Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Za hranicou územia - 9. kapitola

07.04.2012 (09:00) • riminii • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1853×

„Čo myslíš? Vrátili sa?“ spýtala som sa Emily a len ťažko som sa snažila potláčať nádej.

„Neviem,“ zašomrala zahĺbene. „Len dúfam, že sa nikomu nič nestane.“

Napäto sme sedeli pri obrovskej vatre, neustále som prikladala drevo v strachu, že nám oheň zhasne, aj keď siahal takmer do metrovej výšky.

Keď všetci odišli, zrazu mi zostalo chladno. Studený vietor od mora mi neustále fúkal do vlasov a hádzal ich na všetky strany. Triasla som sa strachom.

„Mali by sme ísť radšej do domu, čo povieš?“

„Poďme,“ odpovedala som okamžite.

Našťastie Emily nebývala ďaleko. Zvládnuť pár metrov cez tmu, aby som sa dostala do teplého a najmä vysvieteného domčeka, sa mi zdalo prijateľné. Zadychčane sme prebehli po mokrej tráve od rosy, cítila som, ako mi premokajú tenké topánky.

S dupotom sme dobehli na úzku drevenú terasu a zadychčane sme sa rozosmiali, keď sme si uvedomili, že sme ušli nebezpečenstvu. Emily otvorila dvere a zasvietila, takmer som do nej vrazila, keď som zamyslene kráčala za ňou, s hlavou sklonenou k zemi.

Náhle zastavila medzi dverami, počula som, ako sa prudko nadýchla.

„Myslela som si, že sem pôjdete,“ ozvala sa Rosalie pokojne. Prekvapene som zodvihla zrak, musela som sa pridržať steny, aby som sa nezrútila na zem.

„Ako si sa sem dostala? Potvora,“ zavrčala Emily bojovne. Rosalie sa spokojne usmiala a jemne vycerila rad svojich bielych, ostrých zubov. Všimla som si, ako Emily vystrašene ustúpila.

„Vietor ich naviedol na zlý smer.“

„Čo tu chceš, Rosalie?“ štekla som nepriateľsky. „Nestačilo ti, čo si spôsobila?“

Rosalie sa namyslene prešla po malej kuchynke, aby sa mohla oprieť o linku. Ruky mala založené na prsiach a na tvári mala znechutený výraz. Vedela som, že jej to tu nevonia dvakrát najlepšie.

„Prišla som sa... ospravedlniť,“ dostala zo seba.

„Na to je už trocha neskoro, nemyslíš?“ štekla Emily. Rosalie na ňu nepriateľsky zasyčala.

„Si v jej dome, správaj sa slušnejšie!“ skríkla som obranne. Emily mala kedysi pravdu - dospela som. Voľakedy by som sa tejto dokonalej, vražednej krásky bála, no teraz som tu stála oproti nej, hrdo vystretá a bez akéhokoľvek rumenca na lícach alebo bez zahanbene sklopenej tváre.

Rosalie znechutene odfrkla. „Nechala by si nás osamote?“ spýtala sa jej s hranou priateľskosťou. Emily sa na mňa nerozhodne pozrela, v očiach sa jej zračil strach, no ja som pokojne prikývla. Keď odchádzala, poslednýkrát zazrela po Rosalie, ktorá stála na mieste, nehybná ako socha.

„Ostatní vedia, že si tu?“ spýtala som sa jej, snažila som sa ukryť zvedavosť.

„Nie,“ odpovedala o čosi milšie. „Som s Emmettom na návšteve v Denali. Myslia si, že som išla na lov.“

„A po čo si prišla?“ spýtala som sa jej znova.

„Cítim sa vinná za to, čo som zapríčinila. Chcela by som, aby si mi odpustila. Viem, že som občas mrcha, ale nikdy by som to neurobila len z rozmaru, aby som vás rozdelila. Edward sa konečne zamiloval, aj keď nesprávne.“

„Už si skončila? Ak nechceš, aby ťa tu našli, mala by si odísť,“ odfrkla som nevľúdne. Rosalie sa prudko nadýchla, akoby chcela ešte niečo povedať, no otočila sa smerom k dverám, pri ktorých nakoniec zastala.

„Vidím, že stále nosíš prsteň,“ zašepkala. „Ani Edward ho nezložil.“ A s jemným vánkom zmizla.

„Fúha, tí sú ale rýchli. Stála som na terase, ale takmer som ju nevidela odísť,“ skonštatovala Emily pochvalne a vošla dovnútra. Musela som sa oprieť o stoličku, spomienky ma celú obklopili, už som sa necítila tak silná ako pred pár sekundami. Zúfalo som sa zložila na stoličku a lakťami som sa oprela o stôl, aby som si mohla vložiť tvár do dlaní.

„To bude dobré, Bella,“ upokojovala ma. „Nič ti neurobila?“

„Urobila mi všetko!“ zavrčala som s plačom.

„Nič sme nenašli,“ ozval sa Sam hromovým, hrubým hlasom a vošiel dovnútra domu. Sedela som na stoličke a pred sebou som mala čistú vodu.

„Bol tu?“ sykol prekvapene a zároveň nenávistne. Pochopila som, že zacítil jej upírsky pach.

„Bola to jedna z Cullenovcov,“ zašepkala Emily a upokojujúco ho pohladila po nahej hrudi. „Nič sa nám nestalo. Chcela sa len porozprávať s Bellou.“

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma a ja som bezducho prikývla. Začula som, ako mu Emily čosi šepká. Vtom vošiel do dverí Jacob, musel počuť náš rozhovor, pretože sa okamžite rozbehol a kľakol si predo mňa na kolená. Bez slov ma začal hladiť po rozstrapatených vlasoch, jeho horúci dotyk upokojoval moju triašku.

„Poď ku mne,“ zašomral, postavil sa a s úplnou ľahkosťou si vzal moje ochabnuté telo do náručia. Ako malé dieťa ma hompáľal zo strany na stranu, upokojovalo ma to a jeho horúce telo zohrievalo to moje.

„Si úplne bledá,“ zamrmlal.

„Hm.“

Sam a Emily ohľaduplne odišli do svojej izby. Vzlykala som Jakeovi na ramene, držal ma za ruku a na chrbte dlane mi robil upokojujúce krúžky. Všimla som si, ako zamyslene pozoruje prsteň na mojom palci, a keď videl, že ho sledujem, pohľadom okamžite uhol na okno.

Na streche som začula bubnovanie dažďa, opäť sa rozpršalo a Jacob sa potichučky zachechtal, čo ma aspoň na chvíľu vyviedlo z pochmúrnych myšlienok.

„Quil s Embrym budú nadávať. Dnes chceli mať noc pod hviezdami. Teraz uvidia jedine tak kvapky.“

Zatvorila som oči a s plných pľúc som sa nadychovala Jacobovej zemitej, lesnej vône. Upokojovala ma, tak ako kedysi Edwardova. Pri spomienke na jeho bledú tvár som stisla viečka pevne k sebe, chcela som si ten obraz zachovať naveky pred očami. Už som nebola tak silná, každou hodinou mi chýbal viac, takmer som zabúdala na dôvod, pre ktorý som ho nechala ísť.

„Bella, sľubujem, že ak sa sem vráti ktokoľvek z nich, bez váhania ho zabijem!“

Ráno som sa zobudila vo svojej malej posteli, no cítila som sa v nej ešte natlačenejšia ako inokedy. Unavene som rozlepila oči, slnečné svetlo ma neoslepilo, za oknami neustále padal hustý dážď. Pozrela som sa vedľa seba, Jacob spokojne chrápal, natlačený v rohu postele. S úsmevom som ho pohladila po hustých, čiernych vlasoch a pozerala som sa na jeho pokojnú tvár, ktorá v tomto okamihu vyzerala neuveriteľne detsky.

Jeho chrápanie sa zadrhlo, s mľaskaním otvoril oči a spokojne sa na mňa usmial.

„Chcela si, aby som dnes pri tebe spal,“ vysvetlil okamžite.

„To je v poriadku, Jake. Vyspal si sa dobre?“ zachechtala som sa, keď som si všimla jeho polohu. Ruky mal uložené na hrudi a bol vystretý ako lata, len aby som mala čo najviac priestoru. Bol tak starostlivý, aj za to som ho zbožňovala a odrazu som k nemu cítila ešte väčšiu náklonnosť.

„Pri tebe vynikajúco,“ odpovedal veselo a ja som zahanbene sklopila zrak. Ale periférne som si všimla, ako sa o pár sekúnd na to zamračil. „Ale neustále si opakovala jeho meno,“ zašomral.
„Prepáč, Jake.“

„To je v poriadku. Ibaže sa mi o ňom potom snívalo,“ zaškeril sa podráždene.

„A čo?“ spýtala som sa zvedavo, cítila som, ako sa mi pery jemne nadvihujú do úsmevu.

„Že som ho zabil,“ odpovedal a teraz to bol on, kto sa smial.

Postavila som sa z postele a zhlboka som sa nadýchla, aby sa mi slzy znova nevtlačili do očí.

Vošla som do kuchyne, aby som pripravila niečo na raňajky. Billy so zívaním vyšiel zo svojej izby, zamliaskal a nakoniec sa na mňa otcovsky usmial.

„Dobré ráno.“

„Dobré,“ zašomrala som bez nálady. Vybrala som sa k chladničke, aby som mohla čosi vziať na raňajky. Otvorila som dvere a okamžite ma ovial studený vzduch. No stála som tam bez pohnutia a rozmýšľala.

„Billy?“ ozvala som sa a neustále som pozerala do chladničky, aj keď som v nej nič nehľadala.

„Áno, Bella?“
„Ty... ty si to vedel? Vedel si pravdu o mojej mame?“ spýtala som sa ho. Začula som, ako sa sykavo nadýchol. „Tak vedel?“

Chladničku som zavrela neprimerane silno, sklenené fľašky na dverách sa s cvengotom roztriasli.

„Niečo som tušil,“ zašomral, akoby som to nemala ani počuť. Pozrela som sa na neho, tvár mal sklopenú k zemi a tváril sa úplne nevinne.

„Prečo si mi celú tú dobu klamal? Mala som právo to vedieť!“
„Nechcel som, aby ti to ublížilo.“
„Už sa stalo!“ odfrkla som a s plačom som vybehla do daždivého rána. Cítila som, ako na mne premoká každá jedna nitka oblečenia, vlasy sa mi začali lepiť na tvár a v topánkach sa mi zhromažďovala voda.

„Bella!“ skríkol Jacob za mnou. Neotočila som sa.

Vbehla som do lesa a nezastavila som sa, kým som nezačala lapať po dychu, ale aj tak som kráčala ďalej. Bola som v objatí stromov, kvapky dažďa pomedzi ne neprechádzali tak husto, ale neustále mi zmáčali, už aj tak mokré oblečenie. Rifle sa mi lepili na stehná, bolo to neuveriteľne nepohodlné.

Rytmicky som prekračovala zlomené vetvy ležiace na zemi a pozorne som ju sledovala, aby som sa nepotkla.

Kvapky mi stekali po tvári, splývali so slzami a dopadali na mokrú trávu pod nohami.

Ticho lesa prehlušovalo iba tupé padanie kvapiek na zelené listy, zrazu som sa cítila úplne sama, akoby okolo mňa neexistoval iný svet, iba les navôkol. Rukami som si odtiahla papradie, ktoré mi zavadzalo v ceste, keď som sa znenazdajky zjavila na známej čistinke.

Odrazu sa mi ťažšie dýchalo, keď som na druhom konci lúky zbadala zlomený smrek zarastený machom. Rozbehla som sa a pár metrov pred ním som zúfalo dopadla na zem. Oprela som sa o mohutný strom a schúlila som sa do klbka. Stromy čistinku obklopovali, ani jeden z nich ma ale nechránil pred dažďom, a tak som znova premokala do nitky. Začínala som cítiť únavu a chlad, ktorý ma otupoval. Nohy ma úplne oziabali a ruky som mala ľadové. Tenký svetrík, ktorý som mala na sebe, úplne premokol a vôbec ma nechránil.

Netuším, kedy som prestala vnímať svet navôkol.

„Bella! No tak, Bella?!“ ozýval sa z diaľky zúfalý hlas. „Prebuď sa, prosím!“

Autor: riminii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za hranicou územia - 9. kapitola: