Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Za hranicou územia - 8. kapitola

02.04.2012 (21:00) • riminii • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1858×

„Čo si to povedal?“ spýtala sa ho Emily kontrolne. Zalapala som po dychu a pred očami sa mi odrazu zahmlilo, videla som, ako sa Emily ku mne rozbehla a pridržala ma na stoličke.

„Dones jej vodu, Jacob!“ skríkla.

„Ale,“ zamrmlal zmätene a cez oblak hmly som videla ako váha na prahu dverí a pozoruje svoje topánky.

„Čo tam po podlahe!“ zavrčala. „Dones už tú vodu!“ O pár sekúnd na to som začula vŕzganie kohútika a silný prúd vody.

„Do čerta! Rozlial som.“

„Na, Bella, napi sa,“ zašepkala Emily a pohár so studenou vodou mi priložila k perám. „Bude ti lepšie.“
„Nebude,“ zašepkala som bez dychu a z očí sa mi začal valiť ďalší prúd slaných sĺz. Studená voda ma pálila v krku, opäť mi ovlažila celé vnútro a ja som začala znova cítiť svoje telo.

„Ako... ako je to možné?“ zachripela som. Otvorila som oči. Emily kľačala pri mne a starostlivo pozorovala moju bledú tvár. Jacob stál nad ňou a hnedými očami ma vystrašene pozoroval.

„Už je ti lepšie?“ spýtala sa ma.

„Nie.“

„Jacob, prenes ju do mojej postele, lebo sa nám na tej stoličke zrúti.“ Prikývol, Emily mu uvoľnila miesto, aby ma mohol vziať do náručia. Ruky som mala bezvládne spustené, keby ma teraz pustil, padla by som na zem... a bolo by mi to jedno.

Schody pod jeho váhou pukali, niesol ma cez úzku chodbičku, až otvoril dvere do teplej, útulnej izby zariadenej iba veľkou posteľou a skriňou v rohu pri okne. Záclony boli mierne zožltnuté, vyzerali, akoby také mali byť. Celá izba voňala lesom, takým istým, ako vonia Jacob.

Za oknami neustále pršalo, potôčiky na skle boli rovnaké ako tie na mojej tvári. Jacob ma vyzul a prikryl hrubou perinou.

Emily mi doniesla pohár vody a tabletku, položila ich na stolík vedľa postele a potichu za sebou zatvorila dvere. Začula som tlmené hlasy rozhovoru, z ktorého mi mnoho unikalo a začula som aj šúchanie príboru o tanier. Jacob musel začať jesť. Tupo som pozerala na zavreté, drevené dvere. Nedokázala som zatvoriť oči, vedela som, že by som myslela na neho.

„Museli odísť už včera. Paul povedal, že ich pach vybledol.“

„Možno to bude pre ňu lepšie,“ zašomrala. Roztrasenými rukami som si zotrela slzy z líc.

„Konečne tie pijavice zmizli!“

„Hovor tichšie!“ upozornila ho Emily. Odvtedy som počula len nezrozumiteľné mrmlanie hlasov.

„Už je ti lepšie?“

„Hovoril mi, že ho rodina núti odísť,“ zamrmlala som rozospato. Odkašlala som si.

„Vraj odišiel dobrovoľne.“

„Odkiaľ to máš?“ spýtala som sa jej prekvapene a prudko som sa posadila. Hlava sa mi okamžite zatočila.

„Na, daj si tabletku. Pomôže ti.“ Malú bielu pilulku mi vložila do dlane, náhlivo som ju prehltla a zapila vodou.
„Tak odkiaľ to máš?“ spýtala som sa jej a pohár som jej vložila do nastavenej ruky.

„Jeho otec, Carlisle, sa pred odchodom rozprával so Samom. Dohodli sa, že celé územie je naše. Vraj sa už nevrátia.“ Jej slová ma zasiahli ako šíp priamo do srdca. Myslela som si, že sa opäť zrútim; ruka, na ktorej som sa podopierala, sa mi opäť roztriasla a do očí sa mi začali tlačiť slzy. Hlas sa mi zachvel.
„Asi to tak bude lepšie,“ zašepkala som, nedalo sa mi poriadne nadýchnuť.
„Nie je ti to vôbec ľúto?“ spýtala sa ma zmätene.

„Nie,“ odpovedala som pevne a zahryzla som si do pery, aby som sa nerozvzlykala. Emily si povzdychla.

„Vraj odišli kvôli tomu, aby nenastal boj. Porušili dohodu a prešli na naše územie. Mali sme právo zaútočiť.“

„Viem to...“

„A predsa si riskovala.“
„Milovala som ho.“

„Stále ho miluješ. Vidím to a nepresvedčíš ma o opaku.“
„Nie, už viac nie. Nenávidím ho.“

„Klameš sama seba, Bella,“ povzdychla si a postavila sa z postele, na ktorej ešte teraz sedela. Medzi dverami sa na mňa pozrela, jeden kútik pier sa jej povzbudivo nadvihol, druhý zostal padnutý smerom nadol, na ktorý ho tlačila dlhá jazva na jej tvári. Nakoniec za sebou zatvorila dvere.

Aj Sam jej ublížil, pomyslela som si. A neprestala ho milovať, hovoril mi jeden hlások v hlave.

Ale nezabil jej matku a neurobil z nej sirotu! oponoval druhý. Zúfalo som vtlačila tvár do vankúša a viac som sa nechcela prebrať.

Kráčala som po boku Jacoba a kopala som do kamienkov, stojacich mi v ceste. More vedľa nás šumelo, v diaľke sa ozýval príboj vrážajúci do skál. Jacob bosými nohami kráčal po piesku, ktorý zalieval príliv, voda musela byť studená, no pochybujem, že si to vôbec všimol.

Pozorovala som zapadajúce slnko, ako sa ukrýva za morom a mizne v nedohľadne. Moja bledá pokožka žiarila v oranžovom odtieni, rovnako ako krajina navôkol.

„Prečo si to urobila, Bella?“ zašepkal Jacob zamyslene a pozeral sa na vodu, obmývajúcu jeho nohy.

„Čo myslíš?“ spýtala som sa ho zmätene.

„Zamilovala sa do neho.“

Zúfalo som si povzdychla. „Neviem.“

Ďalej sme kráčali mlčky, kopla som do ďalšieho kameňa, vďaka ktorému ma rozbolel palec na nohe. Zvraštila som tvár.

„Jacob, vedel si, že moja matka bola rovnaká ako vy?“

„Nie. Nikto to nevedel.“

„A myslíš...“ preglgla som. „Myslíš, že budem ako vy?“ Jacob si ma znepokojene premeral, videla som, že váha.

„Dúfam, že nie.“ Vtom mi čosi napadlo, keď som s Edwardom, nekrčí znechutene nos, dokonca keď cíti moju vôňu, slastne priviera oči. Ale všetko sa môže zmeniť.

„Ako sa to mohlo stať?“ spýtala som sa sama pre seba.

„Ako sa vôbec mohlo stať, že existujeme my? Alebo upíri?“ Snažila som sa ukryť bolesť v tvári, ktorú mi spôsobili spomienky. Pozrela som sa na zem, aby som zakryla uslzené oči a dúfala som, že sa mi to aj podarilo.

„Myslela som si, že mi Billy hovorí pravdu. Že moju mamu... zabilo zviera v lese.“
„Mala by si sa naučiť, že tomu starému klamárovi nemáš veriť. Súčiastku do Rabbita mi sľúbil už pred pol rokom.“ Pobavene som sa na neho pozrela a Jake sa znechutene uškrnul. Vedela som, že je na to ešte stále nahnevaný.

„Usmievaš sa,“ zašomral prekvapene. Kútiky pier mi okamžite ovisli a tvár sa mi začervenala. „Mala by si to robiť častejšie.“
„Nemávam dôvody,“ zamrmlala som.

„Myslel som si, že nevesty bývajú šťastné, aspoň na začiatku manželstva.“

„Jake.“

„Prepáč.“

Odrazu sa zastavil, zmätene som sa pozrela na jeho zamračenú tvár, ako pozoruje more, a potom sa s naliehavými, hnedými očami pozrel priamo do mojich.

„Prečo si mi to urobila? Bol by som pre teba lepším mužom!“

„Myslím, že to od tohto nesúvisí,“ zašomrala som skleslo. „Prepáč, Jacob, milovala som jeho.“

„Ale už ho nemiluješ.“

„Nie,“ odpovedala som, ako už toľkokrát pred tým. Musela som o tom ale presvedčiť najprv seba samú.

„Tak v čom je problém?“ Zodvihla som ruku, na ktorej sa mi vynímal jednoduchý diamant a pokývala som prstami vo vzduchu.

„Som vydatá.“

„Bol to vôbec normálny sobáš?“ Povzdychla som si, nechcela som na to myslieť. Opäť som sa rozhýbala, urobila som pár krokov v ťažkých, nepremokavých topánkach, kým sa Jake ku mne znova pripojil.

Ďalej sme kráčali mlčky, obaja zahĺbený vo vlastných myšlienkach.

„Ďakujem, že ste ma prijali späť,“ zašepkala som a nakoniec som opäť kopla do kamienku pred mojimi nohami.

„Vždy.“

Krajinu zaplavila tma. Ako kedysi, aj teraz sme sedeli pri táboráku, vysoká vatra osvecovala naše telá, zahrievala mňa a Emily. Sedeli sme tesne vedľa seba, rozprávali sa o maličkostiach a pojedali chutné buchty, ktoré napiekla.

Kým my sme zjedli po jednej, chlapci mali v sebe už najmenej tri. Jacob si do úst napchal jednu celú, aby mu ju Paul nevzal a len z ťažkosťami sa ju snažil požuvať. Emily mu nadávala, bola ako matka a priateľka nás všetkých v jednom.

A aj keď som bola pri mojej rodine, zacítila som sa sama. Pozrela som sa na prsteň na mojej ruke, chvíľami som rozmýšľala nad tým, že by som ho nemala nosiť. S ním je to len ťažšie.

Občas som sa obzrela za seba, akoby som si myslela, že bude Edward stáť na okraji lesa a čakať na mňa.

A každým jedným razom som sa zúfalo otočila späť.

„Deje sa niečo, Bella?“ spýtala sa ma Emily starostlivo a ponúkla mi poslednú buchtu z tácky. S poďakovaním som odmietla. Znova ma prešla chuť na jedlo.

„Chýba ti, však?“ zašepkala potichučky, tak, aby ju ostatní nepočuli. Takmer bez pohybu som prikývla.

„Je to už mesiac. Čo myslíš? Čo robí?“

„Určite nechodí po kluboch a nezabáva sa,“ ubezpečila ma s jemným úsmevom.

„Chýba mi,“ zaúpela som potichučky, skôr pre seba, akoby som nechcela, aby to Emily začula. Akoby som sa snažila ukryť svoju slabosť.

„Ja viem.“

Posunula som sa k Jacobovi, keď si k nám prisadol Sam. Objal Emily okolo pása a tvár jej zaboril do rovných, havraních vlasov. Tá chvíľa sa mi zdala natoľko intímna, až som musela odvrátiť zrak. Jake ma chápavo pohladil po stehne, jeho horúci dotyk ma príjemne zahrial.

„Chalani, počujete to?“ spýtal sa Seth zamyslene a uši nastražil do zvukov v diaľke. Všetci odrazu spozorneli a načúvali niečomu, čo som ja s Emily nemohla počuť.

„Upír?“ zašomral Embry. Jacob sa napol, cítila som, ako zovrel päsť na mojom stehne, hánky mu úplne zbeleli a svaly na rukách sa zväčšili.

„Poďme!“ skríkol Sam a všetci šiesti sa rozbehli do tmy lesa. Posledné, čo som počula, bolo driapanie látky a dupot ťažkých nôh, ktoré rozochvievali zem. S Emily sme sa na seba vystrašene pozreli.

_______

P. S.: Chcela by som napísať ešte obrovské poďakovanie N1I1K1O1L, vďaka ktorej komentárom mám chuť písať  ďalej. Viem, poviedka možno nie je najlepšia, no som rada, že sa tu nájde človek, ktorý má tú silu písať mi pravidelne komentáre už od prvej kapitoly a písať, ako sa mu poviedka páči, aj keď nie je taká známa a komentovaná. :)

Moje poďakovanie tak isto platí aj pre Renu16, BellaSwanCullen8, leluš, Adus15, AddyCullen a mnoho ďalších, ktorí o poviedku, na moje šťastie, zakopli a aspoň si ju prečítali. :)

Naozaj vám ďakujem, baby. :)

Viete, že čosi takéto autora vždy poteší...

Autor: riminii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za hranicou územia - 8. kapitola: