Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Znásilnená - 9. kapitola

11.12.2011 (17:15) • KatarinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2464×

9. kapitola

„Chutí ti?“ Úplne som sa zľakla. Myslela som, že som tu sama. Otočila som sa a vo dverách stál...

Pohľad Bella:

„Čože? Ach, áno,“ povedala som a otočila sa späť k tanieru. Nemám dôvod sa červenať, tak prečo sa mi sfarbujú líca?

„To je naozaj zaujímavé. Mne toto nikdy nechutilo. Ako to môžeš jesť?“ opýtal sa Emmett so zjavným záujmom.

„Čože? Ach, je to jedlo ako ostatné. Čo jedávaš, keď ti nechutia obyčajné cestoviny?“ Zdvihla som hlavu. To by ma naozaj zaujímalo, veď kto nemá rád cestoviny?

„Ja zvyčajne nejedávam... Akoby som to povedal?“ Nejedáva? A z čoho má potom také svaly?

„Myslím, že nechápem, ako to myslíš,“ povedala som pomaly.

„No...“

„Emmett?!“ ozval sa zrazu za jeho chrbtom Edward.

„Rose ti odkazuje, že máš prestať s tým, čo robíš.“ Vrhol na neho pohľad plný hnevu. Prečo? „Lebo... No... Máš ísť proste za ňou. Ona ti určite povie, čo ťa čaká!“

O čom to hovoria? Neviem prečo, ale pripadám si divne. Jasné, že viem prečo! Lebo som v cudzom dome a rozprávam sa s úplne cudzími ľuďmi, ktorých som spoznala pred pár minútami. Čo si to tu nahováram? Veď to vôbec nie je divné!

„Prosím, ospravedlň môjho brata. Má zvláštne obdobie,“ povedal a sadol si na stoličku oproti mne.

Nezmohla som sa na odpoveď, iba na slabé prikývnutie. Konečne som vzala do ruky vidličku a začala jesť. Tie cestoviny boli vynikajúce. Pani Cullenová je skvelá kuchárka, tak prečo jej syn nejedáva? To nie je logické! Musí jesť! Inak by zomrel. Nedáva to zmysel, ale keď sa na to pozriem z iného uhlu, tak čo v mojom živote zmysel má?

Nie! Zakázala som si myslieť na to, čo sa stalo. Na všetko! Chcem začať od začiatku. Chcem zabudnúť na minulosť, vymazať ju, spáliť spomienky. Zničiť všetko zlé, čo sa mi kedy stalo. Ale ak chcem začať naozaj od začiatku, musím zničiť aj to dobré! A čo v mojom živote bolo dobré? Nie! Nebudem na to myslieť! Už nevyroním ani jednu slzu pre minulosť!

Ale hneď na to sa mi preliala jedna slza. Stiekla mi po tvári a kvapla na okraj taniera. Zdvihla som hlavu a zbadala ako ma Edward uprene pozoruje svojimi zlatými očami. Otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, ale nakoniec ich zavrel. Čo chcel povedať?

Chcela som sa ho na to opýtať, ale kebyže otvorím ústa, vyšiel by mi z nich iba bolestný ston. Ruka mi opatrne skĺzla dole a na brucho. Ozvala sa tá istá tupá bolesť ako minule. Sklonila som pohľad k tanieru, aby nevidel tú bolesť v mojich očiach. Nechcem im pridávať starosti. Už aj tak pre mňa veľmi veľa.

„Jasper!“ vykríkol niekto v dome. Edwardovi sa v očiach zjavil strach. Nechápala som, čo sa deje. Zrazu som zacítila krv. Jasperovu? Z ruky mi vypadla mi vidlička a cítila som, že padám zo stoličky. Opäť som sa ocitla v tme.

Pohľad Edward:

„Ja ho zabijem!“ rozčuľovala sa Rosalie.

„Počkaj, zavolám ti ho?“ opýtal som sa so smiechom. Rosalie zavrčala a ja som išiel rýchlo do kuchyne, lebo Emmett by bol schopný Belle povedať aj to, že sme upíri.

„Myslím, že nechápem, ako to myslíš,“ ozvala sa Bella slabým hláskom vtedy, keď som vošiel do kuchyne.

„No...“ Mal by som počkať a poslúchať akú výhovorku si Emmett pripravil, ale keď ho Rosalie počula... no niekedy ľutujem, že mám dar čítať myšlienky. Radšej nenechám nič na náhodu.

„Emmett?!“ ozval sa v momente, keď otváral ústa.

„Rose ti odkazuje, že máš prestať s tým, čo robíš.“ Škaredo som sa pozrel jeho smerom, ale musel som sa ovládať, aby som sa nezačal smiať. Rosalie myslela na to, že dá Emmettovi menšiu pauzu s “nočnými aktivitami“. „Lebo... No... Máš ísť proste za ňou. Ona ti určite povie, čo ťa čaká!“

Ako krotký baránok sa pobral z kuchyne. A tým ma nechal s Bellou osamote.

„Prosím, ospravedlň môjho brata. Má zvláštne obdobie,“ povedal som a sadol si na stoličku oproti nej. Prečo nevyužiť túto chvíľu na to, aby som sa o nej niečo dozvedel?

Len prikývla a sklonila hlavu. Ako sa jej mám prihovoriť? Bojím sa, že poviem niečo, čo by ju vystrašilo, nahnevalo alebo dokonca rozplakalo. Ako mám začať naoko nenútený rozhovor?

Zrazu kvapla na kraj taniera jedna Bellina slza. Nechcem, aby plakala! Prečo plače? Bolí ju niečo? Chcel som sa jej to opýtať, ale vtedy zdvihla hlavu. Pozrela sa mi do očí a v jej očiach som zbadal otázku, strach a bolesť. Radšej som zatvoril ústa a bol potichu. Nebudem ju nútiť, aby mi rozprávala o svojich pocitoch. Možno by som bol rád, kebyže sa mi vyrozpráva a vyplače na ramene. Ach, prečo jej nemôžem čítať myšlienky? Možno by to celú vec uľahčilo! Ale pre koho? Bolo by to ľahké pre mňa. A Bella? Určite by ju to desilo a...

Krv?! Krv? Ak cítim krv, tak krváca Bella! Prísun nepotrebného kyslíka som okamžite zastavil.

„Jasper!“ vykríkol zrazu Emmett a Bella v tom momente pustila vidličku a oči sa jej zatvorili. Chytil som ju skôr, než mohla padnúť na zem. V tom momente sa všetci, okrem Jaspera, Emmetta a Alice, zjavili v kuchyni.

„Čo sa deje?“ vyhŕkla Rosalie a Carlisle v ten istý moment.

„Ja neviem! Carlisle, čo je s ňou? Zacítil som krv a zrazu odpadla! A kde je Jasper?“ kričal som vetu za vetou.

„Edward! Upokoj sa!“ kričal na mňa môj otec. „Musím ju zobrať do nemocnice! Tu ju nevyšetrím! Nemám na to potrebné zdravotnícke nástroje.“

Okamžite som bol pri aute a kládol ju na zadné sedadlo. Už som chcel nasadnúť dopredu vedľa Carlislea, ale zastavil ma.

„Edward, ostaň doma!“ rozkázal, ale ja som chcel ísť. Musel.

„Ale...“

„Nie! Bolo by to tam pre teba veľmi ťažké,“ povedal a vyštartoval.

V tom mal pravdu. Odolať jej krvi bolo veľmi ťažké. Ale ja som to zvládol.

„Rosalie? Kde je... Rosalie? Kam išla Rosalie, Esme?“

„Predsa s Carlisleom,“ povedala a odišla do domu. Tak Rosalie išla s Bellou do nemocnice a ja musím čakať doma?! O tom sa s Rosalie ešte musím porozprávať!

„A kde je Jasper?“ ozval som sa, keď som prišiel za Esme.

„Emmett s Alice ho odviedli,“ povedala smutne. Trápila sa kvôli Jasperovi.

Skvelé! A čo mám teraz robiť? Čakať? Mám ísť do nemocnice? Čo mám robiť? Nervózne chodenie po izbe mi nepomôže, iba ak by som chcel vyšliapať dieru do koberca.

„Edward?“ ozvala sa zrazu Alice.

„Čo potrebuješ? Nemám náladu.“

„Edward, vieš, mala som víziu. O Belle.“ Okamžite som spozornel.

„A?“

„Ona sa ešte neprebrala, ale Carlisle už vie, prečo odpadla a krvácala. No a ja som videla ako bude na to reagovať, keď jej to povedia.“

„Prečo mi rovno neukážeš tú víziu? A čo sa s Bellu deje? A tá reakcia? Alice, hovor!“

„Nekrič na mňa!“ zvýšila hlas.

„Prepáč, Alice. Povieš mi, prosím, čo sa deje a stane?“ Prikývla a podišla bližšie ku mne.

„Edward, Bella nemôže mať deti,“ povedala smutne. A pokračovala ešte smutnejším hlasom: „Rozhodne sa zabiť.“

„Čože? Kedy? Ako?“

„Edward, veď si bol pri tom, ako to znášala Rosalie.“

„Áno, ale to bolo iné. Ona už nemohla mať deti, už bola upír.“

„No práve! Bella má celú budúcnosť pred sebou. Možno chcela mať o pár rokov deti. A vieš si predstaviť ako jej správa o tom, že nikdy nebude mať deti, ublíži?“

„Áno,“ povedal som a sklonil hlavu. Bella nemôže mať deti. Už sa jej toľko vecí stalo! Do kedy to bude pokračovať?!

„Čo chce Bella spraviť?“ opýtal som sa. Nenechám ju zomrieť! Teraz a ani nikdy. Alice sa pousmiala.

„Vy máte balkón spojený múrikom,“ povedala a čakala, kým prikývnem. „Takže by to malo byť v poriadku.“

„Bella bude chcieť skočiť z balkóna?“ opýtal som sa užasnuto.

„Áno. Konkrétne z tamtoho balkóna, ktorý máte spojený múrikom.“

„Nemôžeme ju nechať osamote,“ povedal som skôr pre seba, ale Alice reagovala.

„To nebude ťažké,“ uškrnula sa.

„Vie o tom ešte niekto?“

„Len ty.“

„Prečo si to nepovedala Carlisleovi?“

„Lebo som videla, že keď ju zachrániš ty, tak...“ Išla k dverám.

„Tak čo?“ Mykla plecami a otvorila dvere.

„Inak, zdvihni to. Volá Carlisle.“ Odišla. Čože? Čo videla? Čo sa stane, keď ju zachránim ja? A čo  mám dvihnúť? Zrazu mi začal no stolíku vibrovať mobil. Pozrel som sa na displej. Carlisle. Uškrnul som sa. Samozrejme, Alice vie všetko.

„Áno? Čo sa deje? Ako je na tom teraz Bella?“ pýtal som sa.

„Spí. Bella...“

„Alice mi povedala, že nemôže mať deti,“ povedal som a povzdychol si. „Prídem a ty mi povieš, prečo sa to vlastne stalo.“

„Myslím, že... Dobre,“ povedal môj otec nakoniec.

„Dobre,“ zopakoval som a zrušil hovor.

Zbehol som do garáže a už som štartoval. V nemocnici som bol o pätnásť minút, lebo som stál v jednej dopravnej zápche. Zaparkoval som vedľa Carlisleovho auta. Vystúpil som a okamžite som spozornel na myšlienky môjho otca. Bol vo svojej pracovni. Rosalie bola v Bellinej izbe. Cez jej myšlienky som videl, ako Bella spí. Bola veľmi bledá.

„Edward,“ ozval sa Carlisle, keď som vošiel do jeho pracovne.

Pohľad Bella:

„Ty suka.“ Zdrapil ma za zápästia, keď som mu nechty zaryla až do kože. Otočil ma k sebe chrbtom a potom tvárou sotil do steny. Na tvári som pocítila ostrú bolesť. Neudržala som sa, podlomili sa mi kolená a padla som na chladnú zem. Ruka mi okamžite vyletela k tvári. Niekto sa zasmial hlbokým, chrapľavým smiechom.

Než som stihla preskúmať moju tvár, začula som aj iný zvuk. Otočila som sa a zbadala so si ten opilec rozopína opasok na nohaviciach. Totálne som stuhla. Moje slzy sa nedali vôbec kontrolovať. Rovnako ako aj vzlyky.

„Nie... prosím... prosím,“ vzlykala som, keď sa ku mne priblížil a opasok sa mu divoko hompáľal v ruke. Zrazu ma schytil za rameno a postavil chrbtom k sebe. Zápästia mi zovrel v jednej ruke a druhou mi okolo nich začal sťahovať opasok.

„Nie!“ vykríkla som a prudko sa posadila. Z ruky sa mi vytrhol nejaký káblik. Obzrela som sa a spoznala nemocničnú izbu.

Spustili sa mi slzy a hlava mi dopadla na vankúš. Slzy mi stekali na vankúš a do vlasov. Ako som sa dostala do nemocnice? Bola som s Rosalie, s Alice. Večerala som, prišiel Emmett a po ňom Edward. Viac si nepamätám. Čo sa stalo? A tá bolesť? Všetko ma bolí. Pretočila som sa, ale dostala som silný kŕč do brucha. Je zvláštne, že moje oči sú po tom všetkom schopné plakať.

„Bella!“ vykríkol niekto. Otočila som uslzenú tvár za hlasom, ale videla som len rozmazane. Niekto pristúpil bližšie ku mne. Pretrela som si oči a zbadala Rose.

„Rosalie?“ opýtala som sa akoby to bol sen.

„Áno. Carlisle!“ vykríkla Rose. Zrazu sa v izbe zjavil Edward a za ním Carlisle.

„Carlisle, Bella si vytrhla infúziu,“ povedala Rose a Carlisle ma zrazu chytil studenom rukou za predlaktie. Okamžite som ruku odtiahla.

„Bella, neboj sa. Chcem ti len naspäť zapojiť túto infúziu.“ Dá sa odolať tým jeho zlatým očiam? Slabo som prikývla a opäť si ľahla na vankúš. Nebol tu aj Edward? To je jedno.

„Prečo som v nemocnici? Čo sa stalo?“ opýtala som sa a Carlisle zrazu znehybnel. Odvrátil sa, zapojil infúziu a potom sa pozrel na Rosalie. Prikývla a Carlisle odišiel.

„Čo sa deje, Rosalie?“

„Bella, ty...“

„Čo ja?!“ Skoro som kričala.

„Bella, je mi to veľmi ľúto, ale nemôžeš mať deti,“ povedala a sklonila hlavu.

„Prepáč, ale asi som ti zle rozumela.“ Hystericky som sa zasmiala. Určite som jej zle rozumela. To predsa nie je možné.

„Bohužiaľ, počula si ma dobre,“ povedala a sadla si na koniec postele.

„Nie, to nie je pravda. Povedz, že to nie je pravda!“ Slzy sa mi opäť pustili.

„Ja viem, ako sa cítiš...“

„Nevieš! Nemôžeš to vedieť!“ kričala som.

„Ale viem. Ja tiež nemôže mať deti.“

„Nechaj ma samú!“ Odvrátila som tvár ani som nevnímala, čo hovorí. Keď som počula klapnutie dverí, rozplakala som sa ako malé dieťa.

Malé dieťa. Ja nikdy nebudem mať malé dieťa. Nikdy. Schúlila som sa do klbka a plakala, až kým som nepadla do hlbokej nočnej mory.

8. kapitola • 10. kapitola

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Znásilnená - 9. kapitola: