Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Znásilnená - 8. kapitola

20.11.2011 (18:15) • KatarinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 3017×

Toto je neprípustné! Nemôžu ma stále obskakovať, akoby som bola nejaká princezná. Nie som! A nie som ani nijako postihnutá, tak nechápem, prečo sa o mňa tak starajú.

Som im za to úplne vďačná, ale pridávajú si zbytočné starosti. Pani... ako sa vlastne volajú priezviskom? Ja ani neviem, ako sa volajú ľudia, u ktorých práve bývam. A dokedy tu budem bývať? A kam pôjdem? Určite im tu zavadziam. Veď predsa bývam v Edwardovej izbe! Kde spáva on?

„Môžem?“ opýtala sa Rosalie v dverách.

„Samozrejme. To sa predsa nemusíš pýtať. Veď ty si tu doma.“

„Správne. A chcem sa s tebou o tom porozprávať. A...“

„My sa s tebou chceme o tom porozprávať,“ povedal Edward a už zatváral dvere.

Rosalie už dávno sedela na konci postele a Edward sa postavil vedľa nej. Rosalie naňho vrhla dosť nahnevaný pohľad a zdalo sa mi, že niečo povedala, ale to sa mi naozaj len zdalo. Ale určite sa mi nezdalo ako Edward pokrútil hlavou a potom sa na mňa usmial.

Áno. Už je to tu! Chcú mi povedať, že im tu prekážam, že so mnou majú veľa starostí, že tu zavadziam. Ale to som mala vedieť už skôr!

„Tak... kto sa chce so mnou rozprávať?“ opýtala som sa. Chcela som oddialiť tú chvíľu, keď mi to povedia. Nie preto, že odtiaľto odídem, ale preto, kam pôjdem. Rosalie už otvárala ústa, ale Edward ju predbehol.

„Chcem sa s tebou rozprávať ja. Aj Rosalie,“ dodal, keď sa na neho opäť nahnevane pozrela.

„A o čom?“ opýtala som sa, aj keď som to veľmi dobre vedela.

„Vlastne o tebe, Bella, “ povedala Rosalie a prisunula sa bližšie ku mne. Edward tam len stál a sledoval ma. A ešte k tomu ma aj znervózňoval.

„O mne?“ Neviem prečo, ale hlas sa mi chvel. Možno preto, čo teraz Rosalie povie.

„No... Vieš, ako sme sa rozprávali. Vtedy, keď si mi povedala...“ Stíchla, pozrela sa na Edwarda. „Musíš tu byť?“

Tomu som celkom nechápala. Prečo ho vyhadzuje z jeho izby? Nepopieram, že by som bola uvoľnenejšia, keby tu nestál a nepozeral na mňa.

„Fajn,“ povedala Rosalie a otočila sa opäť na mňa. Čo je fajn? Kedy sa s ním stihla dohodnúť? Ja som nič nepočula!

„Ide o to, Bella, že sme sa rozprávali s otcom. O tebe,“ povedala Rose.

„A?“ Čo mi chce povedať?

„Vieš... Ja chcem, aby si ostala bývať s nami, ale samozrejme... ťa do ničoho nebudem nútiť,“ povedala a uprene sa mi pozrela do očí.

To myslí vážne? Tomu neverím. Ja som si myslela, že mi idú povedať, že mám odísť A ona mi povie, že chce, aby som s nimi bývala. To bolo ako sen. Nebudem sa musieť vrátiť k... Bola som tak neskutočne dojatá, že mi začali tiecť slzy.

„Nie, Bella, neplač. Prepáč. Zabudni na to. Nechcela som ťa rozrušiť, len som si myslela, že... ako si mi rozprávala o...“ Ona si myslí, že plačem, lebo sa ma dotkla.

„Rosalie. Ja neplačem. Ja... ďakujem, ale mala by som ťa odmietnuť. Kebyže tu ostanem, bola by som vám pridávala ďalšie starosti, už teraz vám ich pridávam, a to nechcem.“

„Bella, ty nám žiadne starosti nepridávaš. Naozaj. Ver mi!“ povedal Edward. Prečo dúfam, že má pravdu a ja tu môžem ostať? Kedy mi začal hovoriť Bella?

„Bella, zostaneš bývať tu?“ opýtala sa ma Rosalie. Prikývla som a Rosalie sa zasmiala. Natiahla sa za mnou a objala ma. Objatie som jej vrátila. Myslela som, že ma Rose hneď pustí, ale ona ma zvierala v kamennom objatí.

„Rosalie?“ ozval sa Edward.

„Prepáč, Bella. Ale som veľmi šťastná, že si sa takto rozhodla.“

Sčasti aj ja, povedala som si v duchu. Ale aj tak nechcem, aby ma stále obskakovali. Ešte musím s Rosalie vyriešiť pár vecí.

„Rosalie? Môžem sa niečo opýtať?“ Cítila som, ako v tvári červeniem, tak som sklopila pohľad.

„Iste. Pýtaj sa, čo len chceš.“

„Ako sa voláš priezviskom? A tvoji nevlastní rodičia?“ Nebolo pre mňa prekvapením, že sa aj Rose aj Edward zasmiali.

„Cullenová. Všetci sa voláme Cullenovci,“ odpovedala Rose. Cullen. Zaujímavé meno. Prikývla som, ale to bola len jedna otázka, ktorú som mala pripravenú.

„A... Rosalie? Kde budem spávať?“ opýtala som sa so stále sklonenou hlavou. Možno, že keby tu nie je Edward, nečervenám sa až toľko.

„Izba pre hostí je oficiálne tvoja,“ povedala Rose. Prečo mi je tak trápne? To ťaživé ticho bolo veľmi výrazne počuť.

„Bella. Chceš sa zoznámiť s ostatnými?“ opýtal sa zrazu Edward. Prekvapene som zdvihla hlavu.

„To by mohol byť skvelý nápad, ale Bella by ešte nemala vstávať,“ povedal Rose pokojne. A to je ďalšia vec, čo musím s Rose prebrať.

„Rosalie. Môžem ťa o niečo poprosiť?“ opýtala som sa opatrne a Rosalie  prikývla.

„Nechcem byť nevďačná ani nič podobné, ale nie som indisponovaná.“

„Myslím, že viem, čo tým myslíš,“ povedala Rosalie a chápajúco prikývla. „Mimochodom, Alice bola nakupovať. A to by nebola moja sestra, keby nespravila obrovský nákup oblečenia pre teba.“

„Myslím, že som ťa zle pochopila.“

„Alice nakupovala. A keď Alice začne nakupovať, tak... Proste nikdy sa nedokáže zastaviť. A aby mala dôvod nakupovať toho ešte viac, tak šatník v hosťovskej izbe, nie prepáč v tvojej izbe, je plný oblečenia.“

„Ako to ona mohla vedieť?“ opýtala som sa a Rose mlčala.

„Dúfala v to,“ povedal nakoniec Edward. V izbe opäť ostalo ticho. Vlastne nie. Moje myšlienky sa prelínali. Bolo toho toľko. Dnes a aj minulé dni... bolo toho na mňa veľa.

Ja im nechcem pridávať starosti a Alice mi už vybavila skriňu oblečenia. Ako vedela, že budem súhlasiť?

„Idem povedať Carlisleovi a ostatným, že si súhlasila?“ ozvala sa zrazu Rosalie a mňa tým vytrhla z myšlienok. Odišla skôr, než som ju stihla zastaviť. Môj pohľad sa okamžite skrútil k Edwardovi. Prečo ma tu s ním nechala? Edward otvoril ústa ale v tom sa otvorili dvere a do izby vošla Alice.

„Ahoj, Bella. Povedala ti Rosalie o tvojej novej izbe?“ Prečo ma každý volá Bella? „Som taká šťastná, že s nami budeš bývať. Chceš sa pozrieť na to oblečenie?“ Čokoľvek, len nech sa vzdialim od Edwarda.

„Dobre,“ povedala som, ale žiadne oblečenie som vidieť nechcela.

„A potom sa poješ zoznámiť s ostatnými. Veľmi sa na teba tešia.“ Alice asi veľmi rada rozpráva. Ale je to také prirodzené, teda pre ňu. „Tak poď! Najprv ti ukážem novú izbu.“

Prikývla som a postavila sa, ale trocha sa mi zatočila hlava a zatackala som sa. Okamžite sa v mojom zornom poli objavila biela ruku a chytila ma za rameno, aby som nespadla. Ten ľadový stisk vo mne vyvolal neblahé spomienky. Okamžite som sa snažila vykrútiť, čo sa mi našťastie podarilo, ale pristála som opäť na posteli. Vzhliadla som na Edwarda, ktorý práve sťahoval ruku k sebe. Pošúchala som si miesto, kde sa ma dotkol, ale stále som mu pozerala do očí. Neviem prečo, ale mala som pocit, že sa topím. Opäť.

„Pomôžem ti,“ ozvala sa Alice a podišla ku mne. Skôr, než sa ma dotkla, som sa sama postavila. Pri dverách som sa ešte otočila a pozrela na Edwarda, ktorý hľadel za nami.

Izba bola hneď vedľa tej, ktorú sme práve opustili. Bola rovnako veľká a nábytok tam bol skoro rovnako rozložený. Na zemi bol bledo fialový koberec. Steny boli natreté svetlou fialovou. V strede bol malý stolík s kvetmi. Na strane oproti dverám bolo veľké francúzske okno, ktoré viedlo na balkón. A zastreté boli tmavofialovými závesmi. Na ľavej strane bola obrovská posteľ s tmavofialovými vankúšmi. Všetko bolo v rôznych odtieňoch fialovej.

Ďalej od postele bola pohovka, podobná tej, čo má v izbe Edward. Na pravej stane boli dvoje dvere. Jedny boli otvorené a viedli do kúpeľne, ktorá bola zladená do jemnej fialovej farby. Druhé, predpokladám, viedli do šatníka. Ale tam som vôbec nemala namierené.

Otvorila som to francúzske okno a pozrela na výhľad. Prekvapilo ma, že sme tak vysoko, a že vidím len stromy a západ slnka. Nádherný západ slnka. Nádherne kontrastoval so smaragdovými korunami stromov. Otočila som sa, že sa o tú krásu podelím s Alice, ale nevidela som ju. Zavrela som okno a opäť zatiahla závesy, tak ako boli predtým. Do izby prenikalo iba tlmené svetlo.

„Alice?“ ozvala som sa do ticha izby. Druhé dvere boli otvorené a svietilo sa v nich. A ozvala sa z nich Alice: „Tu som.“

Prešla som k dverám a nakukla dnu. Alice tam bola a s ňou hromada oblečenia a topánok a neviem čoho všetkého ešte. Keby sa nedržím zárubne, tak padnem. To nebol šatník. To bol normálne obchod s oblečením.

„Čo to je?“ opýtala som sa.

„To je tvoje oblečenie, ktoré som ti kúpila. Práve som ti vybrala sukňu s týmto tričkom. Prezleč sa!“ To nemyslí vážne, však?

„Bella? Vnímaš ma?“ Prikývla som, tak pokračovala: „Za chvíľu pôjdeme dole a ja ťa prosím, aby si si obliekla túto sukňu a tričko. Prosím.“

„Dobre,“ povedala som stále mierne otrasená. Alice prešla okolo mňa a zasvietila lampu.

Padla mi sánka. Ak je toto hosťovská izba, ako vyzerá izba Alice alebo Rosalie?

„Bella? Si v poriadku?“ opýtala sa ma Alice a jemne mnou zatriasla.

„Samozrejme.“

„Dobre. Tak sa bež obliecť. Počkám ťa.“

Zapadla som do kúpeľne a zhlboka dýchala. Toto nemôže byť pravda. To je sen. Určite. Obliekla som sa a ani som nepozerala, čo si vlastne obliekam. Zaregistrovala som len toľko, že je to niečo modré. Vyšla som von a Alice hneď spustila:

„Presne ako som si myslela. Modrá sa k tebe naozaj veľmi hodí. Ešte potrebujeme...“ Nepočula som, čo potrebujeme, lebo Alice opäť zmizla v tej vymyslenej krajne plnej oblečenia. O chvíľu sa vrátila so sandálmi s ramienkom okolo nohy. Položila ich predo mňa a čakala, kým sa obujem.

„Alice? Prečo si mi toto všetko kúpila?“

„Lebo to potrebuješ. A nakupovanie je zábava, nabudúce pôjdeme spolu, čo ty na to?“ Neodpovedala som a radšej sa obula. Ako vedela číslo mojej nohy?

„Alice, ale prečo si toho toľko kúpila?“

„Mňa nakupovanie baví a ty si to tiež obľúbiš. Veď uvidíš.“

„Povedz mi koľko to všetko stálo!“

„Bella, peniaze nie sú to najdôležitejšie. Naša rodina má dosť peňazí. Ani si nevieš predstaviť.“ A to ma má upokojiť? „A ešte sponku.“

„Akú sponku?“

„Sponku do vlasov, Bella. Pozri. Takúto sponku s kvietkom,“ zasmiala sa a ukázala mi sponku. Potom mi ju zapla do vlasov a odstúpila.

„Perfektné! Môžeme ísť?“

„Kam?“

„Ach, Bella. Povedala som ti predsa, že ťa chcú aj ostatní spoznať. Prečo myslíš, že som ťa takto vyobliekala?“

„Neviem. Hrala si sa, že som tvoja bábika?“ opýtala som sa skepticky. Odniekiaľ sa ozval smiech.

„Nie, Bella! To budem robiť až neskôr,“ povedala a pokračovala skôr, než som mohla začať protestovať. „Pozri. Teraz pôjdeme spolu dole. Predstavím ťa zvyšku rodiny a potom sa pôjdeš navečerať. Keď toto spravíš, môžeš sa vrátiť sem. Platí?“

„Nie som si istá,“ začala som, ale Alice ma zastavila.

„A čím? Nikto ťa tam neuhryzne,“ povedala a znova sa ozval ten smiech, ale teraz sa miesil aj so smiechom Alice. „Tak poď, Bella. Neboj sa, budem stále pri tebe,“ povedala a začala ma tlačiť k dverám.

„Počkaj! Ja sa bojím.“

„Nemáš sa čoho báť.“ Otvorila dvere. Najprv vystrčila mňa a potom vyšla aj ona.

Dole schodmi som išla s mierne sklopenou hlavou. Bála som sa im pozrieť do očí a červenala som sa. Nie som zvyknutá, že ma ľudia pozorujú. Zišli sme konečne dole a ja som sa odhodlala zdvihnúť hlavu.

Neprekvapila ma veľkosť miestnosti ani jej luxusné zariadenie. Prečo? Na pohovke sedelo šesť ľudí.

„Toto je Bella,“ ozvala sa Alice a ukázala na mňa. Potom začala ukazovať na členov svojej rodiny. „Rosalie, Carlislea, Esme a Edwarda už poznáš,“ povedala a ja som každému pozrela do očí. Nevravela Rosalie, že sú adoptovaní? Majú rovnaké oči. Prekvapilo ma, keď som v Edwardových očiach zbadala obdiv. Nie, to sa mi určite len zdalo.

„Bella, toto je môj nevlastný brat a švagor – Emmett.“ Ochotne som sa pozrela kam ukazovala. Bola to skvelá zámienka odvrátiť pohľad od Edwarda. Emmett bol vysoký, čiernovlasý a veľmi svalnatý a, samozrejme, mal zlaté oči.

„Ahoj, Bella,“ povedal a vľúdne sa na mňa usmial. Práve vstal, ale... Naozaj Alice pokrútila hlavou a on si potom sadol? Ja mám asi halucinácie. Pre zmenu som pokrútila hlavou ja. Ako by som bola v sne. Musím sa zobudiť!

Alebo som zomrela a takto vyzerá nebo? Možno majú všetci anjeli zlaté oči. Je to zvláštne. Nebo som si nikdy takto nepredstavovala. Keď som bola malá myslela som si, že všade sú obláčiky, na ktorých sedia anjeli a dávajú pozor na svojich blízkych. Vôbec ma nenapadlo, že nebo bude vyzerať takto, že bude tak luxusné a s takými nádhernými anjelmi.

„Bella? Vnímaš ma?“ ozvala sa Alice a jemne mnou potriasla.

„Jasné. Prepáč, čo si hovorila?“ Emmett sa zasmial a Alice pokračovala.

„Toto je môj manžel – Jasper,“ povedala s láskou a ukázala na Jaspera. Aj on má zlaté oči! Je to možné? A je riadne vysoký.

„Vitaj, Bella,“ povedal a široko sa na mňa usmial, čím odhalil raz žiarivo bielych zubov.

A som totálne zmätená! Rose hovorila, že sú všetci nevlastní súrodenci, že ich adoptovali. Prečo sa na seba tak veľmi podobajú? Tie oči a tá farba pleti. To ako rozprávajú. Je to zvláštne. A odrazu to zvláštne nebolo. Bolo mi to jedno. Nejaká zvláštna energia nahradila zmätok pokojom. Ja som naozaj v nebi, kde nikomu nedovolia byť zmäteným, vždy tu vládne pokoj.

„Bella? Kde zase si?“ ozvala sa odniekiaľ Alice.

„Prepáč. Zamyslela som sa. Hovorila si niečo?“ Emmett sa opäť začal smiať. Len tak premýšľam, že koľko hodím denne trávi tým, že sa smeje? Asi veľmi.

„To nemá zmyslel. Poď sa najesť.“ Potiahla ma Alice niekam vedľa. Predpokladám, že do kuchyne.

„Sadni si.“ Podala mi tanier s jedlom a potom sa postavila do dverí. „Hneď som späť.“ A odišla.

Nádherná kuchyňa. Vyzerá ako by ju ešte nikdy nepoužili. Akoby tu vôbec nevarili. Ja mám naozaj halucinácie! Veď predsa musia variť!

„Chutí ti?“ Úplne som sa zľakla. Myslela som, že som tu sama. Otočila som sa a vo dverách stál...

7. kapitola • 9. kapitola

Kto stál vo dverách?

Ďakujem za komentáre k minulým kapitolám. Veľmi ma potešili. Dúfam, že budete komentovať aj túto kapitolu.

Keď už sme pri tom, tak kapitolu chcem venovať Mňamke. Za to, že má na mňa vždy čas, že mi poradí, keď potrebujem. A hlavne za to, že ma neustále podporuje v písaní.

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Znásilnená - 8. kapitola: