Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 14. kapitola

28.05.2013 (10:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1620×

14. kapitola

Rozhovor s Charliem ma príjemne prekvapil. Uvedomil som si, že to je v prvom rade otec, ktorý miluje svoju dcéru. Nech je akákoľvek, nech urobila čokoľvek, vždy mu pôjde len o ňu. Ale tiež som si uvedomil, že to je muž. Muž, ktorý vie, že ženy sú občas veľmi ťažko pochopiteľné tvory. S prekvapením som si uvedomil, že ma o pár rokov čaká možno niečo podobné. Už teraz som mal strach z toho, že si moja dcéra niekoho prinesie domov. Vedel som, že nebudem taký pokojný a vyrovnaný ako Charlie. Až po jeho slovách som si uvedomil, že som vždy jednal zbrklo. A to hlavne v mojom vzťahu s Bellou.

Charlie ma prekvapil v mnohých ohľadoch. I ja som otec, a tak som čakal, že bude v prvom rade hájiť záujmy svojho dieťaťa. Ja by som to tak určite urobil. Ale po rozhovore s ním som si uvedomil, že ani náhodou nie som dokonalý otec a že mi k nemu chýba veľa.

„Vieš, Bella je veľmi tvrdohlavá a zbrklá. Často si nepremyslí svoje konanie a potom to vedie k tomu, čo sa udialo,“ prehovoril, keď sme sa usadili do obývačky. „Aj keď vlastne ani neviem, čo sa medzi vami stalo. Dúfam, že ma do toho zasvätíš. Aspoň by som mohol lepšie pochopiť konanie vás oboch,“ dodal napokon a spýtavo mi oplácal pohľad. Musel som sa nadýchnuť. Chcel som tým získať čas, premyslieť si, čo všetko môžem Charliemu povedať, do čoho ho zasvätiť, ako sám naznačil. 

„Môj vzťah s Bellou je, teda bol, komplikovaný. Obaja máme svoj podiel viny,“ začal som zdráhavo. Charlie pokýval súhlasne hlavou a v mysli mi tiež dával za pravdu. Uvedomoval si, že Bella je ťažký oriešok. Tomuto prirovnaniu som sa v duchu pousmial. 

„Vysvetlíš mi, čo sa medzi vami stalo?“ Pokynul som mu súhlasne hlavou. Mal som pocit, že Charlie znesie aspoň časť pravdy, a tak som sa pustil do vysvetľovania. 

„Bellu som vždy miloval a milovať budem, pretože bola to najlepšie, čo ma v mojom živote postretlo. Konečne som videl zmysel v mojej existencii a vedel som, že mám dôvod žiť. Ale stále som si nebol istý. Nie Bellou, ale sebou. Vedel som, že je čistá a nechcel som ju zaťahovať do môjho sveta.“

„Do tvojho sveta?“ spýtal sa prekvapene Charlie. „Čo to znamená?“ Po jeho otázke som nasucho prehltol. Naozaj je toto tá vhodná chvíľa, aby sa Charlie dozvedel, že svet, v ktorom žije, nesie v sebe aj nadprirodzeno? 

„Mno...“ začal som zdráhavo. „Vieš, Charlie, ja a moja rodina sme...“ zasekol som sa, pretože som hľadal vhodný ekvivalent pre slovo upír. Lenže nič ma nenapadalo a tak zo mňa vypadlo len: „... nie sme normálny.“ 

„Normálny? Čo tým chceš povedať? Všimol som si, že ste iný. Myslíš, že ste snáď v nejakej sekte, alebo váš otec na vás robil nejaké pokusy, alebo niečo horšie? Mafia?“ Charlie naberal purpurovú farbu a premýšľal, či by niekoho takého v rodine ako policajt mohol trpieť. 

„Nie sme v sekte, ani v tom nie sú pokusy a ani nie sme súčasťou mafie,“ ubezpečoval som ho hneď. „Máme len svoj štýl života, ktorý je občas nebezpečný. Pamätáš sa, ako som pred rokmi odišiel?“ nahodil som hneď zmenu témy, dúfajúc, že ho odkloním od tých myšlienok. Charlie si povzdychol.

„Ehm... Bolo to zlé obdobie. Teda nie len pre Bellu. Vieš, vidieť ju v takom stave... Ťažko to znášala. Tvoj odchod ju veľmi bolel, ale potom... Neviem, čo sa stalo, ale akoby to už nebola moja Bella, moja malá dcérka. Ten tvoj odchod ju zmenil, zatvrdila sa, zmenila.“ Opäť si ťažko povzdychol a krútil pri tom nesúhlasne hlavou. V mysli mi ten odchod neschvaľoval a dával mi za vinu Bellinu zmenu. V tomto mal pravdu. Možno keby som zostal a pokúsil sa to nejako vtedy zmeniť, vysvetliť jej to... Teraz je už na to neskoro. 

„Klamal som jej, Charlie. Tak veľmi som jej klamal priamo do očí a videl v nich, že verí každému môjmu slovu. Vôbec nepochybovala a to som si myslel, že ju budem musieť presviedčať dlhé hodiny.“ 

„Čo si jej, prosím ťa, nahovoril, že ju to tak zlomilo?“ vyštekol po mne Charlie značne podráždene. Vracalo mu to tie bolestné spomienky. 

„Povedal som jej, že ju nemilujem. Že som ju nikdy nemiloval a bral som ju len na spestrenie dlhej chvíle. A tiež som jej povedal, že pre mňa nie je dosť dobrá,“ dodal som napokon a pripravil sa na Charlieho hnev. 

„Si parchant!“ zvrieskol a postavil sa. Videl som, ako sa snaží ovládať, aby po mne neskočil a nezmlátil ma. Nevedel som, či by som ho mal nechať vybiť si svoju zlosť. Najradšej by som to urobil, ale tiež som si uvedomoval, že by skôr ublížil sám sebe ako mne.

„Ja viem, Charlie. To, čo som urobil, je neospravedlniteľné, ale ja som to robil, aby som ju uchránil. Teda vtedy som si to myslel. Myslel som, že to je tak správne.“ Charlie porazene zvesil ramená. Schoval si tvár do dlaní, ale len na okamih, pretože hneď na to si po nej rukami prešiel, povzdychol si a opäť klesol do kresla. 

„Stále tomu nerozumiem. Musíš mi povedať viac, inak si budem myslieť, že ma tiež klameš, alebo si nejaký narušený pomätenec.“ Pousmial som sa nad jeho slovami. 

„Charlie, ja a moja rodina nie sme nebezpeční. Ale okolo nás sa to nebezpečie pohybuje. My sa mu nevyhneme, aj keď sa o to snažíme. Preto, aj ak nám na niekom záleží, radšej sa od neho držíme ďalej, aby sme ho do toho nezatiahli. Nemôžem ti povedať viac, budeš mi musieť veriť. Nikdy som nechcel ublížiť ani Belle a ani tebe, preto som vtedy odišiel, narozprával jej klamstvá, v snahe dostať ju z môjho sveta. Ale ona si k nemu cestu opäť našla. Prišlo k nedorozumeniu, myslel som si, že Bella je mŕtva, a tak som nechcel žiť ani ja. Moja rodina vedela, že neuverím jedinému slovu, jedinému presviedčaniu, a tak Alice vzala Bellu za mnou, aby som sa na vlastné oči presvedčil, že žije a moje konanie bolo unáhlené.“ 

„To bolo to jej zmiznutie na pár dní,“ prehodil znechutene Charlie. Prikývol som mu na súhlas. 

„Bral som to ako znamenie. Možno sa tomu zasmeješ, ale Bella je naozaj moja osudová láska. Len osud si s nami mohol tak nepekne zahrať. Odrthnúť nás od seba a vzápätí nás opäť spojiť. Ale vtedy, keď som sa vrátil, zaprisahal som sa, že už to nikdy neurobím, že jej už nikdy neublížim. No zasa to nedopadlo dobre.“ Sklopil som hlavu a v hlave si prehrával našu hádku. Jej obvinenia a moje zdesenie nad poznaním, ako o mne zmýšľa. 

„Ale ona si ťa vzala? Prečo?“ vyhŕkol znenazdania. Prekvapene som k nemu vzhliadol. 

„Bolo to odo mňa sebecké. Myslel som, že ju tak k sebe pripútam. Že jej tak ukážem, ako veľmi o ňu stojím a ako mi na nej záleží. Charlie, ja ju vážne milujem,“ presviedčal som ho. Na poslednú vetu som dal dôraz a nepriamo využil svoju podstatu, aby som ho presvedčil o tom, že to naozaj myslím vážne. 

„Asi si jej to nedával dostatočne najavo, keď ťa pár mesiacov na to opustila.“ Charlieho slová sa do mňa zabodli ako nôž. Mal pravdu. Nebol som dobrý manžel. Nestál som pri nej v dobrom aj zlom a nechal som všetko plynúť okolo seba vo viere, že sa to samo zlepší. Bol som srab. 

Pozrel som priamo Charliemu do očí a čelil jeho pohľadu. Skrýval v sebe opovrhnutie, ale tiež tam bolo i pochopenie. On podstúpil niečo podobné s Bellinou matkou. Nechal jej priestor v nádeji, že bude mať lepší život. Myslel si, že som konal rovnako. 

„Ale teraz ju chcem späť. A budem bojovať, Charlie!“ preniesol som hrdo a čakal, ako zareaguje. Chvíľu sedel a len na mňa pozeral. V hlave si premietal, či budem mať ešte možnosť, či ma Bella k sebe ešte pustí. Nedával mi veľké nádeje, ale dúfal, že budem mať v sebe viac sily, ako mal on. 

„To si píš, synak, že budeš bojovať. A ja ti pomôžem. Ale nie kvôli tebe. Urobím to pre Bellu. Ak k tebe ešte niečo cíti, tak to v nej spolu nájdeme. Nechcem, aby trpela. Každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie, stojí za ním a bije sa preň!“ vyhlásil Charlie. 

„Ja viem presne, ako to myslíš,“ prehodil som a ani si neuvedomil, čo som vlastne vypustil z úst. 

„Čo?“ spýtal sa prekvapene Charlie. Zmätene som sa po ňom pozrel a videl som, že nechápe, čo som tým myslel. Mám mu prezradiť, že má vnučku? Že máme s Bellou dcérku, ktorá je to najkrajšie a najroztomilejšie stvorenie na zemi? 

„Ehm, Charlie, je tu ešte niečo, čo by si asi mal vedieť,“ vyjachtal som zo seba a čakal na jeho reakciu. No Charlie bol stále zmätený. Prudko som sa nadýchol a naberal odvahu, povedať mu ďalšiu novinku. 

„Máš vnučku.“ 

„Pro... prosím?“ vykoktal zo seba. Počul som, ako mu zrýchlilo srdce a jeho dych bol plytký. Počítal som tie údery a dúfal, že sa viac nezrýchlia, pretože to by jeho srdce neunieslo. 

„Upokoj sa, Charlie a hlavne dýchaj. Pekne zhlboka,“ radil som mu a dúfal, že ma počúvne. Spôsobiť mu kolaps, nebolo v mojom záujme. Asi som si neuvedomil, čo svojimi slovami spôsobím, ale veril som, že toto bude pre neho ďalší dôvod, aby mi pomohol urovnať vzťah medzi jeho dcérou a mnou. 

Charlie sa párkrát zhlboka nadýchol a vydýchol. Ani si neuvedomoval, že ma vlastne počúvol. Nechal som ho pár minút vstrebať to a potom som znovu prehovoril. 

„Bella na svadobnej ceste otehotnela a...“

„Počkaj!“ prerušil ma Charlie, vstal a odišiel do kuchyne. Počul som, ako hrkoce s pohárikmi a niečo vyberal z chladničky. Využil som tú chvíľu a premýšľal, ako mu čo najšetrnejšie vysvetliť, čo sa udialo po tom. Až teraz ma napadlo, že to budem musieť zasa nejako zaobaliť, aby som mu neprezradil veľa. Dúfal som, že sa v tom nebude príliš pitvať a dá sa presvedčiť. 

„Potrebujem niečo na posilnenie,“ preniesol, keď sa objavil znovu v obývačke. Stále s vytreštenými očami sa posadil do kresla, nalial niečo do dvoch prinesených pohárikov a jeden z nich posunul mojim smerom. Znechutene som si to obzrel, ale vzal som ho do rúk. Charlie toľko nepremýšľal. Obsah svojho pohárika až prirýchlo do seba vykotil, aby ho vzápätí na to znovu naplnil a hodil do seba. Potom sa oprel do kresla a zahladel sa do neznáma. Jeho myseľ si omieľala len jediné slovo – vnučka. Predstavoval si malé okaté dievčatko s hnedými vláskami zapletenými do dvoch vrkôčikov sediace mu na kolenách. Postupne sa jeho výraz menil, až sa mu na ňom zjavil široký úsmev. Zdvihol ku mne zrak.

„Mám vnučku.“ Neznelo to ako otázka, no i tak som prikývol. Charlie sa znova usmial. Neviem, či to šlo, ale jeho úsmev bol ešte širší. Chvíľu som ho nechal a pozoroval ho, ako sa tým novým zistením kochá. Ale jeho výraz náhle stvrdol. Strelil po mne pohľadom a ja som videl, že musím očakávať ďalší útok.

„Ako je to možné? Boli ste spolu pár mesiacov. Povedal si, že Bella otehotnela na svadobnej ceste. Nemôžete mať spolu dcéru. Odišla od teba po štyroch mesiacoch. To je nelogické. A keby mala dieťa, určite by ti ho nenechala, vzala by si ho a určite by mi niečo také nezamlčala. Takže, čo to má znamenať? Robíš si vtipy? Chceš zo mňa urobiť blázna?“ Charlie sa opäť postavil. Týčil sa nado mnou ako boh pomsty. Zúril a v tvári bol celý červený. „Pozval som ťa do domu a ty sa mi takto odvďačíš? Dal som ti svoju dcéru a ty takto klameš? Chcel som ti pomôcť, urovnať to medzi vami a ty si ju podviedol a zaobstaral si dieťa s nejakou inou a chceš ho vydávať za moje vnúča? Čo si to za človeka?“ chrlil na mňa jedno obvinenie za druhým. 

„To dieťa je moje a Belline a je to tvoja vnučka. Keby tu bola Bella dala by mi za pravdu. Vlastne nie...“ stíchol som, keď som si vybavil jej slová. Ja nemám dcéru.

„Charlie, dovoľ, aby som ti to vysvetlil. Prosím!“ naliehal som, no Charlie len nesúhlasne pokýval hlavou. 

„Chceš si tu sypať popol na hlavu a pri tom si to ty, kto sa zachoval nečestne. Nemáš mi čo vysvetľovať. Iba ak.... To je dôvod, prečo ťa Bella opustila? Podviedol si ju?“ Zhrozene som naňho pozeral a nechápal, kde na to prišiel. 

„Nikdy by som Bellu nepodviedol,“ preniesol som asi až príliš potichu, pretože Charlieho som nepresvedčil. Tón môjho hlasu mu dal najavo, že klamem. Naštvalo ma to. Položil som pohárik, ktorý som stále zvieral v dlani na stôl a prudko som vstal. Pozrel som priamo Charliemu do očí a oplácal mu rovnakú zlosť. 

„Povedal som, že som ju NEPODVIEDOL! To ona bola tá, čo sa pelešila s kade kým, to ona sa vzdala vlastnej dcéry, odhodila ju a ani sa na ňu nepozrela. Nenávidela ju rovnako ako mňa. A to len preto, že to bola moja dcéra. Obviňovala ma, že som ju zneužil a oklamal. Že som si ju vzal len preto, aby mi porodila dieťa, o ktoré ona nestojí. Keď som ju prišiel poprosiť, aby sa k nám vrátila, aby si dala vysvetliť, ako to bolo, našiel som ju tu s Mikem Newtonom. Vysmiala sa mi do tváre a povedala, že ona dcéru nemá. To je asi pravý dôvod, prečo vám o nej nepovedala, drahý svokor,“ vpálil som mu priamo do tváre. Všetka tá zlosť, ktorú som po tie roky cítil a ktorá sa poslednú dobu drala na povrch, práve vypukla. Bola len škoda, že si to musel zlízať celé Charlie. Nezaslúžil si to, ale už bolo neskoro. Po tom, čo som to naňho všetko vyhŕkol, som sa cítil akýsi podivne pokojný. Konečne to zo mňa bolo von. Porazene som si povzdychol a zviezol som sa opäť do kresla. 

Charlie ešte chvíľu stál s ústami otvorenými dokorán a úprene ma pozoroval. Po pár minútach si i on sadol. Natiahol sa po fľaši a nalial si opäť pohárik. 

„Ty nebudeš?“ preniesol úplne ľahostajne, akoby sa ani posledné minúty vôbec neodohrali. Strelil som po ňom pohľadom. Pokynul mi rukou, v ktorej držal pohár a pohľad nasmeroval na ten môj. Nasledoval som ho a uchopil som pohárik do ruky. Nepremýšľal som. Len som ho do seba obrátil a znechutene sa uškrnul nad chuťou alkoholu. Nemal som obavy, že by mal na mňa nejaký účinok. Skôr som mal strach z toho, ako to bude chutiť, keď to zo seba budem musieť dostať von. 

„Silná, že?“ uškrnul sa Charlie nad mojim výrazom a kopol to do seba. Znovu sa natiahol po fľaši a obom nám dolial. Potom sa oprel znovu do kresla a zamyslel sa. Ja som sedel pred ním s lakťami opretými o kolená a nazeral som do jeho mysle, aby som bol pripravený na jeho ďalší výpad. 

„Myslím, že by si mi to mal vysvetliť. Akosi mi nejaké veci nesedia a chcem to pochopiť. Prečo sa Bella takto zachovala? Dal si jej k tomu nejaký dôvod? Nemyslím si, že by odvrhla vlastné dieťa... Alebo svoju dcéru vôbec nepoznám,“ dodal po chvíli odmlky. 

„Je to zložité,“ začal som. „V prvom rade by si mal vedieť, že som ani netušil, že môžem mať deti.“ Charlie na mňa prekvapene pozrel, a tak som mu znovu musel začať vysvetľovať. „Ako som ti povedal, ja a moja rodina sme... iní. K tomu patrí aj to, že nemôžeme mať deti. Teda mysleli sme si, že nemôžeme, ale očividne to ide. Mne a Belle sa to podarilo. Bol som z toho tak unesený, že som nebral ohľady na to, čo cíti ona. A ona to dieťa nechcela. Aby si rozumel... Bella ma obvinila, že som ju znásilnil. Jej predstava bola, že som ju nadopoval liekmi a potom ju zneužil. Lenže ja som ani netušil, že... Vravím, je to zložité,“ povzdychol som si rezignovane, pretože Charlie z toho absolútne nič nechápal a ja som netušil, ako ináč to podať. 

„Máš jej fotku?“ spýtal sa po chvíli. Prekvapene som strelil po ňom pohľadom, ale vzápätí na to som siahol do vrecka pre peňaženku a vybral z nej fotku Bethie. Chvíľu som sa na ňu díval a neubránil som sa úsmevu. Potom som sa načiahol a podal ju Charliemu. Pár minút uprene pozoroval fotku a potom ku mne zdvihol usmievavú tvár.

„Vyzerá presne ako Bella, keď bola malá. Má jej oči a tvoje vlasy,“ preniesol so zbožnou úctou. „Je prekrásna,“ šepol napokon. 

„Áno a rovnako tvrdohlavá ako jej mama,“ vrátil som mu.

„Koľko má rokov?“

„Pred mesiacom mala päť.“ 

Charlie sa ešte hodnú chvíľu vpíjal pohľadom do fotografie. Z jeho mysle som vedel, že už nemá pochýb, že je to naše dieťa. Našiel až príliš veľa podobností s Bellou. Napokon ku mne zdvihol pohľad a spýtal sa:

„Mohol by som si ju nechať?“ Zdvihol fotku a pohľadom ma prosil. Pokýval som súhlasne hlavou. 

„Je tvoja.“

„Páni, ja mám vnučku. Som starý otec,“ rozpýval sa a bolo vidieť, že je naozaj šťastný. Po pár minútach kochania sa fotografiou sa ale jeho pohľad zmenil. Obočie sa mu stiahlo a ústa sa skrivili do tenkej linky.

„Ja tú Bellu asi prerazím. Mám chuť jej zavolať, donútiť ju vrátiť sa a narezať jej pár po zadku. Ako mohla opustiť také prekrásne dieťa?“ rozhorčoval sa. 

„Charlie, pochop ju. Tak ako ja aj Bella bola presvedčená, že nebudeme mať deti. Možno to bol pre ňu len šok, ktorý nedokázala prekonať. Sám som sa s tým zmieroval niekoľko dní. A nechcem ju do ničoho nútiť. Hoci ju chcem získať späť, nechcem, aby to robila na silu. Chcem si opäť získať jej lásku. Poctivo,“ presviedčal som ho. Charlie si to najskôr nechcel pripustiť, ale napokon uznal, že mám pravdu. 

„Chápem ťa,“ priznal. „A ako to chceš teda urobiť?“

Priznal som sa Charliemu, že sledujem Belline kroky, za čo mi zasa on poskytol informácie, kde sa teraz nachádza a že ju donútil nastúpiť na vysokú školu. Zhodli sme sa na tom, že to bol veľmi dobrý krok. Sľúbil som mu, že jej budem i naďalej pomáhať. Dokonca po dlhom prehováraní odo mňa vzal peniaze, ktoré zaplatil za Belline štúdium. Trvalo mi dlho, kým som ho presvedčil, že Bella je stále moja žena a všetky jej výdavky padajú na moju hlavu. Viem, po kom má Bella tú tvrdohlavosť.

Napokon súhlasil len pod podmienkou, že mu Bethie prinesiem čo najskôr ukázať. To som mu odoprieť nemohol. Charlie je dobrý chlap a nemôže za to, čo sa udialo medzi mnou a Bellou. Nemal by preto trpieť a keď je jeho jediným želaním vídavať svoju vnučku, rád mu to splním. Rozlúčili sme sa teda s dohodou, že čo najskôr to pôjde, prídeme za ním spolu s Bethie.

Domov som sa vracal ľahší o pár problémov. Vedel som s určitosťou, kde je Bella a čo práve robí. Ale miesto toho ma čakali iné problémy. Chcel som sa presťahovať čo najbližšie, a tak ma čakalo prehováranie rodiny. S istotou som vedel, že minimálne Rosalie z toho nebude nadšená. Zvyšok rodiny sa mi hádam podarí prehovoriť. A ešte tu bola Bethie. V Anglicku si už našla priateľku, budem mi trhať srdce, keď bude nešťastná, že sa jej musí vzdať. Možno bude pre ňu starý otec dostatočnou náhradou.

„Ocko,“ letela mi v ústrety Bethie, len čo som odstavil auto na príjazdovej ceste.

„Ahoj, princezná,“ šepol som a stisol ju v náručí. Zaboril som tvár do jej vlasov, nadýchol sa a vedel, že som doma. Nech by som býval kdekoľvek, keď bude pri mne Bethie, vždy budem vedieť, že som na tom správnom mieste. Bethie sa odo mňa trochu odtiahla a pozrela mi do tváre.

„Našiel si mamičku?“ spýtala sa trochu ostýchavo. Bola to jej pravidelná otázka, keď som na pár dní odišiel. Vždy verila, že jej mamičku hľadám a ja som to robil, hoci som jej občas zaklamal, že o nej žiadne správy nemám. No dnes, keď som videl jej úpenlivý pohľad, zovrelo sa mi úzkosťou srdce. Nechcel som jej dnes klamať, ale keďže som nevedel, či sa mi s Bellou podarí aspoň porozprávať, nemohol som jej dávať zbytočné nádeje. Nesúhlasne som pokýval hlavou a keď som zbadal jej smútkom zaliatu tvár, moje vnútro sa stiahlo. Sklopila hlávku a položila si ju na moju hruď.

„Možno nabudúce,“ šepla tak potichu, že som mal pocit, že som si to len vymyslel. Pohladil som ju po vláskoch a tuhšie si ju privinul k sebe.

„Možno,“ šepol som tiež potichu a vykročil som s ňou do domu. Medzi dverami ma už vítala Esme. Jej tvár bola tiež poznačená smútkom. Trápilo ju, že Bethie sa umára.

„Ahoj, mami,“ pozdravil som ju a vtisol jej bozk na líce. Venovala mi smutný úsmev a pustila nás dnu. V mysli sa ma pýtala, či som bol úspešný a tak som len pokýval hlavou, aby som jej dal aspoň akú takú odpoveď. Vedel som, že už čoskoro budem musieť vyrukovať so svojim plánom, ale chcel som ho preniesť pred celou rodinou a tak som sa rozhodol počkať do večera, kedy sa vrátia moji súrodenci a tiež bude doma i Carlisle.

V obývačke som pustil Bethie z náručia a posadil som sa k nej na pohovku. Esme sa vytratila do kuchyne, pripraviť Bethie večeru, a tak sme tam s mojou dcérkou sedeli potichu a pozerali rozprávky, ktoré mala pustené.

Po pol hodine som začul auto blížiace sa k domu. Podľa myšlienok som vedel, že sú to moji súrodenci, ktorí sa na víkend vrátili domov. Vyzerali byť všetci v dobrej nálade. Dokonca ani Alice, o ktorej som tušil, že už dávno vie, na čo sa chystám, sa nezdala byť v nepohode. To znamená, že moja rodina nebude nesúhlasiť s mojim plánom. Trochu mi po tom zistení odľahlo a upokojilo ma to.

Dvere sa rozrazili a s hrmotom sa všetci nahrnuli dnu.

„Princezná, tvoj verný princ už je doma!“ zhúkol Emmett a valil sa priamo k nám.

„Ááá,“ zvrieskla Bethie, ktorá sa hneď na to ocitla v jeho náručí a výskala od radosti. „Strýko Emmett!“

„Pusti ju! Aj my sa chceme privítať,“ objavila sa pri nich Rose a pohľadom vraždila svojho manžela.

„Ee,“ nesúhlasne jej vrátil Emm a ešte tuhšie si Bethie k sebe pritisol.

„Umačkáš ju,“ oponoval mu Jasper a podľa jeho mysle som vedel, že sa tiež túži s Bethie privítať.

„Ako malé deti,“ preniesla s úsmevom Alice a vhupla ku mne na pohovku. „Ahoj, braček,“ pozdravila ma a potmehúdsky sa na mňa usmievala.

„Vitajte,“ oplatil som im všetkým, hoci jediná Alice si moju prítomnosť všimla. Vždy to tak bolo, keď sa vrátili domov. Nikto z nich mi nevenoval pozornosť. Veď na čo aj, keď tu mali Bethie. Ich jedinú najmilšiu neter.

„Daj!“ ozvala sa Rose a naťahovala ruky k mojej dcére. Mala v pláne vytrhnúť mu ju z náručia, ale Emmett ju bránil vlastným telom.

„Nie!“ ohradil sa. „Ešte sme sa poriadne nezvítali. Však princezná?“ usmial sa a vtisol Bethie bozk na líce. Tá sa ich počínaniu len ticho chichotala. Doslova sa v tej pozornosti vyžívala a často tipovala, komu sa nakoniec podarí ukoristiť si ju. Tiež som sa na tom musel smiať. Vedel som, že aj keby sa do seba pustili, nikdy Bethie neskrivia ani vlások, tak opatrne okolo nej konali.

„Nebuď sebec! Nie je len tvoja!“ stále sa dobíjala Rosalie.

„Je!“

„Emmett, keď ju hneď nepustíš a nedovolíš nám zvítať sa s ňou, tak si mesiac nevrz...“

„Rose!“ skočil som jej rýchlo do reči, aby náhodou pred Bethie nevypustila niečo, čo malá nemusí ešte počuť. Rose sa na mňa ospravedlňujúco pozrela, za to Emmett sa uškrnul, že svoju vyhrážku nemôže povedať nahlas. Predstavoval si to tak, že to tým pádom neplatí a on si stále môže uzurpovať moju dcéru.

„Emmett, pusti ju. Naozaj nie je len tvoja a ostatní majú to isté právo zvítať sa,“ preniesol som k môjmu bratovi, na čo opäť nesúhlasne pokrútil hlavou. „Tá vyhrážka platí, hoci ju Rose nedokončila, takže si to premysli.“ Emmett šibol pohľadom k Rose, ktorá sa teraz už víťazoslávne škľabila, pretože vedela, že Bethie po mojich slovách konečne pustí.

„Dobre, ale len na chvíľu. Mám s tebou potom plány, princezná,“ preniesol rezignovane a Bethie sňal z náručia.

V tom okamihu ju už stískala Rose a vítala sa s ňou. Ale prenechala miesto aj Jasperovi, ktorý doslova žiaril. Nebol som si istý, či sú to len jeho vlastné pocity, alebo preberá tú spokojnosť z celej miestnosti. Ale vedel som, že on Bethie tiež neskonale miluje, tak ako všetci v rodine. Keď sa moja dcéra zvítala s tými tromi, skočila teraz do náručia mne a spokojne sa v ňom uvelebila. Pred tým sa však ešte natiahla k Alice, aby aj tej vtisla bozk na líce a pozdravila ju.

„Ako ste sa tu mali?“ spýtala sa Rose, keď sa všetci usadili okolo nás.

„Skvele,“ odpovedala jej Bethie. „Bola som s babičkou na nákupoch. Kúpila mi krásne šaty a sú skoro také pekné, ako keby si ich kupovala ty, teta Alice,“ rozplývala sa tá malá rozumbrada. Nebolo tajomstvom, že len Alice je v našej rodine expert na módu. Dokonca to mala zafiksované aj tá jašterička.

„A vy? Ako bolo v škole?“ vypytovala sa vzápätí a usmiala sa na Emmetta, ktorý na ňu robil ksichtíky.

„Rose dostala päťku,“ oznámil Emmett a predstieral vážny výraz.

„Päťku?“ zhrozila sa Bethie a nechápavo pozrela na Rosalie. Tá prekvapená z Emmettových slov, nebola schopná reakcie. „Ty si sa neučila, teta Rose?“

„Ehm...“ jachtala Rosalie a nám ostatným to prišlo veľmi vtipné. Dokonca ani Emmett to nevydržal a maskoval svoj smiech za zakašlanie, za čo si od Rosalie zaslúžil jeden pohlavok. Poriadne to teda zadunelo.

„Musíš sa učiť na každú hodinu, teta. Aj ja sa musím pripravovať do škôlky. Zopakovať si básničky a pesničky, ktoré sme sa učili, aby som to nezabudla,“ vysvetľovala jej vážne Bethie. Po jej slovách sme sa neudržali nikto a dokonca i z kuchyne sa ozval smiech, ako to nezvládla ani Esme. Tá naša malá jašterička nás teda dokázala všetkých uhúriť.

„Emmett klame!“ bránila sa Rosalie, pretože nechcela pred neterou vyzerať neschopná. „To on to pohnojil. Na zápase nedal gól,“ vymyslela si to prvé, čo ju napadlo, aby tak pokorila Emmetta. Bethie k nemu presunula zrak.

„Ale, ale, strýko Emmett, toto sa nerobí. Veď si predsa šikovný. Ako to, že sa ti to nepodarilo?“ vyčítala zasa svojmu strýkovi. Emmett na prázdno otvoril ústa a hneď na to ich sklapol. Nebol schopný slova. Miesto toho hodil vražedný pohľad na svoju manželku a v mysli si opakoval, že toto jej nedaruje. Naproti tomu sa Rose škerila ako slniečko. Tešila sa, že sa pozornosť od nej odvrátila.

„Dúfam, že aspoň vy dvaja ste si viedli dobre,“ prehlásila Bethie a zmerala si Jaspera a Alice. Jasper vypúlil oči a horlivo prikyvoval a Alice tá sa len spokojne usmiala. „Nesmiete mi robiť hanbu,“ kárala ich všetkých a pokývala ukazováčikom. Na čo všetci unisimo pokývali hlavou, že to by si nikdy nedovolili. Bol na nich perfektný pohľad. No čo. Moja dcéra si skrátka dokázala so všetkými urobiť poriadok, tak nás mala omotaných okolo prstu. Vtisol som jej bozk do vlasov a pritisol si ju k sebe.

„Vieš, princezná,“ začal som obhajovať svojich súrodencov. „Občas sa niekomu niečo nepodarí. Dokonca ja nám. Nie vždy všetko vyjde tak, ako si to naplánujeme. Život je nevyspytateľný a aj nám do cesty hádže polená. Ale určite ti tvoje tety a strýkovia sľúbia, že sa budú snažiť a najbližšie ti prinesú ukázať len jednotky a pochvália sa ti, že dali víťazný gól na zápase.“ Bethie sa na mňa usmiala a potom úsmevom obdarila všetkých naokolo.

„Ale veď ja to viem, ocko,“ preniesla pohotovo, zoskočila mi z nôh a rozbehla sa do kuchyne za Esme, ktorá ju už volala napapať sa. Len som pokrútil nad ňou hlavou. Niekedy ma naozaj udivovala svojim chápaním. Vážne má len päť rokov?

„Je neskutočná,“ preniesol Jasper a pokojne sa uvelebil v kresle.

„Dokonalá,“ opravila ho Rosalie a rozplývala sa nad tou jašteričkou.

„Preto ju tak milujem,“ pridal sa Emmett a obdaril Rose širokým úsmevom, ktorý ju mal ubezpečiť, že jeho láska k Bethie je úplne iná, ako tá k Rose.

„Všetci ju milujeme,“ šepla Alice a kuchynským dverám venovala zasnený pohľad. Všimol som si, ako všetci súhlasne prikývli. Moja dcéra neznamenala len pre mňa všetko. Rovnako na tom bola i moja rodina.

Naše rozlývanie nad Bethie prerušil zvuk auta, blížiaceho sa k domu.

„Carlisle sa vracia,“ oznámil som všetkým, keď som zachytil jeho spokojné myšlienky, ktoré sa točili okolo práce v nemocnici. Dnes sa mu darilo. Práca ho naplňala, len občas, keď sa mu nepodarilo niekoho zachrániť, bol z toho nešťastný. Dnes mal však dobrý deň, a tak bol pozitívne naladený. To hralo pre zmenu do karát mne, keďže som sa ich chystal presvedčiť o sťahovaní.

„Dopadne to dobre,“ poslala mi v myšlienkach Alice, ktorá si všimla môjho zadumania. Stále som mal trochu obavy, pretože viem, ako niektorým vadí časté sťahovanie. Lenže na tomto mieste sme boli tri roky. Aj tak by sme sa po čase presťahovať museli, takže rok hore dole hádal vadiť nebude. Pousmial som sa na Alice, aby som jej poďakoval za podporu.

„Teším sa na to. Vlastne všetci sa tešia. Uvidíš.“ Stisol som jej ruku a zachytil som Jasperov pohľad plný otázok. Pokýval som hlavou, aby som ho ubezpečil, že sa to čoskoro dozvie. Mrkol ma mňa a ďalej to nekomentoval.

„Som doma, rodinka,“ pozdravil Carlisle, keď sa objavil v obývačke.

Počul som Bethie, ako sa rozbehla a vletela do miestnosti. „Dedko,“ zdravila ho a pristála v jeho náručí. Vtisla mu bozk na líce a on si ju k sebe privinul.

„Ahoj,“ pošepkal Carlisle a celý sa rozplýval. Takto vrúcne sa vždy zdravil len s Esme a stále si nevedel zvyknúť na to, že mu to robí aj Bethie. Lenže ona sa tak chovala ku každému. Mala neochvejnú potrebu objímať sa. Neviem, čím to bolo. Ale nás to všetkých tešilo.

„Deti,“ pokynul nám hlavou, keď si sňal Bethie z náruče a pobral sa smerom k nám. Všetci sme ho odzdravili a vítali ho s úsmevom. V ten okamih ma zalialo podivné teplo. Miloval som svoju rodinu a takýchto okamihov, kedy sa tá naša láska nad nami znášala, som sa nevedel nabažiť. Bolo fajn mať niekoho, komu môžete veriť a kto za vami bude stáť vždy, keď to budete potrebovať.

Carlisle sa zvítal ešte s Esme, ktorá práve prišla z kuchyne a spoločne sa usadili k nám. Emmett sa ujal ovládaču a nastavil program, kde šli večerné rozprávky, na ktoré sme sa všetci dívali. Bol to taký náš rituál, ktorý sme robili kvôli Bethie.
Po pol hodine som uznal, že už je vhodný čas, aby si malá išla ľahnúť.

„Je čas ísť do postieľky, princezná,“ preniesol som a zdvíhal sa z pohovky. Bethie sa so všetkými rozlúčila a popriala im dobrú noc. Poslušne cupitala do svojej izby, kde sa umyla, pomohol som jej prezliecť sa do pyžamka a ľahol som si k nej.

„Povieš mi nejakú rozprávku?“ spýtala sa trochu ospalo.

„Nemala si ich už dosť?“ vrátil som jej. Bethie sa ku mne pritisla a uvelebila sa mi na hrudi.

„Rozprávaj mi o mamičke,“ preniesla túžobne a v mysli sa pokúšala predstaviť si Bellinu tvár. Pohladil som ju po vláskoch a ovinul som okolo nej ruky.

„Veď už o nej všetko vieš. Čo chceš ešte počuť?“

„Porozprávaj mi to znova,“ zívla si a ja som sa pustil do príbehu o našej láske. Po pár minútach už Bethie spokojne oddychovala. Tuhšie som ju prikryl, vtlačil som jej ešte bozk na čielko a odišiel som za svojou rodinou.
Všetci sedeli stále v obývačke, kde potichu hral televízor. Nikto z nich ho však nepozeral. Keď som vkročil dnu, pristáli na mne všetky pohľady.

„Našiel si ju?“ Ako prvý sa pýtal Carlisle. Všetci vedeli, že Bellu pozorujem. Nebolo to žiadne tajomstvo. Vedeli, že chcem mať kontrolu nad jej životom, hoci to bolo len z diaľky.

„Viem, kde je, ale nebol som s ňou,“ povedal som, keď som sa usadil na miesto na pohovke.

„A čo budeš teda robiť? Bethie po nej veľmi túži,“ odpovedal mi Jasper, ktorý tú naliehavosť z moje dcéry cítil neustále.

„Viem. Bol som dnes u Charlieho a mali sme zaujímavý rozhovor,“ prezradil som im. „Sľúbil, že mi pomôže a prezradil som mu, že má vnučku.“

„Zbláznil si sa?“ vyhŕkla Rose, ktorá sa bála. Jej strach pramenil z ochrany. Vždy stála za rodinou, nech sa dialo čokoľvek, ale myslím, že tentokrát jej strach nebol na mieste.

„Je to jeho vnučka, mal by o nej vedieť,“ vysvetlil som jej.

„A ako reagoval,“ spýtala sa tentokrát Esme. Zaujímalo ju, čo na to Charlie povedal a či o tom vôbec vedel.

„Netušil o tom. Bella mu nič nepovedala. Prezradil som mu to i preto, že to je ďalší dôvod na to, aby mi pomohol. Sám uznal za vhodné, že to tak je. A chce svoju vnučku spoznať.“

„To nedopadne dobre,“ preniesla zamyslene Rose.

„Prečo?“ ozval sa Emmett. „Bethie rastie ako normálne deti. Nemyslím si, že by si Charlie niečo mohol všimnúť.“

„Niečo málo som mu naznačil,“ povedal som, čím som vlastne odpovedal na Carlisleove obavy, ktoré sa mu preháňali v hlave.

„Charlie nie je hlúpy. Zrátal si, že doba kedy Bella odo mňa odišla, je príliš krátka na to, aby sme spolu mali dieťa. Najprv ma obvinil, že som ju mal s niekým iným, ale keď videl jej fotku, uznal, že to je Bellino dieťa.“

„Aj tak mám strach. Vystavil si aj Charlieho nebezpečenstvu. Keby sa Volturiovci dozvedeli...“

„Nič sa nedozvedia,“ prerušila Rosalieine slová Alice. „Charlie vôbec nie je ohrozený,“ ubezpečila nás všetkých.

„Aj tak by sme mali byť opatrní,“ prehovoril Carlisle. „Charlie by nemusel vedieť podrobnosti.“

„Ani ho to nezaujíma. Postavil sa k tomu rozumne. Nenaliehal vedieť detaily. Chce sa len občas stretávať s vnučkou.“

„To by sme mohli zariadiť,“ vmiesila sa do toho Esme, ktorá vedela, aká je láska starých rodičov na vývin dieťaťa dôležitá.

„Takže, chcel som vám dať jeden návrh,“ začal som ostýchavo. „Sme tu síce len tri roky, ale Bethie by mala nasledujúci rok nastúpiť do školy. Nechcem, aby príliš vymeškala, keď ju budeme vodievať za Charliem, a preto som vám chcel navrhnúť sťahovanie.“ Po mojich slovách nastalo úplné ticho. Každý si v hlave preberal iné skutočnosti. Carlisle zvažoval, ako rýchlo ho uvolnia z práce. Esme už balila. Takže títo dvaja boli v suchu. Jasper premýšal, kam by sme sa presťahovali, aby nablízku bola naša potrava. Stratég sa nezaprie. Ale išlo mu hlavne o jeho ovládanie. Rose, tá sa tomu príliš netešila, pretože tušila, že budú musieť znovu nastúpiť na novú školu a začať odznova. Emmettovi to bolo prakticky jedno. Ten sa prispôsobí hocičomu. No a Alice, tá bola úplne v pohode, pretože už vedela, kde sa usadíme.

„Forks?“ hodil som po nej pohľadom, keď si v mysli vybavila to miesto.

„Áno. Je na tom niečo zlé? Boli sme tam necelé dva roky. Nevzbudíme pozornosť. Niektorí môžeme ísť na výšku. Kto chce môže pracovať. Esme si ponechá firmu, zákazníkov nájdete aj tam a ty jej môžeš vypomáhať. To miesto poznáme, máme tam potravu, sú blízko obchody. Vyhovovať to bude všetkým. Zmeníme trochu štýl obliekania a budeme pôsobiť staršie. Nikto si nič nevšimne.“

Alice mala pravdu. Boli tam výborné podmienky, a keď sa posnažíme, nevzbudíme žiadnu pozornosť. Bethie to bude mať blízko k starému otcovi. Prešlo päť rokov a Bethie môžem pokojne vydávať za svoju dcéru, hoci na to nevyzerám. Ako naznačila Alice, ak zmeníme štýl obliekania, budeme vyzerať staršie.

„Takže, súhlasíte so sťahovaním a s tým, že to bude práve do Forks?“ spýtal som sa svojej rodiny. Videl som, ako si vymieňajú pohľady a pozorujú jeden druhého. Napokon všetci súhlasne prikývli.

„Ďakujem,“ vydýchol som spokojne. Teraz už zostáva presvedčiť len Bethie, čo je však najťažšia úloha.

Priznám sa, že v tejto kapitole som toho mala naplánovaného omnoho viac, ale nedostala som sa ku všetkému. Kapitola má skoro 6000 slov, takže je dosť dlhá a udialo sa tam toho podľa mňa dosť. Takže to ďalšie si budeme musieť nechať na tú nasledujúcu. Ale nebojte sa, nebudem to príliš preťahovať. Ak to teda vyjde, bude to posledná kapitola z pohľadu Edwarda a potom sa konečne vrátime k Belle. Na ako dlho, to vám nepoviem. :D

Ou, dolu je také miesto, kde môžete vyjadriť svoj nesúhlas, alebo ma svojimi slovami milo pohladiť. Ďakujem. 

Vaša GCullen. 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 14. kapitola: