Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Where I belong? 4

11.05.2013 (15:30) • Nesii • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1641×

4. Cullenovci

Isabella Marie Swan

S rukou na jej zápästí som kráčala zo siene do mojej novej izby. Srdce dievčaťa divo búšilo a jej tep som priam cítila. Už sa teším, keď sa jej zahryznem do krku a napijem sa z jej krvi. To bude pôžitok. Oblizla som si pery a spolu s ňou vkročila do izby. Postrčila som ju, aby si sadla na posteľ a potom pozrela do jej krásnych modrých očí. Je prekrásna a keď sa z nej stane upír, bude neodolateľná. Dlhé ryšavé vlasy splývajúce po bokoch, oblá tvár s plnými perami a krásnym alabastrovým krkom. Úplný albín. Očami preskakovala z mojich očí na zem. Bála sa. 

„Ako sa voláš?" spýtala som sa milo a kľakla si k nej. Ruky si zopla spolu, preglgla a potom prehovorila. 

„Emily." Chytila som ju za trasúce ruky a usmiala sa. 

„Prekrásne meno. Emily, prezraď mi, vieš, že máš dar alebo si to až teraz zistila?" 

Prikývla.

„Vždy som sa cítila iná ako ostatní. Akonáhle som sa niekoho chytila, videla som jeho minulosť, ale nikdy som sa nepreniesla do ich života ako si tvrdila." Zasmiala som sa a odhalila biele a ostré zuby ako britva. Pri pohľade na ne sa striasla.

„Keď budeš ako my, tvoj talent sa vyvinie," odvetila som a Emily zalapala po dychu.

„Chceš ma zabiť?" spýtala sa vystrašene a pozrela mi do očí. Sklonila som hlavu, chytila ju za zápästie a šepla: „Si veľký dar z nebies." 

Hneď nato som jej zahryzla do krku a začala piť. Jej krv chutila ako tá najsladšia jahoda. Hltavo som pregĺgala a blažene sa pri tom usmievala. Keď už bolo toho dosť, vpustila som do jej obehu jed a premena začala. Odtiahla som sa od nej, pretrela si ústa chrbtom ruky a pozrela na Emily, ktorá sa už začala premieňať. Vrieskala akoby umierala, veď to sa jej vlastne aj dialo. Mám vyše tritisíc rokov, ale čo mi utkvelo v pamäti, bola premena. Na tú bolesť nikdy nezabudnem. Celkom mi jej bolo aj ľúto, ale chcela som ju mať pri sebe. Som sebecká, viem.

„Prídem si po teba o tri dni,“ šepla som jej do ucha a pohladila po vlasoch. Potom som sa otočila a kráčala za Arom. Musela som si s nim niečo ujasniť a dúfam, že nebude mať s tým problém.

Nachádzal sa vo svojej pracovni a podľa toho, čo som počula, čítal si. Zastala som pred veľkými drevenými dverami a potichu zaklopala. Počula som, ako sa otočil k dverám.

„Poď ďalej, Isabella.“

Otvorila som vŕzgajúce dvere a vošla dnu. Opatrne som si sadla na kreslo vedľa neho a nakukla do jeho lona, na ktorom mal hrubú a starú knihu. Bola písaná po grécky. Písali tam niečo o vládnutí a živote v období Henricha VIII. Aspoň na tej strane. Nuda.

„Čo si praješ?“ spýtal sa bez toho,  aby odtrhol pohľad od knihy. Povzdychla som si a až vtedy sa so záujmom pozrel na mňa. Prezrel si ma od hlavy až po pätu a zomkol pery. Áno, viem, že som sexi. Zahryzla som si do vnútornej strany líca, aby som nevyriekla nejakú uštipačnú poznámku.

„Keď sa Emily premení, chcela by som na pár dní opustiť Volterru a odísť na nejaké opustené miesto, aby som ju naučila, ako sa má správať. Prišla som ťa poprosiť o dovolenie,“ zaštebotala som čo najsladšie. Tentoraz si on povzdychol a pretočil stranu knihu a znova nakukol do nej. Čudný muž.

„Zvládneš ju? Och, o tom nepochybujem. Dobre, dávam ti súhlas. Hlavne nech na seba veľmi neupozorňuje. A ešte niečo,“ pozrel znova na mňa.

„Zavolal som si sem pár priateľov z Ameriky, musím vyriešiť nejaký problém, tak sa neprekvap, ak sa tu objaví skupinka upírov,“ podotkol nevzrušene, no mňa to hneď zaujalo. Skupinka? Videla som len pár upírov, čo sa držali v klane a považovali sa za rodinu. Lenže boli iní ako ja.

„Sú to vegetariáni, však,“ poznamenala som a usmiala sa.

Prikývol.

„Presne tak.“

Postavila som sa a s jemným pohladením jeho pleca som odišla. Takže sa stretnem s ďalším klanom vegetariánov. Ktovie, prečo si ich sem zavolal Aro.

Kráčala som dlhou a temnou chodbou, keď sa oproti mne zjavila Arova žena – Sulpicia. Zjavne podľa jej výrazu, ktorý nič dobré neveštil, bola nahnevaná a všetko poukazovalo, že na mňa. Ale nebála som sa jej, aj keď vyzerala naozaj strašidelne. Jej hebká bledá tvár bola skrivená tvrdou maskou, zuby vycerené a jej dokonalá postava bola zhrbená. Dlhé blond vlasy jej splývali po bokoch. Azda chce so mnou bojovať? Nemá žiadnu šancu.

„Sulpicia,“ pozdravila som ju a kývla hlavou. Zavrčanie mi bolo jej odpoveďou. Zastala asi tak meter odo mňa a nespúšťala zo mňa oči.

„Ty suka. Ako sa opovažuješ nadrádzať nado mňa a Ara, Volterru, ako si len dovoľuješ tu byť a robiť si, čo chceš!?!“ vrčala na mňa ako zmyslov zbavená. Prevrátila som oči a usmiala sa.

„Nad nikoho sa nenadradzujem, ale aj tak by si mala vážiť svoje slová, som od teba minimálne o tisícročie staršia,“ podotkla som a jej oči sčerneli.

Skočila po mne. Spravila som krok doľava a ona padla na zem, ale rýchlo sa otočila. Stále sa ma snažila dostať, ale nedarilo sa jej to. Bola zúfala. Dobre jej tak.

„Nedotýkaj sa už viac môjho Ara. Nechcem na ňom cítiť tvoju vôňu!“ vrieskala ďalej a znova skočila. Neuhla som sa. Iba som vystrelila pred seba svoj elektrický štít a o chvíľu sa zvíjala na zemi v bolestiach.

„Sulpicia! Isabella, okamžite prestaň! Čo to tu vyvádzaš? Ako si to dovoľuješ?!“ zreval na mňa Aro tak, ako som ho ešte nepočula. Otočila som sa naňho, ale štít nespustila.

„Ona na mňa bezdôvodne zaútočila. Musela som sa brániť,“ povedala som na svoju obranu a Aro na mňa zavrčal.

Povzdychla som si a pustila svoj štít. Prešla som k nej, čupla si a zašepkala jej do ucha.

„Neurážaj ma, Sulpicia, nič som ti nespravila a ani som sem neprišla ti ukradnúť muža. Nemusíš ma mať rada, len ma toleruj, a ja budem tiež.“

Postavila som sa a odkráčala do svojej izby. Emily ležala na posteli a skrúcala sa v bolestiach, no nekričala. Vďaka Bohu.

Sadla som si do kresla hneď vedľa postele a začala si čítať nejaké talianske novodobé knihy. Nudila som sa, veľmi. Myslela som si, že keď prídem sem, nielenže nájdem pravdu, ale aj sa nejako zabavím, no miesto toho sedím na sedačke a čítam romancu.

„Musíme ísť za Arom do siene, prišli Cullenovci. Len nech Aro dá čo najrýchlejšie nejaký rozsudok, lebo pohľad do zlatých očí neznesiem viac ako minútu,“ vravela znechutene Jane s Alecom, keď prechádzali cez chodbu. Knihu  som položila na stôl a rýchlo sa postavila. Tam musím byť.

Vyšla som z dverí a dvojčatá sa otočili. Alec spozornel a pozrel na sestru. Tá na mňa zavrčala. Povzdychla som si. Hlúpe dievčisko.

„Čakajú na recepcii?“ spýtala som sa Aleca  a on prikývol. Usmiala som sa.

„Nechajte to na mne, pôjdem pre nich,“  povedala som a už kráčala k recepcii. Toho človeka som radšej prehliadla, inak by bola behom sekundy mŕtva, ale nechcela som spraviť hneď na začiatok zlý dojem na týchto čudných upírov. 

Ladne som prešla k nim a zoširoka sa usmiala. Sledovala som sedemčlennú rodinku. Vpredu stál blondiak s mamičkovsky vyzerajúcou ženou s karamelovými vlasmi, srdcovitou tvárou a zaoblenou postavou – zdala sa byť až príliš milá. Vyzerali ako vodcovia klanu. Za nimi stálo drobnučké dievča s čiernymi vlasmi a jemnými rysmi. Vyzerala veľmi smiešne. Ale bola krásna. Okolo pásu ju držal svalnatý, ale zato chudší blonďatý upír s jazvami po celom tele. Určite skúsený upír. Potom som pohľadom preskočila na jediného člena, ktorý bol bez partnerky. Zo všetkých najkrajší. Chlapčenská tvár, ostré črty tváre, bronzový rozcuch a krásne plné pery. Neohrdla by som ním.

No a nakoniec, skrytý pred všetkými, stál riadne namakaný upír s čiernymi vlasmi a tvrdým výrazom. Vedľa neho stála prekrásna blondína s oblou tvárou. Priam vystrihnutá z módneho časopisu. V rukách držala... Bábätko? Jeho slabé údery srdca som si až teraz všimla. Cítila som z neho upíriu vôňu. Tomu svalnáčovi sa to muselo podariť, keď ešte ona bola človek. Zaujímavé. Preto si ich sem zavolal Aro. Nechce byť ohrozený. Dokonca ani ja nedokážem odhadnúť, čo z neho vyrastie.

„Vítam vás tu. Prišla som pre vás, Aro by vás chcel vidieť, je v sieni.“ Cítila som, akí sú netrpezliví a boja sa. Nie mňa, možno trochu, ale skôr Ara a Volterry.

„Ďakujeme. Ste tu nová, lebo si vás nepamätám,“ spýtal sa slušne ten blondiak. Usmiala som sa naňho a prikývla.

„Prišla som sem len včera, chcem si skrátiť môj nekonečný život,“ odvetila som a pokynula hlavou, nech idú za mnou.

Výťahom sa mi tam nechcelo ísť a tak som ich viedla dlhou chodbou, kade som prišla aj ja a mám tam aj izbu. Zastavila som pred svojimi dverami a otočila sa k nim.

„Počkajte tu chvíľu.“

Otvorila som svoje dvere do izby a vošla dnu. Prešla som k Emily a chytila jej čelo. Nemala horúčku, takže jej premena prebieha podľa plánu. Usmiala som sa na ňu a kráčala naspäť k nim. Hľadeli na mne dosť divne. Nevšímala som si to a kráčala ďalej s vegetariánmi v pätách.

Zastala som pred veľkými dverami siene a pokynula strážcom, nech mi otvoria dvere. Potom som sa už pozerala na Volturiovcov ako sledujú upírov, ktorí vstupujú každý vedľa seba.

Držala som sa bokom. Nechcela som sa zúčastniť, len som chcela byť pozorovateľ. Aro sa ihneď postavil, nasadil sladký  výraz a spojil ruky spolu. Bol ako dieťa. Prevrátila som oči.

„Moji drahí priatelia. Som rád, že ste prišli. Určite viete, prečo som si vás sem zavolal,“ začal Aro a z jeho hlasu bolo priam cítiť ten cynizmus a iróniu. Povzdychla som si a jeho pohľad na chvíľu presunul na mňa. Potom sa pozrel na vodcu klanu.

„Carlisle, to dieťa je nebezpečné. Nič o ňom nevieme. Musí zomrieť,“ argumentoval Aro a celá rodina sa prikrčila a blondína s tým svalnáčom zavrčali.

„Nikdy! Nikdy nedovolím, aby ste zabili môjho Cartyho!“ zavrčala blondína s dieťaťom v ruke. Myslím, že Aro to už fakt preháňa. Chce zabiť nevinné malé bábätko? Aj keď ich krv je tá najlepšia a ľudí neznášam, no v jeho drobnom telíčku koluje aj naša krv – jed.

Pomaly som prešla k Arovi a jemne ho chytila za plece. Aro sa na mňa nahnevane pozrel. Zomkla som pery. Musím aspoň niečo skúsiť.

„Isabella, teraz nie!“ zavrčal na mňa a ja som si prekrížila ruky na prsiach. Viem, že sa správam detinsky, ale vrčať naňho nemôžem.

„Aro, myslím si, že to bábätko nie je nijaká hrozba, ak budeš spokojný, sama na to dohliadnem. Keď bude ten chlapček ohrozovať nejako teba, prisahám, že ho vlastnoručne zabijem a ver mi, že to nebude nič príjemné,“ bránila som ich. Aro sa pozrel do mojich očí a jeho oči svietili škodoradosťou.

„Ukáž mi tvoju myseľ a ja pristúpim na tvoju dohodu,“ vydieral ma a ja som zavrčala len pre jeho uši. Neviem prečo, ale chcela som to bábätko vidieť živé. Cítila som z neho potenciál.

Zdvihla som ruku a vložila ju do Arovej. Odokryla som si myseľ, nech má prístup, ale to, čo som chcela, som nechala pred ním skryté. Všetky pocity, nápady, túžby... ukázala som mu len pár výstrižkov z môjho života. Nič, čo by ma ohrozilo. Aro pustil moju ruku a povzdychol si. Ja som sklonila hlavu a nevydala zo seba ani hláska.

„Isabella bude monitorovať vývin toho dieťaťa, niečo zaznamená, čo by náš svet mohlo ohroziť, dávam jej dovolenie ho ihneď zlikvidovať.“ Dokončil svoj rozsudok, ešte raz pozrel na mňa a kráčal naspäť k trónu.

„Isabella, vyveď našich priateľov, odísť však môžete až večer,“ odvetil chladne Caius.

Hlúpy, arogantný hajzel. Však ja mu raz ukážem. Rozkopem mu tú namyslenú a arogantnú hubu. Aro, veď ty uvidíš. Nikdy si ma nemal vpúšťať do tohto hradu.  

„Poďte!“ prikázala som im a oni sa ponáhľali za mnou. Viedla som ich do veľkej pojednávacej miestnosti. Nikde inde by sa nezmestili. Navyše musím s nimi prebrať túto dohodu, pretože to zasa všetko padá na moje plecia. Prečo som si to vlastne zobrala na seba? Som hlúpa hus! Ach jaj.

Sadla som si za vrch stola a všetci vedľa mňa. Carlisle a ten bronzový rozcuch vedľa mňa a na konci bola Rosalia s bábätkom.

„Isabella, chcel by som sa ti za celú rodinu poďakovať. Ani nevieš, čo to pre nás znamená,“ poďakoval sa srdečne a ja som prikývla.

„Je to len bábätko, ešte sa nevie brániť. Aro by nemal tak zbrklo uvažovať,“ stíšila som hlas, aby ma nepočul.

„Mohli by ste sa mi predstaviť?“ poprosila som ich. Carlisle sa ujal slova. Boli tak slušní.

„Ja sa volám Carlisle, toto je moja žena Esme. Edward po tvojom boku, Jasper s Alice a nakoniec Rosalie, Emmett a ich dieťa Carty,“ predstavil ich a ja som na každého pozrela. Fajn. Aspoň ich už nemusím nazývať „henten“, „hentá“.

„Ja sa volám Isabella Marie Swan.“

Pozrela som sa na Edwarda, od ktorého som pociťovala, ako tlačí na môj štít. Hoci môj štít ma ochraňoval bez toho, aby som ho natiahla, no vždy som cítila, keď sa snažil na mňa niekto použiť schopnosť.

„Mohol by si s tým prestať?“ zavrčala som naňho a Edward sa stiahol.

„Tvoj štít je až príliš silný,“ podotkol a ja som sa hlasno zasmiala.

„A čo by si čakal od tritisíc ročného upíra?!“

Všetci zalapali po dychu a Carlisle sa ku mne natočil.

„Si staršia ako Aro?“ Prikývla som. Nechápavo sa zamračil.

„Tak čo tu potom robíš?“ spýtal sa prekvapene a ja som sa postavila.

„To je moja vec, nemyslíš?“ odvrkla som a kráčala k Rosalie, ktorá sa snažila skryť toho malého pred mojím zrakom. Keby som chcela, zobrala by som ho. No najprv to skúsim po dobrom.

„Musím to dieťa chytiť na ruky. To bude prvý krok môjho analyzovania,“ vysvetlila som to tým dvom, ktorí mali vycerené zuby. Matky a tie jej ochranárske pudy. Bože.

„Ak chcete, aby to dieťa a vy ešte žili, daj mi ho do rúk. Keby som chcela krv novorodenca, išla by som do nemocnice, no momentálne nie som hladná, tak mi ho daj!“ zakričala som na ňu až sa všetci v miestnosti strhli. Bábätko sa rozplakalo a pozrelo na mňa zelenými očkami so zlatou vnútri. Bolo prekrásne a voňavučké. Usmiala som sa naňho a dieťa prestalo plakať. Natiahla som k nej ruky a to dieťa si zobrala. Rosalia sa ihneď postavila.

Zavrela som oči a bádala. Jeho dar spočíva v ovládaní jedného zo živlov. Zem. Fajn. To je celkom pekný a zaujímavý dar.

„Vie ovládať jeden zo živlov. Zem,“ povedala som a podala Cartyho naspäť k mame.

„Takže, práve sa mi premieňa dievča. Pár dní ju budem učiť slušnému správaniu a potom prídem na kontrolu. Budem chodiť pomerne dosť často. Možno sa aj s vami presťahujem, aspoň dovtedy, kým  budem môcť tvrdiť, že nie je nebezpečný,“ odpovedala som chladne a pozrela na Carlislea. Prikývol.

„Súhlasíme so všetkým, len nechceme oňho prísť.“

Pohľadom som zablúdila k Edwardovi.

„S tebou si chcem o niečom pohovoriť. Osamote.“

Ako som sľúbila, dlhšia kapitola je tu. Trápila som sa s ňou minimálne týždeň, tak dúfam, že sa vam bude páčiť. Ešte stále rozmýšľam, čo sa udeje v tejto poviedke. A budem neskutočne rada, ak mi aspoň trocha pomôžete. Happy alebo sad end?

Zároveň sa chcem poďakovať korektorke Jessy, ktorá mi opravuje každú kapitolu a občas sa pri mne určite aj zapotí. :)

A všetkým verným čitateľom. Ako LittleSmiley, winna, domcamerci a catherine. :) Ďakujem vám. 

Autor: Nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Where I belong? 4: