Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Životy bez večnosti 3. kapitola

08.01.2012 (14:45) • Melanie99 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 932×

„Budem veľmi rada"

Na včerajší večer sa mi spomínalo ako na nejaký sen. Krásny sen, ktorý sa nikdy nemohol splniť. Moje pocity z muža, ktorý mi zachránil život, boli jasné, a predsa som sa v nich nevyznala. Pociťovala som k nemu náklonnosť, vďačnosť, dôveru. No to sa dalo pripisovať obyčajnému silnému priateľstvu a mňa znepokojili iné city. Sama som nevedela, čo znamenajú. Unavene som sa prevrátila v posteli. Emmett...

O pár hodín neskôr

Pri čítaní ma vyrušilo zaklopanie na dvere. Zakričala som na komornú, no odpovedalo mi ticho.

„Amanda?" Nič. Išla som teda otvoriť. Cestou som sa pozrela s okna, no nedovidela som, kto stojí pri dverách. Otvorila som ich, a zalial ma studený pot. Okamžite som dvere zabuchla, a sadla som si pred ne.

„Vypadni! Čo tu chceš?"

„Ale Rosie!" odpovedal mi úlisným hlasom Royce King.

„Nehnevaj ma! Buď poslušná, nič sa nestalo, ľudia sa o tom nedozvedia! Rose, otvor tie dvere!" Potichu som vstala. Nič. Preplazila som sa cez jednu izbu, a potom som utekala k zadným dverám. Bezmyšlienkovite som utekala, až som vrazila do...

„Emmett! Po... Pomôž mi... Prosím.. On.. Prosím!" chrlila som naňho prúd slov a plakala som.

„Čo sa stalo? Rose, čo sa deje?" pýtal sa ma znepokojene.

„On... on prišiel... zaklopal mi na dvere. Amanda nebola v dome... on... vyhrážal sa mi... on... on..." nemohla som nájsť slová.

„Kto to bol, Rose? Bol to on? Ten muž, čo ti to spravil? Royce?"

„Á... áno... prosím!" Stále som len koktala a chrlila slová. Emmett ma vzal do náručia a išiel so mnou opačným smerom, ako bol Royce. A bola som rada.

...

„Rosalie... Rose... preber sa... Rose..." Hlas ako z neba sa mi prihováral. Ten hlas mi bol známy. ,Anjel?’ chcela som povedať, no v pamäti sa mi začalo rozjasňovať. Spomínala som si na Royca, ako som utekala, a na Emmetta. To on sa mi prihováral. Otvorila som oči. Sedel pri mne, v ruke mal kus mokrej vreckovky a ruku mal na mojej tvári. Bola som spotená a bolo mi horúco.

„Zobudila si sa," povedal s úľavou.

„Ja... čo sa stalo? Kde je Royce? A kde som ja?" Bola som trochu zmätená, no studený obklad ma upokojoval.

„Neboj sa. Odniesol som ťa k sebe domov, ale odpadla si, a tak som išiel za tým chlapom," to meno vyslovil s obrovskou nechuťou, „a povedal som mu, nech vypadne a čo si o ňom myslím. Povedal som, že je to neľudský zver a mal by vyhľadať blázinec, no vrhol sa na mňa, a tak sme sa začali biť. Nič sa nestalo, raz som ho udrel, a potom utiekol, no teraz sa neznepokojuj. Musíš oddychovať."

Pri celom jeho rozprávaní som uprene počúvala tón jeho hlasu.

„Zachránil si ma. Zase," usmiala som sa. On sa usmial tiež a ja som ho objala. Na kratučkú chvíľu zaváhal, no potom ma objal tiež.

„Ďakujem. Vďačím ti za viac ako svoj život," povedala som už viac-menej pre seba.

Od tohto dňa sme sa s Emmettom stretávali takmer každý deň. Chodili sme na večere, pili sme čaj na verande, vozili sme sa v kočoch a smiali sme sa. Posledné týždne môjho života patrili medzi tie najveselšie a ja som pomaly začala chápať, že k Emmettovi cítim niečo viac. Pravdupovediac som to vedela už od začiatku. Nás dvoch spájalo isté puto, kedysi puto silného priateľstva, teraz ešte čosi viac. No bol tu malý háčik. Hoci som si bola takmer absolútne istá, že Emmett moje city opätuje, nevedela som to. Rozhodla som sa, že sa mu so svojimi citmi k nemu zdôverím. Dnes.

O dve hodiny neskôr v kočiari

Zase som si pripadala ako v rozprávke. Emmett ma vzal na prechádzku kočiarom, tentokrát však nie po zvyčajnej trase, ale okolo neďalekého vidieka. Pramene vlasov uviazané do zložitého drdola sa mi uvoľňovali a šľahali mi do tváre. A ten nádherný záchranca po mojom boku bol muž, ktorého ľúbim. Vedela som to a rozhodla som sa mu to povedať okamžite.

„Emmett, toto je prekrásne, nikdy som sa v kočiari neviezla po vidieku, vlastne som tu ani nikdy nebola, len počas cesty. A mám čo ľutovať." Ešte chvíľu som odvracala tému.

„Áno, je to tu prekrásne. Kedysi som sem chodieval pešo a z miesta, kam ideme, som sníval, že mi patrí celý svet."

„A kam to ideme?" Emmett sa len tajomne usmial. Aj ja som mlčala, pravdepodobne má nejaké prekvapenie a nechcem mu to kaziť, ak by ma odmietol... Na tieto myšlienky som však zabudla o niekoľko sekúnd, keď sme začali z koča vystupovať. Bolo trochu šero, no slnko ešte nezapadlo, akurát ho bolo vidieť až z druhej strany obrovskej skaly, vedľa ktorej sme zastavili.

„Prečo stojíme?" spýtala som sa trochu udivene, lebo navôkol som nevidela žiadnu cestu.

„Tam hore je cieľ našej cesty, no dostať sa tam v koči nedá. Nezašpiníš si ani šaty, uvidíš. Na pravej strane skaly je chodník, ktorý postavili pre obchodníkov s kočmi, ale je tam dosť strmý kopec, takže ho radšej vyradili. My sa tam však dostaneme za chvíľu."

Chytil ma za ruku a išli sme k pravej stene skaly. Tam, ako povedal Emmett, bol chodník z dlažobných kameňov, ako v meste. Nebol až taký strmý, ale pre kočiar možno až smrteľne. Po tvári sa mi roztiahol úsmev.

„Čo je?" spýtal sa ma pobavene.

„Vieš, pred pár týždňami by ma na toto nikto nenahovoril, a ja by som sa bála dotknúť nohami zaprášenej zeme, ale teraz by som sa s radosťou plahočila pralesom, ak by si šiel so mnou."

Emmett vyzeral stále trochu pobavene. Spolu sme vystúpili po chodníku na vrch skaly. Dorazila som tam o pár sekúnd skôr a ostala som stáť v nemom úžase. Na skale rástla jemná zelená tráva. V jej strede bol malý balvan a v jeho tieni pramenil maličký potôčik a stekal dolu po skale, kde narážal o prašnú cestu dolu a stekal do lesa. Sadla som si do trávy. Predo mnou sa rozprestieral... celý svet. Chalúpky a domčeky vidieka boli maličké ako kamienky a budovy obďaleč sa zdali byť malé ako zrnká prachu. Les a stromy boli všade navôkol až po hranice dedinky a za skalou. Slnko bolo, na rozdiel od všetkého, veľké ako hrad. Oranžovo-žlté lúče osvetľovali svet, predtým než zapadnú za obzor.

„Nádhera, však?" zašepkala som, keď som Emmetta počula prichádzať.

„Áno... je to krása..." Na chvíľu sa odmlčal. Čakala som, čo povie.

„Rose... vravíš, že ja som ti zachránil život, ale nie je to tak. Zachránila si ty mňa. Celé roky som žil v smútku a bolesti. Súcit som poznal len zo spomienok a ty jediná si na mňa nevrhala znechutené pohľady. Nehľadela si na mňa zvrchu a to ty si ma v ten večer zachránila."

„Možno je to tak. Ale v tom pípade si ma ty zachránil stonásobne viac. Ja som mala peniaze. Krásu. Meno. Ale nepoznala som lásku. Nepoznala som svet, kde peniaze a moc neznačia o človeku a ty si mi otvoril oči. Som ti vďačná za mnoho vecí..."

„Zachránili sme sa navzájom. Dali sme si druhú šancu."

„Áno. Emmett, ja... ja ťa milujem." Slová, ktoré som si v mysli prehrala už toľkokrát... Bála som sa, že sa mi budú hovoriť ťažko, no povedala som ich s nesmiernou istotou a ľahkosťou. Bolo to tak preto, že to za mňa hovorilo moje srdce.

„Aj... aj ja ťa milujem, Rose. Viac ako svoj život. Viac ako čokoľvek v ňom." Žiarivo sa na mňa usmial. Usmiala som sa tiež a vtedy sa dvaja zamilovaní ľudia pobozkali na vrchu skaly pri posledných lúčoch zapadajúceho slnka.

Autor: Melanie99 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Životy bez večnosti 3. kapitola: