Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » P.S. I love you 8

22.09.2009 (12:00) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2815×

8. Čo bolo a nebude

Bella:

„ Ideme k vám?“ spýtala som Embryho, keď sme míňali prvé domy v La Push. Strelil pohľadom smerom ku mne, otvoril ústa...a zavrel ich. Potom sa znova nadýchol a prižmúril oči.

„ Ehm...vlastne nie...u...u Jareda bude taká...menšia párty, myslel som si, že by sme si tam mohli spolu zájsť...vieš len zopár priateľov...“ pousmial sa.

Onedlho sme už zastavili pri celkom veľkom dome- z vnútra sa už ozývala hlasná hudba a smiech ľudí.

„ Koľko je to tých ´pár´známych?“ naznačila som vo vzduchu prstami úvodzovky. Zahryzol si do pery, rukou si zozadu zašiel do vlasov a ospravedlňujúco sa usmial.

„ Noo...kamoši odtiaľto a ešte pár kamošov zo Seattlu..a tak...“

Prudko som vydýchla, pokrútila hlavou. Mohol mi dať aspoň dopredu vedieť. Asi som mu zabudla spomenúť, že nejaké párty kde ju milión ľudí, ktorých vôbec nepoznám, nemám veľmi v láske. Snažila som sa to prvotné nelogické zhrozenie zatlačiť do úzadia ale zatiaľ sa mi to veľmi nedarilo. Akoby si to tiež všimol.

„ Prepáč..asi som ti mal najprv...“ prerušila som ho. „ Nie, to je v pohode, nejako to zvládnem.“ Pokúsila som sa o statočný úsmev, ale asi vyzeral skôr trpiteľsky.

Z domu vyšla nejaká postava s pohárom v ruke. Obzrela som si toho príchodzieho a došlo mi, že je to Paul. Keď sa naše pohľady stretli, zamračil sa a zovrel v ruke plastový pohár. Ten sa pod tým tlakom rozlámal na kúsky. Zaťal zuby a nahnevane zazeral na Embryho.

„ TY!!! Čo si o sebe vôbec myslíš?! Ako sa opovažuj ju priviesť SEM!!Vieš si predstaviť čo sa stane ak-“ Embry mu hneď skočil do reči. „ NIČ sa nestane.“ Povedal chladným hlasom a otočil sa ku mne.

„ Bella, láska, choď dnu...Ja to tu hneď vybavím a prídem za tebou.“ A už ma strkal smerom k dverám. Čo sa to dopekla deje?! Ja teda nikam nejdem.

Zaťato som stála a prekvapene na nich hľadela. Akoby mi tu unikala nejaká veľmi podstatná skutočnosť. Povzdychol ale nepovedal nič. Iba ma rukou znovu objal okolo pása, ale nepritiahol si ma k sebe. Schoval ma za seba, akoby ma chcel pred niečím chrániť vlastným telom. Čo má s tým všetkým Paul? Nevedela som, že má niečo proti mne a už vôbec, že by mal niečo proti Embrymu.

„ Tak to si píš, že si to s tebou vybavím! Dobre vieš, že  toto nemáš robiť! Sam povedal, že...“ Embry ho znova nenechal dopovedať a pokračoval tiež zvýšeným hlasom, rovnako ako Paul.

„ Sam povedal, že by som to robiť nemusel, ale že to nebude problém, ak všetko pôjde hladko a ty to všetko len zbytočne strašne komplikuješ, Paul. Dobre vieš, že rovnaký názor ako Sam má aj Jared s Quilom, vôbec im to navadí a nepripadá im to nijako zvláštne.“ Zdalo sa, že Paul sa rozzúril ešte viac.

„ Keď sme už pri tom, čo si kto myslí. Vieš čo si myslí Jake?! Ten s tým vôbec nesúhlasí a snaží sa presvedčiť Sama, aby ti dohovoril, bohužiaľ zatiaľ neúspešne, ako vidím!“ kričal mu do tváre.

„ Je mi ukradnuté čo si myslí Jake alebo hocikto iný! MNE nebude nikto hovoriť, čo mám robiť, čo sa tohto týka jasné?!“ odstrčil ho a zúrivo naňho zagánil. Bola som v pomykove. O čo tu ide? Niečo mi navráva, že...nie, to tak nebude...nemôže...

Paulovi sa zrazu roztriasli ruky  a triaška mu prechádzala už takmer celým telom. Silno zatínal zuby. Počula ako nimi škrípe a z celej sily zatvára oči. Embry ma posunul ešte ďalej a stále stál predo mnou.

„ A ty mi tu chceš hovoriť, že to čo robím ja, je nebezpečné...“ zašomral smerom k Paulovi. Embry robí niečo nebezpečné? Asi som mimo obrazu...

Po chvíli sa Paul upokojil a narovnal sa. Vzdorovito na nás hľadel a ceril zuby, ako nejaký pes, alebo vlk. „ Ja ťa naučím čo je nebezpečné!“ zašepkal tak, že som ho ledva počula a takmer som ani nepostrehla, ako rýchlo prešiel k Embrymu a jednou rukou ho chytil pod krk.

Zahnal sa a jednu mu vrazil. Embry sa zatackal a palcom si z kútika úst zotrel krv. Vyzývavo pozrel na Paula a šiel k nemu. Paul sa znova po ňom zahnal, ale Embry mu tentoraz uhol a miesto toho mu dal jednu do nosa on. Paul zanadával a držal sa za krvácajúci nos. Stále nadával a syčal od bolesti, keď sa mu Embry naposledy prihovoril nebezpečným hlasom. Až mi mráz prešiel po chrbte.

„ Toto bolo naposledy. Teraz pôjdeme dnu a už to viac rozoberať nebudeme.“ Chytil ma za ruku a viedol ma dnu.

Len čo sme vošli nasadil nadšený úsmev, zato ja som bola čím ďalej tým viac sklesnutá. Všade sa premávali jeho kamaráti, z ktorých zopár bolo aj na mojej oslave, no polovicu z nich som nepoznala ani po mene. Pomedzi nich sa vlnili dievčatá ako nejaké špirálové stužky. Takmer okolo každého z nich boli omotané aspoň dve baby. Bolo mi z toho zle. Väčšina z nich už bola v podnapitom stave, smiali sa a tancovali. Takmer som si nepočula vlastné myšlienky. Vtipné že?

„ EMBRY!!!!“ skríkli naraz dve blondínky a vrhli sa naňho. Jedna sa mu rovno prisala na ústa a začala ho vášnivo bozkávať. On tam len stál a nerobil nič. Nemohla som tomu uveriť. Myslela som si, že ma má rád...že ma ľúbi. Bola som naivná. Naivná malomestská hlupaňa!

Tak a máš to!!! Dobre ti tak!

To nie je možné...

Čo si čakala? Veď sa pozri aký je sexi...uuu a to pozadie..

Je predsa viac než len to! Ale prečo mi to robí?! Je taký veľký problém sa odtiahnuť od nej preč? Ibaže...

Presne tak...Došlo ti to. Trvalo ti to dlhšie, než som čakala. Pozri sa na seba! Čo na tebe vidí?!

Cítila som ako ma pália oči. Vytrhla som ruku z jeho teraz už slabého zovretia a rozbehla som sa preč.

„ Uuuups!!!“ začula som ešte blondínu ako sa poriadne nahlas zachichotala, ale neobzerala som sa. chcela som odtiaľ čím skôr zmiznúť. Vedela som, že toto celé je zlý nápad. Vedela som, že raz príde čosi podobné. Čo som vlastne čakala?! Jej som nesiahala ani po päty. Dokonale sa k nemu hodila. Bola jeho pravý opak ale napriek tomu by spolu dokonale ladili. Panebože, ako pokojne o tom dokážem premýšať?! Vlastne ani nie pokojne, opravila som sa v duchu. Stále vzlykajúc som bežala preč, ďaleko odtiaľ. Vonku už bola tma, stmievalo sa skoro.

Pribehla som až k lesu, nezamýšľala som sa nad tým kam idem, chcela som len ujsť. Nič viac, nič menej. Ako mi to mohol urobiť??? Tak to bolí. Ako mohol??? Počula som ako za mnou niekto volá moje meno. Nevnímala som to. Vbehla som do lesa. Chcela som sa stratiť medzi stromami a viac nenájsť cestu von. Želala som si, aby som v lese natrafila na perníkovú chalúpku, kde by bývala stará škaredá ježibaba a chcela by si ma upiecť, zabiť ma, hocičo. Všetko bolo lepšie než toto. K bolesti z tohto sklamania sa znova pridal ten ubíjajúci pocit prázdnoty, nevedomosti, pocit bezradnosti. Opäť som nevedela, čo sa deje. Ale deje sa niečo zlé, veľmi zlé. Tým som si bola istá.

Bežala som ďalej, stále som za sebou počula niekoho kričať z plného hrdla moje meno. Zrýchlila som ešte viac. Veľa som padala, bolo mi to jedno. Zakopávala som, vetvičky mi šklbli vlasy, kolená a lakte som si odierala o ostré kamene a korene stromov. Nechcela som sa zastavovať. Moja myseľ už bola totálne vygumovaná, keď náhle ticho preťalo hlasné zavytie. Od ľaku som vykríkla. Vlci! Čo sa ešte môže stať? Pri najhoršom si ma nejaký nájde a roztrhá ma na kusy. Povedala som pri najhoršom? Myslela som pri najlepšom. Ale aj  to o chvíľu utíchlo. Počula som už len svoje divo búšiace srdce, svoj zrýchlený dych a konáriky praskajúce po mojimi topánkami.

Znova som zakopla. Horko- ťažko som sa pozbierala zo zeme.  Po tvári mi stekali horúce slzy ale vietor, ktorý sa odrazu zdvihol ich zatláčal späť na miesto. Vtedy som si prisahala, že kvôli nikomu už nevyroním ani slzu. Nikto za to nestojí. Ach, čo by som dala za to, aby tu bol teraz Edward, objal a ma povedal mi, že všetko bude zas v poriadku, tak ako vždy...

Nezastavovala som, aj keď mi už ubúdali sily. Bežala som z posledných síl a už som začínala byť zúfala, že nezájdem dostatočne ďaleko. Nedívala som sa pod nohy. Videla som už len ako sa jedna zo skál približuje k mojej tvári, padala som na zem. Pocítila som už len niečo horúce a lepkavé na hlave, akoby mi tam niekto zabodol šíp rozpálený do biela. Zo zápachu mojej vlastnej krvi sa mi zdvihol žalúdok, ale už som to takmer necítila. Nič som nevidela, pohltila ma čierno čierna tma a nakoniec som dosiahla presne to, čo som si želala už odkedy som vkročila do tohto  lesa. Nie, nenašla som síce žiadnu čarovnú chalúpku, ale zato som už necítila nič. Žiadna bolesť. Ani fyzická ani psychická. Uľavilo sa mi a nechala som sa unášať vlnami blaženej nevedomosti...

---

Nie, ja odtiaľto nechcem ísť preč! Nechajte ma!

Kričala som v mysli na čiesi ruky, ktoré mi prikladali niečo studené a mokré na hlavu. Samovoľne sa mi začali otvárať oči. Pár krát som musela zamrkať aby sa mi vyjasnilo videnie. Chvíľu bolo všetko zahmlené, len tmavé a žiarivé svetelné machule. Keď sa mi zrak konečne zaostril, prvé čo som uvidela, bola Embryho utrápená tvár skláňajúca sa nado mnou. Prepaľoval ma pohľadom, ale ja som mu nedokázala pozrieť do očí. Možno som si poriadne udrela hlavu, možno som sa aj pomiatla, ale rozhodne som nezabudla.

Pokúsila som sa posadiť, ale steny okolo sa začali krútiť ako na kolotoči.

„ Idem domov. Hneď.“ Zachripela som potichu.

„ Odveziem ťa.“ Povedal rovnako potichu. To by som ale ja nezvládla. Aj keby som mala ísť pešo, radšej podstúpim dvadsať kilometrovú peši túru s rozbitou hlavou, než sa ním viesť pätnásť minút v uzavretom priestore.

„ Porozprávajme sa, Bella prosím.“ začal smutným hlasom. Ešte ani nedokončil vetu a už som krútila hlavou a zakrývala si dlaňami uši. Nechcem ho počúvať. Nebudem ho počúvať. Nie teraz, nie takto...

„ Nechcem to počuť. Chcem ísť domov. Ale nie s tebou.“ Povedala som odmerane. Pozrela som naňho a hneď som to oľutovala. Nie nie nie nie nie Bells!!! Nebudeš ho ľutovať, že sa trápi!!!

Len čo mi napadla oveľa prijateľnejšia možnosť, začala som šmátrať po vreckách. Asi po minúte sa mi odtiaľ podarilo vyloviť mobil a vytočila som Edwardove číslo. Až keď to vyzváňalo, došlo mi, že je preč. Stiahlo mi žalúdok. No čo, aspoň si pokecáme. Ešte to párkrát zazvonilo, keď to niekto zdvihol.

„ Haló???“ ozval sa z mobilu ženský hlas. Ani neviem prečo, ale okamžite som to zložila.

Vytočila som iné číslo. Hneď po prvom zvonení to zdvihla.

„ Belli? Stalo sa niečo???“ pýtala sa naliehavo Alice.

„ Nie nie...som v pohode...len..mohla by si po mňa prísť? Som...v La Push...“ snažila som sa ju upokojiť, ale zdalo sa, že som dosiahla pravý opak.

„ Dokážeš sa dostať aspoň k hranici?“ spýtala sa rýchlo. Čože? K akej hranici?

„ Zavediem ťa tam...“ zašepkal niekde blízko pri mne Embry. Tak fajn, potom tam bude Alice, tú chvíľku snáď nejako zvládnem.

„ Okej Alice, myslím, že to zvládnem.“ Znova som sa prihovorila do telefónu.

„ Hneď som tam.“ Dodala a zavesila.

„ Tak poďme.“ Postavila som sa a zamierila k dverám. Znova sa so mnou všetko začalo točiť. Zachytil ma pár horúcich rúk. No tentoraz som ich striasla. „ Nedotýkaj sa ma!“ zavrčala som naňho a on hneď s  bolestivým povzdychom spustil ruky.

Cestou sa znova párkrát pokúšal prehovoriť ale nedovolila som mu povedať nič- už žiadne ďalšie lži. Nech je to ako chce, v tejto chvíli by nepomohlo nič. Teraz chcem byť len sama. Bez neho. Bez všetkých. Možno je to tak lepšie. Budem sa tváriť, že sa nič nedeje. Aspoň na chvíľu...

___________________________________________________________________________________________

Za túto kapitolku ďakujte Ree a kacikacke, bez nich by som sa k tomu dnes asi nedokopala:)

dúfam že sa vám to páčilo, tí čo nemajú Embryho v láske, si určite prišli na svoje xD

ďakujem sa komenty, aj keď cih bolo v minulom dieliku pomenej, ale to vôbec nevadí:) každý jeden cením:):) vďaka za podporu:)

P.S.:

Viem že pre niektorých je náročné napísať aj len koment kde sú smajlíci, ale bola by som rada, keby každý kto si to prečíta aspoň niečo napíše, aby som mala aspoň aký- taký prehľad koľko ľudí to číta:)

← →

zhrnutie

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek P.S. I love you 8: