Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Za hranicou územia - 11. kapitola - Koniec

17.04.2012 (20:45) • riminii • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2937×

Píp, píp, píp...

Rozlepila som unavené viečka a prekvapene som sa poobzerala navôkol. Vôbec som nebola na mieste, ktoré by som čakala. Kde je les? Čistinka a hŕba vlkolakov útočiacich na Edwarda?

Píp, píp, píp, píp...

Ten zvuk sa mi nepáčil. Vystrašene som sa poobzerala navôkol, sterilné prostredie mi takmer vybilo dych a vôňa čistiacich prostriedkov ma nepríjemne pálila v nose. Biele steny žiariace v nočnej tme ma prekvapili a ja som zalapala po dychu, keď som pochopila, že ležím v nemocnici.

Píp, píp...

„Ako som sa sem, preboha, dostala?“ zachripela som vyčerpane, pohľadom som neustále blúdila po okolí.

„Bella!“ skríkol Jacob, v hlase sa mu ozvala úľava, hlas sa mu takmer zlomil.

„Bella, láska,“ vydýchol Edward, všimla som si, ako sa na stoličkách, stojacich vedľa mojej postele, obaja mykli a chceli sa postaviť.

Potom si uvedomili, že ma držia za ruky a jemnejšie sa posadili späť na miesto. Edward ma stihol pobozkať na ubolené čelo.

Zmätene som sa pozrela na svoje uväznené ruky. Jedna z nich ma pálila; predstavila som si, že to je môj starý život, ktorý horel, strácal sa a pomaly mizol. Bol to Jacob, môj domov, Emily a divoký vlci...

A druhá ruka mi úplne mrzla, to bol zase môj nový život. Život, v ktorom som nevedela, čo ma čaká. Ale v jednom som mala jasno. Chcem ho. Chcem Edwarda, lásku môjho života a všetko, čo ma s ním postretne.

Pozrela som sa jeho smerom; v čiernych očiach sa mu zračilo mnoho pocitov - šťastie, bolesť, smútok a nenávisť na Jacoba, ktorý na neho neustále vrčal a on mu to opätoval, s pohľadom upretým na jeho mohutnú, hnedú ruku držiacu tú moju, úplne bledú.

„Prestaňte,“ vydýchla som unavene. „Čo sa vlastne stalo?“

„Tu tvoj kamarát...“ zavrčal Edward a na chvíľu musel stíchnuť, aby sa upokojil. „Je šialený netvor. Nestihol som ťa brániť, ty si skočila pred nás a...“ Opäť zmĺkol, no teraz už natrvalo. Pevne stisol viečka k sebe, všimla som si, ako sa mu napla sánka, keď pevne zaťal zuby.

Jacob zasyčal. „Za to, čo sa stalo, ťa ešte zabijem! Nebyť teba, nič z tohto by sa nestalo...“

„Upokojte sa!“ povedala som pevnejším hlasom a snažila som sa posadiť. Edward bol rýchlejší, chytil vankúš, na ktorom som mala hlavu a napravil ho, aby som sedela pohodlnejšie.

Vtedy som zacítila, že ma bolí celé telo. Pozrela som sa na svoje ruky, boli plné modrín a drobných škrabancov.

„Prečo si neodišiel, Edward?“ spýtala som sa.

„Chceš, aby som odišiel?“ spýtal sa ma prekvapene a hlas sa mu strachom zachvel. Záporne som pokývala hlavou. Ako mu to len mohlo napadnúť?! Už nikdy mu nedovolím odísť!

„Prečo si neodišiel vtedy? Chcel si sa nechať zabiť? Nemala som inú šancu, čo by som bez teba robila?!“
„Viem, je to moja vina,“ zašepkal. „Ale nemoh...“

„Áno, je to tvoja vina,“ zasyčal Jacob, keď mu skočil do reči. Edward na neho zazrel a potichu zavrčal.

„Choďte obaja von!“ skríkla som stále slabým hlasom. Obaja na mňa prekvapene zdvihli pohľady, prestali na seba vrčať a nakoniec ma v nemocničnej izbe, neochotne, nechali samú.

Neprehovorím s nimi, kým sa nebudú správať normálne!

„Nemala by nevesta nosiť bielu?“

„Predstav si, že sa vydávaš. Len chcem tie šaty vidieť,“ odpovedala veselo Emily a zohla sa, aby mohla napraviť pokrčený lem šiat bielych ako sneh. Zvedavo som sa na seba pozrela, v hnedých očiach som zazrela náznak vzrušenia.

Zaplavila ma hŕba spomienok... na kostol, starý dom... Edwarda čakajúceho pred oltárom. Na náš prvý manželský bozk a na najdokonalejšiu noc v mojom živote. Kým sa to všetko zrazu neskončilo.

„Myslím, že budú naozaj dobré,“ zamrmlala Emily zamyslene a pozrela sa spolu so mnou do vysokého zrkadla zaveseného na dverách skrine, stojacej v jej malej izbe.

„Sú nádherné...“

„Myslíš?“

„Budú dokonalé...“

V hlave som si prehrávala otrepanú melódiu svadobného pochodu a kráčala som úzkou uličkou. Na jej konci stál Jacob oblečený v čiernom smokingu a veselo sa usmieval. Biele zuby mu kontrastovali s červeno-hnedou pokožkou.

Opätovala som mu úsmev a postavila sa oproti nemu.

Znova som sa pozrela na uličku, cez ktorú som pred pár sekundami kráčala. V hlave som si začala spievať odznova svadobný pochod a čakala som, kedy sa Emily ukáže v dlhých, bielych šatách.

Sam sa zhlboka nadýchol, keď ju zbadal ako pomaly kráča uličkou a v rukách neisto drží bielu kyticu.
Nakoniec sa postavila oproti nemu a venovala mu jeden široký, nesmelý úsmev.

Pohľadom som v diaľke začala hľadať iba jedného človeka.

Áno, bol človek aj napriek tomu, čo mi rozprával. Dýchal, žil, miloval...

V úplnom rohu malého kostola, toho istého, v ktorom som sa vydávala ja, stál Edward v celej svojej kráse. Čierny, drahý smoking kontrastoval s jeho bielou pokožkou, karamelové oči na mňa upierali žiadostivý pohľad.

„Si nádherná,“ naznačil perami. Zahanbene som sklopila zrak k zemi a nakoniec som sa začala venovať kázni oddávajúceho, ktorý menil životy mojej rodiny.

„Najradšej by som teraz s tebou niekam odišiel a...“
„Edward,“ zachechtala som sa. „Teraz to naozaj nie je vhodné.“

„Obťažuje ťa?“ zavrčal Jacob a divoko zazrel po mojom manželovi. Sako mal vyzlečené, biela košeľa mu žiarila v tme.

„Odpáľ.“

„Nehádajte sa. Aspoň teraz nie,“ štekla som po nich a pritúlila som sa do nastaveného chladného náručia.

„Veď hej,“ zamrmlal Jacob. Odrazu znervóznel a po očku zazrel po Edwardovi. Jeho chladné objatie sa uvoľnilo, až nakoniec opustilo moje telo.

„Čo robíš?“ spýtala som sa zmätene a chcela som sa mu zavŕtať späť na ľadové paže.

„Jake sa chce s tebou porozprávať,“ zašepkal Edward a pomaly odkráčal do tmavého lesa.

„Čo sa stalo, Jake?“ spýtala som sa ho zmätene, akosi ma začal prepadať zvláštny pocit strachu.
„Odchádzam.“

„Kam?“ spýtala som sa hlúpo. Akosi som nechápala jeho slovám.

„Ešte presne neviem.“

„Ako to myslíš?“
„Už tu nebudem žiť. Ty tu už nie si, nemá ma tu čo držať. Asi na chvíľu pôjdem žiť inde.“

„Čo?“

Mlčal a pozoroval ma. Čakal, kým sa mi jeho slová vstrebalo tela. Trpezlivo čakal, aj keď som pred ním zmätene postávala pár minút.

„Nechcem, aby si odišiel,“ vykoktala som nakoniec.

„Viem.“
„Tak prečo?“
„Lebo to tak bude lepšie.“

„Budeš mi chýbať,“ vzdala som sa.

„Aj to viem. Ty mne tiež.“
„Prídeš nás niekedy pozrieť?“
„A stretnúť sa s tou smradľavou pijavicou?“ Zvraštila som obočie, no kým som stihla niečo povedať, doplnil. „S radosťou prídem.“

„Ďakujem.“

„Konečne som sa vydala!“ zvýskla Emily a hodila sa mi okolo krku, keď som s hlavou sklonenou k zemi a zachmúreným výrazov v tvári kráčala späť na oslavu mojej najlepšej priateľky. Zasmiala som sa spolu s ňou, zrazu ma obklopilo šťastie a ani odchod Jacoba sa mi odrazu nezdal taký hrozný. Veď ma bude navštevovať! Tak sa upokoj, Bella!

„Áno, konečne. Samovi to trvalo príliš dlho,“ zachechtala som sa.

„Aj ty si myslíš?“

Spoločne sme kráčali pomedzi ľudí, zaviedla som ju pomedzi hostí, väčšina z nich bola moja rodina. A medzi tými tmavými tvárami sa vynímala jediná, ktorú som si všímala.

Emily sa na mňa pozrela a potom venovala jeden pohľad Edwardovi.

„Nikdy som to nechcela povedať, ale môj bože, je krásny,“ zašepkala mi Emily do ucha a ja som sa schuti zasmiala. „To by asi čerstvo vydatá žena nemala hovoriť, však?“ dokončila začervenane.

„Nikomu to nepoviem,“ ubezpečila som ju.

„Tak čo budete robiť s Edwardom ďalej?“

Uvoľnene som sa pozrela na svoje krémové šaty, Edward mal viazanku rovnakej farby, a napravila som si ramienko, ktoré sa mi zošmyklo z pleca. Až potom som sa pozrela na Emily.

„Asi si začnem pomaly baliť, ten prekrásny dom, čo nám kúpil, už nemôže ďalej zapadať prachom. To by som nedovolila.“

„A čo jeho rodina?“
„Tá to zvládne. A úprimne, všimla som si, že sa jeho sestry snažia so mnou skamarátiť. Aj Rosalie.“
„Mala by si jej to poriadne sťažiť,“ zamumlala Emily a zamračila sa niekam do diaľky.

„Beriem si tvoju radu k srdcu,“ zasmiala som sa.

Nakoniec sa rozozvučala prvá skladba, Emily sa rozžiarili oči, keď k nám ladne kráčal Sam s jemne vystretou rukou, aby ju mohol vziať na ich prvý, novomanželský tanec.

So slzami na krajíčku som pozorovala, ako sa Emily stráca v jeho medveďom objatí, rovnakom, aké mával Jacob, keď sa mi odrazu okolo pása ovinuli dve ľadové paže.

„Pôjdeš so mnou do lesa?“ zašepkal Edward a perami sa mi jemne obtrel o lalôčik na uchu. Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla.

Začala som spomínať; na to, ako som ho prvýkrát videla čakať ma medzi stromami. Potom na ďalšie naše stretnutia. Na lúku s padnutým smrekom aj na náš malý kúsok raja pod vŕbou.

„S radosťou,“ zašepkala som a pevne som ho chytila za ruku, aby sme mohli spoločne kráčať do našej budúcnosti. A pevne verím, že bude dokonalá. Taká istá, ako je on sám.

____________________

A je tu úplný koniec.

Fúha, som rada, naozaj rada, že ste poviedku čítali, a že som sa vďaka vám dostala až sem a pevne verím, že sa vám poviedka páčila a aj, že si nájdete čas aj na moju ďalšiu tvorbu.

Naozaj neviem, čo mám napísať, aby som vyjadrila toľkú vďaku, čo cítim. A tak zostanem pri jednoduchom...

Ďakujem. :)

vaša riminii

Autor: riminii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za hranicou územia - 11. kapitola - Koniec: