Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » All I need is U - 12. Pravda a koniec

14.08.2009 (07:30) • niktoska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1203×

Už o mne vedeli. Vedeli že som tu. Nechcel som to komplikovať. Chcel som to nechať na nich. Na ďalšom ťahu sú oni. Dni som trávil tým, že som sa prechádzal po lese a staral sa o dom. Nikdy som nebol typ človeka, čo rád upratuje a má vo všetkom poriadok, ale tu mi nič iné nezostávalo a začal som variť. Nebolo to nič svetoborné, ale bola to aspoň nejaká aktivita. Keď som bol sám zvykol som si variť, ale odkedy som spoznal Veronicu, tak som prestal. Chodil som spolu s ňou na lov. To ma nasýtilo a ľudské jedlo som už nepotreboval. 

Čakanie ma už unavovalo. Pár krát som niekoho videl, ako ma sleduje z lesa, keď som bol v dome, ale keď som sa chcel priblížiť zmizol. Určite to boli oni. Taktiež čakali, čo urobím ja. Bolo to na nič. Všetci sme vyčkávali a to nemalo zmysel. Zajtra pôjdem za nimi a uvidím, čo sa stane. Ja to tu už dlhšie nevydržím. Chcem ísť za ňou. No zároveň som tu chcel ostať. Bál som sa ísť domov. Čo ak zistila, že on je pre ňu tá lepšia alternatíva ako ja. Bože ako sa nenávidím. Ako nenávidím tento svet. Prečo nie sme len obyčajný ľudia, ktorý nemajú problémy s tým, že ja som vlk a ona upír. Že ja som ten „dobrý“ a ona tá „zlá“.

Na druhý deň som sa chystal do rezervácie. Zamkol som dom a otočil som sa. Stáli tam traja muži. Očividne boli z rezervácie. Všetci traja boli vysoký, tmavovlasý a mali bronzovú pokožku. Jake medzi nimi nebol. 

„Ahoj“ pozdravil som a čakal nejakú reakciu.

„Prišli sme dohodnúť stretnutie“ povedal najvyšší z nich s vážnou tvárou.

„Aha a to ste museli prísť toľkí. Vyzerám až tak nebezpečne?“ povedal som sarkasticky. Bol som unavení z toho čakania. A keďže som nemal na práci nič lepšie, tak som premýšľal a väčšinou bola predmetom mojich myšlienok ona. Už som ju ani nenazýval menom. Bolelo to. A z toho dôvodu som nemal najlepšiu náladu. 

Moja otázka asi nebola hodna odpovedi a ani som sa jej nedočkal. Len tam stáli a pozerali na mňa. No neviem, čo som očakával. Zrazu som počul hlasy. Zrejme ich myšlienky. 

Hej, tak tento zavrel ústa Jakovi. Nevyzerá na to. Jake nás varoval, aby sme si na neho dávali pozor. Ale traja na jedného? To je moc aj na to keby bol upír a mal tu ďalších dvoch kamošov.

Načo tu trčím? Mal som na dnes super plány s Kim. Chceli sme ísť na pláž a konečne byť chvíľu sami. Paul a Embry by to hravo zvládli sami. Veď sme tu len na to, aby sme si dohodli stretnutie po prípade sme ho zaviedli k nám, ak by nemal nič proti.

Fakt vyzerá ako Max. Ani sa nedivím, že si ho s ním pomýlil. Jake je na neho riadne naštvaný. Ešte som ho takéhoto nevidel. Teda hej, po tom čo sa stalo z Veronici a čo urobila. Jaka to úplne vzalo. A teraz krátko po tom ako zomrela Bella a on sa zas dostal do stavu „všetko mi je jedno robte si čo chcete“ sa objaví on s jej fotkou. Zas bude vyvádzať ako malý. Vtedy ho to držalo 28 rokov a ďalšie takéto obdobie neprežijem. Asi si to radšej hodím ako to zažiť znova.

„OK. Takže po prvé čakám na vás už pár týždňov a už by som chcel mať tieto okukávačky za sebou. Po druhé neviem čo som urobil Jakovi, sám netuším ako sa to stalo a prišiel som si tu po vysvetlenie. Po tretie naposledy opakujem neviem kto je Max tak mi dajte s ním pokoj. A za štvrté to stretnutie chcem mať čo najrýchlejšie za sebou takže ideme?“ spýtavo som sa na nich pozrel. Oni iba na mňa hľadeli a nedostali zo seba ani slovo.

„Povedal som ideme a väčšinou to znamená presun z miesta A do miesta B, či nie?“ Už mi to fakt vážne liezlo na nervy, keď sa na mňa pozerali ako na idiota. Asi konečne pochopili význam mojich slov, pretože sa začali medzi sebou dohadovať kedy a ako a čo. Ja mám fakt zlaté nervy, ale toto by hádam dožralo aj svätca.

„Ak by to bolo možné chcel by som sa dostať vášmu náčelníkovi alebo vodcovi alebo alfe alebo to je jedno ku komu v tomto storočí, prosím“ ďalšia sarkastická veta odo mňa. To sa mi nepodobá asi už začínam blázniť. 

„Jake povedal, že ťa máme doviesť čo najskôr, takže ak nemáš nič na práci tak môžeme ísť“ 

Konečne to pochopili, zajasal som v duchu.

„Hurá, konečne sa niečo deje“ povedal som a oni na mňa pozreli akože nechápu o čom točím.

„No je tu problém. My sme sem prišli ako vlci, takže ťa bude musieť niekto odniesť. Nevadí ti to?“ spýtal sa jeden z nich asi bol určený ako hovorca, lebo zatiaľ so mnou hovoril iba on. 

„Prečo? Však môžem ísť aj po svojich či je s tým nejaký problém“ udivene som sa spýtal.

„Rezervácie je odtiaľto vzdialená pár kilometrov a pešo by ti to trvalo príliš dlho. Neboj neublíži to tvojej cti, keď sa necháš odniesť jedným z nás“ zatváril sa posmešne a pri tom ukázal na svojich spoločníkov. 

Tak už som mal plné zuby toho ako ma zaškatuľkovali, podceňovali a ešte neviem čo. Od zlosti som nevedel čo so sebou. Nadýchol som sa a chystal sa ku skoku. Skočil som, premenil som sa a zavrčal na nich. Stáli tam prekvapene. 

„Tak čo bude to? Ideme!“ zavrčal som na nich vo svojich myšlienkach. Oni sa hneď prebrali ako z tranzu, premenili sa a viedli ma hlbšie do lesa. Už som sa nevedel dočkať, kedy ich stretnem všetkých. A hlavne ako na mňa bude reagovať Jacob. A ešte som sa tešil na to ako sa konečne dozviem všetky odpovede na moje otázky.

Asi po pár minútach behu začal les rednúť a v diaľke som videl aj pár domčekov. Konečne sa dozviem pravdu o sebe. Náhle všetci zastavili. Zastavil som tiež a pozoroval ich, čo robia. Premenili sa späť na ľudí, tak som ich nasledoval. Čo ma prekvapilo bolo, že každý z nich bol nahý a mal okolo nohy omotané oblečenie. Každý z nich sa obliekol. Ja som len prekvapene hľadel striedavo na nich a na moje oblečenie, ktoré vždy zostalo na mne aj keď som sa premenil. S tým mali oni očividne problém. Otázky sa kopili v mojej hlave a ja som na ne nenachádzal odpovede. Toto bolo typické pre celý môj života, ale to sa teraz malo zmeniť. 

Keď sa obliekli vydali sa cestičkou do dediny. Každý koho sme stretli sa za nami obzrel. Bolo mi to nepríjemné, ale momentálne som to neriešil. Konečne som bol blízko môjho cieľa. Išli sme celou dedinou až sme sa zastavili na jednom útese. Bol podobný tomu, kde som sa stretol s Jakom. Okolo ohňa sedelo asi 20 ľudí. Vyzeralo to ako zhromaždenie alebo porada. Nikto sa na nás ani nepozrel. Tí čo prišli so mnou si v tichosti sadli a mne pokynuli hlavou, aby som sa tiež posadil. 

Poobzeral som sa dookola. Bolo tam 19 mužov a dve ženy. Všade som cítil vlkolačí pach, ale sústredil som sa na to, aby som ho nevnímal. Stálo ma to veľa námahy, ale keď chcem zistiť kto v skutočnosti som musím to prekonať. 

Muž, ktorý sedel na vozíku, pravdepodobne to bol Billy Black, Jakov otec, začal hovoriť.

„V dávnych časoch, keď už naši prapredkovia ovládali umenie premeniť sa na vlkov napadli našu dedinu pravý vlkolaci. Bol to kmeň indiánov z juhu. Boli to krvilačné beštia, ktoré chceli za každú cenu vyhladiť každého vlkolaka alebo meniča, ktorý sa k nim odmietol pridať. Náš kmeň patril medzi tie, ktoré odmietli a preto im prisľúbili pomstu. Naši muži sa chystali k poslednému boju, lúčili sa so ženami aj s deťmi. V tom sa objavil v dedine muž. Bol slabý a vyčerpaný. Ujali sa ho aj keď vedeli, že túto noc možno neprežije ani on ani oni. Jediné, čo sa im o ňom podarilo zistiť bolo, že sa volá Blake. O Blaka sa starala náčelníkova dcéra. Muži odišli do boja. Boj bol krutý a náš kmeň utrpel veľké straty. Keď v tom sa objavil veľký čierny vlk. Zastal uprostred boja a všetci sa k nemu otočili. 

„Dosť“ všetci cítili vo svojich mysliach veľký tlak. Nikto nemal na výber. Všetci cítili v ňom vodcu, ktorým aj naozaj bol. Pravý vlkolaci dostali od neho príkaz vrátiť sa k svojmu kmeňu a nikdy ho už neopustiť. Tento rozkaz splnil každý bez námietok, dokonca ani ich alfa nemal silu odporovať tomuto príkazu. Keď sa z dohľadu stratil aj posledný vlkolak. Čierny vlk sa premenil späť a užasnutí bojovníci videli ako na zemi leží vyčerpaný Blake. Odniesli ho späť do dediny. Blake sa prebral až o týždeň. Všetci mu ďakovali za záchranu, chceli aby zostal, aby sa stal ich vodcom, ale on odmietol, chcel odísť. Povedal, že nemôže ostať. Bojovníci ho prehovorili, aby zostal aspoň na pár mesiacov. Jedného dňa však Blake zmizol a pár dní na to aj náčelníkova dcéra. Všetci ich hľadali, ale nenašli ani stopu. 

Po pár rokoch všetci pomaly zabudli na to, že existoval nejaký Blake a že zmizol aj s náčelníkovou dcérou, no spomienka na Čierneho vlka ostala. Postupne dostával rôzne mená ako Dark wolf, Alfa álf alebo Čierny princ. 
Až raz sa v dedine objavil muž. Volal sa Samuel. Niektorí bojovníci v ňom spoznali vodcu. Aj vtedajší náčelník a alfa svorky ho nasledoval. Samuel zvolal najvyššiu radu a ukázal im náhrdelník náčelníkovej rodiny. Bol starý a pomaly sa rozpadával, ale hneď všetci vedeli o koho ide. Bol potomok Blaka a náčelníkovej dcéry. Presne aj on, tak ako jeho praotec ostal chvíľu s nimi a potom jedného dňa zmizol.

Za svojho pobytu sa vyhýbal vlkom a väčšinu času trávil sám. Spriatelil sa s jednou z našich dcér a povedal jej svoje tajomstvá. On je vodca. Chráni vlkolakov pred bojmi medzi sebou. Keď je v ľudskej podobe nikto ho nedokáže spoznať, až na vlkov, tí v ňom automaticky cítia autoritu, vodcu. Avšak toto má svoje nevýhody. Pre neho sú vlci aj upíry rovnaký. Nezabíja ani jedných ani druhých, ale nedokáže s nimi žiť dlhšiu dobu. Je odsúdený na večnú samotu. Je nesmrteľný až kým nestretne ženu svojho života a nenarodí sa jeho nasledovník. Potom zomrie, musí. Na svete neexistujú dvaja taký ako on. Maria, tak sa ona volala, sa do neho zaľúbila. Avšak on, tak ako Blake jedného dňa zmizol a ona mu nestihla povedať, že je tehotná. Opustil ju pre inú ženu, ženu svojho života. Ona to chápala a nezazlievala mu to. Nezostalo po ňom nič iba rozpadávajúci sa náhrdelník náčelníkovej dcéry. Marii sa narodil syn. Vychovala ho a o sa stal vlkom. No nebol vodcom. Ona vedela prečo. Nebola ženou jeho života, nebola otiskom. Bola len priateľkou aj keď on bol celým jej svetom. Keď zomrela, jej syn odišiel. Vrátil sa len raz, aby....“

„.... aby stretol syna toho, ktorý zničil život mojej matke“ dokončil hlas nejakého muža. Zdvihol som hlavu a pozrel som sa na narušiteľa tejto magickej atmosféry. 

Bol to šok. Mal som pocit ako by som sa pozeral do zrkadla. Predo mnou stál, vlastne ani neviem kto. Podľa Billyho rozprávanie by to mal byť Blakov potomok, ktorý ale nebol jeho nástupcom. A podľa jeho slov tým nástupcom som ja. Teda aj ja som Blakov potomok, ale ja som vodca a mám brata.

Táto kopa informácií ma zavalila ako hora balvanov. Nedokázal som to spracovať. Jediné, čo mi behalo hlavou bolo: Opustím ju. Opustím ju kvôli niekomu inému. To nemôžem dopustiť. Vedel som, čo musím urobiť. Vyskočil som.

„Prepáčte, ja musím...... ja ....“ môj hlas sa strácal. Rozbehol som sa a v skoku som sa premenil na vlka. Ozvala sa prekvapivá vrava, ale ja som si to nevšímal. Len som utekal. Musel som utiecť odtiaľ. Ďaleko od tých rečí, ale vedel som, že od pravdy sa nedá ujsť. Bál som sa, že ona opustí mňa, ale nakoniec to urobím ja a nebudem mať na výber.

Zrazu som počul ako niekto za mnou beží. Vzápätí som počul niečie myšlienky, ešte som stále som nevedel rozlíšiť ich majiteľov. 

„Stoj! Musím s tebou hovoriť. Viem prečo utekáš. Kvôli nej.“ Aha tak už viem kto je to. Jacob. Otočil som sa a nenávistne som na neho zavrčal.

„Jasné. Ty vieš všetko. Už mi lezieš na nervy a to sa s tebou rozprávam len druhý krát. To je výkon, čo?“ odvrkol som.

„Ja viem. Nemaj strach, je to obojstranné. Len, tiež som ju musel opustiť a nemal som na výber. Ona je teraz bytosť, ktorá nevie milovať. Ona by nemala existovať, je to proti prírode. Mala by byť dávno mŕtva.“

„Prestaň s tým láskavo“ no on si začal premietať v hlave film, čo sa vtedy stalo. Videl som maličké mestečko, skoro celé vyvraždené. Spomínal na Veronicu, ich stretnutie, ako ju videl na love a na ich rozchod. Zachvel som sa. Videl som jej slzy. Jej bolesť v očiach. Pri jej nežnom oslovení „Jake“ ma bodol osteň žiarlivosti.

„Povedal som, aby si prestal“ zavrčal som na neho. Film skončil.

„Čistý rez. To je najlepšie riešenie.“ Pokračoval ako keby som nič nepovedal.

„Čuš už!“ hlas zmĺkol. Ešte raz sa na mňa veľavravne pozrel, otočil sa, odišiel a nechal ma samotného. „Vždy existuje riešenie!“ zrazu mi v hlave zaznel hlas Luciena.

Chvíľu som len tak stál uprostred lesa a vychutnával atmosféru ticha. No Jake sa pravdepodobne nevzdal. Otočil som sa, už vážne naštvaný: „Hádam si ešte nemal dosť?“ bol som pripravený skočiť a dať mu príučku. No nebol to Jacob. Bol to niekto iný.

„Chcem s tebou hovoriť, ale ako človek s človekom. Brat s bratom“ povedal a ja som bol fakt zvedavý čo odo mňa chce. Premenil som sa, no on odbehol do lesa. Keď sa vrátil mal oblečené trištvrťové nohavice. Aha ten ich problém s oblečením. Ja som s tým nemal problém. Zo začiatku môj odev nevydržal premenu, ale keď som sa trošku sústredil tak sa mi podarilo premeniť aj s oblečením a časom mi to nerobilo žiadny problém. Prebehol som pohľadom moje vyšúchané rifle, značkové tričko a koženú bundu. My dvaja sme tvorili čudný pár. Fyzicky sme boli podobný ako vajce vajcu, ale oblečenie nás stavalo do dvoch odlišných svetov. Stáli sme oproti sebe a pozerali sme sa na seba. Prvý prehovoril on.

„Chcel by som sa ti predstaviť, keďže sa tejto milej povinnosti nikto nezhostil“ povedal a uškrnul sa. „Volám sa Maximilian Knighton, pre priateľov Max. Momentálne žijem a pracujem v Londýne.“ Podal mi ruku a ja som mu toto gesto opätoval. Bol som však mierne zaskočený.

Čože? Londýn? Anglicko? prebehlo mi mysľou. Ako zo, že sme sa nikdy nestretli. Pozrel sa na mňa, akože teraz je rada na mne. Ja som však pozeral na naše ruky a bol som úplne mimo.

„Keď som sa ti predstavil, bolo by od teba veľmi milé, keby si mi túto láskavosť oplatil.“ tieto slová prelomili ľady. Zasmial som sa a on sa ku mne pridal. 

„Sorry. Trochu si ma zaskočil. Ja sa volám Matthew Alfa Gubler. Nad tou alfou sa nesmej. Je to dlhý príbeh a raz ti ho porozprávam. Bývam na sever Anglicka v jednom mestečku. Nepoviem presne kde, lebo.... vlastne to je jedno, mám na to veľmi osobný dôvod.“ spýtavo sa na mňa pozrel.

„Mám na teba jednu otázku. Dúfam, že to nebudeš brať ako drzosť. Ak nechceš, tak mi nemusíš odpovedať.“ povedal opatrne.

„OK. Ale asi viem čoho sa to bude týkať.“ prikývol som mu.

„Odkiaľ poznáš Veronicu?“ pri zvuku toho mena som sa trhol.

„Je to.... vlastne bolo alebo je.....ja neviem. Jednoducho ju poznám a teraz neviem čo s ňou..... čo s nami.“ Odmlčal som sa na chvíľu a hľadal tie správne slová aby som mu to vysvetlil.

„Asi nechápeš čo? Ono je to troška komplikované. Vieš do dnešného dňa som o sebe nevedel nič, okrem toho, že sa dokážem premeniť na vlka, že som Ochrancom a Alfou álf. Toto bolo napísané v liste, keď zomreli moji rodičia. Odtiaľ pochádza moje druhé meno. Luc, to bol môj adoptívny otec a jediný otec, ktorého poznám, si myslel, že je to dobrý nápad, aby som nezabudol kto som. No teraz, keď som sa dozvedel kto som, čo som a čo ma čaká v živote. Nechcem Veronicu opustiť pre nejakú inú a pri tom vedieť, že nemám na výber, no nemám odvahu to s ňou skončiť narovinu. Som zbabelec. Príliš ju milujem, ale ani to zrejme nestačí. Poznám ju, keby som to teraz s ňou skončil priletí sem ako víchor, otrieska ma o najbližší strom a presvedčí ma, že je to blbosť a ja jej samozrejme uverím.“ vysvetľoval som mu neviem, či ma chápal, ale stále prikyvoval hlavou. 

„Vieš, celkom ťa aj chápem. Neprišiel som sem kvôli tebe. Prišiel som sem, aby som zabudol. Zabudol na ňu. Volá sa Alexia. Vysoká, tmavovlasá s čiernymi očami a nosom večne zaboreným v knihách. Zrazili sme sa raz pred knižnicou. Otiskol som sa do nej. Zrazu sa svet prestal točiť okolo Slnka. Stredom môjho vesmíru sa stala ona. Počkal som si ju pred knižnicou, že ju niekam pozvem. Vtedy som ju videl s ním. S jej snúbencom. Lord Trevor Draker. Vyzeral s ním taká šťastná. Preto som sem prišiel. Viem, čo s normálny človekom spraví otisk. Je to niečo čo nepatrí do ich sveta, ale do nášho. Nechcel som ju zmiasť. Ona je šťastná vo svojom normálnom svete. Nechcem ju sem vtiahnuť len na základe nejakého blbého otisku.“ Povedal a ja som ho na moje prekvapenie chápal.

„Aspoň máme niečo spoločné“ poznamenal som.

„Ale čo s tým?“ povzdychol som si viac menej len sám pre seba. Vedel som, že musím vymyslieť niečo, čo Veronicu odradí od príletu sem, no na druhej strane som jej nechcel ublížiť. Bolo to komplikované. Nechcel som jej ublížiť, tým, že raz odídem.

Napísal som jej, že sa idem na výlet Maxom do jeho rodnej dediny a že tam nie je pošta, tak neviem, kedy sa jej ozvem. Ona nevedela, že Max sa narodil v La Push, čo mi celkom hralo do karát. 

S Maxom som sa zbližoval čoraz viac. Mali sme spoločné záujmy a podobné problémy. On mi rozprával o svojej mame a ja o Lucienovi.  

Čas rýchlo utekal. Písanie listov pre ňu bolo čoraz zložitejšie. Ja som sa s tým už zmieril. Nechcel som jej ublížiť, ale jednoducho nemám na výber. Raz by sa to určite stalo.

Blížil sa október a tiež aj výročie Lucienovej smrti aj keď mi to nenapísala vedel som, že bude pri jeho hrobe. Bude čakať na mňa. Prvý krát za celý môj života som tam nešiel. Bola tam ona. Ona držala stráž. Keby som tam išiel, bolo by to len horšie. 

Už som ju nemohol ďalej trápiť. Bol som zbabelec. Namiesto toho, aby som jej to povedal do očí. Napísal som jej to. Žiadne vysvetlenie. Žiadne dôvody. Len jedna veta. Je koniec. Pre mňa to znamenalo koniec všetkého krásneho. No všetci hovorili, že raz príde otisk a ja na ňu zabudnem. No ja nikdy na ňu nezabudnem to sa nedá. No ona mi nie je súdená.

Ach ako sa mýlili, no ja tiež.

Autor: niktoska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek All I need is U - 12. Pravda a koniec: