Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Je aj láska návyková? - 5. kapitola

08.10.2009 (20:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 5245×

5. kapitola

Alice

Boli sme na ceste do jedálne. Fuj, zase sa budeme musieť tváriť, že nám tie brečky, čo jedia ľudia, chutia. Ségra bola akurát dosť vytočená z toho Edwarda, čo sa rozhodol, že ju pretiahne. Ani sa jej nedivím, ona si totiž radšej vyberá sama, koho ošuká. Ako tvrdí – radšej velí ako sa podriaďuje. Mne sa však nechcelo rozmýšlať nad Belinými problémami. Nemohla som zabudnúť na víziu, ktorú som mala na angličtine. Konečne som spoznala tvár chalana, do ktorého sa zamilujem. Sakra holka, ty si si teda vedela vybrať. Ten chalan bol fakt na zahryznutie. Medovo blonďavé vlasy sa mu vlnili okolo tváre a potom tie oči. Ty môj Boh, nádherne čokoládové s mihalnicami skoro až do neba. Ty kokso, ja som sa asi zamilovala už teraz.

S úsmevom som vošla do jedálne. Vedela som, že on tam už bude. S Bellou sme si išli pre nejaké „rekvizity“ a posadili sme sa k stolu. O pár stolov ďalej sedel ten môj chutnučký cukríček spolu s tým dementom, čo mi chce pretiahnuť ségru.

„Poď Jazz, veď sa ti tá Alice páči. No uznaj, že by si jej to tu najradšej urobil. Teraz alebo nikdy,“ prehovoril ten dement.

Vypleštila som oči. Čo si ten dement o sebe myslí? Síce ma potešilo, že cukríčkovi sa páčim, ale to, že by mi to chcel „spraviť“, tak to bolo trochu silné kafe. I keď na druhej strane, hmm, no, nie je to až taký zlý nápad. Síce som „to“ ešte s nikým nerobila a môj úžasný bratček Emmett si ma rád doberal vetami typu: Si posledná panna v rodine Alice, ešte chvílu a budem si myslieť, že si lesba alebo Alice, keď ti to nemá kto spraviť, ja sa hlásim dobrovoľne. Aj napriek tomuto všetkému, by som si to s tým blonďáčikom vedela predstaviť. Čo vedela predstaviť? Ja si to s ním aj rozdám, ale až príde ten správny čas.

„Počkaj Edward, neblbni. Takto ich nezbalíme,“ oponoval mu cukríček.

Aspoň, že môj cukrík to má v hlave v poriadku. Bóžinku, on je tak slaďučký. Na žožratie. Znovu sa ozval ten dement.

„Čo by nie? Každú sme takto dostali, s tými dvoma nebude problém. Poznám babenky ako je ona, snaží sa hrať nedostupnú.“

Ten chlapec to má vážne v hlave vygumované. Už som sa tešila ako mu Bella znovu zrazí hrebienok.

„Alebo sa snáď bojíš?“ neprestával rýpať.

„Jebe ti? Ja?“ zasmial sa cukrík.

Bolo počuť vrznutie dvoch stoličiek a ja som mala čo robiť, aby som neotočila hlavu smerom k nim. Rýchlo som preletela očami po mojom oblečení. Sakra, ako vyzerám? Najradšej by som vytiahla zrkadlo a prekontrolovala si svoj vzhľad. Halóoo Alice, je tam niekto doma? Začni konečne používať tú vec, čo máš vo vnúri hlavy. Ty si upír, ty vždy vyzeráš dokonale. Konečne sa ozval môj rozum. Ale mu to teda riadne dlho trvalo. Ukľudnila som sa a vyčarila si na tvári úsmev. Neskutočne som sa tešila až sa s ním konečne zoznámim.

Bella na mňa hľadela a ja som si bola istá, že nemá ďaleko od toho, aby vybuchla. Ja som jej hovorila, že to bude ešte horšie a to ešte netuší,  že ani to, čo sa za chvíľu odohrá, ho neodradí od jeho zámeru.

„Ahoj, ja som Jasper,“ predstavil sa a ja som sa usmiala najčarovnejšie ako som vedela.

Júúj, hneď by som po ňom skočila. Z blízka bol ešte krajší. Mňam. Hľadeli sme na seba a pre mňa prestal okolitý svet existovať. Chcela som sa mu predstaviť, no vedela som, že by ma aj tak prerušil ten dement. A samozrejme som sa nemýlila. Kým sme sa mi s cukríčkom pozerali na seba, on prešiel k jednej z voľných stoličiek pri našom stole.

„Sedí tu niekto?“ opýtal sa a zjavne tým vytočil Bellu do nepríčetnosti.

„Nie, ale pokiaľ si sem sadneš, uvoľní sa aj moje miesto,“ odsekla mu naštvane Bella.

„Myslím, že to risknem,“ zasmial sa a odsunul stoličku, s úmyslom sa na ňu posadiť.

Bella pokrútila hlavou, vzala svoju tácku a odišla. Vedela som, že v jej vnútri to vrie. Dement ako videl, že ségra odišla vstal a pozrel na môjho cukríčka.

„Jazz, ideš?“ zavrčal smerom k nemu.

„Nie, ja tu ešte ostanem,“ povedal cukríček a otočil sa ku mne.

„Teda, ak si môžem prisadnúť?“ opýtal sa ma.

„Jasné,“ odpovedala som a v úsmeve mu ukázala dve rady mojich dokonale bielych zubov.

„Dobre, ako myslíš,“ povedal a vybral sa smerom von z jedálne.

Cukrík si práve sadal, keď ho niečo napadlo. Musela som sa v duchu zasmiať, lebo som už samozrejme vedela o čo ide.

„Edward,“ zakričal.

Ten sa otočil a cukrík pokračoval.

„Už sa teším na budúci týždeň.“

„Neteš sa predčasne,“ odvrkol.

Cukrík pokrútil hlavou a s úsmevom si sadol.

„Ty si Alice, však?“ opýtal sa ma.

„Áno, Alice Cullenová. Prosím ťa ten dement, ou prepáč, ten chalan je tvoj brat?“

Jasné, že som to vedela, ale tak musela som sa zo slušnosti opýtať. Aj keď hneď v prvej vete nazvať jeho brata dementom, no zas sa mi niečo raz podarilo. Cukrík sa však nad mojím označením jeho brata len zasmial.

„Hej, je to môj brat a máš pravdu, niekedy sa chová ako dement. Inak tvoja sestra mu pekne skosila hrebienok. Ešte sa nikdy nestalo, že by ho nejaká holka odmietla.“

„Hold, chlapček by si mal zvykať. A tá vaša stávka tomu tiež moc nepomohla.“ zasmiala som sa. Začal sa smiať spolu so mnou.

„Takže ste to počuli?“

„Nedalo sa to nepočuť.“

„Dúfam, že si kvôli tomu nemyslíš o mne nič zlé?“ opýtal sa a jeho úsmev pohasol.

Nič zlé? Dá sa o ňom myslieť si niečo zlé? Jediné na čo som v súvislosti s ním dokázala myslieť bolo, že by som ho zvalila na ten stôl a tam si to s ním poriadne rozdala. Sakra, kde sa toto vo mne berie? Už viem, v mojich víziách. Tým, že si ku mne prisadol, rozhodol o svojom osude. Cukrík ani netuší, čo ho so mnou ešte čaká. Prišla ďalšia vízia: Ja s cukríčkom si to rozdávame v škole na babských záchodoch. Alice, ty jedna nemravnica, ty sa nezdáš.

„Si v poriadku?“ doľahol ku mne ustaraný hlas cukríčka.

Sakra, muselo to vyzerať divne. Keď mám víziu, tak len sedím s očami vypleštenými a hľadím do blba. No čo už.

„Jasné, to mi len občas takto prepína. To si nevšímaj. O čo sme to hovorili? Aha, už viem. Pýtal si sa či si o tebe kvôli tej stávke nemyslím niečo zlé. Nie nemyslím, to tvoj brat sa chová ako dement, nie ty.“

Chvíľu bol ešte trochu prekvapený, ale potom sa jeho pery znovu roztiahli do úsmevu, z ktorého som bola hotová.

„Takže, keď si o mne nemyslíš nič zlé, čo by si povedala na to sa niekde ísť zabaviť? V sobotu budeme s bratom v našom obľúbenom klube Black star. Čo keby si došla aj so sestrou? Aspoň by sme sa mohli trochu viac spoznať,“ povedal a ci páni, on sa začervenal.

Jééj to je na tých ľuďoch také zlaté. Oni sa vedia červenať. Na cukríčkovi to však vyzeralo lepšie ako na komkoľvek inom. V hlave som už videla, že tam budeme a tak som odvetila:

„Skvelý nápad. Určite tam prídeme,“ povedala som.

„Super, teším sa.“

Pozrela som sa na hodiny.

„Už by som mala ísť. O chvíľu bude zvoniť,“ povzdychla som si, zobrala tácku a vstala zo stoličky.

Cukrík tiež vstal  a spoločne sme sa vybrali do školy. K učebni, kde som mala hodinu, sme prišli ako k prvej. Vybrala som sa do triedy, no ešte pred tým som mu stihla zašepkať:

„Neboj sa, tú stávku vyhráš.“

Nečakala som na jeho reakciu a otvorila dvere na učebni. Sadla som si do lavice a začala spriadať plány na zajtra. Musím ísť na nákupy. Potrebujem niečo na seba. Každá holka musí uznať, že osem skríň oblečenia a dve skrine topánok, tak to je pre ženu žalostne málo.

Zhrnutie od petulkape

Zhrnutie od slecinky

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Je aj láska návyková? - 5. kapitola: