Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Where I belong? 7

24.07.2013 (16:30) • Nesii • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1984×

 7. Tréning

„Preboha, čo robíme v tejto zrúcanine?“ spýtali sa obaja naraz znechutene. Pozreli na seba a zasmiali sa. Hneď nato si tľapli rukami. Pretočila som nad nimi očami. Boli ako malé deti. V tom si boli podobní. Vidno, že ešte nevedia o čom je život.

„Tu začína tvoj tréning, Emily!“ odpovedala som jej pokojne, ako som to len dokázala. Už ma naozaj začala štvať, ale to k novorodenému patrí. Však ona sa upokojí, mám za sebou už mnoho upírov, ktorých som stvorila, takže viem, o čom rozprávam. Nie, nie som ten najmúdrejší tvor na svete, len mám už toho mnoho prežitého.

Vstúpili sme dnu a ja som zacítila rôzne pachy. Slabé, skoro vyblednuté. Ale aj vône borovice a ihličia. Ostalo to tu tak ako predtým. Skoro žiaden nábytok. Akurát tak jedna malá drevená posteľ, na pol rozpadnutá, jeden stôl s dvoma stoličkami, na ktorých sme neustále sedávali a rozprávali sa.

„Tu som zažila jednu krásnu etapu v mojom živote,“ šepla som potichu, no obaja ma počuli. Edward prekvapene nadvihol obočie.

„Môžem vedieť akú?“ spýtal sa zvedavo hľadiac mi do očí. Opätovala som mu pohľad a odpovedala: „Bolo to jedno z období, keď som dokázala žiť s človekom a nezabiť ho. Bol to malý chlapček, ktorý stratil rodičov a ja som ho vychovala. Bola som pri ňom až do skonania. Zo začiatku ma nazýval démon,“ pousmiala som sa nad tou prezývkou, „ale po čase ma už nazýval mama, bolo to niečo úžasné,“ smutne  som dopovedala a sklonila hlavu.

„Je mi ľúto, že si ho stratila,“ povedal úprimne Edward a venoval mi povzbudivý pohľad. Prikývla som a usmiala sa naňho. Zaskočilo ho to, ale hneď sa spamätal a úsmev mi vrátil. No čo je? Viem byť aj milá.

„Takže Emily,“ venovala som svoju pozornosť jej. Ihneď sa na mňa zvedavo pozrela a čakala, čo poviem.

„Máš úžasný talent, ktorý ti však nepomôže v súboji.  Chcem ťa naučiť bojovať, aby si to zvládla, keď sa postaví proti tebe taký Felix alebo Demetri.“

Prikývla.

„Tak začnime s tréningom,“ navrhla ihneď a vyšla pred chatku. Mali sme tu dokonalý priestor na bitku.

Postavili sme sa do útočného postoja a ja som sa pozrela na Edwarda. Ležérne sa opieral o strom a pozoroval ma. Znervózňoval ma. Čo to hovorím?!  Mňa a niekto znervózňuje? Nikdy! Hlavne nie muž – Edward. To by bol vrchol.

„Zasiahni ak sa niečo vymkne spod kontroly,“ poprosila som ho. Prikývol a usmial sa.

Zaútočila ako prvá a ja som sa vyhla jej chmatu sprava. Zasadila som jej výmet do ľavej strany tela a Emily sa zviezla na zem.

„Máš veľmi veľkú silu,“ zafučala do zeme a vrhla sa na mňa s hrozivým besným vrčaním.

Ani po hodine boja sa ma ani raz nedotkla. Iba sme po sebe vrčali a jediná ja som jej zasadzovala údery. Ale držala sa a celkom jej to šlo. No nestačilo to na to, aby porazila niekoho z Arovej gardy. Ale chce to len čas.

Zložila som ju na chrbát a pery priložila k jej uchu.

„Koniec tréningu. Budeme pokračovať zajtra,“ šepla som jej do ucha a postavila sa. Podala som jej ruku a ona ju prijala. Začala mi celkom prirastať k srdcu.

„Už ti to celkom ide, skús si to s Edwardom,“  navrhla som jej a ona sa s úsmevom pozrela na toho bronzového Adonisa, ktorý doteraz potichu sledoval náš tréning. Keď započul  svoje meno, pristúpil k nám.

„Skús si to s Emily,“ povedala som mu a on sa usmial.

„Nie som taký silný a skúsený ako ty,“ podotkol a ja som naňho mrkla.

„Používaj predsa tvoju schopnosť, Edward,“

Bojovali spolu asi dvadsať minút a vyhrávali raz jeden raz druhý. Ale nakoniec, keď som to zrátala, víťazom bol Edward. Emily používala svoju novorodeneckú silu a Edward sa riadil jej myšlienkami.

„Fakt, to bolo pekné,“ pochválila som ich a uznane im potľapkala plecia.

Naozaj bolo skoro vyrovnaný pár a išlo im to na jednotku.

„Teraz skús ty a Edward,“ navrhla mi zasa ona a ja som sa na ňu usmiala a potom pozrela na Edwarda.

Hľadel na mňa tajomne.

„Myslím si, že to bude k ničomu Emily, bila som sa s ním už mnohokrát.“

***

„Som hladná,“ posťažovala sa Emily tri hodiny po tréningu. Povzdychla som si a postavila.

„Počkajte tu, zoženiem ti jedlo.“

A rozbehla som sa do mesta. Kráčala som tmavou uličkou a smerovala som k butiku. Nachádzalo sa v ňom asi päť ľudí. Ostala som stáť pred dverami a hľadela na tabuľku Zatvorené. Jemne som zaklopala a päť mladých báb (okolo dvadsiatky) sa pozrelo na mňa. Usmiala som sa a čakala, kým mi jedna z nich otvorí.

„Dobrý deň, potrebujete niečo?“ spýtala sa malá ryšavka. Zoširoka som sa na ňu usmiala.

„Ahojte. Potrebujem pomoc a vy ste tu asi jediné v okolí, môžem ísť ďalej?“ spýtala som sa vábivo. Naprázdno preglgla a odstúpila z dvier a tým ma vpustila do vnútra. Zoširoka som sa usmiala a zamkla. Rozbúšili sa im srdcia, zrýchlil tep a pocítila som v ich krvi adrenalín. Už si uvedomili, že nie je všetko v poriadku.

„Tak teraz sa pohráme,“ zasmiala som sa nahlas a dievčatá sa rozkričali. Rozbehla som sa k ryšavke, chytila ju za vlasy a hodila do zrkadla, ktoré sa roztrieštilo na milión kúskov. Zaúpela a rozplakala sa. Všade bola krv. Dievčatá k nej pribehli a ošetrovali ju.

„Kto si? Čo od nás chceš?“ zakričala na mňa blondína. Usmiala som sa. Že čo chcem?! Čo iné mi môže ponúknuť človek? Ten úbohý a hlúpy tvor. Jedine krv.

„Vás,“ šepla som a pribehla k nim. Štyrom z nich som vylepila a ihneď omdleli. Nahla som sa k ryšavke a dravo jej zahryzla do krku. Zaúpela a ešte viac sa rozplakala. Tak slabá.

Pila som ďalej až dokým v nej neostalo nič. Jej krv bola sladká, chutila ako čokoláda. S chuťou som si oblizla pozostatky na mojich perách. Chytila som sklo do ruky a dorezala jej celú tu ranu, aby to vyzeralo, že to spravilo to sklo. Potom som sa postavila, prehodila som cez plecia štyri dievčatá a rozbehla sa k domu.

„Trocha sa s nimi pohraj. Najlepšie by bolo, keby si sa s nimi hrala na mačku a myš. Je to vzrušujúce.“

„Mám počkať na to, kým sa zobudia?“

„Presne tak.“ Prikývla som a Emily išla za nimi do lesa, kde som ich aj nechala.

„Si zvrátená a masochistická,“ podotkol znechutene Edward a ja som sa k nemu otočila a usmiala. Prešla som k nemu a chytila mu tvár. Zmrzol. Akoby čakal, že mu znova oddelím hlavu od tela.

„Sme upíri. Lovci, ktorých lov je ich prioritou a pravidlom. Netvrď mi, že si nikdy nepil ľudí a nezabíjal bez výčitiek svedomia, Edward.“

Chytil mi ruku a stlačil. Nebolelo to.  Hľadel mi priamo do čí. Jeho zlaté dúhovky ma spaľovali. On je sexi. Preboha Isabella! Ako môžeš takto myslieť!

Na chvíľu som zavrela oči, aby som odohnala tie zvrátené myšlienky.

„Mohol by som?“ Takmer to ani nevyslovil. Otvorila som oči a pozrela mu  do tváre. Hľadel mi na pery. Tak to nie! Ani sa ma nedotkne. Chcela som od neho odstúpiť, ale on ma nepustil. Čo si to dovoľuje. Ako len môže!

„A zároveň tvrdohlavá,“ zasmial sa a pustil ma. Sadol si na kreslo a pozeral do blba. Bola som úplne mimo. Nevedela som, čo skôr. Či ho zabiť alebo si ho len podať. Zavrčala som a od zúrivosti sa posadila na zem.

„Ale ja si ťa skrotím,“ šepol si len pre seba, ale ja som to počula. Otočila som sa k nemu  a zavrčala. Toto už prehnal.

 Keď ste už teda dočítali, bola by som veľmi vďačná za váž názor. Akýkoľvek. ;)

Autor: Nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Where I belong? 7: