Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život ako kolotoč - 2. kapitola

24.07.2012 (07:00) • JaneVolturyCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1001×

„Je ti dobre?“ A hlas mal ešte krajší. Taký krásny. bolo zjavné že už domutoval. Moji spolužiaci iba začali no on bol vyspelejší.

Len som prikývla.

„Včera si rýchlo zdúchla. Som Vojmír,“ vystrel ku mne ruku. Nevedela som, čo urobiť skôr. Odpadnúť kvôli jeho krásnemu úsmevu, alebo kvôli tomu, že na mňa prehovoril.

„Ehm, ja som Isabella. Ale všetci ma volajú buď Bábika alebo Bella,“ zasmiala som sa a vystrela som k nemu ruku.

„Bábika?“ Neveriacky sa na mňa pozrel a na perách mal stále ten sladký úsmev. Bol taký... iný ako ostatný.

„Bábika vymyslel kamoš a je to iný príbeh. S Lukášom sme rástli na jednom pieskovisku, v jednom deckom bazeníku, na rovnakej kašičke. Naše mamy sú najlepšie kamošky. A vtedy, keď som mala rok, mi tá prezývka prischla. A pozri. Mám takmer pätnásť a ešte stále sa so mnou vezie,“ zasmiala som sa. On sa na mňa pozeral úplne ako na pojašenú.

...

„A vieš, že sa dá tomu predísť,“ ozve sa zrazu za mnou v električke. Pomaly som vyskočila strachom z kože. Bože! Musí ma tak ľakať?

„Neviem, o čom hovoríš,“ zamrmlem si a zídem po schodoch von z električky. Naozaj neviem. Možno mi vzplanuli ruky... Och! Len to nie!

Chytí ma za ruku a ťahá ma do uličiek, kde už roky nikto nebýva. Idem za ním. Viem, že nemá ceny trhať sa. Je silnejší.

„Tomuto,“ vystrie ruku a na dlani sa mu pohráva malý plamienok. Nechápavo sa na neho pozriem.

„Sme rovnakí. Pochop to. Musíš ísť so mnou!“ Schmatol ma za ruku a začal ma ťahať preč. Začala som štrajkovať, no on ma chytil ešte pevnejšie.

„Nie.“ Dupla som mu na nohu a on bolestne zastonal. Rozutekala som sa preč. Počula som za sebou jeho kroky, a tak som vbehla do prvého autobusu a dvere sa za mnou zavreli. On ostal vonku a ja som sa viezla bohvie kde.

…

Domov som sa dostala o dve hodiny na to. Potrebovala som trochu súkromia, nieto, že by som sa ešte hádala s bratmi. Ležala som na posteli a z rádia som si púšťala hudbu. Niekedy ma proste poriadne hlasná hudba upokojila, ale teraz nie. Teraz to je proste iné.  potrebujem jeho. Viem, znie to divne ale no... páči sa mi. Je taký záhadný...

Ráno som sa zobudila na hroznú bolesť hlavy. A aby nie. Celú noc mi do uší hrala samá hlasná hudba. Dnešné ráno proste nemôže byť lepšie. Zišla som do kuchyne a naliala som si mlieko. Keď v tom niekto zazvonil na dvere.

„Idem tam!“ zakričala som a už som bola pri dverách. Odomkla som zámku a vyšla so záhrady zaliatej slnečným svitom.

„Bella McGrúberová?“ spýtal sa ten muž napravo. Obaja boli v čiernych oblekoch, oblečení ako SBS a mali čierne okuliare.

„Áno...“ Nechápavým pohľadom som sa na nich pozrela. čo odo mňa pre boha živého chcú. Nikoho som nezabila alebo...

„Dostali sme oznámenie od tajného zdroju, že používate superschopnosť – presnejšie oheň,“ zašepkal mi jeden do ucha, zatiaľ čo ten druhý zatváral dvere.

„Prišil ste ma zatknúť?“ Už som začínala mať strach. Bože, budem vo väzení, ale veď oranžová a ani ten smrad vo väznici neurobia mojej pleti dobre. (Nie, že by ma to zaujímalo až tak veľmi, ale nechcem vyzerať na päťdesiat.)

„Hahaha. Vôbec. Prišli sme vám povedať, že dnes o 7:00 sa tu pre vás zastaví školský autobus. Prajem pekný deň.“ Chytili sa jeden druhého a zrazu... boli preč.

Letela som do kuchyne, vypila som si svoje mlieko a prichystala som sa do školy. Všetko. Myslím tým hygienu a oblečenie. Nemám vôbec ani potuchy, čo si tam mám za knihy zobrať, tak som nebrala nič len čistý zápisník.

O päť minút sedem som vypadla z domu a čakala pred domom na autobus. Bol celý žltý taký ako tie normálne a tak som do neho nastúpila.

„Ty si ta nová?“ spýtal sa ma vodič s popolníkmi veľkými ako hrnčeky na kávu.

„Áno,“ povedala som a on ma nechal ísť dozadu. Sadla som si k nejakému týpkovi s kapucňou.

„Ahoj, ty si tá nová. Ak budeš potrebovať dohnať učivo, pomôžem ti.“ Pozerali sa na mňa. Dve krémové oči s iskrou akú som u nikoho nevidela.

„Som Edward Cullen. A ty?“ Tie jeho oči ma doslova hypnotizovali.

„Bella McGrúberová.“ Snažila som sa to povedať pokojne ale nevyšlo mi to.

„Akú máš schopnosť?“ To je výsluch alebo čo?

„Oheň,“ usmiala som sa. Tu to môžem slobodne povedať. A keď sa naštvem, aspoň ma nikto nezavrie do labáku, že som mimozemšťan.

„Ja som upír a mám moc zeme,“ šibalsky sa usmial. Upír? Kde som to skončila?

Celú cestu ďalej sme sa už viac nerozprávali. Ja som skôr jačala, ale ostatní, tí z toho mali prču. Keď sme pristáli (Áno, dobre ste to prečítali, pristáli. Škola, do ktorej som sa dnes dostala je nad oblakmi. Zabité, nie?), išla som rovno do riaditeľne.

„Bella McGrúberová?“ spýtala sa ma dáma v bielom kostýme. Vyzerala celkom pekne a fotky detí na stole vyzerali ešte úchvatnejšie. Mala pri sebe nádherného muža a štyri deti ktoré sa ponášali ako na ňu tak aj na jej muža.

„Áno,“ sklonila som hlavu. Nebola som si istá čo príde teraz ale chcela som sa vyhnúť všetkým skúmavým pohľadom. Nenávidela som ich.

„Podľa informácii tvoji rodičia nemali žiadnu moc a ty máš... oheň?“ Len som prykývla.

„Tak fajn. Budeš priradená medzi žiakov prvého stupňa. Toja trieda je 1. A. Po chodbe rovno a zaboč doprava. A si tam.“ Keď som sa na ňu pozrela, usmiala sa od ucha k uchu a pohladila ma po vlasoch.

„Ďakujem,“ zamumlala som a pozrela som na zložku ktorú práve držala v ruke a ktorú mi podávala.

„Veľa šťastia,“ zasmiala sa a zavrela dvere.

Na chodbe bolo všade ticho. nikde nikoho a len ja. Samá. A vak so zložkou v ruke. Otvorila som ju a hneď na prvej strane bola karta na obedy a kľúč od skrinky 278.

Pozrela som sa na radu skriniek predo mnou. 159. No a teraz kde začať.

Po asi desiatich minútach som našla svoju skrinku. Bola hneď oproti triede. Boli v nej všetky potrebné veci. Hodila som tam tašku. No skôr kabelku ako takú a vybrala som si učebnicu na prvú hodinu.

Zaklopala som na dvere triedy a keď sa ozvalo pozvanie, vstúpila som do triedy. Učiteľ mi ukázal miesto vedľa toho chalana z autobusu a druhého s kapucňou.

„A ty vzadu. Nie, že zase dačo podpáliš!“ zvrieskla učiteľka a ja som až nadskočila. Učiteľka skrivila úsmev.

„Nie vy, slečna, ale ten chalan v kapucni,“ usmiala sa a ja som si vydýchla.

Pozrela som na neho. Bol zhrbený a kapucňa mi zakrývala celý výhľad na jeho tvár. Jasné, zvedavá som bola. Kto by nebol. Veď záhadný cudzinec v triede nechce odhaliť svoju identitu. Čo sa s tým dá robiť.

„Preradili ťa na polrok čo?“ spýtal sa ma chalan z autobusu. Edward?

Len som prikývla.

„Mňa mesiac po začatí školy. Nevedel som, čo sa deje, až potom mi to jeden vysvetlil. Majú tu ľudí, ktorí vedia manipulovať ľudí, čiže to pre iných vyzerá, že chodíš do normálnej školy a ty si pritom tu. Haha. Fotrovci si mysleli, že som na polroka dostal výbornú zo sexuológie. A jediné, čo o tom predmete viem, je to, že sa tam učí dačo ohľadom sexuálneho života,“ zasmial sa a mne to všetko zrazu docvaklo. Ha! Budem sa tu flákať a tam mi budú tvoriť známky. Super. A mohli by mi dať aspoň výbornú z dejáku, no dobre stačila by chválitebný ale výborný sa hodí vždy.  

„Poznáš ty Vojmíra?“ nahodil chalan po chvíľke môjho rozímania.

„Ani sa nepýtaj a veľmi dobre,“ zasmiala som sa a takmer ma striaslo.

„Neveril som mu. Tvrdil, že dnes príde nová baba. No to je ale hlupák,“ zasmial sa a začal si bleskovo písať poznámky ktoré učiteľka písala na tabulu.

„On tu chodí?!“ zalapala som po dychu. Bože, nie. Viem, že nie som najlepšia, ale toto? Prečo sa s tým magorom – ktorý ma taký krásny kukuč a tie najkrajšie vlasy, aké chalan kedy mal – musím znova stretnúť? Prečo ma tak trestáš?

„Jasné. Ty a on ste tu jediný, ktorí máte rovnakú moc, síce neviem ako, je to riadna anomália, ale ktohovie?“ zasmial sa a znova sa pozrel na tabuľu.

„Takže ten vedľa mňa je Vojmír?“ zašepkala som mu takmer pri uchu.

„Presne tak, princezná,“ zasmial sa. Odložil si pero a zavrel zošit.

Pozrela som na chalana s kapucňou. Nikdy som nevidela kresliť chalana do zošita srdiečka. Čo to s tým chlapom je?

„Vojmír. Viem, že si to ty,“ zahučala som a otvorila som si zošit.

On zo sebou trhol až mu spadla kapucňa a ja som takmer skapala od smiechu. Tváril sa ako kôpka nešťastia. Bože, to bol ale pohľad. Ten chlap vie vystrúhať také grimasy... mal by ísť na herectvo. Na jeho filmy by som teda chodila. To musím priznať.

„Takže už vieš, že som ťa bonzol ja?“ Pozeral sa von oknom. Bol to nádherný pohľad. On a okolo neho slnko.

Zrazu sa za mnou začal odrážať svit slnka ako svetlo z diskogule. Čo to...? A zrazu som sa otočila a uvidela Edwarda ako celý žiari. Super a počas písomky to bude tiež také.

„Nie. Väčšinou vtedy zaťahujú žalúzie,“ zasmial sa a ja som stŕpla. Ako to, že vedel to, na čo som myslela. On...

„Vravel som ti to v autobuse. Čítam myšlienky. Do pekla, trocha si uvedomuj, čo ti človek hovorí. Viem, viem. Bola si vyjašená z prvej cesty a bla, bla, bla... Mňa je to fuk, ale potom sa nediv.“ Otočil sa a začal sa rozprávať s malou hnedovláskou vedľa neho s rovnako karamelovými očami.

Pozrela som sa znova na Vojmíra. Znova si čarbal srdiečka do svojho zošita.

Rada by som vedela, do koho je toľko buchnutý.

Ospravedlňte prosím Edwarda, je trochu mrzutý, pretože je trochu nervózny z novej študentky. Len tak mimochodom.

Autor: JaneVolturyCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život ako kolotoč - 2. kapitola: