Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Znásilnená - 6. kapitola

28.10.2011 (07:15) • KatarinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 28× • zobrazeno 3142×

Rosalie odišla a ja som opäť osamela. Vlastne nie. Získala som priateľku. Teda dúfam, že naozajstnú priateľku, ktorej môžem dôverovať a povedať jej o mojich pocitoch.

Rose môžem veriť! Teda, môžem sa o to pokúsiť. Ale ako dlho tu ostanem? Myslím, že... Au! Au, do pekla! Nečakaná prudká bolesť mi vystrelila do brucha. Au! Zavŕtala som sa viac do prikrývok a snažila sa nemyslieť, ale nešlo to. Mám veľmi veľa námetov na premýšľanie. Veľa otázok bez odpovedí.

Čo so mnou bude? Čo mi vlastne je? Som zmätená, preplnená rôznych pocitov. Bolesť, strach, nenávisť, žiaľ, odpor, smútok... a čo je divné, že cítim aj vďaku. Alebo je to len ilúzia.

Kto ma to vlastne zachránil? Edward. Kto to je? Rosaliin nevlastný brat. Na tieto dve otázky poznám odpoveď, ale na ostatné musím zistiť. Prečo ma zachránil? Prečo sa obťažoval? Keby ma nezachránil, vykrvácala by som. Ale keby ma nechal ležať v tej uličke, tak by som teraz nemala toľko trápenia. Som mu vlastne vďačná, že ma nechal pokračovať v tomto živote plnom majetníckych, zhýralých idiotov?

Určite som nechcela zomrieť, ale ani žiť takto. Áno, cítim malý kúsok vďaky, ale len malý kúsoček. Au! Moje brucho!

Tuho som zavrela oči a snažila sa potlačiť tú tupú bolesť. Prikryla som sa až po uši a kŕčovite sa držala za brucho. Bolesť o chvíľu ustúpila a teplo postele ma začalo topiť v hrôzostrašných snoch.

...

Zobudil ma prenikavý krik. Chvíľu som sa čudovala odkiaľ vychádza, ale keď sa rozleteli dvere, uvedomila som si, že to kričím ja.

„Čo sa deje?“ opýtala sa Rose už pri mojej posteli. Môj krik ustal, ale z očí sa mi začali valiť slzy strachu a bolesti. Vzlyky prehlušili jej slová, ktorými sa ma pokúšala utešiť.

Bola som rada, že je niekto pri mne. Hoci to je len jedna žijúca osoba.

Dotkla sa ma ľadová ruka, ktorá mi vrátila na myseľ moju nočnú moru. Plná strachu som sa prudko otočila a opäť vykríkla. Rosaliina ruka sa stiahla ale moje tlačili na brucho, akoby moli utíšiť tú bolesť.

„Čo sa deje? Čo ťa bolí? Isabella, rozprávaj sa so mnou.“ Hovorila to starostlivo so strachom v hlase. Opäť som sa otočila a pozrela sa do jej čiernych očí. Čiernych? Už mám halucinácie...

„Ja... len som mala zlý sen. To je všetko,“ zavzlykala som. Nechcem jej povedať o mojich bolestiach brucha. Nebude jej pridávať väčšie starosti. Už som im spôsobila veľa starostí. Celej ich rodine.

„Ale ja som videla ako sa držíš za brucho. A počula som aj ten bolestný výkrik,“ oponovala mi. Rose je veľmi všímavá. Určite si všimne aj ten najmenší detail.

„To nič nebolo. To bola ešte odozva z môjho sna.“

„Ak chceš, povedz mi, o čom sa ti snívalo.“

„Nebudem ťa zaťažovať takými hlúposťami.“ Nemohla som jej vyrozprávať moju nočnú moru. Pri každej sekunde, keď si na ňu spomeniem, mi behá mráz po chrbte. No na druhej strane sa potrebujem niekomu zdôveriť s tím, čo ma trápi. A moja priateľka, Rosalie, je na to ako stvorená. Ona ma vždy vypočuje.

„To nie sú hlúposti a nezaťažuješ ma.“ Milo sa usmiala a posadila sa bližšie ku mne.

„To teraz nie je dôležité. Mohla by s mi, prosím, doniesť pohár vody?“

„Iste. A keď sa vrátim,“ otvorila dvere, „porozprávame sa o tom, čo je dôležité,“ povedala a zmizla za dverami.

Ach nie. Nemôžem jej to povedať, aj keď by som chcela. Neviem ako to povedať. Neviem, či o tom dokážem rozprávať. Už len myslenie na to mi spôsobovalo bolesť. To, že plačem, som si uvedomila, až keď sa mi slzy skotúľali na tričko. Na nočnom stolíku, žiaľ, nebola žiadna vreckovka. Otvorila som ten jeden šuplík, ale ani tam som nič nenašla. Teda nič, čo by som potrebovala.

Pretrela som si oči rukou, aby som lepšie videla. Bol tam zápisník s perom. Kniha a nejaký zošit. Dve škatuľky a hodinky. Nádherné hodinky. Keď som sa znova na ne pozrela, usúdila som, že sú veľmi drahé. Vzala som ich do ruky a najprv si ich obzrela z každej strany. Boli naozaj veľmi krásne a myslím, že mužské. Roztriasla sa mi ruka a hodinky padli naspäť do šuplíka.

Oprela som sa o vankúše, zavrela oči a zhlboka dýchala. Ja som v izbe nejakého chlapa. Nie, nie som. Mýlim sa. Zase mám halucinácie. Dvere buchli a ja som rýchlo otvorila oči. Rosalie držala podnos s jedlom. S úsmevom položila podnos predo mňa.

„Ďakujem,“ poďakovala som a vtedy mi v hlave skrsla myšlienka, ktorou zabijem dve muchy jednou ranou. Získam novú odpoveď a privediem Rosalie na iné myšlienky. Aby zabudla, že sa ma chcela pýtať na moju nočnú moru.

Zdola sa zrazu ozval hlasný smiech. Pozrela som sa na Rosalie s otázkou v očiach. Vyzerala byť v pohode, akoby vedela, čo sa dole deje. Keď zbadala môj vystrašený výraz, nahodila vážnu tvár.

„Idem sa pozrieť čo sa stalo.“

Prikývla som a začala jesť. Vrátila sa s úsmevom.

„Nič sa nestalo, ale o chvíľu budem musieť odísť.“ Prikývla som. Najprv sa jej ale niečo opýtam. Ale keď neviem ako sa to mám opýtať.

„Rosalie?“

„Áno?“

„Môžem sa niečo opýtať?“ Sklonila som hlavu s jemným červenaním.

„Samozrejme. O čo ide?“

„Čia je táto izba?“ opýtala som sa celá červená. Prišlo mi to trápne. No Rosalie sa nesmiala ani nič podobné. Odpovedala normálnym hlasom a pohľad mala upretý na moje odreté zápästia.

„Môjho brata. Keď ťa zachránili, odniesol ťa do svojej izby a tak si tu.“ Neviem, čo hovoril môj výraz, ale Rose mi to spresnila: „Bola si v bezvedomí a Edward ťa odniesol do svojej izby.“

Edward. Ten, ktorý ma už dvakrát zachránil. Ten, ktorému som vďačná za život. Áno, chcem žiť ďalej a to môžem robiť len vďaka nemu.

Z myšlienok ma vytrhlo jemné zakopanie. Otočila som sa na dvere a z nich vykukla Alice.

„Ahoj, Isabella. Rosalie, musíme ísť. Emmett a Jasper už čakajú.“ Rose prikývla a Alice sa stratila za dverami.

„Musím ísť. Prídem, keď sa vrátime.“

„Dobe. A Rose?“

„Áno?“ opýtala sa pri dverách.

„Prosím ťa, zavolala by si mi tvojho brata? Chcela by som sa mu poďakovať.“ Do pekla! Najprv si premysli, čo chceš povedať až potom to povedz, Bella! Si nemožná! Rosalie vyzerala byť šokovaná, ale reagovala pohotovo.

„Dobre, zavolám ti ho. Ale mala by si si ešte oddýchnuť, Isabella.“ Neviem, či to hovorila nahnevane alebo urazene, ale určite so starosťou. A to je to, čo som nechcela. Ale nechcem, aby bola moja jediná priateľka na mňa nahnevaná, či urazená.

„Bella,“ povedala som a ona sa otočila, lebo už bola na odchode. „Priatelia ma volajú Bella.“

„Dobre, Bella. Maj sa zatiaľ. Potom prídem.“ Na perách mala radostný úsmev.

„Ahoj,“ šepla som a ona odišla. Odstrčila som podnos a zložila som si hlavu do dlaní. Práve som si dala zavolať jej nevlastného brata, ktorý ma dvakrát zachránil. Budem to musieť predýchať. A hlavne nejako zvládnuť.

Ozvalo sa slabé zaklopanie. Zdvihla som hlavu, ale nemohla som nájsť hlas. Asi po minúte zrýchleného dýchania som sa konečne odhodlala.

„Ďalej,“ povedala som roztraseným hlasom. A ak som sa nemýlila, tak sa mi triasli aj ruky.

Dvere sa pomaly otvorili. Do izby nevstúpil muž. Ten chalan s bronzovými vlasmi mohol mať najviac osemnásť rokov. Viac nie. Bol to ten, ktorý sedel vtedy pri mne, keď som sa prebrala. Nevlastný brat? Veď si boli takí podobní. Teda, až na vlasy.

Rosalie mala žiarivý blond a Alice čiernu ako noc. Ich nevlastná matka mala vlasy karamelovej farby. No len ich otec mal vlasy podobné ako Rosalie. A samozrejme oči. Okrem nich som nevidela nikoho so zlatými očami. A Rosalie má čierne oči. On má nádherné topásové oči, v ktorých by sa človek mohol aj utopiť.

S pohľadom upretým na mňa zavrel dvere a oprel sa o ne. Nechcela som si to pripustiť, ale vyzeral dokonalo. Nevedela som nájsť slová. Vyschlo mi v krku a tep sa mi zrýchlil. Do pekla, Bella. Pozbieraj sa! Čo si si navarila, musíš teraz zjesť! Nevedela som ako sa mu prihovoriť. Bála som sa. Neviem či vytušil, že neviem nájsť slová alebo strácal trpezlivosť, ale začal rozprávať on.

„Ahoj, ja som Edward. Rosalie povedala, že ma chceš vidieť,“ povedal a potom sa usmial, z čoho sa mi tep zrýchlil ešte viac. A to som si myslela, že maximum som už dosiahla. Jeho úsmev mi zastavoval myšlienkové procesy a dýchanie.

Zhlboka som sa nadýchla a sklopila pohľad. Takto sa mi lepšie rozprávalo. Odkašlala som si a začala:

„Áno, ja... Chcem ti poďakovať, že si ma zachránil. Vtedy a aj včera alebo kedy to vlastne bolo,“ povedala som na jeden nádych a celá červená. Našťastie som mala sklonenú hlavu, ale ani to nebola žiadna výhra. Určite som svietila ako paradajka.

„Spravil som to rád,“ povedal s ľahkosťou, ale ja som zhrozene zdvihla hlavu. Oči som mala doširoka otvorené a teraz mi červenú vystriedala biela. Asi si uvedomil význam svojich slov, lebo sa razom prestal usmievať.

„Nie, prepáč, ja som to tak nemyslel.“ Priblížil sa s prosebným výrazom a dvihnutými rukami. Vytiahla som si prikrývku k ramenám a on zastavil. „Nemyslel som to tak, že som rád čo sa ti stalo. To v žiadnom prípade. Ja som chcel povedať, že... že mi bolo... že som rád, že. Ach, do pekla! Prepáč ja som to tak naozaj nemyslel. Ja som rád, že som ťa zachránil, lebo by si zom...“ No výborne! On si myslí, že neviem, čo by so mnou bolo, keby ma nezachráni? Do očí sa mi začali tlačiť slzy.

„Nie, prosím, prepáč. Ja som to tak nemyslel. Chcel som povedať, že... Prepáč mi to, prosím.“ V tvári mal ubolený výraz, akoby spravil niečo, čo nikdy nechcel a teraz ho to strašne mrzí.

Nechcela som, aby sa tak tváril ani cítil. Slabo som prikývla, že viem ako to myslí, aj keď som to nevedela.

„Nie, chcem ti to vysvetliť. Nemôžem dovoliť, aby si ma videla v tom najhoršom svetle, lebo ja taký nie som.“ Podišiel bližšie, zastavil sa až pri posteli. Sadol si na kraj postele ako vtedy. Už som mu chcela povedať, či by sa nepostavil alebo neposunul, ale uvedomila som si, že to je vlastne jeho posteľ. Nepatrne som sa odsunula na druhý koniec. Edward mal hlavu založenú v dlaniach, ale po chvíli ju dvihol.

„Chcel som povedať, že som rád, že som ťa zachránil, lebo ak by som to nespravil alebo nestihol, nikdy by som si to neodpustil,“ povedal a otočil na mňa, čím sa ku mne priblížil. Neviem prečo, ale jeho blízkosť mi spôsobovala problémy s dýchaním. Keď sa mi zahľadel do očí, nemohla som uhnúť pohľadom. Nemohla som hovoriť.

„Chápeš to? Prosím, prepáč ja som ti nechcel nijako ublížiť. Ja som to nevedel vysvetliť. Dúfam, že už to chápeš a nemyslíš si o mne nič hrozné?“ Prikývla som, viac som nedokázala.

„Prikyvuješ, že to chápeš alebo, že si o mne myslíš niečo hrozné?“ opýtal sa a na perách sa mu zjavil znova ten nádherný úsmev. „Hmm?“

„Chápem,“ šepla som a jemu sa úsmev ešte viac rozšíril.

„To je dobre,“ povedal a usadil sa pohodlnejšie, čím s ku mne opäť o trochu priblížil. Stiahla som si kolená pod bradu a položila som si hlavu, ale tak, aby som ju nemala otočenú tvárou k Edwardovi. Prezerala som si to množstvo kníh, ktoré mal v izbe. Myslela som, že odíde, ale opak bol pravdou.

Vôbec som nepočula kedy sa postavil a prešiel na druhú stranu postele. Sadol si vedľa mňa a ja som úplne stuhla. Nedokázala som sa sni odtiahnuť. Iba som sedela a pozerala, ako si ku mne drzo prisadol. Chcela som mu povedať, nech odíde, aj keď som na to v jeho izbe nemala žiadne právo, ale on začal rozprávať skôr.

„Aká je tvoja obľúbená kniha?“ opýtal sa akoby nič. Asi si všimol kam predtým mieril môj pohľad. Nechápavo som sa naňho pozrela. Ešte stále som bola v šoku, že si dovolil sadnúť si tak blízko, bola som akoby paralyzovaná.

„Hm? Akú máš rada knihu?“ opýtal sa znova a mňa ovial jeho dych, z ktorého sa mi zatočila hlava. Ani neviem prečo, ale naklonila som sa k nemu bližšie a on spravil podobný pohyb...

5. kapitola • 7. kapitola

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Znásilnená - 6. kapitola: