Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Za hranicou územia - 4. kapitola

23.03.2012 (18:30) • riminii • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1705×

Začula som čoraz naliehavejšie kroky, spoza krovia sa ozval pukot dreva, akoby ho niekto lámal, lebo mu zavadzalo v prechode.

Keď som zbadala mohutnú ruku s červenohnedou pokožkou, ako si prebíja cestu k nám, zhíkla som.

„Bella?“ Jacobovi hlas preskočil z mnohých pocitov, prvé bolo prekvapenie, potom zmätok, bolesť, smútok a posledný hnev. Všetko to sa mu odrazilo v očiach v priebehu pár sekúnd, kým som ja nemo postávala za vrčiacim Edwardom. Zastavil sa v pol pohybe, okamžite, ako nás uvidel.

„Jake.“ Edward predo mnou zavrčal o čosi dunivejšie.

„Ty... ty sa... stretávaš... s... upírom?“ spýtal sa zmätene, akoby tomu sám neveril. Videla som, ako sa to snaží pochopiť. Mlčala som a postupne som sa začínala triasť.

Vtedy, akoby si Jake uvedomil Edwardovu prítomnosť, roztriasol sa a prepaľoval ho nenávistným pohľadom.

„Si za hranicou, upír!“ štekol.

„Edward, choď, budem v poriadku.“ Divokým pohľadom sa pozrel na Jacoba. Chvíľu bolo ticho, ozývalo sa iba vrčanie z útrob ich oboch. Edward sa nakoniec neochotne vyrovnal a porazene zvesil ramená.

„Nemôžem ťa s ním nechať samú.“

„S ním?“ skočil mu do reči Jake. „Och! Keby tu nebola, na mieste ťa zabijem. Upír! A to si píš, že to niekedy spravím!“

„To nie!“ skríkla som a otočila som sa na Edwarda. „Zvládnem to. Choď!“ povedala som naliehavejšie.

Neochotne cvakol zubami.

„Nepribližuj sa k nej!“ skríkol Jacob, keď sa Edward nahol tesne k môjmu uchu.

„Budem na teba dávať pozor,“ zašepkal iba pre mňa a zmizol.

„Čo si sa pomiatla?!“ skríkol Jacob.

Previnilo som kráčala za ním, keď ma viedol cez les domov. Poslednýkrát som sa pozrela na miesto, kde som ešte pred pár minútami trávila najkrajšie minúty života.

„Nič ti nespravil?“ spýtal sa vystrašene Jake, no v hlase sa mu ozývali výčitky a zúrivosť. Surovo ma ťahal za sebou, akoby zabudol, že som len obyčajný človek, k tomu ešte neobyčajne nešikovný. Ruka, za ktorú ma držal, ma takmer pálila.

„Nie,“ vydýchla som, otočila som sa späť za seba, akoby som tam mala ešte raz zazrieť Edwarda, no nikde som ho nevidela. Možno ma chcel len uchlácholiť a nie je tu.

„Čo si tam, preboha, stvárala? Vieš, ako som sa bál? Keď som ťa nenašiel v posteli, myslel som, že... A ešte, keď som zacítil ten pach - ja, bál som sa najhoršieho, Bella!“ skríkol, no hlas sa mu strachom zadrhával. Strachovala som sa, že sa rozplače. A o to mizernejšie som sa cítila.

„Ja... Jake,“ vydýchla som. „Viem, že si sa bál. Ale je to kamarát.“ Kamarát. Po tejto noci už je asi niečo viac. No moje slová Jacoba rozzúrili. Úplne rozbesnili.

„Kamarát?! Kamarát?!“ Zastavil sa, pod jeho krikom som sa stiahla. „Upír a kamarát?! Bella? Hádam nie si tak hlúpa!“

„Ja... Jake...“ rozvzlykala som sa, no nevšímal si ma. „A bohvie, čo si s ním tam robila! Celá od neho páchneš!“ Byť v lepšej nálade, na slove páchneš sa poriadne zasmejem. Najkrajšia vôňa na svete nemôže páchnuť!

„Nič som nerobila,“ zaklamala som previnilo.

„Až sa mi protiví, vziať ťa na ruky!“ štekol necitlivo. Kvôli tým slovám som sa úplne rozplakala, nohy sa mi roztriasli a slzy v očiach mi znemožňovali čokoľvek vidieť.

Túžila som byť späť v náručí Edwarda. Chápala som, že sa neukázal, nemohli sme Jacoba ešte viac vytočiť a ja sa potrebujem vrátiť domov. Vlastne, nechcela som, aby sa ukázal – určite by sa strhol boj.

„Takže Jake vás načapal?“ skríkla Emily prekvapene, videla som, ako takmer vyskočila zo stoličky.

„Nie,“ vydýchla som zúfalo a tvár som si zložila do dlaní. „Edward ho počul skôr, ako prišiel.“

„Aké to bolo?“ spýtala sa zvedavo. Prekvapilo ma, že mi dáva práve takúto otázku.

„Čo tým myslíš?“

„Aké je to byť s upírom?“ spýtala sa potichu, tmavá pleť na lícach sa jej začervenala. Jej otázka mi vybila dych, no nakoniec som sa pod ťarchou spomienok usmiala.

„Myslím si, že ho ľúbim,“ zamrmlala som potichu. „Je úžasný, vo všetkých ohľadoch,“ zašomrala som a zrak som uprela na stôl, aby ma nevidela červenať sa, myslela som, že mi horí pokožka. Emily sa oprela o opierku stoličky a ruky si vystrela na stole, za ktorým sme sedeli.

„No,“ povzdychla si. „To bude asi problém.“

„Ja viem.“

„Čo budeš robiť?“ Zvedavo sa naklonila ponad stôl ku mne.

„To neviem. Ale chcem byť s ním. Chýba mi, je to už týždeň, čo som ho nevidela.“

„Jake ti nedovolí ísť do lesa. Bude ťa strážiť ako oko v hlave.“

„Asi ťa nemôžem poprosiť o jednu láskavosť, však?“

Stála som s Emily pred miestnymi potravinami vo Forks. Nervózne prešľapovala z jedného miesta na druhé a ja som netrpezlivo sledovala, kedy sa objaví.

„Mešká,“ zavrčala Emily.

„Možno má doma nejaké problémy,“ zašomrala som a so starosťami som si zahryzla do pery.

„Naozaj mu veríš, Bella? Veríš, že ti neublíži?“

„Verím.“

V tom sa zo zákruty vyrútilo strieborné Volvo, na toto mesto dosť nápadné, a zabrzdilo priamo pred nami. Emily vypleštila oči.

„To je on?“ zašepkala s údivom. Prikývla som, náhle šťastná.

Z nablýskaného auta vystúpil Edward. Sivé tričko s krátkym rukávom mu obkresľovalo dokonalé svaly na hrudi a na rozstrapatené vlasy mu jemne dopadal dážď. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, vždy, keď som ho videla. A Emily pravdepodobne tiež. Usmiala som sa na ňu, možno ma práve pochopila, prečo si nemôžem pomôcť. A to ešte nevie, aký je.

„Bella,“ zašepkal, v hlase sa mu ozývalo šťastie a úľava. Prešiel okolo auta a pohľad venoval len a len mne. Akoby si Emily nevšímal, moju tvár vzal, ako najkrehkejší porcelán do dlaní a jemne sa mi obtrel o pery. Úžasom som vydýchla.

„Ehm.“

„Och, Edward,“ začala som v rozpakoch. „Toto je moja najlepšia priateľka Emily.“

Edward sa na ňu žiarivo usmial, no ona odporom skrčila nos, aj keď prijala jeho ponúkanú ruku. Tvárila sa neoblomne, no nemohla som si všimnúť, aká očarená ním je.

„Teší ma, Emily,“ odpovedal priateľsky. Videla som, ako jemne vypúlila oči, keď začula jeho hlas.

Váhavo som postávala vedľa Edwarda, jednou rukou ma objal okolo pása a tvár mi zaboril do vlasov na temene hlavy. Naskočila mi husia koža, no snažila som sa to zakryť a vďačne som pozerala na Emily, že mi toto umožnila.
„Myslím, že ja som si na dnes narobila problémov dosť,“ zašomrala. „Bella, o štvrtej ťa čakám na tomto mieste. Idem si nakúpiť - aspoň na jedno bol tento výlet dobrý.“

„Ďakujem, Emily,“ povedala som vďačne.

Poslednýkrát sa pozrela na Edwarda, nepriateľsky, ale aj s istou dávkou očarenia. Zamračila som sa nad jej pohľadom, záležalo mi na tom, aby ho mala rada. Potom sa otočila a vošla do obchodu. Edward si všimol môj utrápený výraz.

„Len sa o teba bojí, Bella,“ chlácholil ma. „Preto sa snaží byť taká odmeraná. Ale je rada, že si šťastná.“

„Naozaj?“ spýtala som sa ho neveriacky.

„Neveríš mi?“ spýtal sa a nádherne sa mi vpíjal do očí. Kladnú odpoveď som mu len vdýchla do tváre.

„Tak, kam ideme?“ spýtala som sa ho, starosti s Emily som sa aspoň nateraz snažila hodiť za hlavu.

„Môžeme ísť kam len chceš,“ odpovedal veselo. „Aj do iného štátu, na iný kontinent. Stačí len povedať.“

„Bolo by to jednoduchšie,“ zamrmlala som. Predstavila som si, ako ležím s Edwardom niekde na pláži na opustenom ostrove, kde sme len my dvaja a nič nám tam nehrozí. On by sa prenádherne trblietal na slnečnom svetle a ja by som ho mohla, až do konca života držať v náručí a nepustiť.

„Tak rada by som išla,“ vydýchla som s úsmevom.

„Vieš, je to rozdiel. Pred mesiacom si sa so mnou bála ísť aj hlbšie do lesa.“ Zamračila som sa a trucovito som našpúlila pery.

„Nie, že by mi to vadilo!“ ohradil sa okamžite. Všimol si, že som stále namrzená. Vedel, ako na mňa, opäť opatrne vzal moju tvár do dlaní a pobozkal ma, omnoho náruživejšie sa vpil do mojich pier, až kým som mu ruky neobmotala okolo krku a takmer sa na neho nevrhla priamo tu na ulici. S výdychom sa vymanil z môjho zovretia a o krok ustúpil.

„Myslím, že by to tu nebolo vhodné,“ zachechtal sa a ja som okamžite sčervenela. „Máme tri hodiny. Čo by si povedala na to, že by sme šli niekam, ako normálni ľudia?“ zasmial sa. „A nie schovávať sa v lese. Tak či onak, toto je naše územie.“
„Aká zmena!“ zasmiala som sa.

Keď Edward povedal, aby sme šli niekam, kam chodia normálni ľudia, nenapadlo by ma, že ma vezme do jednej z tých slušnejších reštaurácií v meste.

V rozpakoch som prechádzala okolo ľudí, ktorí ma snobsky a opovrhujúco pozorujú, keď som ja, v obyčajných vyblednutých rifliach a starom svetri kráčala pomedzi nich.

„Nevšímaj si ich, si nádherná!“

„Radšej by som šla inam,“ zamumlala som celá červená.

Jediné moje šťastie bolo, keď ma Edward odviedol do najodľahlejšej časti reštaurácie, na miesto, odkiaľ ma ostatní nemohli pozorovať. Vtedy som sa aspoň trochu uvoľnila a poobzerala som sa po podniku, do ktorého by som inak v živote nevošla.

Na stole bola prehodená drahá jemná látka, bála som sa jej dotknúť, aby som ju nezašpinila. Bola určite drahšia, ako môj starý Chevrolet.

„Dáte si niečo?“ spýtal sa nás čašník v tmavom, upravenom obleku a premeral si nás.

„Ehm. Colu?“ spýtala som sa. Nevedela som, či v takomto niečom čosi také ponúkajú.

„A vy?“ Otočil sa na Edwarda. S poďakovaním odmietol. Nervózne som sa poobzerala navôkol, cítila som sa tu zvláštne, akoby som sem vôbec nepatrila, až kým som pohľadom opäť nezablúdila k Edwardovi. Zvedavo ma pozoroval, srdce sa mi rozbúchalo nad jeho pohľadom a vtedy som si uvedomila, že tu nie som sama. A už nikdy nebudem. Áno, naozaj ho ľúbim!

„Edward, porozprávaj mi, čo sa deje u teba doma. U mňa o nás už pravdepodobne každý vie, aj keby sa to Jake snažil zatajiť, ale u vás...“ začala som s otázkou, ktorá ma už dlhšiu dobu trápila.

„Nedokážu zniesť, že som sa zaplietol s človekom,“ odfrkol a myšlienkami bol niekde úplne inde. „Boja sa, že ohrozím rodinu len kvôli tomu, že by som to s tebou... nezvládol.“ Zatajila som dych a on sa na mňa upokojujúco usmial. „Neboj sa, nezáleží mi na ich názore. Teraz si môj život už len ty a budem o teba bojovať.“

„Ale... ale... tvoji rodičia a súrodenci...“ Asi pochopil, čo tým chcem povedať, zasmial sa, aj keď to bol nešťastný úsmev.

„Doma sa to nedá veľmi vydržať, hlavne, keď musím neustále počúvať ich nesúhlasné myšlienky,“ zamyslel sa. „Najmä od Rosalie.“

„Nenávidia ma, však?“

„Nie je to tak ako si myslíš, Bella,“ odpovedal okamžite odmietavo. „Viac sa boja o seba a o to, či sa o nás ľudia dozvedia, ale nemôžem povedať, že by Carlisla nezaujímalo, čo sa s tebou stane.“ 

Keď povedal meno svojho otca, trocha sa mi uľavilo, myslela som, že v jeho rodine ma každý nenávidí, vlastne, aj to tak vyzeralo.

„Chcú, aby som odišiel, najmä pre tvoje dobro,“ dokončil.

„Mne by to len ublížilo,“ zamrmlala som. Edwardovi sa v tvári blyskol veselý úsmev, pochmúrna nálada ho očividne prešla a on mi venoval šibalský úsmev.

„Naozaj nechceš, aby som odišiel?“

„Samozrejme,“ odpovedala som zmätene.

Musím uznať, že v reštaurácii varili naozaj dobre, no bola som neuveriteľne šťastná, keď ma odtiaľ Edward odviedol a posadil ma na sedadlo spolujazdca v jeho striebornom Volve – voňalo ešte krajšie ako vyzeralo, pretože v ňom panovala Edwardova prirodzená - sladkastá vôňa.

Zaviezol nás za mesto, cesta sa strácala v hustom lese a jej kvalita sa zhoršovala každým metrom, až kým asfalt úplne nezmizol.

Pradenie motora ustalo, Edward sa otočil ku mne a oči mu úplne potemneli. Na malý okamih ma napadlo, že môj život tu skončí, no naozaj to bolo len na sekundu.

„Vieš, ja som nikdy taký nebol,“ začal Edward naliehavo, všimla som si, ako jemne znervóznel. „Ale zmenila si ma, Bella,“ zamrmlal vzrušene.

„O čom to rozprávaš?“ spýtala som sa ho zmätene.

„Ja - nemôžem to vydržať,“ zachechtal sa. Pevne ma schytil za pás a opatrne si ma presunul do svojho lona. V tom malom priestore sme boli poriadne natlačení, ale myslím, že to bolo len dobre.

„Si taká nevinná, až je to vzrušujúce,“ zavrčal.

Zrazu mi napadlo, čo tým myslel a keď sa mi perami naliehavo natlačil na moje, bola som si už na sto percent istá. A bola som to ja, kto mu prvý vyzliekol sivé tričko.

Autor: riminii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za hranicou územia - 4. kapitola: