Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » P.S. I love you 9

26.09.2009 (13:45) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3147×

9. (Ne)Konečne pravda

Bella:

Vykročila som nad priepasť, nechcem nad ňou ďalej stáť. Stále viac rozmýšľam nad tým istým, čo tisíc krát. Mám pocit, že stojím na mieste, odkiaľ už nevedie žiadna cesta. Nikam to nevedie. Ďalej to proste nejde. Ale musím sa posunúť dopredu a nie len ostať stáť. Život je plný nástrah a zadarmo nič nechce dať. Vyberiem sa tou ťažšou cestou, veď najľahšie je to vzdať...

---

Keď som ho zastavila už aspoň šiesty krát, prestal sa mi prihovárať a len mlčky kráčal popri mne. Nedívala som sa naňho, nechcela som znova vidieť jeho ubolený výraz, aj keď on by rozhodne nemal byť ten, kto sa tak má takto tváriť. Pozerala som len pred seba- rovno, neuhla som pohľadom ani milimeter. Po chvíli sa už po ceste rútilo žiarivo žlté porshe. Uvedomila som si, že Embry zastavil a stiahol sa, ustúpil pár krokov dozadu.

Cesta zapišťala pod prudkým brzdením kolies športového auta. Z okienka šoféra sa vykláňala Alice a šokovane na mňa hľadela. Pohľad jej nenávistne preskočil niekam za mňa, kde stál pravdepodobne Embry. Predtým než som spravila prvý krok k autu počula som ho ešte prosiť.

„ Bella, ja ťa naozaj veľmi prosím, je to len jedno veľké nedorozumenie, porozprávajme sa.“ jeho hlas znel takmer zúfalo. Zavrela som oči a nabrala do pľúc čerstvý vzduch. Alice naňho len zavrčala:

„ Ak sa to dozvie, zabije ťa. Neviem prečo , ani kde  sa nachádza ale ver tomu, že sa postarám o to, aby o tom vedel. Mne je jedno čo sa stalo, ale vidím, že nič dobré. Tak už jej láskavo daj pokoj, ty hnusný pes!“ dokončila a okienko sa automaticky zavrelo, len čo jej hlava už nevykúkala von. Obišla som auto a rýchlo nastúpila.

Nechcela som ho už vidieť, nemohla som sa pozerať do jeho dokonalej tváre, do jeho hlbokých tmavých očí, plných tajomstiev. Práve som čiastočne odhalila jedno z tajomstiev Embryho Calla. V ten deň by mi ani na um nezišlo, že naozaj nie je taký svätý, ako vyzerá. Ako povedala Alice, ´Embry má v skrini viac kostlivcov než Edward ´. Akosi som tomu nerozumela a ona o tom už ďalej nehovorila ale radšej zmenila tému. Vypytovala sa ma čo sa stalo a obzvlášť prečo mám rozbitú hlavu.

Nechcelo sa mi jej to vysvetľovať, ale inak sa nedalo. Ako ju poznám, tak by ma to prinútila povedať nasilu, ak by som odmietla. Keď som jej o tom všetkom hovorila, sem-tam na mňa čudne pozrela, inokedy zavrčala, ale pernamentne sa mračila. Najviac ma prekvapila jej prvá slovná reakcia na celý môj dnešný deň.

„ Chceš aby to vedel?“ spýtala sa ma napätým hlasom. E? Kto má vedieť čo?

„ Kto, aby vedel čo?“ nedochádzalo mi na čo sa ma vlastne pýtala.

„ Edward. Celé toto...“ a ukázala rukou na moju hlavu. Stále mi to nedochádzalo.

„ Prečo???“ pýtala som sa so záujmom.

„ No...ja len...vieš čo? Nechaj to tak...“ rýchlo sa usmiala a pokračovala. „ Ale vlastne myslím, že aj tak by som mu mala zavolať, či je v poriadku, pretože netuším z akého dôvodu, ale nevidím jeho budúcnosť. Hoci som si istá, že je nažive, aj keď neviem prečo. Zrazu puf! A všetko zmizlo, hoci už dlhšiu dobu bola jeho budúcnosť zahmlená. Hovorila som o tom s Carlislom. Myslí si, že možno sa uňho rozvíja nová schopnosť- niečo ako štít....“ a bla bla bla bla bla bla bla bla bla a bla....ďalej som to nevnímala, iba som kyslo poznamenala:

„ Ja som si tiež stopercentne istá, že je v poriadku. Pokúšala som sa mu omylom dovolať, ale nezdvihol to on.“ Ona už len podvihla obočie a stíchla. Podchvíľou ku mne šibla pohľadom- zdalo sa mi, že akosi potešene, alebo s výrazom ´ Ja som to hovorila! ´ Dnes ničomu nerozumiem.

Chcem ísť domov, chcem aby mi všetci dali pokoj a nechali ma samu. To chcem naozaj až tak veľa???

---

O 3 dni...

Sedela som v kúte izby. Všade vôkol mňa bola tma. Jediné svetlo v miestnosti vrhal mesiac v splne, presvitajúci spoza záclony na okne. Natiahla som ruku za tým bledým svetlom a v zápästí som ňou pomaly pokrútila. Bola bledá presne ako ruka jedného z nich. Hlavou sa mi preháňali bláznivé myšlienky, jedna bláznivejšia ako druhá. A tá tretia- najbláznivejšia. Už mnoho krát mi napadalo, čo ak by som bola ako oni? Mohla by som s nimi byť už navždy. Ale čo Charlie? Čo by si bezo mňa počal? Ale predsa len...aké by to bolo? Aké by to mohlo byť?

Znova ale na zadné vrátka mojej mysle zaklopali beznádejné a bolestivé myšlienky. Bez pozvania vošli dnu a rozhostili sa v mojej už aj tak preplnenej hlave.

Embry, párty, les, Embry, Embry, klamstvá, tajomstvá, Embry, bolesť, Edward, prázdno...

---

O 10 dní...

Vykročila som nad priepasť, nechcem nad ňou ďalej stáť. Stále viac rozmýšľam nad tým istým, čo tisíc krát. Mám pocit, že stojím na mieste, odkiaľ už nevedie žiadna cesta. Nikam to nevedie. Ďalej to proste nejde. Ale musím sa posunúť dopredu a nie len ostať stáť. Život je plný nástrah a zadarmo nič nechce dať. Vyberiem sa tou ťažšou cestou, veď najľahšie je to vzdať...

Ja to nevzdám. Naozaj sa vyberiem tou ťažšou cestou. Už ani slzu. Budem rozumná. Všetko má predsa svoje vysvetlenie. Ak má Embry ešte nejaké tajomstvo, okrem tej blondíny, bude mi to musieť povedať. Keď sú dvaja ľudia spolu, nemali by mať pred sebou tajomstvá. A to o čom sa bavil s Paulom, rozhodne vyzeralo ako tajomstvo. Takže buď- alebo! Inak to naozaj nepôjde.

„ Bella??? Bella, láska, si to naozaj ty?“ začal rýchlo mlieť len čo zdvihol telefón.

Nečudovala som sa mu. Za uplynulých niekoľko dní sa mi každý jeden deň pokúšal dovolať minimálne stokrát. Párkrát tu aj dokonca bol. Vytrvalo čakal pred dverami, každých päť minút klopal. Vždy som ho sledovala z okna, ale dávala som si pozor, aby on nevidel mňa. Musel vedieť, že som doma a nechcem mu otvoriť. Ale aj tak to nevzdával. Vždy sedel na schodoch, až kým neprišiel večer z práce otec a slušne ho nevyhodil so slovami ´ Teraz nie je najvhodnejší čas..´, vtedy vždy so zvesenou hlavou odkráčal preč.

„ Áno. Chcem sa porozprávať. Môžeš prísť dnes, otec bude v práci dlhšie.“ Oznámila som mu chladne. Nech si to vyloží ako chce.

„ A čo hneď teraz???“ pýtal sa naliehavo.

Pozrela som na hodinky. Pol druhej. Čím skôr, tým lepšie- nech to máme za sebou. „ V poriadku.“ A zložila som. Cez telefón sa veci riešiť nedajú. Istá, zbabelá, časť môjho ja dúfala, že nepríde a nebude sa chcieť porozprávať. Iná časť sa ale tešila, že ho znova uvidí.

Netrvalo dlho a pri dverách sa ozvalo tlmené zaklopanie. Nadýchla som sa a pomaly prešla z kuchyne k dverám. Chvíľu som tam len stála s rukou na kľučke. Váhala som. Naozaj to chcem?

Pevnejšie som zovrela kľučku a otvorila dvere. Bol otočený chrbtom k dverám, ale len čo som ich otvorila dokorán, otočil sa ku mne. na perách sa mu pohrával jemný úsmev, ale v očiach sa mu neodrážal. V tých som videla len...bolesť? Úľavu?

Nervózne postával a prezeral si ma od hlavy po päty. Jeho pohľad sa zastavil na už takmer zahojenej rane na čele a pousmial sa. Neušlo mi, že stále je napätý a nervózny.

„ Môžem ísť ďalej?“

Neodpovedala som. Iba som mu odstúpila z cesty a kráčala do obývačky. Opatrne som prešla cez prah- obvykle tam vždy zakopnem- a sadla som si do kresla. Stál pri gauči a váhal. Rukou som mu kývla, aby sa posadil a nasadila som pritom výraz ´Ešte si v živote nevidel gauč??? ´

Sedel a poklepkával si dlhými prstami po kolenách. Dívala som sa mu priamo do očí, ani raz som neuhla pohľadom. Zato on áno. Zrejme sa cítil previnilo. Nepáčilo sa mi to.

„ Takže...“ začali sme obaja naraz. Usmial sa, ale ja som mu úsmev ešte nedokázala opätovať. Nie, kým mi VŠETKO nevysvetlí. Sklonila som hlavu, čakala som kým začne. Veď preto sme tu.

„ Najprv by som sa chcel ospravedlniť. Dúfam, že teraz ma už budeš počúvať.“ Aha. Tento pokus o vtip mu nevyšiel. Stále som naňho bezvýrazne hľadela a čakala kedy sa dostane k veci. Asi pochopil, že nemám náladu na žartovanie a pokračoval.

„ Takže naozaj ma mrzí, čo sa stalo, ale prosím ver mi, že to nič neznamenalo a nie je to tak ako to vyzeralo.“ Čiže on ma chce presviedčať o niečom, čo som videla na vlastné oči?! Tak nech tu skúsi...

„ Čiže mi vlastne chceš povedať, že už neviem čo vidím?!“ spýtala som sa rozladene. Hneď zdvihol ruky v geste, akože sa vzdáva a spustil.

„ Nie, samozrejme, že nie...ale...nie je to tak ako to vyzeralo, prisahám.“

Zložila som si ruky na hrudi, prekrížila nohy a počúvala som ho. Tak veľmi som mu chcela veriť, ale ešte stále to nešlo.

„ Tak už to vyklopíš, alebo tu mám zostarnúť?“ spýtala som sa a okato som dala najavo svoj ironický podtón.

Zamračil sa a tváril sa akoby uvažoval, čo povedať a čo nie.

„ Chcem počuť všetko.“ Prikázala som mu a on sa zachmúril ešte viac.

„ Naozaj úplne všetko?“ spýtal sa s jedným obočím jemne podvihnutým. Nemo som prikývla a on zrazu vyskočil z gauča, zdrapol ma za ruku a vliekol ma von. Začala som sa brániť.

„ Dofrasa, čo robíš?! Okamžite ma pusť, to bolí!!!“ kričala som ale nepočúval ma, ťahal ma k lesu so zúrivým výrazom v tvári a ja som sa začínala báť.

Pripadalo mi to ako celá večnosť, kým konečne zastavil a pustil ma. Zastavil na mieste, kde som v živote nebola a to vo Forks už žijem pekných pár rokov. Samozrejme, že obvykle som sa nepotĺkala po lesoch, takže to bude pravdepodobne tým.

Okolo nás sa rozprestierala rozprestierala priestranná čistinka, z jednej strany lemovaná vysokou kamennou stenou a z druhej vytvarovaná podľa čistých línií žblnkotajúceho potoka. Uprostred čistiny boli takmer pravidelne usporiadané balvany a na jednom z nich potichu sedel Embry s tvárou v dlaniach. To už som neodolala, podišla k nemu a pohladil ho po pleci. Nezáleží na tom, že mi klamal, nezáleží na tom, že mi niečo tají, nezaslúži si takto sa trápiť.

„ No tak...“ znova som ho pohladila a od zdvihol hlavu a pozrel mi priamo do očí.

„Naozaj chceš počuť všetko? Naozaj úplne všetko?“ znova zdvihol obočie a ja som znova nemo prikývla. Dúfala som, že teraz ma už nikam neplánuje odvliecť.

„ To dievča na párty, Ashley, nevedel som, že tam bude prisahám. Len včera som sa od Paula, s ktorým som sa znova pohádal, dozvedel, že ju pozval Jake a ona až ochotne súhlasila s tým, že urobí to, o čo ju on požiadal, aby spravila. Ona nikdy nemala problém s niečím takým. A páve preto som ju nechal.  Ashley je moja bývalá. Nejaký čas, kým som žil s rodičmi v Londýne, bývala tam aj ona a tak..veď vieš. Potom sa presťahovala do Seatllu pretože jej otec tam dostal prácu. Celý čas nemohla zmieriť s tým, že je koniec a proste...ja neviem...naozaj ma to mrzí.“ Vyjavene som naňho pozerala. Ničomu som nerozumela. Teda okrem tých jasne pochopiteľných častí.

„ Prečo by to Jacob robil?“ to bola tá najnejasnejšia časť.

„ Pretože o nej vedel a vedel, že ma len ťažko necháva na pokoji a pretože ma nemá rád. Znie to zvláštne, ale je to tak. Prosím Bells ver mi, naozaj ti neklamem.“ Chvíľu som sa nad tým zamyslela a snažila som sa zvážiť možnosť, že naozaj neklame. Ale čo Jacob a Paul?

„ Prečo?“ aká hlúpa otázka.

„ Pozri...ja neviem čo ti mám povedať...ide o to, že Jake ma neznáša odkedy som sem prišiel. Ale ja to nemôžem ľutovať, pretože inak by som nikdy nestretol teba.“ Na konci jeho hlas znežnel a jemne ma pohladil po líci. Nechápavo som nakrčila čelo.

Zhlboka sa nadýchol a odtiahol sa. „ Mala by si vedieť niečo o mne a mojej rodine.“ Povedal tvrdým hlasom. Stuhla som a počúvala, čo z neho vypadne.

„ Pamätáš na tvoju oslavu, keď ti ma teta Sue predstavila? Povedala, že po dlhom čase som sa vrátil z Anglicka domov. Mala pravdu. Bol to veľmi dlhý čas...

Keď sa mama dozvedela, že je tehotná, utiekla z domu, nikomu nič nepovedala. Utiekla do Anglicka, kde stretla svojho terajšieho manžela. Môjho otca Harveyho. Harvey ma s mamou vychovával odmala. Považoval som ho za svojho otca. Pravdaže, vtedy som ani len netušil, že to nie je môj pravý otec.“ Trpko sa usmial. Ja som bola schopná len šokovane vyvaľovať oči.

„ Keď som mal pätnásť, mama mi ukázala list od tety Sue. Písala jej, aby sa vrátila, prosila ju, aby ma priviedla so sebou. Vtedy mi omylom prezradila, že Harvey nie je môj biologický otec. Môj otec vraj stále žije tu v La Push.

Listy od Sue chodili každý rok, každý rok tie isté prosby. Mama sa vždy vyhovárala, že nemôže kvôli práci a ja kvôli škole. Mne na tom veľmi nezáležalo, bolo mi jedno, že Harvey nie je môj pravý otec. Otcom mi bol ten, ktorý ma vychovával a on ním bol. Štyri roky, kým som študoval, som sa pokúšal prehovoriť mamu, aby sme sem šli aspoň na nejaký čas. Keď už som mal devätnásť, nemohla mi brániť odísť. Nechcela, aby som niekam chodil, ale ja som chcel spoznať svoju rodinu. Podarilo sa mi vypátrať číslo tety Sue a všetko sme dohodli.

Dorazil som na letisko a tam ma čakala teta aj s mojou sestrenicou a bratrancom. So Sethom som sa hneď spriatelil, je to milý chalan. S Leah to bolo komplikovanejšie, ale vo všeobecnosti so mnou nemala problém, pokiaľ som sa veľa nevypytoval. Teta bola rada, že ma konečne spoznala. Celou cestou zo Seatllu mi rozprávala o čase, keď mama žile v La Push. Jedine ona vedela, kto je môj pravý otec.

Len čo sa teta dozvedala, že sa sem chystám, bola za ním a povedala mu to. Nevedel o tom, mal už iný život. Má iný život, inú rodinu. Od nej som sa dozvedel aj to, že mám mladšieho nevlastného brata. Tešil som sa, kedy ho spoznám, ale on mal so mnou už od začiatku nejaký problém. Hneď na druhý deň som šiel k nim, aj keď jemu sa to nepáčilo. Chcel som sa stretnúť z oči- v oči so svojím otcom odtiaľto.“ Zmĺkol a čakal kým strávim všetko, čo mi tu práve povedal. Nemohla som tomu uveriť.

„ Takže Billy je...“ zašepkala som a on prikývol. „ A Jacob...“ znova prikývol. Zakrútila sa mi hlava. Stále som to nedokázala spracovať. Snažila som sa upokojiť. Stále som bola v šoku ale on už pokračoval.

„ Potom som zistil, že to nie je jediné tajomstvo rodiny Blackovcov, rovnako ako aj iných rodím z La Push. Billy mi porozprával isté...legendy Quileutov... O istej... povinnosti, ktorá mi prislúchala. Ale odmietol som to. To bola Samova a Jakova práca. Nechcel som k nim patriť, chcel som žiť normálnym životom a potom som stretol teba..a toho odporného vyciciavača a jeho rodinu...tak som sa bál, že ti ublíži a to som ťa ani poriadne nepoznal. Keď som sa prvý krát premenil...bolo to strašné- akoby som zbláznil, všetky tie hlasy...

Mal by som byť vraj ich vodca, vodca celej tej hlúpej svorky...ako keby som o niečo z toho stál... Aj keď z jednej stránky, to bolo aj na niečo dobré- v noci som v pohode mohol pobiehať okolo tvojho domu a dávať na teba pozor, chrániť ťa pred tými pijavicami, ale ty si mi to vôbec neuľahčovala. Ani som nevedel ako, ale vedel som, že som sa do teba zamiloval hneď, ako som ťa prvý krát zbadal...“ stuhla som. ČO????????????????????????? Odkiaľ vie o Cullenovcoch?

„ Počkaj, čo??? O kom to hovoríš?“ spýtala som sa. Zavrčal, ale keď prehovoril jeho hlas bol chladný.

„ Dobre vieš, že myslím Cullenovcov! Určite sama vieš, čo sú zač, rovnako dobre ako ja a celá svorka.“ Trochu posmutnel. Vtedy mi všetky časti skladačky zapadli na svoje miesto. Spomínala som na príbehy, ktoré mi kedysi Edward rozprával namiesto rozprávok na dobrú noc. Doteraz som si na ne nespomenula ale zrazu bolo všetko také...očividné. Embry, upíri, Quileuti, vlci... Všetko zrazu dávalo dokonalý zmysel.

„ Ten vlk...ty...ty...ty...“ koktala som ako zaseknutá gramofónová platňa. Začala som ustupovať. Krok za krokom som cúvala, kým som sa nepotkla na skale a zvalila som sa na chrbát. Srdce mi bilo ako o život, ledva som lapala po dychu. Znovu sa mi v hlave zjavil obrázok vlka, ktorý elegante skočil do stredu cesty a ceril zuby, keď sme ráno po oslave šli s Edwardom do školy. To nie je možné!!!

„ Belli, prosím, nie. Ja ti neublížim, prisahám.“ Prihováral sa mi s hlasom presiaknutým bolesťou, keď si kľakol ku mne. Chcel ma chytiť za ruku ale ja som ju rýchlo odtiahla.

„ Nedotýkaj sa ma!“ zvrieskla som hystericky. Pozbierala som sa zo zeme a vbehla som do lesa. Premkol ma silný pocit déja-vu, keď som sa znova trmácala lesom, ako zmyslov zbavená. Znovu som na tvári cítila horúce slzy, ktoré sa nedali zastaviť len tým, že si budem nahovárať, ako už nikdy viac pre nikoho nevyroním jedinú slzičku...

__________________________________________________________________________________

Oukej...oukej....jedna šesť..:D ale nieeee:D xD dnes mi hrabe...:D toto bol ŠPECIÁLNY dielik , a viete prečo??

1. prvé špeciálne venovanie patrí Ree:)---proste za všetko, že to číta, komentuje, zaujíma sa, číta staršie poviedky a uháňa ma k písaniu pokračovania:D

2.druhé špeciálne venovanie patrí Twigirl, ktorá mi vždy pomôže a poradí, pomôže mi vychytať chybičky a upozorniť na časti, ktoré nie sú celkom v poriadku:) ďakujem

3. tento dielik teda špeciálne venujem všetkým mojím špeciálnym čiateľkám(prípadne čitateľom xD)

4. a posledná špecialitka, bola dĺžka tohto dielu:D ešte nikdy som niečo takto dlhé nenapísala (myslím xD)

5. už tu končím a fakt špeciálne všetkým ďakujem a špeciálne vás všetkých prosím, aby ste mi to zanechali komentík ako sa vám poviedka páči:) ĎAKUJEEEEEM:D:D::D:D:D

← →

zhrnutie

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek P.S. I love you 9: