Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa nemazná - 19. kapitola

15.01.2011 (07:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 6686×

19. kapitola

Rozprávala som a rozprávala. Ten právnik sa ma pýtal na množstvo vecí a niektoré mi boli fakt trápne. Edward bol bez výrazu. Tváril sa ako kamenná socha. Určite už oľutoval, že chcel zostať. Keď sme skončili, bolo už neskoro. Všetko si zaznamenával. Potom sa postavil.

„Musíme si počkať na ich ďalší krok. Uvidíme, čo podniknú. Nekontaktujte sa s pánom Balardom. Nehovorte s ním a nedávajte mu syna. Ak vás skontaktuje on, odporučte ho na mňa,“ šepol a podal nám obom ruky.

„Ďakujem,“ šepla som. Vyšli sme von. Edward bol strnulý.

„Hneváš sa?“ opýtala som sa s malou dušičkou.

„Áno. Nie na teba, ale na toho bastarda,“ štekol Edward a šli sme k autu. Noc sme strávili u nás. Nemohla som zaspať, ale Edward ma vedel príjemne uťahať. Zaspávala som mu v náručí a to ma troška upokojilo. Ráno som šla do práce. Marca som dala do jaslí. Dnes bola nuda. Nikto nechcel nikam cestovať. Zrazu sa otvorili dvere a ja som takmer vyletela od zlosti.

„Vypadni! Choď preč!“ štekla som.

„Bella. To som nespravil ja. Mňa to mrzí. To matka...“ šepol Peter s roztiahnutými rukami.

„Právnik mi radil, aby som sa s tebou nebavila. Ak sa chceš rozprávať, tu je jeho vizitka.“ Podala som mu vizitku a pridržala otvorené dvere.

„Bella, ja by som ťa na súd nedal,“ šepol.

„A tie obvinenia? Že sa nestarám o dieťa, že striedam partnerov a vraj máte dôkazy? Čo to má znamenať?“ štekala som ako besný pes.

„Bella, dám to do poriadku, len sa upokoj. Rád podráždim toho tvojho Edwarda, ale nechcem ublížiť tebe a Marcovi. Matke som už dohovoril a zo súdu to stiahneme,“ šepol. Pozeral mi uprene do očí a vyzeral naozaj smutne.

„Ja sa chcem len stretávať so synom. Neriskoval by som, že prehrám a Marca už nikdy neuvidím. Ver mi,“ šepol. Nevedela som, čo mám robiť. Verila som mu a ani neviem prečo.

„Peter, to, čo ste tam naklamali... Ja mám takú zlosť. Najradšej by som ťa aj s tou tvojou mamičkou...“ zasekla som sa, aby som nebola vulgárna.

„Poď, vezmem ťa na obed a porozprávame sa,“ povedal milo.

„Nie,“ štekla som.

„Tak idem niečo kúpiť a najeme sa tu,“ povedal polohlasom.

„Nie,“ prskla som jedovato. Pousmial sa.

„Bella, mám ťa rád. Chcem sa len porozprávať a dohodnúť sa,“ šepol.

„Nie!“

„Bella, vážne to dám do poriadku,“ šepol.

„Keď to urobíš, potom sa s tebou budem baviť.“ Zložila som si ruky na hrudi a dupala nohou. Prikývol a vyšiel von. Po pár minútach prišiel chlapík z donáškovej služby a doniesol mi obed.

„Ja som si nič neobjednala,“ povedala som prekvapene.

„Adresa aj meno sedí,“ šepol chlapík a odišiel. Otvorila som box s jedlom. Bolo tam presne to, čo sme jedli na tom našom rande. Bola som hladná, a tak som to rýchlo zjedla. Večer po mňa zas prišiel Edward. Povedala som mu, že sa tu zastavil Peter a že som ho vyhodila. Bol poriadne napálený, ale upokojilo ho, že som mu dala tú vizitku a poslala ho preč. Svadba mala byť už o dva týždne a ja som stále nemala šaty. Budem musieť využiť ponuku Alice a ísť s ňou na nákup. Edward pomaly zariaďoval náš dom. Nechala som to plne na neho a Esme. Obaja mali dokonalý vkus. Petrove slová ma trocha upokojili, a tak som mala dobrú náladu.

Prešiel ďalší týždeň a Peter sa neobjavil. Do práce som dnes nešla. Potrebovala som s Edwardom ešte vybaviť zmenu bydliska a podobné byrokratické nezmysli. Marca sme ráno odniesli do jaslí a šli na úrad. Už sme boli na rade, keď mi zazvonil mobil.

„Bella, okamžite príďte do jaslí. Je tu sociálka a chcú zobrať Marca,“ plakala do telefónu. Edwardovi som nemusela nič vysvetľovať, lebo všetko počul. Za pár sekúnd sme boli v jasliach. Riaditeľka Marca bránila vlastným telom. Zavolali dokonca políciu. Rýchlo som pribehla k synovi a on plakal na raty. Edward sa postavil rovno k mužovi zo sociálky.

„Čo sa deje?“ opýtal sa pohotovo.

„Pane, nesmiete nám brániť. Mám súdny príkaz. Slečna bola obvinená zo zanedbania starostlivosti o dieťa. Musíme ho zobrať na lekárske vyšetrenie a k nám. Boli by sme ju, samozrejme, kontaktovali. Keď dostaneme takýto podnet, musíme jednať. Pochopte, deti sú často v nebezpečenstve pri svojich rodičoch a každá sekunda je dôležitá. Je to štandardný postup,“ povedal ten chlap. Edward si prešiel všetky papiere a podišiel ku mne.

„Musíš im Marca dať. Okamžite zavolám právnikovi a pôjdeme za nimi. V centre môžeš byť s ním. Bude tam s vami sociálna pracovníčka, ale budeš pri ňom,“ šepol mi. Vyvalila som na neho oči.

„Šibe ti? Je to môj syn. Ja ho nikomu nedám!“ vrieskala som.

„Bella, zavolajú na teba políciu. To je zákon. Buď rozumná,“ povedal netrpezlivo.

„Nie!“ zhíkla som a z očí mi tiekli slzy. Edward mi Marca rýchlo vzal z rúk a podal ho tomu mužovi. Vrhla som sa za ním, no Edward ma zovrel v náručí. Chytila ma panika. Chcela som sa z jeho zovretia dostať a začala som ho celou silou mlátiť do hrude. Edward nepovolil. Zrazu ma sila opustila a ja som sa bezmocne dívala, ako mi odnášajú syna. Pozrela som sa Edwardovi do očí.

„Dones ho späť. Urob čokoľvek, rozumieš!“ zjačala som. Edawrd zvesil ramená a povolil zovretie.

„Vieš, že nemôžem. Ideme za právnikom,“ šepol a viedol ma z dverí. Prešli sme k autu. Z očí mi tiekli slzy. Cítila som sa prázdna a ubolená. Z môjho náručia vyrvali moje dieťa. Edward im ho dal. Pochytila ma vlna zlosti.

„Prečo si im ho dal? Prečo!!! Vráť mi ho. Zabi toho hajzla,“ prskala som.

„Urobím všetko, aby som ti ho vrátil,“ šepol.

Edward ma odviezol domov a šiel za právnikom. Chodila som hore-dole po izbe a plakala. Zvierala som v náručí Marcovu deku. Edward prišiel po hodine. Zbalil obľúbené Marcove veci a šli sme za ním. Sociálna pracovníčka ma odviedla do miestnosti, kde mi doniesli Marca. Vzala som ho do náručia a objala. Z očí sa mi valili slzy a nedokázala som ich zastaviť. Tá žena sledovala každý môj pohyb a robila si poznámky. Pýtala sa ma na rôzne veci a ja som sa snažila odpovedať čo najrozvážnejšie. Hladila som svojho syna a keď prišiel večer, vo dverách sa objavil Edward.

„Marco tu musí zostať,“ šepol. Nesúhlasne som pokrútila hlavou.

„Právnik začal jednať, ale nič nejde z hodiny na hodinu,“ povedal a pohladil Marca.

„Nesmieš robiť scény. Pozerajú sa,“ šepol mi do ucha. Dala som s plačom Marca tej žene. Pobozkala som ho a vyšla s Edwardom von. Stál tam náš právnik ešte s nejakým mužom. Pozrela som mu do očí. Uhol pohľadom a rozprával sa ďalej s tým mužom.

„Kedy mi vrátia syna. Nič zle som nespravila. O syna sa vzorne starám a nič mu nechýba.“ Pozerala som uprene na právnika, no on nič.

„Bella, poď...“ šepol Edward. Odviezol ma domov. Celú noc som nespala. Edward ma zvieral v náručí a ja som vzlykala a myslela na syna. Hneď ráno som chcela ísť za Marcom, ale nedovolil mi to. Trval na tom, aby som všetko nechala na ňom a sama nič nepodnikala. Odišiel a ja som to nevydržala. Zodvihla som telefón a zavolala Petrovi.

„Ahoj, Bella.“ Jeho hlas bol uvoľnený, akoby sa nič nestalo.

„Vzali mi syna, ale to už vieš,“ šepla som.

„Bella, nechcela si sa so mnou rozprávať. Chcel som ti všetko vysvetliť a dať ti možnosť rozhodnúť sa, ale nepočúvala si,“ šepol.

„O čom to hovoríš?“ zasyčala som.

„Vieš, Marca si až do súdu vezmem domov,“ povedal povýšenecky.

„Nikto ti ho nezverí. Nie si jeho otcom,“ štekla som zúfalo.

„Bella, dnes si po neho idem. Mám DNA testy a syn je môj. Vieš, poďakuj budúcemu svokrovi.“ Zavesil. Vyvalila som oči. Obliekla som sa a šla rovno k právnikovi. Sekretárka sa ma pokúšala odbiť, no ja som neustúpila. Vo dverách sa zrazu objavil právnik. Keď ma zbadal, nervózne sa zachvel.

„Poďte, Bella.“ Vzal ma do svojej kancelárie. Na chvíľu ešte odišiel a keď sa vrátil, pôsobil uvoľnene.

„Vraj môjho syna do súdu zveria Balardovi,“ šepla som.

„Áno. Ja som sa to dozvedel pred pol hodinou. Odkiaľ to viete vy?“ opýtal sa zarazene.

„Z prvej ruky,“ šepla som.

„Hovorili ste s Balardom?“ Ja som len prikývla.

„Jasne som povedal, aby ste sa nekontaktovali,“ povedal rázne.

„No iste. A vy mi nič nepoviete,“ prskla som. Behom desiatich minút sa vo dverách zjavil Edward.

„Edward, skvelé. Ste rýchly,“ povedal právnik.

„Ďakujem, že ste zavolali.“ Sadol si ku mne.

„Edward, on povedal, že za to, že má syna, mám poďakovať Carlislovi.“ Hlas sa mi zlomil.

„Je to pravda. Carlisle dal Marcovi urobiť DNA test, keď bol chorý. Chcel vylúčiť dedičné ochorenie, keďže si o otcovi nič nevedela. Martin dohodol stretnutie s právnikom Balardovcov na dnes poobede. Musíme sa na to pripraviť,“ šepol. Ja som si už plakala do dlaní. Svet sa mi rúcal.

Po obede sme sedeli vo veľkej zasadačke. Do miestnosti vošiel starší muž. Bol to Balardov právnik a hneď za ním Peter. Nenávistne som na neho pozrela. Právnik ma upozornil, aby som mlčala. Začali sa nezáväzne baviť, akoby ani nešlo o nás.

„Tak k veci,“ povedal Petrov právnik po chvíli.

„Áno,“ povedal Martin, náš právnik.

„Sme tu preto, aby sme sa dohodli. Pán Balard to nechce hnať až na súd. Chceme dohodu. Maloletý bude dnes predaný biologickému otcovi. Matka je nespôsobilá  postarať sa o syna. Keď si vyrieši problémy, pán Balard jej syna, samozrejme, rád ukáže,“ povedal a široko sa usmial.

„Ukáže? Nespôsobilá? Je to môj syn,“ zasyčala som. Edward ma stiahol za ruku. Balardov právnik položil na stôl hrubú zložku.

„Matka má veľa aktivít a syna odkladá do pochybných jaslí. Od kedy je tam, bol dvakrát vážne chorý. Matka navštevuje školu a má dve zamestnania. Má vo zvyku nechať za seba platiť iných. Však, slečna.“ Uškrnul sa.

„Nemocnicu uhradil Carlisle Cullen a mnoho ďalších vecí pán Edward Cullen. Jej správanie je nezodpovedné a pochybné. Udržiava sexuálny vzťah s pánom Cullenom a aj mojím klientom. Zatiaľ máme dôkazy len o týchto jej pomeroch, ale verte, že je ich viac.“ Na to Edward vyletel.

„To je klamstvo!“ štekol.

„Je nevyhnutné, aby tu tento muž bol?“ opýtal sa právnik. Edward pozrel na Martina. Martin mu niečo šepol a Edward sa ku mne nahol.

„Nič im never. Budú klamať,“ šepol a vyšiel z miestnosti. Bolo mi jasné, že bude všetko počuť, a tak ma to trocha upokojilo.

„Ste finančne nesebestačná, bez podpory by ste synovi nezaplatili ani hrkálku.“ Znova sa nepríjemne uškrnul. Peter sa na mňa uprene díval.

„Dosť,“ povedal po chvíli rázne.

„Môžete nás na chvíľu nechať samých,“ šepol. Právnik sa na mňa pozrel. Prikývla som. Obaja vyšli a Peter sa ku mne naklonil.

„Môžeš si zobrať veci a ísť so synom ku mne. Ja ťa nechcem trápiť,“ šepol. Cez slzy som mu pozrela do očí.

„Čo?“

„Bella, všetkému je na vine ten Edward. Viem, že ma miluješ. Ak by nebolo jeho, sme dávno spolu. Len my traja. Ty, ja a náš syn. Patríme k sebe,“ šepol a nahol sa aby sa dotkol mojej ruky.

„Nie! Zbláznil si sa?“ šepla som.

„Rozmysli si to. Vieš, kde ma nájdeš a ak nie, uvidíme sa na súde.“ S hrmotom sa postavil zo stoličky a šiel k dverám. Otvoril ich a povedal svojmu právnikovi.

„Ideme. Nemá to zmysel. Nechcú sa dohodnúť.“ Odišli a ja som sa za nimi neveriacky dívala. Edward ma pozoroval a potom ku mne pristúpil.

„Je mi to ľúto. Budeme sa súdiť. Nič iné nezostáva.“ Objal ma a šli sme domov. Premýšľala som, čo robiť. Edward sedel kŕčovito na stoličke a pozoroval ma. Všetci boli z tej situácie úplne hotoví. René len plakala a plakala a Cullenovci sa držali stranou, no neustále volali Edwardovi, čo je nové.

„Edward, choď domov. Ja sa pôjdem osprchovať a potom si vezmem niečo na spanie. Večer príď,“ šepla som. Edward nesúhlasne zakrútil hlavou.

„Milujem ťa. Potrebujem byť chvíľu sama a vyplakať sa. Doma sú všetci nervózni. Choď ich upokojiť a vráť sa,“ šepla som. Edward sa postavil a dlho ma pobozkal. Len čo zavrel dvere, vybehla som do svojej izby a nahádzala do tašky pár vecí. Vzala som papier a napísala pár viet pre Edwarda. Vybehla som z domu a sadla na prvý autobus do centra. Potom som si vzala taxík. Keď zabočil na príjazdovú cestu k tomu panstvu, pálilo ma srdce, ale jediné, čo som chcela, bol môj syn. Pri bráne nás zastavil veľký svalnatý chlap.

„Za kým idete?“ opýtal sa hrubým, drsným hlasom.

„Som Bella Swan a idem za synom.“ Premeral si ma.

„Vystúpte.“ Okamžite som vystúpila a vzala si tašku. Taxík odišiel. Prezrel ma a pustil za bránu. Šla som pomaly k tomu sídlu. Z diaľky som videla, ako vyšiel Peter pred dom s mojím synom na rukách. Hodila som tašku a rýchlo sa rozbehla k svojmu synovi. Peter mi ho bez slova dal a šiel po tašku.

„Vedel som, že dostaneš rozum. Vitaj doma, Bella.“ Pobozkal ma do vlasov a mne sa dvíhal žalúdok.

18. kapitola - 20. kapitola

Viem, že Petra neznášate. Čo už. Ani ja ho nemám rada. Ďakujem za komentáre. Ďakujem aj za tie, v ktorých sa mi vyhrážate. Pevne verím, že to myslíte len zo žartu, ale len pre istotu som tie najhoršie vyhrážky posunula polícii, a tak sa tešte na zelenú návštevu...Ha-ha. Nie, vážne... Dávam čestné slovo, že toho hajzla zabijem!!! Chvíľu to musíte ešte vydržať.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa nemazná - 19. kapitola: