Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Where I belong? 5

17.05.2013 (14:00) • Nesii • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1693×

5. Romus

Isabella Marie Swan

Všetci Cullenovci, okrem Edwarda, opustili zasadačku a ja som mohla začať. Hlavou som sa oprela o operadlo mäkkej stoličky a hľadela mu priamo do tváre. Držala som ho vo svojom pohľade, aby nemal šancu sklopiť pohľad k zemi, ako to rád robí Aro. 

„Čo so mnou chceš prebrať?" spýtal sa opatrne. Opatrnosti nikdy nie je dosť pri tak starom a skúsenom upírovi ako som ja, alebo napríklad Aro. Som osoba, ktorá rýchlo mení názory a v sekunde by mohol ležať na zemi roztrhaný na franforce. Takže, mal by byť slušný a nevzdorovať mi, čo bude pre neho zrejme problém. Ako pre každého upíra. Sme síce na vrchole potravinového reťazca a nemusíme sa síce báť ničoho, čo zabije ľudí, no keby sa objavil starší upír ako ja, prejavila by som mu lojalitu a rešpekt. Tak to proste chodí vo svete upírov.

Sústredila som sa na Edwarda a prezrela si každý pór jeho tváre a musela uznať, že je fakt na zožratie. Ale pre mňa až príliš sladký a nevinný.

„Viem, že čítaš myšlienky a preto chcem, aby si pre mňa pracoval," povedala som striktne a Edward vyvalil oči. Čo je na tom také šokujúce?! Chcem len od neho jednu malú službičku. Je mi dlžný, tak ako aj celá jeho rodina. Kvôli tej blondíne a jej dieťaťu by sa mohli skaziť moje plány, ale pre nich som to riskla.

„Myslím si, že to nie je dobrý nápad. Aro sa to rýchlo dozvie," odporoval. Zavrčala som a postavila sa. Už len to, že si pomyslel, že by ma Aro vedel poraziť, vo mne prebúdzala hnev. Prešla som až priamo k nemu, ruky si položila pomedzi jeho hlavu a naklonila sa blízko k jeho tvári. Rozšírili sa mu zorničky a cítila som z neho strach. A má sa aj prečo báť. Ešte raz mi bude odporovať, bude sto rokov behať po svete bez rúk a nôh. Pár takýchto trestov som už vykonala a nebude mi robiť problém ich zrealizovať aj teraz.

„Ja ťa o to neprosím. Ja ti to prikazujem, Edward! Nemáš na výber. A na to som tu ja, aby sa Aro nič nedozvedel," povedala som sucho. Môj hlas znel neprívetivo a chladne. Edwardovi sa ešte viac rozšírili oči a preglgol. Hľadela som do jeho zlatých dúhoviek a bola som fascinovaná. Farba takmer karamelová až zlatá bola niečo, čo som videla za svoj život len párkrát. Jednoducho som od neho nevedela odtrhnúť oči.

„Fajn. A čo odo mňa chceš?" opáčil a ja som sa usmiala. Dobrý upír. Takto sa mi to páči. Prehrabla som si vlasy, no očný kontakt som neprerušila.

„Keď ste prišli, určite si Arovi čítal myšlienky. Na čo myslel? A hlavne, keď sa vtedy pozrel na mňa. Chcem vedieť každý detail. Je to dôležité," spovedala som ho a Edward si povzdychol. Oči mu preskočili k dverám a potom znova na mňa. Bol ostražitý, ale pri mne sa Ara báť nemusel. Kryla som každé slovo mojím štítom.

„Myslel na teba dosť často. Neverí ti, ale chce ťa vlastniť. Preňho si niečo výnimočné, niečo, čo nikdy nebude mať, o to viac po tebe túži. Keď si si vtedy povzdychla a on pozrel na teba, myslel na to, aká si. Jednak po tebe túži a jednak ťa nenávidí za to, aká si, že ho vieš ovládať. Potom, keď si prešla k nemu a chytila ho za plece... proste nie je z tvojej prítomnosti triezvy. Je ako pod vplyvom alkoholu. Lenže, praje si, aby ti mohol ukázať, kam patríš a nakopať tú tvoju arogantnú a namyslenú riť!" zavrčal nakoniec a mne sa rozšírili dúhovky. Toto jeho gesto bolo opovážlivé a v jeho postavení nevhodné. Chytila som ho za krk a drvila jeho hrdlo. Nevedel sa nadýchnuť a lapal po dychu. Oči mu sčerneli a prevracali sa. Snažil sa mi stisnúť ruky a odtlačiť ich, no nevládal. Nemal takú silu. Stisla som ho ešte viac a jeho tvár začala praskať. Jeho ruky zvierali moje, no postupne začal povoľovať stisk. Otvorili sa dvere  a obstúpili ma Cullenovci. Vrčali na mňa a bránili si svojho "syna, brata". Azda si myslia, že by som sa ich mohla zľaknúť? Behom sekundy by boli všetci mŕtvi aj s tým hlúpym malým deckom. Vytvorila som okolo seba ochranný štít a nevšímala si výhražné vrčanie rodiny. Pomaly som uvoľňovala stisk na jeho hrdle a Edward sa vracal k životu. Čierna farba dúhoviek nahradila zlatú, popukané časti tváre boli zasa bezchybné, jeho pohľad nenávistný, ale zato oddaný. Vedel, že ak nechce umrieť, musí mi slúžiť a neodporovať. Keď bude milý, budeme si rozumieť.

„Som v poriadku, Carlisle. Prosím vás, počkajte ma vonku," zašepkal zachrípnuto a hneď si odkašľal. Carlisle mi vystrašene pozrel do očí, s prosbou nech mu neublížim a opustil spolu s ostatnými miestnosť.

„Dobrý Edward," pochválila som ho sladko a pustila mu hrdlo. Zato sa mi ruky presunuli na jeho spánky a Edward spozornel, no nehýbal sa. Ruky mal položené na stehnách.

„Teraz ti niečo ukážem a vysvetlím ti, čo od teba chcem," povedala som dôsledne a Edward prikývol. Sadla som si mu na kolená a on sa napol. To, že je muž, sa mu ale nezaprie. Usmiala som sa a zavrela oči. Snažila som sa, aby som mu odokryla myseľ a ukázala mu Romusa, no nič viac. Zdôrazňovala som mu, aby si jeho tvár zapamätal. Potom som otvorila oči a ruky spustila.

„Ak niekedy uvidíš túto tvár v mysli niekoho z tadeto, ihneď mi to povedz. Tvoja rodina pôjde domov, ale teba si tu nechám dovtedy, kým Emily nenaučím ovládať sa. Potom obaja pôjdeme do Ameriky." Nenamietal. Nemal na výber. Všetko mi odkýval. Zoširoka som sa usmiala. Vždy dostanem všetko, čo chcem. Som mrcha, ja viem.

„Dobre," odpovedal potichu a sklonil hlavu. Bol ponížený a jeho hrdosť na bode mrazu. Je taký čitateľný.

„Keď ma budeš poslúchať, odmením ťa,"  šepla som sladko.

Tvár naklonil ešte bližšie ku mne a uštipačne podotkol: „Keď mi prikážeš, aby som sa s tebou vyspal, budem to musieť spraviť?!"

Zvonivo som sa zasmiala. „To uvidíš." Zosadla som z neho a postavila sa. Prehrabla som si vlasy a pozrela k dverám.

„Mal by si sa ísť rozlúčiť s rodinou, pomaly sa stmieva," šepla som a znova si sadla na stoličku a zavrela oči. Moju myseľ zamestnávala myšlienka na budúcnosť.

No keď mi už začalo liezť na nervy to ich lúčenie, postavila som sa, otvorila dvere a pozrela Edwardovi do oči. Jemu sčerneli a nahnevane zavrčal. Ďalší upír na zozname, ktorý túži po mojej smrti. Nič nové.

„Isabella si praje, aby ste už odišli. Ľúbim vás a čoskoro sa vidíme." Pobozkal každého na tvár a Cullenovci s nespokojným výrazom na tvári odišli. Edward sa za nimi pozeral so žiaľom. Je ako dieťa. Vôbec sa nespráva ako upír. Nemal by byť takto upnutý k niekomu, robí ho to slabým a zraniteľným. Presne ako človek. Najlepšie je, keď niekto vypne emócie. Vtedy upíra nezaujíma nič a nikto. No dokonca ani ja som celkom nevypla, žijem len preto, lebo ďalej ma uháňa pomsta. Hneď ako dokonám a zabijem vraha môjho Romusa, zabijem sa.

Keď už Cullenovci neboli na dohľad, otočila som sa a kráčala do mojej izby s Edwardom po boku. Otvorila som dvere a sadla si k Emily. Pokožka bola ešte bledšia akú albíni majú, vlasy boli lesklé a pevné, bez jediného zničeného vlásku, zdokonalené kontúry tváre a prekrásna postava. Pohladila som ju po hlave a povzdychla si. 

„Prečo ju premieňaš?" spýtal sa a sadol si do kresla. Stále hladiac na Emily som povedala: „Pretože je pre mňa neskutočne dôležitá," odvetila som sladko a pobozkala ju na slané čelo. Bola spotená, prvý znak, že premena je skoro na konci.

„Nechápem, prečo si tu," podotkol. Pozrela som do jeho tváre a ukázala mu jedno slovo. Pomsta. Edward stiahol prekvapene obočie a sklonil hlavu. Teraz som mu zrejme zasadila chrobáka do hlavy. Nuž, nech, mudrlant, troška rozmýšľa.

„Ale prečo chceš do toho zatiahnuť mňa?" pýtal sa ďalej. To je ale zvedavý upír.

„Pretože mi vieš s tým pomôcť tak, ako toto dievča." 

„Plánuješ nás potom zabiť?" 

Zavrčala som naňho.

„Ak budeš takýto otravný, tak to spravím aj hneď!" zavrčala som naňho bez jediného pohľadu do jeho tváre.

„Ten muž z tvojej mysle... milovala si ho?“ spýtal sa zvedavo a ja som zamrzla. Spomenula som si na niečo, čo som nechala dlhé storočia zamknuté v tajnom kúte mojej mysle a nechcela spomínať na to, pretože to bola jedna z najšťastnejších spomienok na neho, nás.

„Romus, môj drahý priateľ. Už viac nedovolím, aby sa ťa niekto dotkol. Nestrpím pohľad na tvoju strápenú tvár,“ vzlykala som na ramene môjho ľudského priateľa. Ako jediný človek ma dokázal pochopiť a myšlienka na to, že by umrel, ma ubíja. Milujem ho celou svojou dušou a nedokážem bez neho žiť. Je všetko, čo mám.

„Moja drahá Bella, mnou sa netráp. Som len obyčajný, bezvýznamný človek, ktorý si nezaslúži, aby sa naňho človek pozrel. Nezarmucuj sa a netráp svoju múdru hlavičku. Nestojím ti za to,“ upokojoval ma a stískal v objatí. Teplo, čo vyžarovalo z jeho pokožky, ma upokojovalo. Držala by som ho v objatí celú večnosť.

Jeho krv ma nelákala, aj keď vôňa jeho krvi bola tá najkrajšia, akú som kedy cítila. No nikdy by som si nedovolila vypiť ho. Zabiť ho. Je to jediný človek, ktorý ma neodsudzuje za to, kým som a čo robím.

„Nevrav tak. Si ten najlepší človek na svete, ktorého poznám. Chcem byť s tebou navždy... premením ťa,“ šepla som mu do pleca a Romus sa striasol a zdvihol mi hlavu. Tváre sme mali len pár centimetrov od seba. Túžba prisať sa na jeho pery bola takmer neovládateľná.

„Bella, chceš si strpčiť život mnou?“ spýtal sa udivene a rukou mi nežne prechádzal po kontúrach mojej tváre. Zavrela som oči a potichu priadla ako mačka. Jeho dotyk je zázračný. Bodaj by to takto bolo navždy.

„Nestrpčím. Dovoľ mi premeniť ťa a už nikdy sa nebudeš cítiť menejcenný,“ povedala som mu a chytila jeho tvár. Jeho oči sa vpíjali do mojich a ja som mu venovala jeden z najkrajších úsmevom.

„Premeň ma. Chcem byť s tebou navždy, chcem sa s tebou milovať a nikdy neprestať. Chcem cítiť tvoje dotyky na mojom tele, každý deň ti povedať ako ťa strašne milujem,“ odvetil a moje mŕtve srdce zajasalo.

Pomaly som sa nahla k jeho hrdlu a čo najmenej bolestným spôsobom mu zahryzla do žiarivej tepny. Navždy, bola moja myšlienka, keď som vpustila jed do jeho tela.

Predovšetkým by som teraz počula vaše názory na kapitolu. Čo si myslíte o Belle? Edwardovi?

Len tak pre zaujímavosť, každý štvrtok dávam zverejňovať kapitoly, takže to len tak aby ste vedeli. :D 

Autor: Nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Where I belong? 5: