Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » All I need is U - 11. Odchod a snúbenec

02.08.2009 (17:00) • niktoska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1308×

„Neboj sa o mňa, dám si pozor. Neustále budem na teba myslieť. A každý deň ti pošlem list. Sľubujem!“ povedal som a zdvihol pravú ruku ako pri prísahe.

„Ak mi čo len jeden deň list nepríde, prídem si po teba. Jasné?“ povedala a usmiala sa. Ja som však vedel, že ten úsmev ju stál veľa síl. Nechcela, aby som odišiel. No bol som poháňaný túžbou zistiť, kto som a tiež som mal strach. Strach, že keď sa tu objavili upíry Veronica zistí, že je jednoduchšie žiť s ňou podobnými ako s nejakým psom. Chcel som jej dať šance, aby zistila, čo chce. Či mňa alebo svojich. Nepovedal som jej to. Viem, čo by mi povedala, že som hlúpy a že ma ľúbi. Ja to viem. Som hlúpy a ona ma ľúbi. Ale podvedome som vedel, že sme iný. Stojíme na opačných stranách. Len jej chcem dať možnosť voľby.

Pobalil som sa rekordne rýchlo. Zavolal som na letisko, aby som si rezervoval letenku na najbližší let do USA, letel za dve hodinky. S Veronicou sme sa nestihli ani poriadne rozlúčiť. Nechcel som jej to robiť ešte ťažšie. Zbalil som aj Veronicinu fotku. Tú na ktorej som na mňa usmievala, keď som ju fotil.  Ešte som skočil ku Cullenovým po pár inštrukcií a už sme boli na letisku. Stáli sme v objatí. Vedel som, že nemá ani tú najmenšiu chuť pustiť ma a ani ja ju, ale bol najvyšší čas.

„Hneď ako tam prídem ti zavolám a pošlem list. Dúfam, že ti dôjde čím skôr. A potom budem písať každý deň, sľubujem.“ ubezpečoval som ju a ona len mlčky prikývla.

Letiskovou halou sa ozval hlas, ktorý vyzýval cestujúcich, aby nastúpili do lietadla číslo 3458. Bolo to číslo môjho letu. Pobozkal som naposledy ženu, ktorá stála pri mne a smutne na mňa pozerala.

Vrátim sa čo najskôr pomyslel som si. Nechcel som ju tu nechať samu. S nimi. Aj keď som vedel že jej neublížia nedôveroval som im. Boli to predsa upíry. Aj ona je zaznelo v mojej hlave. Tento hlas som nenávidel a stále som sa snažil umlčať ho. Otočil som sa a išiel som do lietadla. Si zbabelec kričal hlas v mojej hlave. Áno som, no a? Neodchádzam len preto, aby som zistil niečo o sebe, ale hlavne kvôli nej. Nezniesol by som, keby som tu bol a ona ma opustila pre nich alebo čo je ešte horšie pre neho. Videl som ako sa na ňu díva. Nepotrebujem čítať myšlienky, aby som vedel na čo myslí. Na ňu.

Toto nebol ten najlepší let. Vedel som to. Prestupoval som aspoň milión krát. Mohol som si počkať dva dni a mohol som ísť priamou linkou. No ja som chcel vypadnúť hneď.

Celý čas som strávil tým, že som sa pozeral von oknom. Nestihol som ísť na lov. Tak som sa sústredil na oblaky a nie na ľudí, ktorých bolo okolo mňa desiatky. Nestálo ma to veľa námahy. Som predsa ochranca ľudí, aj keď potrebujem takú potravu ako skutoční vlci. Nie som ako upíri. Môžem jesť aj ľudskú stravu, ale pre mňa je to ako pre upírov zvieracia krv. Prežijem, no nedodáva mi to silu a slabnem. Potom ako prišla Veronica zvykol som si chodiť na lov s ňou. Keď som si na ňu spomenul tak mi srdcom prešla prudká bolesť a oči sa mi zaplnili slzami. Rýchlo som zažmurkal, aby to prešlo. Vytiahol som si z bundy jej fotku. Pamätám na ten deň, keď som ju fotil. Akurát som sa prebudil a ona sa na mňa pozerala a mala v rukách fotoaparát. A snažila sa ma odfotiť. Strhla sa oň bitka a ja som vyhral. Tak som ju chcel odfotiť. Ona sa nechcela. Naháňal som ju po celom dome. Nakoniec sa náhodou potkla a spadla na zem. Ja som si na ňu sadol, tak aby sa nemohla pohnúť a odfotil som ju. Jedna mi, ale nestačila. Tak som šťukal a šťukal a ona sa smiala a smiala. Vzniklo asi sto fotiek, kde sa smeje a tie som mal rozvešané po celej mojej izbe. Aj keď som tam často nechodil. U Veronici som bol viac doma ako v tej budove, kde som mal zapísaný trvalý pobyt.

Keď som sa konečne dostal do Seatllu, požičal som si auto a vydal sa na cestu do Forks. Cestou som rozmýšľal kde sa ubytujem. Carlisle my poradil, aby som sa zašiel spýtať na policajnú stanicu. Oni by tam mali vedieť, či niekto neponúka podnájom. Ak sa mi to nepodarí, tak potom je jediná možnosť ubytovať sa v Seattli, čo by bolo dosť od ruky. No uvidíme, ako sa to podarí.

Ani som nevnímal cestu, keď sa tu zrazu predo mnou objavila tabuľa WELCOME IN FORKS. Tak už som tu pomyslel som si. Spomalil som sa a všímal som si okolie. Videl som strom, ktorý rástol pri ceste a svoje konáre nakláňal ponad cestu. Biely dom, ktorý stál osamote a strážili ho iba záhony kvetov. Až po chvíli sa začali objavovať domy. Pátral som po policajnej stanici. V tomto malom meste to nemal byť problém a ani nebol. Asi po piatich minútach hľadania som ju objavil. Zaparkoval som auto, vyšiel som von a zamieril som si to dovnútra. Carlisle mi poradil, aby som sa pýtal na Charlieho Swana, miestneho náčelníka polície. Oslovil som prvého človeka, ktorého som stretol.

„Prosím vás, mohli by ste mi poradiť. Hľadám náčelníka Charlieho Swana?“ spýtal som sa. Starší pán v policajnej uniforme mi len ukázal smer ku kancelárii, z ktorej sa ozývalo zvonenie telefónu a monológ náčelníka.

„Len si zvoň. Myslíš, že ťa zdvihnem. Momentálne obedujem, tak to znamená aj keby telefonoval sám prezident, tak by som nezdvihol. Vieš ako dlho som sa na neho tešil...“ v tej chvíli som zaklopal a otvoril dvere. To čo som videl bolo komické.

Charlie (už som ho tak volal vo svojich myšlienkach) sedel za stolom. Pred sebou mal odhryznutý sendvič s kuracím mäsom so šalátom a ukazoval ho tomu zvoniacemu telefónu. Hneď ako ma zbadal tak celý sčervenal a hodil obed na stôl, na ktorom bolo prestreté ako v nejakej nóbl reštaurácii. Usmial som sa a vošiel.

„Dobrý deň. Volám sa Matthew Gubler a práve som pricestoval do tohto úžasného mestečka. Bolo mi povedané, že sa mám najskôr zastaviť tu a zistiť, či náhodou niekto neponúka niečo na prenájom. Nie som náročný stačí len nejaké izbička.“ povedal som na jeden nádych reč, ktorú som si pripravoval celú cestu. Charlie sa na mňa skúmavo pozrel a ešte prežúval sústo, ktoré si stihol odhryznúť pred mojím príchodom. Trpezlivo som čakal, kým prehltne. Ešte to zapil nejakou tekutinou zo šálky. Podľa vône by som to tipoval na bylinkový čaj. Bol som prekvapený, tu by som čakal skôr hamburger a kávu alebo colu.

„Hmmm. No tak. Počkajte chvíľočku. Musím sa spýtať.“ povedal a odišiel von. Ja som zatiaľ poobzeral po kancelárii a získaval tak užitočné informácie o Charliem. Všade bol poriadok, ale na stole bol totálny chaos. Niekoľko spisov bolo na zemi. Zrejme ich zhodil, aby si urobil miesto na obede. Na stole, ale aj na stene boli rozvešané fotky. Na niektorých bol s peknou ženou, zrejme s jeho prvou ženou René. Na niektorých s malým dievčatkom, ktoré postupne rástlo. Spoznával som v ňom Isabellu, ktorú mi opísal Carlisle. Na jednej fotke bola pravdepodobne z nejakej školskej akcie alebo z plesu. Tá fotka bola väčšia ako ostatné a okolo jedného rohu bola pripevnená čierna páska. Tieto fotky som si prezrel len tak zbežne. Zaujali ma však fotky Charlieho a nejakého indiána. Na jednej bol aj s jedným chlapcom pravdepodobne synom toho indiána. To budú oni. Billy a Jacob Blackovi.

Zrazu si niekto za mnou odkašľal. Ani som si neuvedomil, že sa krčím na tou fotkou. Rýchlo som sa vzpriamil a hodil pohľadom na osobu, ktorá ma vyrušila. Bola to žena mohla mať tak okolo 35. Mala tmavšiu pleť a rovné čierne vlasy. Tipoval by som, že je to indiánka.

„Dobrý deň. Čo robíte v Charlieho kancelárii a kto vlastne ste?“ zaútočila na mňa slovne a nepochybujem, že keby si myslela, že má oproti mne nejakú šancu urobila by to aj fyzicky.

„Dobrý deň aj vám. Volám sa Matthew....“ no nestihol som to ani dokončiť, keď spoza nej vykukol Charlie.

„Ahoj drahá“ a pobozkal tú ženu na líce „toto je ....“ zvraštil čelom akoby rozmýšľal nad mojím menom tak som mu ho pripomenul „Matthew Gubler“.

„Ach áno. Matthew Gubler.“ A klepol si rukou po čele. „Dnes sem pricestoval a hľadá si podnájom. Pýtal som sa chlapcov či o niečom nevedia, ale nikto nič. Tak ma napadlo...“ no jeho „drahá“ ho prerušila. Stále som nevedel jej meno. „Áno, to je perfektný nápad a mali by sme aj o starosť menej. Ty si génius drahý.“ Bolo to zvláštne ako sa doplňovali. Určite boli manželia. Niekde som zahliadol svadobnú fotku, ale nevenoval som jej dostatok pozornosti, aby som vedel určiť, že na nej boli oni dvaja.  Charlie sa na mňa pozrel a povedal: „Mám pre vás jeden návrh. Práve som sa preťahoval ku Sue a môj dom je prázdny. Chcel som ho dať na predaj, ale môžem uvažovať aj o prenájme.  Nie je to nič veľké. Len prízemie a jedno poschodie, malá kuchyňa, obývačka dve spálne a kúpeľňa. Je to hneď na začiatku mesta. Trošku ďalej od mesta.“

Aha to bude zrejme ten dom čo som videl pri ceste.

„Jasné to nie je problém. Vlastne to nie je problém, ale je to perfektné. Čakal som nejakú izbietku po prípade dlhú cestu späť do Seattlu a mám rovno celý dom. Super.“ Bol som nadšený. Tak toto som fakt nečakal. Budem mať aspoň súkromie a takto sa mi možno podarí zistiť niečo nenápadnejšie. Dohodli sme sa na cene podnájmu. Bola to len taká smiešna suma plus to, že sa mám starať o dom. To nebol problém. Charlie mi išiel ukázať dom. Za chvíľu sme tam boli a on mi poukazoval snáď každučkú časť toho domu. Boli sme všade. Mal som už toho plné zuby. Chcel som ísť von a zisťovať niečo nové a on ma len zdržiaval.  Ako keby to vytušil, otočil sa ku mne a povedal.

„No na dnes vám už dám pokoj. Cíťte sa tu ako doma a dajte mi naň pozor. Tak dobrú noc“ a otočil sa aby mohol odísť.

„Aj ja vám prajem dobrú noc a ďakujem“ povedal som. Zavrel som za ním dvere a išiel si vybaliť veci. Vybral som si izbu, ktorá bola pôvodne Charlieho. Nechcel som tú po jeho mŕtvej dcére. Videl som tú bolesť v očiach, keď mi ukazoval jej izbu. Všetko tam zostalo nedotknuté. Na policiach a stole boli vrstvy prachu. Síce ani Charlieho spálňa nebola na tom lepšie, ale v jej izbe bolo príliš veľa spomienok a smútku. Nechcel som rušiť pokoj tejto izby.

Keď som sa vybalil vybral som sa na lov. Bol som už hladný. Výhoda tohto domu bola v tom, že bol blízko pri lese. Vzal som si bundu, vybehol a mohol sa hneď premeniť. Vychutnával som si tú slobodu. Zavetril som stádo jeleňov a rozbehol som sa tým smerom. Ulovil som dve srnky a jedného statného jeleňa. Na dnešok mi to stačilo. Ešte chvíľu som len tak pobehoval až som sa dostal útesom. Bolo tam nádherne. V diaľke nebolo vidieť nič okrem mora a slnka, ktoré sa v ňom kúpalo. Keby tu tak bola teraz so mnou Veronica. Keď sa vrátim musím jej zavolať a napísať list. Tak som jej to predsa sľúbil a ja sľuby dodržiavam. Vtom som za sebou počul kroky a otočil som sa. Stál tam prekvapený muž. Asi v takom veku ako ja. Mal hnednú pokožku, čierne vlasy a tmavé oči. Bol to niekto z rezervácie.

„Hej Max, čo tu robíš? Mal si prísť až budúci týždeň. Som rád, že ťa vidím. Už je to skoro 60 rokov, čo som ťa nevidel. Naposledy si tu bol, keď som oslavoval 100, to bol vtedy mejdan. Ani si sa nezmenil....“ ten chalan si ma očividne s niekým poplietol. Keď popodišiel bližšie ucítil som strašný smrad. Bože to čo je. Fuj. O tomto asi hovorili. Ako je možné, že to cítim. Som predsa jedným z nich pomyslel som si. Snažil som sa vyhnúť tomu smradu a zároveň som ho chcel vyviesť z omylu.

„Prepáč, ale s niekým si si ma pomýlil. Ja sa nevolám Max, ale Matthew.“ vysvetlil som mu.

Ach dokelu a čo teraz. Však ako mu vysvetlím, to čo som povedal. Dokelu, dokelu. Mysli Jake, mysli!!!

Čo to počujem? Sú to snáď myšlienka toho chalana. Určite je to vlkolak. Mám mu povedať, kto som. Je tu asi sám. Takto to bude najlepšie. On sa ešte stále nerozhodol, čo mi povie. Tak som zasiahol.

„Neboj. Netreba mi nič vysvetľovať, dokonale to chápem. Ja tiež nie som najmladší. No o trošku starší od teba predsa som.“ a usmial som sa na neho povzbudzujúco. Toho asi zarazilo. No skôr si myslím, že to, že som mu odpovedal na jeho myšlienky. Z toho som bol v šoku aj ja. Ako je to možné, že počujem jeho myšlienky. Toto sa mi ešte nestalo. Asi to bude tým, že je vlkolak.

„Ako to je možné. Prečo mi odpovedáš na niečo čo som si len pomyslel. Ako to robíš? Prečo to robíš? A čo si zač?“ sypal jednu otázku za druhou.

„Stoj! Nestíham ani registrovať tie tvoje otázky, nieto na ne ešte odpovedať. A odpovedal by som ti keby som vedel odpovede.“ zastavil som prúd jeho otázok.

„Čo??? O čom to hovoríš?  Ako to že nevieš?“ pokračoval zas v tých svojich otázkach. Už mi pomaly liezol na nervy.

„Sakra buď už ticho. Však som ti povedal, že ja nič neviem.“ kričal som na neho a on zrazu stíchol. A stalo sa niečo zvláštne. Zdesene vyvalil oči a otváral ústa, ale žiadny zvuk z nich nevychádzal. Ja som sa tiež pozeral zdeseným pohľadom na neho.

„Čo sa to stalo?“ no on len pokrčil plecami na znak toho, že absolútne netuší, čo sa stalo.

Možno to bude tým, že na mňa kričal, aby som bol ticho. Znelo to ako príkaz od alfy. Počul som jeho myšlienky. Potvrdzovali by aspoň čiastočne Carlislovu teóriu. Tak som to skúsil odvolať.

„Hovor!“ povedal som mu a snažil som sa aby to vyznelo ako príkaz.

„To čo bolo?“ začal, ale ja som ho hneď prerušil.

„Radšej mlč. Neviem, čo všetko sa vo mne skrýva tak na tvojom mieste by som nepokúšal diabla.“ povedal som priateľsky. Zohol som sa, aby som si zdvihol bundu, ktorú som hodil na zem, keď som sem prišiel. Ako som ju zdvihol, vypadla mi z nej Veronicina fotka. Zdvihol so ju a otočil sa naspäť k tomu indiánovi. Ten sa na mňa pozeral ako na smrť. Teda nie na mňa, ale pohľadom hypnotizoval fotku, ktorú som držal v ruke.

„Odkiaľ ju máš?“ a hlavou kývol smerom k fotke.

„Prečo?“ spýtal som sa o pozrel som sa na Veronicinu tvár.

„Vyzerá presne tak, ako jedno dievča, čo som kedysi poznal. Volala sa Veronica Gray a bola moja snúbenica.“ Povedal a v hlase mu zaznel smútok.

Čooo? Nie to nemôže byť pravda. No v hĺbke srdca som vedel, že je. Prečo mi Veronica nepovedala, že tu žila? A že mala snúbenca? A že ten snúbenec bol zhodou okolností  vlkolak? Pre zmenu som sa pozeral zdesene ja.

„Však je to ona? Vidím ti to na tvári. Stále žije, že? Predpokladám, že je upírka.“ To slovo povedal tak opovržlivo, presne ako Edward, keď hovoril o mne. „A ty ju miluješ čo? Kto by ju nemiloval?“ povedal smutne, ale zároveň nahnevane. Otočil sa a rozbehol sa do lesa. Kým sa premenil tak stihol zvaliť od zlosti pár stromov. Ja som sa len zmohol na prekvapený pohľad. Keď sa dostal tesne ku lesu posledný krát sa otočil smerom ku mne, premenil sa na vlka a zmizol. Ja som len pokrútil hlavou. Ponorený do svojich myšlienok a spomienok som sa premenil na vlka a utekal som k bielemu domu. Tomu, ktorý bol nateraz mojím domovom. Prišiel som domov zavolal som Veronice a začal som písať list. Nedokázal som jej povedať ani napísať to, čo mi povedal ten chlap. Nedokázal som to vstrebať do seba. Jednoducho som tomu nemohol uveriť. Ona mala snúbenca a stále ju miluje aspoň si to myslím. Všade, kde sa pohnem je niekto kto ju chce alebo miluje. Prečo som od nej odišiel. Mal som ostať pri nej a urobiť to čo som chcel. Požiadať o ruku a zostať s ňou až do smrti alebo do konca našej existencie. Sakra.

Autor: niktoska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek All I need is U - 11. Odchod a snúbenec: