Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Znásilnená - 11. kapitola

31.12.2011 (17:00) • KatarinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 22× • zobrazeno 2507×

11. kapitola

Pohľad Edward:

„Kde si, Bella? Keď som povedal, že zápas na teba počká, nemyslel som to naozaj,“ zakričal Emmett na Bellu do kuchyne.

„Už som tu,“ povedala Bella, keď sa objavila v obývačke.

„To si si dala poriadne na čas,“ povedal Emmett a pohodlne sa usadil.

„Emmett, prosím ťa, mohol by si to ešte na chvíľočku zastaviť? Potrebujem ísť na záchod,“ povedala Bella a pozrela sa Emmettovi do očí.

„Čože? To nemyslíš vážne. Povedz, že je to vtip!“ Úsmev mu hneď zmizol.

Ja sa z nej snáď zbláznim, pomyslel si Emm. No a Emmett nie je jediný. Ja sa čoskoro tiež zbláznim z Belly.

„Emmett, prestaň! Ak Bella potrebuje ísť na záchod, tak ju počkáme,“ povedala Rosalie a zobrala Emmettovi ovládač z ruky.

„Och, to nie je možné,“ povzdychol si Emm. „Mohla by si byť taká dobrá a ísť na ten záchod?“

„O čom to hovoríš? Ja som myslela, že ideme pozerať zápas,“ povedala Bella a sadla si na kraj pohovky. Po pravej ruke jej sedela Rosalie. Po ľavej som bol ja, sedel som v kresle.

„Čože?“ Emmett sa tváril, akoby mu niekto dal facku a bolelo ho to. Alice sa začala smiať a všetci sa k nej pridali. Bella má veľmi pekný úsmev.

„No, haha. To je veľmi vtipné,“ povedal, keď zapol televízor.

„No, áno. Je to veľmi vtipné,“ povedala Bella.

Zápas sa začal a Bella sústredene sledovala na obrazovku. Ja ani neviem, čo sa hralo. Snažil som sa sledovať Bellu, tak aby si to nikto nevšimol. A darilo sa mi to. Pozoroval som rysy jej tváre. Jej čokoládové oči, líca sfarbené do ružovej farby a pery. Pery, ktoré len čakajú, kým ich niekto pobozká.

„Emmett?“ opýtala sa zrazu Bella.

„Hmm?“ odpovedal jej Emm, ale nepozrel sa na ňu.

„No... Vieš, ako si sa mi v kuchyni ponúkol, že mi vysvetlíš ako sa hrá bejzbal...“ povedala opatrne, ale Emmett ju prerušil?

„Čože? Ty nevieš ako sa hrá bejzbal?“ Skoro kričal. Varovne som zavrčal, tak aby to počul len on a moji súrodenci.

„Nie, že neviem. Len...“

„... nevieš,“ dopovedal Emmett. „Čo ak ťa vezmeme zajtra si zahrať? Chceš?“

„Čo? Nechápem? Ty ma chceš naučiť hrať bejzbal v praxi?“

„Presne to zajtra spravím, ale teraz ma už neruš. Je to remíza, ale všetko sa môže zmeniť, takže...“

„Však len vtipkoval?“ šepla Bella smerom k Rosalie.

„Nie. Neboj sa. Budem tam aj ja. A myslím, že Emmett bez Jaspera nepôjde. A ten nepôjde bez Alice.“

„Čo keď sa opýtame Esme a Carlislea, či pôjdu s nami. Mohli by sme si zahrať,“ povedal som a Bella sa na mňa otočila.

„Vy všetci viete hrať bejzbal?“ opýtala sa prekvapene.

„Okrem iného,“ povedal som a usmial sa na ňu. Bella zalapala po dychu. Musela byť riadne prekvapená. Alebo ju vyviedlo z miery niečo iné.

„Napríklad?“ opýtala sa.

„Náš najobľúbenejší rodinný šport je bejzbal a potom ešte beh.“ Mal by som sa začať kontrolovať, lebo jej ešte poviem aj to, že sme upíry. Prečo sa nemôžem kontrolovať, keď sa jej pozerám do očí?

„Často hráte bejzbal ako rodina?“ opýtala sa ma Bella. Našťastie si ničoho nevšimla. Bella zrazu začala kašlať.

„Prinesiem ti vodu.“

„Prosím,“ šepla a chytila sa za hrdlo.

„Bella, si v poriadku?“ opýtala sa Alice a Rosalie naraz. Ešte aj Emmett odtrhol oči od obrazovky.

„Áno. Len ma škriabe v hrdle,“ povedala a vtedy som sa vrátil do obývačky. „Edward mi išiel pre vodu.“

Podal som jej vodu. Keď si išla zobrať pohár, dotkal sa mojej ruky. Bol to len malý okamih, lebo hneď ruku odtiahla, ale aj tak ma na chvíľu oblialo teplo.

„Prepáčte,“ povedala Bella. Vstala a vybehla hore.

„Bella,“ vykríkol som za ňou, ale ignorovala to. Už som išiel hore po schodoch, keď ma Rose zastavila.

„Rosalie, nechaj Edwarda, nech ide za Bellou,“ povedala Alice skôr, než prehovorila Rosalie.

„Prečo?“ opýtala sa Rose prekvapene.

„Lebo som videla, že sa to musí stať,“ odpovedala jej Alice a žmurkla na mňa.

„Fajn, fajn. Keď jej niečo spravíš, tak ťa roztrhnem.“ Urazene si sadla vedľa Emmetta.

Mal som chuť jej povedať niečo pekné, ale z Bellinej izby sa ozvali vzlyky. Pred Bellinou izbou som zastal a zaklopal. Neozývala sa žiadna odpoveď, tak som otvoril a vošiel. Bella sedela na zemi opretá o posteľ a hlavu mala zloženú na kolenách. Prisadol som si na zem, ale poriadny kus od nej.

„Bella? Povedz mi, čo sa stalo! Bola si taká veselá a zrazu...“

Neodpovedala, ale spravila pohyb, ktorý ma dosť prekvapil. Pritiahla sa ku mne, v rukách žmolila moju košeľu a plakala mi na ramene. Bol som neschopný pohybu, nevedel som, čo mám spraviť, aby som ju utešil, aby som ju ešte viac nerozplakal.

„Šššt, to bude dobré,“ šepkal som a ruka mi sama vyletela k jej vlasom. Hladil som ju o vlasoch od vrchu hlavy až po chrbát. „Bella, neplač.“

„Ale... Ja...“

„Šššt.“

„Pre-páč,“ povedala Bella a snažila sa odtiahnuť, ale ešte som nebol pripravený ju pustiť z môjho náručia.

„To bude dobré,“ šepkal som jej do vlasov.

Postavil som sa a držal ju na rukách ako malé dieťa. Bella stále zvierala moju košeľu. Položil som Bellu na posteľ a potom uvoľnil zovretie jej rúk. Nechcel som to, ale muselo to byť, aby Bella náhodou neochorela.

„Oddýchni si, Bella. Potom sa porozprávame, keď sa zobudíš.“ Postavil som sa a mieril rovno k dverám, ale Bella ma zavolala späť.

„Nie! Nenechaj ma samú. Bojím sa,“ povedala a stiekli jej ďalšie slzy. Prikývol som a vrátil sa späť k Belle. Sadol som si na kraj postele a sledoval ako Bella zaspáva.

Pohľad Bella:

Bola som taká uvoľnená, ale keď som sa dotkla Edwardovej studenej ruky, vrátili sa mi niektoré myšlienky. Do očí mi vyhŕkli slzy. Preliali sa cez okraj, tak som sa rýchlo rozbehla hore, aby ma nikto nevidel plakať. Nechcela som, aby si o mňa robili starosti.

Zabuchla som dvere na izbe a zviezla som sa na zem k posteli. Rozplakala som sa. Ale nad svojou hlúposťou. Nemôžem sa stále báť studených rúk. Musím sa cez tú averziu preniesť. Ale sama to nezvládnem, potrebujem pomoc.

Ozvalo sa zaklopanie, ktoré ma vystrašilo. To má byť tá pomoc? Má to byť znamenie?

Otvorili sa dvere a hneď na to sa aj zatvorili. Nezdvihla som hlavu, aby som sa pozrela kto prišiel. Určite to bola Rosalie alebo Alice.

„Bella? Povedz mi, čo sa stalo! Bola si taká veselá a zrazu...“ ozval sa Edward a ja som sa opäť zľakla. Čo ten tu robí? Zdvihla som hlavu, aby som sa presvedčila či je to on.

Bol to Edward! Pozeral sa na mňa tak starostlivo - ako starší brat. Akoby mu na mne záležalo. Bez premýšľania som sa mu hodila okolo krku a plakala som mu na ramene.

„Šššt, to bude dobré,“ povedal a začal ma hladkať po chrbte. „Bella, neplač.“

„Ale... Ja...“ Musím sa mu ospravedlniť. Správala som sa nevychovane.

„Šššt.“ Nenechal ma dohovoriť, len ma hladkal po chrbte, čo bolo veľmi príjemné.

„Pre-páč...“ snažila som sa u povedať. Chcela som sa odtiahnuť, aby som sa mu pozrela do očí, ale on ma stále držal. Nebolo to nepríjemné, ale...

„To bude dobré,“ zašepkal a postavil sa so mnou na rukách. Položil ma na posteľ a stiahol moje ruky z jeho košele.

„Oddýchni si, Bella. Potom sa porozprávame, keď sa zobudíš,“ povedal a otvoril dvere, aby odišiel, ale to som mu nemohla dovoliť.

„Nie!“ vykríkla som a on sa otočil. „Nenechaj ma samú. Bojím sa,“ povedala som mu popravde. Edward sa vrátil a sadol si na koniec postele. Chcela som sa ospravedlniť a poďakovať mu, ale zmohla ma únava a ja som okamžite zaspala.

•••

Zobudila som sa na to, že ma niekto prikryl. Ľaknutím som otvorila oči a zbadala Edwarda.

„Prepáč, nechcel som ťa zobudiť,“ povedal a odstúpi od postele. „Ale spadla ti prikrývka, tak som ťa chcel zakryť, aby ti nebola zima.“

„Nie. Myslím, že som spala už dosť.“ Posadila som sa. „Koľko som spala?“

Edward sa usmial a pozrel na hodinky. „Len hodinu.“

„Hodinu?“ Edward prikývol. Naozaj to bola len hodina? Cítim sa akoby som prespala celý deň. „A ty si tu bol celú tú hodinu?“

„Áno, povedal som ti, že keď sa zobudíš, porozprávame sa.“ Opäť sa posadil na kraj postele.

„Porozprávame? Dobre. Chcem ti poďakovať, že si mi dovolil... Nie, že... Proste, že som sa mohla vyplakať,“ povedala som a očervenela.

„To je samozrejmé. Ale ja chcem vedieť prečo si plakala. Tak prečo?“ opýtal sa a pozrel sa mi do očí.

„Ja...“ Sklopila som pohľad, aby som zo seba dostala súvislú vetu, ale vtedy mi zrak spočinul na jeho košeli. „Prepáč, že som ti tak zničila košeľu.“

„Bella, zabudni na nejakú hlúpu košeľu. A nezahováraj, odpovedi sa nevyhneš. Chcem vedieť prečo si plakala a utiekla. Kvôli mne?“ Pri poslednej vete sa mu na tvári objavil ublížený výraz. To som nechcela.

„Nie! To v žiadnom prípade. Kvôli tebe nie,“ povedala som a Edward si akoby uvoľnene vydýchol.

„Dobre, tak mi povedz prečo.“

„Ja... Vieš, nechcem ti pridávať starosti. Som veľmi rada, že si ma utešil a zostal so mnou, ale nebudem ťa zaťažovať...“

„Bella! Ty ma nezaťažuješ ničím. Chcem vedieť, čo ťa rozrušilo,“ povedal to ako rozkaz.

„Ale...“

„Dobre,“ povedal a ľahol si vedľa mňa na posteľ. „Neodídem, kým mi to nepovieš.“ Založil si ruky za hlavou a spokojne sa usmial.

„Edward, ja...“

„Bella, ty mi povieš jednu jedinú vec a ja odídem z tvojej postele. Čo ty na to?“ opýtal sa zo zatvorenými očami.

„Dobre,“ povedala som a vstala z postele. „Dobre.“

Chytila som kľučku od dverí a vtedy ma Edward chytil za rameno.

„Bella, prosím, prepáč. Nechcel som sa ťa nijako dotknúť. Chcel som sa len o tebe dozvedieť viac. Ale chápem, že mi to nechceš povedať. Rozhodne neodchádzaj, je to tvoja izba, takže pôjdem ja.“ Teraz chytil kľučku on. Otvoril dvere a ja som začala rozprávať.

„Mne sa iba vrátila jedna spomienka. Nepríjemná spomienka,“ povedala som a so sklonenou hlavou som prešla naspäť k posteli. Sadla som si a keď som počula buchnutie dverí, povzdychla som si. Nechcela som Edwarda uraziť.

„Povieš mi viac?“ ozvalo sa za mojím chrbtom a ja som prekvapene vyskočila z postele.

„Edward!“

„Prečo si plakala? Kvôli tej spomienke?“ opýtal sa a prisadol si ku mne. Pozrel sa mi do očí a ja som v tej chvíli vytresla pravdu.

„Nie, lebo som hlúpa.“

„Nie si hlúpa. Zapamätaj si to! Tak prečo si plakala?“ On sa hádam nikdy nevzdá.

„Prosím, nerieš to. Už sa to nebude, dúfam, opakovať,“ povedala som a potichu prosila, aby ma poslúchol.

„Dobre, ale mám nápad.“

„Aký?“ opýtala som sa zvedavo.

„Čo ak zajtra vynecháš lekciu bejzbalu?“ opýtal sa opatrne.

„Ako to myslíš?“

„Že by som ťa chcel zajtra niekam zobrať. Pôjdeš?“

10. kapitola • 12. kapitola

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Znásilnená - 11. kapitola: