Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 11. kapitola

22.04.2013 (16:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1661×

11. kapitola

„Tak, ktorý teraz?“ pýtal som sa Bethie. Už sme vyskúšali snáď všetky kolotoče, ktoré tu mali a moja dcérka stále nemala dosť.

„Autíčka!“ zvískla potešene a už ma ťahala smerom k nim.

„Autíčka? Tam sme predsa boli už dvakrát,“ prehodil som znudene. Vážne ma nebavilo tlačiť sa s Bethie v tej tesnej malej atrape vozidla.

„Áno, ale telaš budeme mať každý švoje!“ prehodila nadšene a už aj sa tlačila do jedného z nich.

„No, tak na to zabudni, mladá dáma. Ešte nemáš na to vek, aby si šoférovala túto... Ehm, aby si vôbec šoférovala,“ opravil som sa včas, kým zo mňa vyšlo niečo, čo by nemala počuť.

„Doble, ale tak aspoň pôjdeme ako pletekáli. Ukážeme tým padavkám, ako ša jaždí!“ preniesla a pohľadom si obzrela ľudí okolo, ktorí si vyberali autíčka. Ten výraz v jej očiach ma prekvapil. Vyzerala presne ako Emmett, keď sa chystá na stávku s Jasperom a hodnotí svoje možnosti. Pretočil som nad tým oči a už aj som sa súkal k Bethie do autíčka. 

***

„Páni, očko, ty ša neždáš!“ pochválila ma Bethie, keď po našej poslednej jazde olizovala veľké lízatko, ktoré jej padlo do oka v jednom zo stánkov. Kráčali sme ruka v ruke pomedzi ne. Občas sme sa pri niektorom zastavili a keď Bethie objavila niečo, čo sa jej páčilo, už aj som vyťahoval peňaženku a kupoval to. Preto sa mi už v ruke, ktorou som Bethie nedržal, hompáľala veľká taška plná blbostí, ktoré ju zaujali.

„Snáď si o svojom ockovi nepochybovala,“ preniesol som s hraným sklamaním.

„Nie. Nikdy,“ odpovedala v zápätí a hodila po mne svojim štrbavým úsmevom, na čo som nedokázal nič iné, ako jej ho vrátiť.

Pomaly sme prechádzali ďalej, až sme sa zastavili v parku, ktorý sa hemžil kopou ľudí. Na to, že sa už blížil večer, ich tu bolo dosť veľa. Rodičia posedávali na lavičkách, rozprávali sa s priateľmi a deti okolo nich pobehovali a hrali sa. Tiež sme sa k nim pridali a posadili sa na najbližšiu voľnú lavičku.

„Bolo to šupel,“ ozval sa vedľa mňa nadšený hlas Bethie. Hompáľala nohami, ktoré jej viseli z lavičky a stále olizovala lízatko, a pri tom sa obzerala okolo. Zaškeril som sa nad jej slovami, ale hlavne nad tým, ako jej to mohlo chutiť. Bolo vidieť, že sa jej uľavilo, bola taká pokojná. Konečne mala v tvári výraz, ktorý som u nej tak dlho postrádal.

„Som rád, že sa ti to páčilo a popravde, tiež som si to užil,“ vyjadril som jej svoje pocity. Nič nebolo krajšie ako deň s mojou dcérou.

Oprel som sa a tiež sa obzrel okolo seba. Užíval som si ten okamih pohody, kedy sme spolu len my dvaja a nikto z rodiny nieje na blízku. Zatvoril som oči a spomínal na tie podobné vzácne okamihy. Prechádzky po parku, kedy bola Bethie ešte v kočiariku. Jej rozžiarené očká, keď sledovala okolie. Chvíľky, kedy sme spolu trávili v lese. Náš prvý spoločný lov, kedy som ulovil pumu a dovolil sa jej z nej napiť. Môj strach, keď som od nej prvýkrát odišiel kvôli práci na viac ako pár hodín. Naše prvé zvítanie po odlúčení.

Všetko to bolo tak dávno a pri tom som mal pocit, akoby to bolo len včera. Najkrajšie však boli naše prvé spoločné chvíle po jej pôrode. Keď som ten malý uzíček prvýkrát držal v rukách a rozplýval sa nad jej krásou. Vrnel som blahom od šťastia a keby som mohol, z očí mi tečú potoky sĺz.

Ale tiež som si spomínal na kruté obvinenia od Belly, na jej odmietanie našej dcéry, na jej odchod a moju samotu, ktorú našťastie vyliečil práve ten poklad sediaci teraz vedľa mňa.

Otvoril som oči a pozrel jej smerom. Mal som nutkanie pritiahnuť si ju do náručia a tým jej dať najavo všetku tú lásku, ktorú k nej prechovávam. Zarazil ma však jej smutný pohľad.

Sledoval som jeho smer a zazrel som ženu skláňajúcu sa k malému dievčatku, ktoré spadlo. Matka jej oprašovala šaty a fúkala na odreté rúčky. Jej manžel stál hneď vedľa nich a dcérku chlácholivo hladil po vláskoch. Bol to prekrásny pohľad. Pohľad na úplnú, šťastnú rodinu, ktorý ma donútil zapremýšľať, aké by to bolo, keby sa Bella k tomu všetkému postavila inak. Teraz by sme tu sedeli spoločne. Bethie by cupitala okolo nás a my by sme sedeli v objatí a s láskou a nehou pozorovali našu hopsajúcu dcérku.

Z myšlienok ma vyrušil mľaskavý zvuk olízania lízatka a vzápätí na to smutný povzdych mojej dcéry. Strelil som pohľadom k nej a srdce sa mi zovrelo úzkosťou. Bethie mala sklopený zrak, ktorý upierala k svojim nohám. Po tvári sa jej skotúľala jedna osamotená slza. Nedalo mi to, a tak som sa plne sústredil na jej myseľ. Chcel som, aby mi ukázala, čo ju trápi, čo ju bolí. Vedel som, že slová útechy, by teraz asi nezabrali, keď nemám ani tušenia, čo jej príčinou jej smútku.

A náhle sa to stalo. Jej myseľ ku mne vyslala ten najsmutnejší a zároveň najšťastnejší pohľad. Akoby to bolo zbožné nesplniteľné prianie.

Bethie stála smutná, so slzavými očkami, presne ako to malé dievčatko a k nej sa skláňala žena s tmavými vlasmi. Nemala tvár, no Bethie, akoby z nej cítila lásku. Akoby túžila práve po láske tejto ženy. Ja som stál nad nimi a usmieval sa. Ako obraz prišiel, tak rýchlo sa i stratil. No Bethie bola ešte smutnejšia.

Vtedy som to pochopil. Ona túži po matke. Po žene, ktorá jej dá tú inú lásku, ako jej dáva moja rodina. Po žene, ktorá by zaplnila to prázdne miesto v jej srdiečku.

Zrazu som bol bezradný. Netušil som, čo robiť, čo povedať. Aj mne chýbala láska. Lenže tú lásku, po ktorej som túžil ja, by mi mohla dať len jediná žena. A tá sa toho dobrovoľne vzdala.

„Princeznička?“ oslovil som ju neisto a pri tom sa snažil zahnať ten nepríjemný pocit, ktorý mi zvieral z úzkosti hrdlo. Bethie však na moje oslovenie nereagovala. Stále sedela nepohnute a pozorovala zem pred sebou. Naklonil som sa k nej, pohladil jej tvár a pobozkal ju do vlasov. Bethie sa ku mne tuho pritisla a vzlykla. Pritiahol som si ju do náručia. Položil som si ju do svojho lona a kolísavým pohybom sa ju snažil upokojiť.

„No tak, bude to dobré,“ šepkal som jej do vlasov a hladil ju po chrbte. Jej vzlyky sa premenili na regulérny plač. Nahlas popoťahovala a z očí jej padali krokodílie slzy, ktoré som sa snažil rýchlo zotierať.

„Neplač, srdiečko, ocko je pri tebe,“ znova som sa pokúšal ju upokojiť, ale malo to presne opačný účinok. Jej plač ešte zosilnel. Bol som v koncoch. Drásalo mi to srdce vidieť ju takto, počuť ten srdceryvný plač. No nijako som ju nedokázal utíšiť, a tak som sa s ňou len húpal a hladil ju. Uvedomil som si, že slová sú teraz zbytočné, že potrebuje cítiť, že som tu pre ňu.

Ruka v ruke s pocitom bezradnosti prišiel i hnev. Bol som naštvaný na Bellu, pretože toto všetko sa dialo len kvôli nej. Len preto, že ona bola tvrdohlavá a konala svojvoľne, bez rozmyslu, len preto tu teraz moja dcéra trpela. Potlačovanou bolesťou ničila sama seba a mňa zároveň. A tiež som bol naštvaný sám na seba. Že som nemal tú guráž dotiahnuť Bellu hoci aj za vlasy späť domov, ukázať jej ten náš poklad a prinútiť ju zamyslieť sa nad jej činom. Bol som tak naštvaný, že keby bola teraz tu, s radosťou by som jej do očí vykričal, aký je pokrytec a sebec. Ako zničila mňa a ako ničí naše dieťa. Len preto, že ona sa cítila ukrivdená, len preto, že si nechcela dať vysvetliť veci, ktoré sa stali, len preto, že verila, že len jej bolo ublížené. Dúfam, že sa uškvarí za toto všetko v pekle. Nie! Dúfam, že si to peklo prežije tu na zemi. Nech trpí za svoje neuvážené činy tak, ako necháva trpieť nás.

Chcel som, aby si to všetko za našu dcéru vyžrala, ale na druhej strane som dúfal, že je tam niekde vo svete šťastná, že žije život, po ktorom túžila. Tá rozpoltenosť ma zabíjala. Nedokázal som pochopiť, ako po niečom takom teraz, pri pohľade na smutnú dcéru, môžem túžiť. Ako si môžem priať, aby v jednom okamihu trpela a v tom druhom dúfať, že to tak nieje. Lenže vedel som, že nechcem, aby trpela. Polovicou svojho srdca, ktoré stále patrilo jej, som si to nechcel pripustiť. Stále som ju miloval tou večnou láskou. Aj keď ma v jednom okamihu zabila, nevedel som jej priať nič zlé. Diera v mojom vnútri, ktorú po Bellinom odchode liečila prítomnosť Bethie, o sebe znova dala vedieť. Rozpýnala sa do astronomických veľkostí a sťahovala ma ku dnu. A s ňou prichádzala bolesť. Bolesť srdca, ktoré už storočie nebilo. Bolesť duše, ktorá sa premenou vytratila. Akoby som znova ožil len pre ten okamih, kedy to znovu pocítim. 

Ani som si nevšimol, že Bethie zvieram tuhšie. Ani som nepostrehol, že vzlykám spolu s ňou. Všetko som si to uvedomil, až keď Bethie začala utešovať mňa. Hladila ma po tvári a pusinkovala ma.

„Očko, neplač, ja už neplačem, nešmieš už ani ty,“ šepkala mi do tváre, ale slzy jej stále stekali z očí. Keď som sa na ňu upriamil, nemohol som inak, než si ju zasa privinúť.

„Prepáč, princezna. Prepáč mi to. To ja za všetko môžem,“ snažil som sa jej vysvetliť nevysvetliteľné. Bethie sa stiahlo čielko a vytvorila sa jej na ňom malá vráska. Teraz mi tak veľmi pripomínala svoju matku, že som sa nedokázal ovládnuť a znovu som nahlas vzlykol.

„Nemôžeš. Ja...“ vyhŕkla zo seba Bethie, ale vzápätí zmĺkla a sklopila zrak.

„Môžem, zlatko. Ani nevieš, ako veľmi za to môžem práve ja, že teraz si taká smutná.“ Po mojich slovách ku mne zdvihla prekvapený zrak. Prikývol som jej na súhlas, ale nenechal som ju nič povedať. Miesto toho som sa rozhovoril ja. Potreboval som jej vysvetliť, že viem, čo ju trápi, a že ona sa nesmie ničiť tým všetkým.

„Chýba ti mamička, že? Trápi ťa, že všetky deti naokolo majú svoju mamičku, ale ty ju nemáš a nič o nej nevieš,“ povedal som jej už trochu pokojnejší. Teraz nebol čas na hysterické výlevy. Musel som sa zachovať ako chlap. Nájsť v sebe silu a dokázať jej vysvetliť, ako to je.

Bethie na moje slová nesmelo prikývla.

„Moja mamička zomrela?“ spýtala sa s obavou. Pozrel som jej do očí a zvažoval, čo povedať. Mám klamať a tým ju oslobodiť od krutej pravdy, alebo ju vystaviť práve tomu? Čo jej oblíži menej? Klamstvo, že jej matka je mŕtva, a preto ju nikdy nevidela? Nebude sa preto trápiť? Ale ako jej potom vysvetlím, že som jej o tom ešte nikdy nič nepovedal? Že som jej smrť matky zatajil a tak ju nechal dúfať, že možno raz...

Alebo jej mám povedať tú krutú pravdu, kedy sa jej jej matka zdala? Nechala ju a ani sa nepozrela, ako vyzerá jej dieťa. Povedať jej, že ju od začiatku nenávidela, neprechovávala k nej ani ten najmenší cit, brala ju ako nutné zlo a hneď ako sa z nej Bethie dostala na svet, zdvihla kotvy a opustila nie len ju, ale aj mňa?

Čokoľvek jej poviem, bude ju bolieť a trápiť rovnako, ale myslím, že malá lož by nebola na škodu.

„Nie, Bethie, tvoja mamička nezomrela,“ preniesol som napokon, keď som sa rozhodol pre časť pravdy a časť lži.

„A kde teda je? Plečo ša na mňa neplišla pozlieť? Plečo? Nepáčila šom ša jej?“ pýtala sa naliehavo s bolesťou v očiach. Už je to tu! Stačila jedna veta a bolesť sa objavila. Čo príde neskôr?

„Nie, zlatíčko. Ty by si sa páčila každému. Každý, kto ťa pozná, ťa miluje. A aj tvoja mamička ťa miluje, ale...“ nasucho som prehltol, keď sa mi z úst dostalo prvé klamstvo. Bethie ho však nezaznamenala. Tak úpenlivo visela na mojom vysvetlení, prečo ale, že jej to uniklo. „Vieš, ona nemôže prísť. Ona sa ťa musela vzdať, aby ťa zachránila, obetovala sa pre teba,“ vyriekol som napokon to najväčšie klamstvo celej mojej existencie. Bol som sám prekvapený, aké to bolo ľahké. Lenže toto bol jediný spôsob, ktorý mohol moju dcéru držať v ilúzii, že možno raz bude mať nádej.

Na tvári sa jej usadil výraz pochopenia, ktorý hneď nahradila láska. Usmiala sa na mňa cez slzy.

„Mamička ma teda miluje? Neodišla pleto, že šom škaledá, že ša jej nepáčim?“ vyslovila svoje obavy. Pokrútil som nad jej slovami hlavou.

„Keby mohla, určite by tu s tebou zostala. Ver mi!“ Zasa lož, ktorá znela vierohodne. Kupodivu, to i mne prinášalo úľavu. Každým mojim slovom sa tvár mojej dcéry vyjasňovala a tým, akoby ma presviedčala, že to je dobre. Lenže dokedy to takto pôjde?

„A ty vieš, kde mamička je?“ spýtala sa tá malá princezna, keď si utierala do rukáva noštek. Vytiahol som vreckovku a nechal ju, nech sa do nej vysiaka.

„Mamička sa má dobre. Je jej za nami smutno, ale vie, že ty si šťastná a preto ju to toľko nebolí.“ Pomaly som sa stával expertom na tieto slová, až som sa sám sebe čudoval.

„Chčela by šom vedieť, ako vyželá? Povieš mi o nej?“ požiadala a položila si hlávku na moju hruď. Zasa mi tým pripomenula Bellu, keď som trávil noci u nej v izbe a ona sa chúlila do môjho objatia.

„Tvoja mamička je úžasná a krásna žena,“ začal som a ponoril sa do spomienok. „Je taká krásna, že očarila jedného osamelého upíra.“

„Je to ako ložplávka o pleklášnej plinčežnej a plinčovi,“ prehodila Bethie s úsmevom.

„Áno, bolo to ako rozprávka. Tvoja mamička bola princezná, ktorá sa nasťahovala do malého mestečka, kde žil tvoj otecko princ,“ začal som s úsmevom aj ja. „Stretli sa na škole, kam ten princ chodil. Nikdy nemal priateľov. Žil len pre rodinu a už bol zmierený s tým, že lásku svojho života nikdy nenájde. Chodil už po svete veľmi dlho a nemal to šťastie, aby jeho cestu preťala nejaké žena, ktorá by ho očarila. Väčšinou boli všetky namyslené a túžili len po jeho kráse, a tak princ zatvrdol, utiahol sa do seba a prestal dúfať. Až nastal ten jedinečný deň, kedy mu cestu skrížila princezná Bella.“

„Bella? Tak sa volá moja mamička?“ prerušila moje rozprávanie Bethie.

„Áno. Volala sa Isabella, ale skracovala si meno na Bellu, čo znamená krásna. A ona bola ako obrázok. Nežná a jemná. Anjel, ktorý mal rozžiariť jeho tmavé dni. Princ sa do nej zamiloval od prvého okamihu. Lenže tak ako bola krásna, bola pre princa príliš voňavá. Vôňa jej krvi bola taká silná, že princovi spievala tú najkrajšiu melódiu, akú kedy počul. Princ si nevedel rady, bál sa, aby jej neublížil, pretože si uvedomil, že mu je až príliš cenná, aby ju nejakým neuváženým činom stratil. Odišiel, ale jeho bolesť nad jej stratou bola tak veľká, že sa musel vrátiť. Rozhodol sa, že bude čeliť svojim démonom, len aby mohol byť jej na blízku. Nikdy nedúfal, že táto prekrásna princezná by mohla patriť práve jemu, ale nemožné sa stalo skutočnosťou a princezná Bella sa doňho zamilovala. Obaja prežívali tie najkrajšie chvíle svojho života. Milovali sa tak veľmi, že sa z ich veľkej lásky narodila malinká princeznička.“

„Ja!“ vykríkla veselo Bethie a poskočila mi potešene v náručí.

„Áno, princeznička Bethie, ktorá bola taká nádherná ako jej matka.“ Neodpustil som si bozk do jej vlasov. Lenže vtedy ma napadlo, že to, čo príde teraz bude tá tažšia časť príbehu, ktorá sa nezaobíde bez prekrúcania. Smutne som si povzdychol a začal vymýšľať klamstvo, ktoré možno moju dcéru zarmúti, ale aspoň sa už nebude toľko trápiť.

„Lenže potom sa stalo niečo zlé. Ani jeden si neuvedomili, že im nie je súdené zostať spolu navždy. Prišli ťažké dni a princezná Bella sa musela rozhodnúť. Chcela však, aby jej dcérka bola šťastná, a preto musela opustiť svoju rodinu. Bolo to pre ňu to najťažšie, čo vo svojom živote urobila. Keď odchádzala, poprosila svojho princa, aby sa o ich malú princezničku postaral, ako najlepšie vie, aby jej dal všetko a že raz, keď na to bude vhodný čas, aby jej o matke porozprával, aby jej prezradil, že ju jej mamička veľmi miluje, aj keď je ďaleko a že na ňu stále myslí.“ Pri poslednej vete ma bolestivo pichlo pri mojom mŕtvom srdci. Vedel, som, že Bella si na nás a hlavne na svoju dcéru určite nikdy nespomenula, ale utešoval som tým vlastne sám seba. Páčila by sa mi práve takáto predstava.

„A ako vyželala?“ spýtala sa ospalo Bethie. Jej slová ma preniesli o pár rokov späť a mne sa v mysli vybavil obraz Belly stojacej v učebni biológie.

„Tvoja mamička mala krásne dlhé hnedé vlásky, ktoré voňali po jahodách, hlboké čokoládové očká, ktoré sa pri pohľade na mňa vždy rozžiarili a mali v sebe iskričky. Bola bledá ako upír, ale krásou sa jej žiadna upírka nevyrovnala.“

„Bola klajšia ako teta Losie?“ zdvihla ku mne Bethie zrak.

„Áno, bola ešte krajšia ako Rosalie,“ potvrdil som jej s pokývaním hlavy. „Ako anjel,“ dodal som zasnene. Bethie sa mi opäť zložila do náručia a smutne si povzdychla.

„Myšlíš, že ju niekedy uvidím, očko?“ V jej hlase bolo toľko túžby, až sa mi stiahlo vnútro. Vedel som, že moja dcéra svoju matku nikdy neuvidí, pretože Bella o to nestála. Žila si svoj život a o nás nechcela ani počuť, ale vziať svojej dcére nádej, by odo mňa bol ten najkrutejší čin.

„Chcela by si,“ šepol som a nemyslel to ako otázku. Bethie prikývla. Potlačil som nutkanie vykričať jej, že to nie je možné, miesto toho som hľadal ďalšiu lož.

„Veľmi by šom chčela,“ povedala Bethie medzi zívnutím. Jej myseľ mi ukázala, ako veľmi po tom túži. Nič na svete nechcela viac, ako spoznať svoju matku. Prechádzať sa s ňou po parku a všetkým deťom ukázať, že ona má tú najkrajšiu mamičku na svete. Tak veľmi som jej chcel vyhovieť, tak veľmi som túžil, aby sa jej práve tento sen vyplnil, ale vedel som, že to bude nad moje úsilie.

„Nájdeš ju a povieš jej, že ju veľmi ľúbim?“ spýtala sa Bethie z posledných síl a hneď na to si spokojne odfúkla a zaspala v mojich rukách.

„Sľubujem, princezná,“ odpovedal som jej, pohladil ju po vláskoch a spolu s ňou v náručí som sa zdvihol a pobral sa domov.

Ospravedlňujem sa, že táto kapitola nebola nič exta. Ale dúfam, že vás aspoň potešilo, že sa tu objavila. Dalo mi mnoho práce, dostať zo seba pár slov, ktoré by mali význam. Preto ďakujem za vaše strpenie a dlhé čakanie. Zároveň dúfam, že na ďalšiu kapitolu tak dlho čakať nebudete. :D

Ak sa ešte nájde pár osôb, ktoré na túto poviedku nezabudli, poteší ma, keď zanechajú svoj názor. 

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 11. kapitola: