodiny) a príjemný výraz na tvári. Taký mamičkovský. Už od prvého pohľadu som vedela, že Esme, tak sa volá, je veľmi príjemná, dobrosrdečná a milá. Pristúpila ku mne a matersky ma objala.

,, Veľmi rada ťa spoznávam Bella. Som Esme.“ Nesmelo som jej objatie opätovala a samovoľne sa mi po tvári rozlial úsmev. Pri Esme bude veľmi ľahké byť šťastnou.

,, Rada Vás spoznávam pani Cullenová.“ Formálne som je pozdrav zopakovala.

,, Tykaj mi. Som jednoducho Esme.“ Prikývla som a to už ku mne došiel ich otec. Bol celkom vysoký, blonďavé vlasy a opäť tie zlaté oči. Niečo mi na tom celom nesedí. Vyzeral ako vodcovský typ a najmä pôsobil autoritatívnym dojmom. Od Eda viem, že robí v miestnej nemocnici. No, tak to si ma ešte užije. Prišiel ku mne a podal mi ruku.

,, Radi ťa tu vidíme. Som Carlisle.“ Predstavil sa mi a ja som mu potriasla rukou.

,, Máte krásny dom.“ Vysekala som im pochvalu a ešte viac sa tu rozhliadla. Presklená stena, obrovská plazma, kožené biele pohovky, mahagónový stolík a množstvo ďalších nádherných dekorácií. Ako som hovorila, určite si nežijú zle.

,, Ďakujeme ti. Sme radi, že sa ti páči.“

Potom ma Al opäť chytila za ruku a skoro hodila na sedačku. Vybehla hore a po chvíli zbehla s hromadou vecí dolu. Bola to kopa oblečenia a rôznych doplnkov ako šály, dáždniky, nejaké palice (netuším skadiaľ to vyhrabala), ďalej klobúky, baretky, jednoducho z každého niečo.

,, Spravíme si dámsky večierok!“ Zapišťala na celý barák a vyhnala ostatných z obývačky. Esme odbehla a išla nám kuchtiť nejaké občerstvenie. Rose zapla hudobný kanál s najnovšími hitmi. Začali sme sa prehrabovať v tej kope krámov a obliekali si na seba všetko možné. Takýmto štýlom sa mi to páčilo. Jednoducho zábava a nie ako to mučenie v obchode.

S Rose sme sa, ku podivu, už spriatelili. Koniec koncov sme spolu už chcene či nechcene strávili nejaký ten čas. Dokonca sa mi ospravedlnila za svoje predošlé chovanie. Vtedy som ju vyvalene pozorovala a skoro ma ranila mŕtvica, keď ma objala. Zistila som, že Rose je veľmi priateľská, len jednoducho nedôveruje ľuďom tak rýchlo a nepúšťa si ich k telu. Som rada, že mne to vyšlo.

Smiali sme sa na svojich módnych výtvoroch. Alice väčšinou vymyslela ako inak než úžasné kombinácie, no ja s Rose sme proste blbli. Skoro som praskla smiechom, keď si na seba obliekla montérky s trakmi, pod to rúžové tričko a fialovú baretku. Naozaj som sa narehotala, pretože by som nikdy nepovedala, že si na seba niečo také Rose zoberie. Myslela som si, že by s tým ani neutrela riad a ona si to nakoniec sama oblečie. Vážne ma prekvapuje.

Ja som samozrejme taktiež nezaostávala a prejavovala svoj šialený vkus. Obliekla som si šedé tričko, žltý šál, pásikavé podkolienky, gumené čižmy a nejaké trenky či dokonca oranžové boxerky. Vážne neviem, čo to bolo. Doladila som to čiernymi motorkárskymi rukavicami, ružovým dáždničkom a na hlavu som si capla elegantný vysoký čierny klobúk, aký možno vidieť v starých filmoch. Táto kombinácia sa mi vážne páčila, no Alice by ma takto nenechala ani spať alebo vyniesť smeti.

Keď sme vyskúšali už všetko možné, posadili sme sa na sedačky a sledovali tanečné klipy a komentovali ich pohyby. Na stole bolo plno dobrôt ako čokoláda, koláče, zmrzlina, ovocie, gumení medvedíci a mnoho ďalšieho. S chuťou som všetko ochutnávala, no moju priazeň si aj tak získali gumkáči. Nikdy nimi nepohrdnem. Alice s Rose toho veľa nepojedli, ale na druhú stranu, komentovali ako divé. Práve hral jeden klip, ktorý síce vyzeral dobre, ale boli to na môj vkus veľmi jednoduché kroky.

(Agnes-Releaseme )

,, Pche! To by som zvládla aj ja.“ Pohrdla som tým a na dôkaz toho, že to myslím vážne som sa postavila a rozhodla sa to zatancovať. Predstúpila som pred ne, do ruky chytila palicu určenú pre starčekov (akoby som bola senilná) a začala s ňou tancovať. Neviem, kde sa vo mne zobrala tá odvaha, ale zrejme ma poháňala tá čokoláda. Zalieval ma adrenalín a príjemný euforický pocit. Poskakovala som po okolí, tak trochu zvodne sa prehýbala. Bola to zábava a ja som tancovala akoby som bola z gumy. Žeby zapracovali tí gumkáči??

Po chvíli som palicu odhodila a prešla k sedačke. Zvíjala som sa okolo nej ako nejaká mačka a v duchu si pospevovala slová piesne. Pri poslednom refréne som do ruky uchopila ovládač, predstierala, že je to mikrofón a začala do neho spievať. Poskakovala som zo strany na stranu a čudovala sa, že som si ešte nenatĺkla na hubu. Pesnička pomaly utíchala a tak som to všetko ukončila zvodnou pózou. Síce to trochu kazilo pachčenie ako som sa snažila popadnúť dych, ale aj tak to bola zábava. Zotrvala som vo svojej póze a za svoje predstavenie zinkasovala potlesk.

Trochu ma primrazilo, keď som začula potlesk troch párov rúk. Bola tu len Rose a Alice a pochybujem, že jedna z nich má štyri ruky. Otočila som sa za tretím párom rúk a trochu sa zarazila a najmä sčervenela, keď som na schodoch uvidela sedieť Eda. Panebože, to je trapas! A to ešte nespomínam oranžové boxerky! Rýchlo som sa otočila a zamierila na pohovku. Posadila som sa a priala si prepadnúť sa hlboko pod zem.

,, Edward, vypadni!“ Skríkla na neho Alice, no neunikol mi jen pobavený výraz a to, ako na neho mrkla. Ak ho videla už skôr a bola taká zmija, že mi to neoznámila, uškrtím ju. Vlastnými rukami! Začula som nepatrné kroky po schodoch a zavŕzanie dvier. Úľavne som si povzdychla a prepálila pohľadom Al.

,, Ty si ho videla?!“ Syčala som na ňu vražedne. Usmiala sa a pomykala plecami.

,, Nemohla som mu prekaziť tú podívanú.“ Ja ju zabijem! Vážne ju zabijem. Bože, prečo si na mňa Rose nekúpila tú motorovú pílu. Teraz by som ju perfektne využila. Teda... ak by som bola ešte živá a pohromade. Sčervenela som a hromadila sa vo mne nebezpečná zásoba hnevu. Mala som chuť niečo rozbiť, ale nakoniec som sa ovládla a nechala to plávať. Možno na to zabudne. Bože, aká som naivná.

Aby sme už neriskovali moju normálnosť, rozhodli sme sa pustiť si film. Vybrali sme si na to komédiu. Neviem presne názov, ale bola až taká dobrá, že som sa miestami skoro počúrala. Ja som ležala na pohovke, podo mnou na zemi Alice a vedľa mňa, taktiež na gauči, sedela Rose. Po filme sme sa ešte asi pol hodinu rozprávali. Potom mi však niečo došlo.

,, Alice? A v čom budem spať?“ Opýtala som sa. Usmiala sa na mňa a odpovedala mi.

,, To je už vyriešené. Stihla som ti kúpiť aj niekoľko nočných košieľok a tak podobne.“ Páni, kedy to preboha stihla? Odbehla niekam a vrátila sa s kusom látky. Vložila mi to do ruky a ja som sa na to nechápavo pozerala.

,, No...... a kde je zvyšok?“

,, Bella. To je celé.“ Hovorila mi Al akoby to bolo nad slnko jasnejšie.

,, Nie, to nemôže byť všetko. Niečo si z toho odstrihla, že? No tak, priši to späť.“ Presviedčala som ju. Veď som mala v ruke len tenkú modrú košieľku, ktorá by ledva zahaľovala môj zadok.

,, Bells, nič som neodstrihla. Toto je naozaj všetko.“

,, To nemyslíš vážne?!“ Skríkla som na ňu podráždene. To si neoblečiem ani keby malo začať globálne otepľovanie.

,, A myslíš, že máš na výber?“ Vyhrážala sa mi. Tá je ale prešibaná.

,, Určite tu máte aj niečo iné. Čokoľvek.“ Môj hlas začal mať zúfalý podtón.

,, Nič iného tu pre teba nie je. Všetko je podobného štýlu.“ Ja ju zabijem. Naozaj to urobím a budem sa popri tom smiať ako blázon. Po chvíľke prepaľovania ju pohľadom som rezignovala a obliekla si tú ohavu. To som už rovno mohla ostať nahá.

Bolo už niečo po jedenástej a mňa začala premáhať opäť únava. Ani sa nedivím, dneska toho bolo na mňa naozaj dosť. Vlastne som sa čudovala, že som moju predošlú únavu zahnala a dokázala sa tak uvoľnene baviť.

Teraz mi ale samovoľne klesali viečka a ja som už nemala síl ich viac nechávať otvorené. Upadla som do tvrdého spánku. Keď som sa prebudila, cítila som sa perfektne a odpočinuto. Ponaťahovala som sa a stále so zatvorenými očami zvesila nohy. Uprostred pohybu som sa však zarazila. Otvorila som vyplašene oči a pohliadla dolu. Nohy som mala len tesne nad Alice. Chvalabohu, už by som ju skoro pristúpila. Pokojne spala a Rose našťastie tiež.

Bola som smädná, ale nechcela som ani jednu z nich budiť a tak som sa rozhodla, že si po pitie zájdem sama. Preskočila som cez opierku sedačky a opatrne cúvala z miestnosti a sledovala, či ich náhodou nebudím. Ruky som mala trochu rozpažené vedľa seba tak niet divu, že som jednou rukou vrazila do vázy a tá už letela k zemi. Oči sa mi strachom rozšírili a ruky vystrelili do priestoru pod vázou. Ku podivu sa mi ju podarilo chytiť a ja som si oddychla. Žeby vážne tá nemotornosť ochabovala? Srdce zbesilo bilo akoby som práve zabehla maratón. Celé mi to pripomínalo dramatickú scénu z filmu, kde ukazujú všetko spomalene. Už vidím ten môj spomalený ksicht ako naberá prestrašený výraz. Vázu som položila na svoje miesto a pokračovala v ceste.

Nevšimla som si však, že medzi obývačkou a kuchyňou majú schodík a presne tam som padla do prázdna a skoro sa natiahla na zem. Takže vitaj späť, nemotornosť! Pomyslela som si. Keď som konečne vošla do ich kuchyne, rozhliadla som sa. Mali ju vážne peknú a priestrannú. Ani sa nečudujem, keď ich tu býva sedem. Na ľavej strane bola obrovská linka s množstvom spotrebičov a skriniek. Nejaký kus od nej stál barový pult s vysokými stoličkami. Došla som za pult a zabodla pohľad do nespočetného množstva skriniek.

Kde asi tak môžu mať poháre? Chvíľu som nad tým dumala a stavila na náhodu. Bez rozmyslu som otvárala jednu skrinku za druhou a hľadala nezvestné poháre. Prvá skrinka- nie, taniere. Druhá- nie, panvice. Tretia- nie, PÁNI, majú stroj na vafle. Otvorila som ešte pár skriniek a konečne narazila na tú správnu. Vytiahla som jeden pohár a prešla k drezu. Naliala som si do plna a s chuťou začala piť. Divné, teším sa z čistej vody. Bola som asi už vážne dehydrovaná. Stále som bol otočená k linke a vychutnávala si čaro tohto pôžitku. Páni, som vážne divná.

(TaylorSwift-OurSong )

,, Dobré ránko.“ Ozvalo sa odniekiaľ. Prekvapením som vodu vyprskla do drezu a vyplašene sa otočila. Na prahu kuchyne stál Ed s anjelským rozospatým úsmevom. Ale teraz hlavná vec- NEMÁ TRIČKO! Len dúfam, že neslintám. S otvorenými ústami som pozorovala jeho obnaženú hruď plnú svalov a vážne sa modlila, nech im to tu neoslintám. Jediné, čo mal oblečené, boli už len napohľad pohodlné tepláky. Keď sa mi konečne podarilo odtrhnúť od neho oči, položila som pohár do drezu.

,, Dobré.“ Opätovala som mu pozdrav a pohľad mi zase skĺzol k jeho hrudi. Do kelu!

,, Aký bol večierok?“ Opýtal sa a stále tam nehnute stál a premeriaval si ma pohľadom tak nejak.... lačne? Preboha, veď mám na sebe tu košieľku!!! Sčervenela som ako rak a chcela byť neviditeľnou. Bože, prečo sa ma pýta také otázky. Čo nevidí, že mám teraz problém čo i len dýchať?

,, Bol... super.“ Vysekala som odpoveď. Bola som vážne omámená. Mala som chuť ho udrieť päsťou do tej jeho nádhernej, svalnatej, vypracovanej... DO KELU! Bella, vzchop sa! ... jednoducho do hrudi. V ktorej skrinke to mali tie panvice?

Ed zatiaľ prešiel ku mne a niečo vyberal z poličiek. Cestou sem aj privial jeho nádhernú nasladlú vôňu a ja som mala pocit, že lietam. Bol teraz tak blízko. Stačilo nepatrne pohnúť rukou a už by som sa ho dotýkala. Čo je to so mnou?!

Keď našiel, čo potreboval, prešiel k chladničke a opäť niečo vyťahoval. Prešiel s tým k pultu, kde sa posadil. Zrejme si pripravoval raňajky. Prečo ale zobral misky dve? Nasypal do nich cereálie a zalial ich mliekom. Uchopil lyžičku a začal jesť. Ja som tam zarazene stála a nebola schopná pohybu. Akoby som zapustila korene alebo bola prilepená sekundovým lepidlom. Pozorovala som, ako si na tom pochutnáva a cítila, ako strácam pulz. Po chvíli zodvihol pohľad a pobavene sa na mňa pozeral.

,, Ty raňajkovať nebudeš?“ Opýtal sa s oslnivým úsmevom.

,, To- to je pre mňa?“ Vykoktala som zo seba tých pár slov.

,, A pre koho asi? Tej za tebou?“ A ja som sa otočila. VÁŽNE som sa OTOČILA! Čo mi šibe? Sčervenela som a začula jeho zvonivý smiech. Sklopila som hlavu, obišla pult a posadila sa vedľa neho. Bolo mi pri ňom nehorázne trápne, ale aj tak som sa nemohla zbaviť pocitu lietania. Nevedela som, čo mám hovoriť a či mám vôbec niečo povedať, ale isto by som zo seba vypustila nejaký nezmysel a tak som radšej ďalej jedla. V tichosti sme raňajkovali, sem tam sa stretli pohľadom. Vždy sa na mňa usmial a spôsoboval mi srdcový kolaps. Snažila som sa mu úsmev opätovať, ale vážne neviem, čo z toho nakoniec vzniklo.

Po chvíli do kuchyne vstúpila aj Alice. Vyzerala rozospato a na dôkaz toho si aj zívla. Ponaťahovala sa a sledovala nás.

,, Dobré ráno.“ Pozdravila po chvíli a žiarivo sa usmiala. Pozdrav sme je opätovali. Stála tam bez pohybu až som mala pocit, že je v nejakom tranze či čo. Po chvíli sa víťazne usmiala a odpochodovala niekam preč. Na tvári sa my vyčaril nejaký nechápavý úškľabok. Strelila som pohľadom k Edovi, ktorý sa tváril akosi nesúhlasne a naštvane. Stále pozoroval miesto, kde sa nám Alice stratila z dohľadu. Keď si všimol, že ho sledujem, zmenil výraz na tiež nechápavý. Niečo na tom smrdí. Čo sa tu deje?!

,, Kam išla?“ Opýtala som sa stále zmätene. Začínam tento pocit nenávidieť.

,, To netuším.“ Odpovedal Ed a krútil popritom hlavou zo strany na stranu a potom sa vrátil späť k raňajkám. Chvíľu som nad tým dumala, ale nakoniec to nechala plávať a znova sa pustila do jedla.

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!-11.kapitola: