Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Za hranicou územia - 10. kapitola

12.04.2012 (09:30) • riminii • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2307×

„Hm?“ Cítila som, ako so mnou myká, no bola som ako bábika, necítila som si vlastné nohy a ruky, ale cítila som jediné - známu, sladkú vôňu, ako mi znova vdychuje život do tela a rozbúchava mi srdce, ktoré tak dávno prestalo biť.

„Edward?“ zašepkala som zachrípnutým hlasom. Chcela som otvoriť oči, ale viečka som mala veľmi ťažké a unavené.

„Och, Bella,“ zaúpel, začula som, ako sa uvoľnene zachechtal a pevne ma zovrel v náručí.

Cítila som, ako na mňa viac nedopadajú kvapky dažďa, no neustále mi bola zima; zuby mi o seba neprestajne drkotali.

„Už bude dobre, láska.“
Otvorila som oči, krajina bola omnoho svetlejšia, videla som, ako sa trhá obloha a cez oblaky prenikajú slabé lúče slnečného svetla. Pred očami som videla jeho bledú, napnutú tvár, ako sa jemne trbliece v slnečnom svetle a ako sa jeho pery jemne usmievajú. Tváril sa pokojne, no v karamelových očiach mal neustále úzkosť a obavy. Z medených vlasov mu tiekli kvapky vody.

Uvedomila som si, že na sebe už nemám svoje mokré oblečenie. Bola som oblečená v jeho dlhom svetri, ktorý mi siahal tesne pod zadok, rifle, ktoré sa mi lepili na stehná sa povaľovali vedľa nás a ja som mala na sebe iba nohavičky. Videla som, že má na sebe iba tenké, sivé tričko s krátkym rukávom, cez ktoré sa mu rysovali napnuté svaly.

„Čo tu robíš?“ zachripela som zmätene. Pery zúžil do tenkej štrbinky a zamračil sa. Zacítila som, ako jeho objatie ochablo.

„Čo tu robíš ty!“ odpovedal vyčítavo a napnutá tvár sa mu nakoniec opäť uvoľnila. „Chýbala si mi, Bella. Tak strašne,“ zaúpel.

„Ako si ma našiel?“
„Bola to náhoda...“ Poobzerala som sa navôkol, bola som stále na čistinke. Edward sa opieral o smrek, pri ktorom som bola ešte predtým schúlená ja, no teraz som bola v jeho kamennom náručí. Tlačil si ma k telu a bozkával do vlhkých vlasov. Neustále a bez prestania. Slastne som privrela oči, nechcela som, aby táto chvíľa skončila.

„Mal by som ťa odniesť domov,“ zašomral si skôr pre seba a opatrne vstával bez toho, aby ma pustil.

„Nie, neopúšťaj ma!“ zašepkala som naliehavo, akosi som zo seba nemohla dostať hlasnejší zvuk. V hrdle ma škriabalo pri každom jednom pokuse niečo povedať, vždy ma to donútilo zvraštiť tvár. Pozorovala som, ako mu v karamelových očiach zaiskrilo.

„Ešte nie,“ vydýchla som.

Dlhými, bledými prstami mi začal blúdiť po tvári, akoby si ju dotykom skenoval. Keď ma pohladil po líci, všimla som si prsteň na jeho palci.

„Mala by si ísť domov, ochorieš tu,“ zašepkal mi starostlivo do ucha.

„Som tvoja žena, mala by som mať vo vzťahu nejaké to slovo,“ zamrmlala som a slastne som privrela oči, keď ma naliehavo pobozkal na pery.

Zrazu sa napol, zacítila som, ako ma až bolestivo stisol a pritlačil si ma k telu. Bolesťou som sykla.

Zložil ma späť na mokrú zem, naskočili mi zimomriavky okamžite, ako sa moja nahá pokožka dotkla mokrého machu na zemi.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa zmätene a sledovala som jeho chrbát, ako sa napína. Začula som, ako dunivo zavrčal do vnútra lesa. Pritiahla som si kolená k brade a vystrašene som ho pozorovala. Zdalo sa mi, akoby som mala déjà vu.

„Si na našom území!“ štekol Jacob a zúrivo vybehol spoza stromov. Prekvapene som zvýskla.

„Prečo si jej dovolil odísť?!“ skríkol naňho Edward vyčítavo a Jacobovi sa tvár skrivila v bolestnej grimase.

„Zmizni od nej, pijavica!“

„Nie!“

„Vypadni!“

„Už ju viac neopustím! Odpáľ, psisko!“

Pozrela som sa na Edwarda a zacítila som sa neuveriteľne šťastná, napriek tomu, v akej nebezpečnej situácii sme. Zbožne som ho sledovala, kým Jacob neurobil ďalší krok k nám. Vystrašene som sedela schúlená pri smreku. Edward stál pár krokov odo mňa a výhražne vrčal, takmer som cítila, ako sa pod ním chveje zem. Jake stál na druhom konci čistinky, na mieste, odkiaľ som pred tým vyšla ja.

„Sľúbil som, že ktokoľvek z vás sa tu znova objaví, zabijem ho bez váhania!“ štekol Jacob.

„Nechcem bojovať, Jake. Len chcem to, čo je moje,“ ozval sa upokojujúco Edward. Jake opäť zavrčal, roztriasol sa a v sekunde sa zmenil na obrovského, hnedočerveného vlka. Dlhými pazúrmi zaryl do mäkkej zeme a napriahol sa na útok.

„Jacob, nie!“ skríkla som, moja ozvena sa ozývala ešte ďaleko v lese. Skočila som pred Edwarda, ktorý už nemal čas ochrániť ma.

V jeho veľkých, čiernych očiach som zbadala prekvapenie, mohutný vlk zastavil len pár metrov a výhražne vrčal.

„Bella, odíď,“ zavrčal Edward.

„Nedovolím, aby tu umrel ďalší člen mojej rodiny!“ skríkla som. Všimla som si, ako sa Edward nešťastne stiahol do úzadia a v očiach sa mu zjavila bolesť. Nechcela som to zapríčiniť, ale ďalší boj viac neznesiem.

Príroda navôkol bola úplne tichá, kým ho nepreťalo Jacobovo dunivé vitie.

„Čo si to urobil?“ skríkla som na neho a z očí sa mi začali valiť nesmierne veľké slzy. V diaľke sa ozvalo vytie ďalších vlkov odpovedajúcich na Jakeovu prosbu. Zacítila som, ako zem pod nami vibruje a vlčí dupot sa približuje. Takmer som počula ich splašené dychčanie, ako sa s vervou rútia do boja.

V Jacobových vlčích očiach som videla ľútosť, o krok som ustúpila a vrazila som do Edwardovho vrčiaceho tela.

„Edward, choď!“ rozkázala som mu. Vôbec sa nepohol. „Prosím!“ zaúpela som.

„Neopustím ťa!“
„Potom umrieš!“

„Bez teba žiť aj tak nebudem. Už to nevydržím!“ zaúpel. Pozrela som sa mu do čiernych očí plných bolesti a smútku. Z očí sa mi neustále valili slzy, ľadovým prstom mi jednu z nich zotrel.

„Prosím, Edward!“

„Nie som zbabelec, aby som utekal,“ odvetil hrdo. Zaúpela som a len ťažko som sa snažila zatlačiť ho preč. Bolo to ako tlačiť do mohutnej, tehlovej steny.

Prudko som sa otočila, keď som začula zúrivé vrčanie vlkov, vychádzajúcich z lesa. Postupne kráčali, v bojovom postavení, výhražne skrčení a s naježenou srsťou na lopatkách.

Edward ma pohotovo ukryl za seba a nahrbil sa pred Jacobom, ktorý zdvihol mohutnú labu, aby mohol Edwarda roztrhať.

Autor: riminii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za hranicou územia - 10. kapitola: