Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zabil som ho! - 6. kapitola

15.05.2011 (21:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2644×

6. kapitola

Edward:

„A môj ocko... ani jeden z nás to nezvládol po jej smrti, ocko bol stále v práci a ja som bola večne zatvorená v izbe. Neuveriteľne nám chýbala. Myslela som, že toho viac nezvládnem, no pred dvomi mesiacmi cez prázdniny ocka... ocko...“

Znova sa rozvzlykala, ten plač mi trhal srdce, bolo mi jej tak neuveriteľne ľúto.

„Bella, nemusíš mi to hovoriť. Prosím, hlavne sa netráp, som tu s tebou,“ uisťoval som ju a naliehavo hladil po chrbte.

„Tak veľmi mi chýbajú,“ šepla so vzlykom.

„Pšt, bude to dobré, som tu s tebou, vždy tu budem pre teba!“ vravel som jej pravdu, no potreboval som vedieť, či ma chce mať pri sebe.

Bella sa odo mňa odtiahla a jej uplakané oči sa na mňa zahľadeli. „Ďakujem ti, Edward. Ja... ja som nesmierne rada, že si tu so mnou,“ šepla nežným hláskom. Usmial som a palcom jej zotrel slzy na lícach.

„Chceš ísť domov?“ spýtal som sa jej po chvíli, keď nič nehovorila. No nechcel som, aby ešte odchádzala.

Ústami mi naznačila, že nie. Pritiahol som si ju do svojho lona ešte bližšie, stále ma držala okolo pásu, hlavu mala opretú o moju hruď. Bradu som si jemne položil na jej hlavu a hľadel na tu krásu pred nami, no ešte väčšiu som mal vo svojom náručí. Nedokázal som ani slovami popísať, ako som sa úžasne cítil. Teplo, ktoré vychádzalo z tohto božského stvorenia, ma prebúdzalo k životu. Ukázalo mi zmysel bytia, všetkého.

„Je to príjemné,“ šepla zrazu. Bol som neskutočne rád, že som už nepočul tú bolesť v jej hlase, dúfal som, že jej moje objatie, či uistenie aspoň trošku pomohlo.

„Čo je príjemné?“ Musel som sa spýtať.

„Cítiť ten krásny pocit, že u seba niekoho mám. Niekoho, s kým sa cítim bezpečne, kto ma uteší, s kým sa cítim krásne,“ šepkala nežne.

„Nemala by si sa so mnou tak cítiť,“ šepol som zničene. Na jednej strane som bol neuveriteľne rád, že sa so mnou takto cíti, hrialo ma to pri srdci. No na druhej strane by to nemalo takto byť, som upír, predátor. A ona? Ona je anjel, ktorý mi vletel do života a navždy v ňom ostane.

„Nie, Edward. Ty sa nevidíš dobre, ani si nevieš predstaviť, čo so mnou robí tvoja prítomnosť, a to ťa poznám len pár dní. Prosím, už nič také nikdy nehovor,“ povedala s vážnym hlasom.

„Sľubujem,“ odvetil som jej a jemne ju pobozkal do vlasov. Neviem, či to pocítila, ale zachvela sa a srdce jej mierne poskočilo. Až do večera sme tam sedeli vo vzájomnom objatí. Celú dobu som na ňu pozeral a nemohol sa vynadívať. Vyzerala, že cíti v mojom náruči spokojne. Nevedel som, kam sa náš vzťah uberá, ale zatiaľ mi to bolo jedno. Teraz som bol s ňou a mal ju pri sebe.

„Už by som mala ísť domov,“ ozvala sa, keď už bola takmer tma.

„Dobre, ale pešo tam nebudeme dostatočne rýchlo, takže mám taký menší nápad.“ V očiach sa mi zablyslo.

„Aký nápad?“ spýtala sa a s prižmúrenými očami si premeriavala môj výraz.

„Ukážem ti, ako rýchlo sa pohybujem ja, dobre?“ spýtal som sa jej a hypnotizoval jej oči, čím som ju vyviedol očividne z miery podľa jej výrazu.

„Dobre.“ Neznelo to príliš nadšene. Na nič som nečakal a chytil som si jej telo na ruky.

„Héj!“ vypískla. Zachichotal som sa a letel lesom. Celú dobu som cítil jej pohľad na sebe, ale neodvážil som sa na ňu pozrieť. Ešte by som zbadal jej tvár a vrazil niekde do stromu. O chvíľu sme boli na ulici. Tam som ju postavil a žiarivo sa na ňu usmial.

„Tak?“ spýtal som sa jej.

„Bolo to... úžasné,“ vydýchla.

Pousmial som sa. Zrazu som ucítil, ako sa jej ruka dotýka mojej. Prekvapene som sa jej pozrel do očí. Nesmelo sa usmiala a preplietla si so mnou prsty. Ach, bol som z nej úplne mimo! Palcom som ju jemne pohladil po ruke a vybrali sme sa k nej domov. Nechcel som od nej ešte odchádzať, no už sme stáli pred jej domom.

„Ďakujem, že si mi to povedala,“ šepol som jej úprimne, aj keď neviem, čo sa stalo jej ockovi, ale snáď mi to raz povie. Pohladil ju voľnou rukou po vlasoch. Začul som, ako si potichu vzdychla.

„Aj ja ti ďakujem, za všetko,“ odvetila nežne.

Vtom sa postavila presne oproti mne, natisla sa na moje telo a postavila sa na špičky, jej sladký dych mi ovial tvár. Oči mi skákali na jej oči a znova na jej pery, ktoré som chcel tak veľmi ochutnať. A zrazu som ich ucítil na svojich ľadových, takmer som zalapal od dychu. Jemne ich pootvorila a obtrela sa o tie moje. Zatočila sa mi hlava od toľkých pocitov naraz. Ešte jedenkrát som sa obtrel o tie lačné lupene a odtiahol sa. Bella po chvíli otvorila oči a sladko sa usmiala. Otvorila ústa, že niečo povie, no zrazu sa mi vyšmykla z objatia. Vybehla ku dverám, ešte mi zakývala a zmizla dnu.

Ešte stále som bol omámený z toho bozku. Prstom som sa dotkol spodnej pery, ešte stále som tam cítil tie jej.

Po dosť dlhej dobe som sa pobral domov. Takmer som zabudol na svoje auto, v polovičke cesty som zistil, že ho mám zaparkované pred Belliným domom. Naštartoval som a šiel domov. Chcelo sa mi skákať, kričať do celého sveta, že som ten najšťastnejší muž na svete. Znova som prišiel domov s úsmevom.

„Edward, povieš nám konečne, čo sa deje?“ spýtal sa ma Carlisle, keď som vošiel do obývačky za svoj klavír. Jasper to už, samozrejme, vedel, ale očividne im to nepovedal.

„Len dve slová. Zaľúbil som sa.“ Musel som sa im priznať.

„To boli tri,“ poznamenal Emmett pobavene. Zavrčal som naňho, ale nenechal som sa ním vykoľajiť.

„Môžeme vedieť, kto je ťá šťastná?“ spýtala sa ma Esme. Ale toto som im ešte nemohol povedať, ešte bolo na to skoro.

„Teraz nie, Esme. Neskôr,“ povedal som jej, prebehol som okolo nej, dal jej bozk na líce a sadol si za klavír. Ani som si neuvedomoval, čo hrám. Stláčal som klávesy a všetky myšlienky mi lietali okolo Belly.

„Zbláznil sa,“ začul som Rosalin hlas, no nereagoval som.

Ráno som vôbec nestíhal, lebo som zaspal. To sa môže stať len mne, ale to bude tým, že som išiel ešte v noci si zabehnúť a zaspal som o piatej ráno. Už som nestíhal ani ísť po Bellu, tipujem, že už dávno išla do školy. Bola už minúta po zvonení. Prudko som zabrzdil na parkovisku a letel na biológiu.

Našťastie tam ešte nebol učiteľ, no to bolo jedno. Pozrel som sa totiž na svoje miesto vzadu a Bella tam nebola. Smutne som sa posadil. Možno nestíha rovnako, ako ja.

O chvíľu prišiel učiteľ, hneď sa pozrel na mňa. „Pán Cullen, je mi ľúto, ale budete mesiac bez spolusediacej. Slečna Swanová nebude totižto našu školu mesiac navštevovať.“

5. kapitola - 7. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zabil som ho! - 6. kapitola: