Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 5. kapitola

12.08.2012 (11:30) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2777×

Keď sa po krátkych troch sekundách odo mňa odklonil, na jeho plných perách sa pohrával jemný úsmev. Jane si zatiaľ nasadila kapucňu, ktorá skryla rozkošné iskričky tancujúce na jej tvári.

Jemne ma poklepkala po pleci s vetou: „Aro nemá rád čakanie." Táto veta narušila niť terajších myšlienok. Hmm, takže asi preto ma nechcel pustiť. Aro nemá rád čakanie a musel by čakať, kým ma Cullenovci premenia. Pri tom mene ma pichlo pri mŕtvom srdci. Hoci som už k Edwardovi necítila takú vášnivú lásku, chýbali mi ostatní členovia. Obrovský, vždy vysmiaty Emmett, bláznivá Alice, starostlivý Carlisle, aj milujúca Esme. No keď o tom tak premýšľam, aj keď som tu strávila len deň v mojej novej kamennej koži, nemenila by som.

Moje úvahy prerušil Alec, ktorý otvoril veľké dvere pomaľované zaujímavými ornamentmi. Vošla som a Alecovi sa za jeho gentlemanské správanie poďakovala. Vo vnútri bolo tlmené osvetlenie - veľké svietniky a v nich červené sviečky. Mlčky sme kráčali chodbou. Jane si znova zložila kapucňu. Červené oči jej v tlmenom osvetlení jemne žiarili.

Po niekoľkých sekundách sme vošli do ďalšej miestnosti. Bola ozdobená dubovým drevom a podľa vzhľadu to bola pracovňa. V strede miestnosti bol kancelársky stôl a za ním sedel Aro.

„Vitaj, Bella!" oslovil ma Aro srdečne a pokynul dvojčatám po mojom boku. „Jane, Alec." Potom sa znova obrátil na mňa a v tvári sa mu zračila zvedavosť.

„Užila si si lov, Bella?" spýtal sa ma. Len som pokynula hlavou na znak toho, že áno. Aro sa ešte viac usmial tým svojim pološialený úsmevom.

„Jane, neboli žiadne problémy?" obrátil sa na ňu s čudnou zvedavosťou zmiešanou s nadšením.

„Nie, pane, Bella nedrží Cullenovskú diétu a okrem toho žiadne ďalšie problémy. Vrátili sme sa pred východom slnka," odpovedala Jane a stále sa usmievala.

„To rád počujem. Bella, myslím si, že by sme mali začať s výcvikom." Vyvalila som na neho oči. O výcviku nikto nehovoril. Začula som vedľa seba tichý smiech - moja reakcia zrejme rozosmiala dvojčatá a za chrbtom sa mi odrážal soprán a bas.

„Neboj sa, každý si ním musel prejsť. Teba budú zaúčať Felix, Demetri, Alec a Jane. Každý deň niekto z nich. Neboj sa, nedovolím, aby sa niekomu z gardy niečo stalo." Sršala z toho úprimnosť. Ale zľakla som sa toho, kto ma bude učiť. Demetri? Felix? No skvelé. Len dúfam, že som pre Ara aj niekto viac ako niekto z gardy a že nenechá, aby ma tam úplne dobili.

„Kedy začneme?" Hlas mi zvláštne preskakoval.

„Ešte dnes, pokiaľ ti to neprekáža. Môžeš začať s Demetrim." Ara zjavne potešila moja reakcia. Našťastie som sa nezrútila na zem a nezačala som hlavou trieskať do podlahy, ani nič podobné. Nechápem, prečo som sa tak zľakla - mala som očakávať, že keď sú všetci takí výborní bojovníci, budem musieť urobiť niečo pre to, aby som bola aspoň z polovice taká dobrá.

„Neprekáža mi to." Snažila som sa o úsmev a darilo sa mi to. Aj Aro sa na mňa usmial. Keď sme sa chystali na odchod, zastavil ma.

„Bella?" oslovil ma.

„Áno?" otočila som sa. Aro v ruke zvieral niečo čierne a látkové. Natiahol ruku a podal mi to. Keď som to rozložila, v prekvapení som zistila, že v ruke držím čierny plášť. Vo vrecku niečo hrkotalo. Vytiahla som to a znova mi v prekvapení padla sánka. V druhej ruke mi ležal náhrdelník Volturiovcov. Potichu som poďakovala a vytratila sa.

Jane ma potichu viedla cez ďalšie chodby. Tu by som ako človek iste zablúdila. Alec sa niekde vytratil. Jane sa na mňa povzbudzujúco usmiala.

„Nie je to nič strašné. Podľa mňa je lepšie začať s Demetrim ako s Felixom, aj keď je pravda, že ku mne je Demetri jemnejší. Mňa začal učiť Felix, takže viem, o čom hovorím." Žmurkla na mňa a ja som sa snažila úsmev opätovať.

Vošli sme do ďalšej miestnosti - steny boli popukané a obité a na niektorých miestach chýbali kúsky kameňa. Zrejme to bolo niečo ako telocvičňa.

A na druhom konci stál Demetri a usmieval sa. Jane sa so mnou rozlúčila, ladným krokom pretancovala k Demetrimu a pobozkala ho na pery. Potom sa na mňa ešte raz usmiala. A zrazu bola preč.

Pozrela som sa na Demetriho. Ten sa zatiaľ premiestnil do stredu miestnosti a s úsmevom ma dvoma prstami volal ku sebe.

„Prosím, buď trochu jemný, hej? Ja neviem bojovať." S úškrnom prikývol. Boj upírov som ešte nevidela, ak nerátam niekoľko sekundový boj medzi Edwardom a Felixom a ani z toho som nevidela takmer nič. Ale moje nejasné ľudské spomienky ma vrátili na lúku, na ktorej Cullenovci hrali baseball - po Jamesovom útoku na mňa sa všetci upíri naklonili dopredu do bojových pozícií a prikrčili sa. Skúsila som to napodobniť.

Potom som sa rozbehla na Demetriho upírskou rýchlosťou. Uhol sa a ja som urobila výpad do strany. Otočila som sa a hľadala ho. Zrazu na mňa skočil. Zhodil ma brucho a ruky mi vykrútil za chrbát.

Pri uchu sa mi ozval jeho víťazoslávny hlas. „Víťaz." Ostala som bezbranná ani nie dve sekundy po začiatku. Pustil ma. Okamžite som sa postavila. Otočila som sa - stál pol metra odo mňa. Hodila som sa na neho a obidvaja sme sa rútili ku stene. Chytila som ho za krk, ale zabudla som na ruky. Zdrapil ma za tie moje a znova mi ich vykrútil za chrbát. Bol podo mnou, takže som sa obrátila a spadla na chrbát. Keď sa nado mňa nahol, odkopla som ho od seba a hneď som sa pozbierala zo zeme. Už stál aj on a uznanlivo kývol hlavou. Potom sme sa oproti sebe znova rozbehli.

Zvyšok bol podobný. Bojovali sme skoro pol dňa, ale aj tak som nemala nič iné na práci. Musela som uznať, že to bola celkom dobrá zábava. Keď sme skončili, tričko som mala vpredu roztrhané a vlasy mi lietali v divokých chumáčoch okolo hlavy.

Keď sa mi konečne začalo dariť a dvakrát som ho zrazila na zem natrvalo, vošla Jane do miestnosti a usmiala sa.

„Máš pravdu, nie je to až také hrozné. Vlastne, je to celkom sranda," usmiala som sa. Demetri mi úsmev opätoval a nastavil mi dlaň. Ťapla som si s ním.

„Demetri? Zajtra ma budeš učiť ty?" Usmial sa ešte viac.

„Nie, zajtra Felix." Zaúpela som. Moja reakcia vyvolala smiech Jane aj Demetriho. Potom sme s Jane vyšli z dverí.

„Mám ti najprv poukazovať hrad, alebo sa chceš zabývať?" opýtala sa ma. Prijala som prvú možnosť a vydala som sa s Jane cez hrad. Rozjarene ma cez neho viedla a povedala mi názvy niekoľko stoviek izieb: Arova pracovňa, Marcusova pracovňa, Caiusova pracovňa, spoločenská miestnosť, telocvičňa, hlavná hala, Heidina izba, Janina izba, moja, Felixova, Alecova, Demetriho, knižnica... Na konci sa mi zdalo, že sme prešli aj desať kilometrov.

„No, ja ťa nechám, aby si sa prezliekla a tak," povedala mi na konci Jane.

„Ja tu vlastne nemám nič na prezlečenie," šepla som. Jane sa na mňa milo usmiala.

„To napravíme. Ale na nákupy nás Aro nepustí. Hmm..." Zamyslela sa. „Už to mám. Ale budú ti moje šaty dobré?" Pochybovačne sa na mňa pozrela.

„Jane, to vôbec netreba. Ja si niečo zaobstarám," zahovárala som, ale Jane ma už chytila za lakeť a a ťahala ku izbe, ktorú označila ako jej.

„Jane, ja..." Ignorovala ma. Potichu som zavrčala a na to sa zasmiala. Vošli sme do jej izby. Nebola v nej posteľ, ale to som si mohla myslieť. Steny boli obložené bledomodrými stenami, teda tá časť, ktorú bolo vidno. Jednu celú stenu - a to má okolo dvadsať metrov v dĺžke - zaberal gigantický šatník z lipového dreva, na ktorom bolo zrkadlo. Vyvaľovala som oči na svoj odraz. V zrkadle sa na mňa pozerala nádherná žena. Jej vlasy sa splývavo vlnili okolo bledej tváre, v ktorej sa zračil jemný šok.

„Šok, všakže?" ozvala sa Jane vedľa mňa a odsunula časť dverí a zrkadlo zmizlo. Zaklipkala som žiarivo červenými očami a pohľad uprela na kopy oblečenia naskladaných v radoch toho šatníka. Jane sa začala hrabať v tých kopách. Odrazu sa vyšvihla na najvyššiu poličku - dobrý meter vyššie ako ona - a vytiahla stadiaľ kôpku bieleho a džínsového oblečenia a na vrchu boli topánky zabalené v nejakom alobale alebo čo to vlastne bolo. Znova skočila na zem a podala mi to. Vďačne som to vzala a poďakovala som sa jej.

„Dobre, bež a uprav sa," usmiala sa na mňa.

Po úprave v mojej gigantickej kúpeľni, ktorá bola v ďalších dverách mojej izby, som vyzerala ešte lepšie. Jane mi vybrala oblečenie, ktoré sa skladalo z bieleho trička, džínsových kraťasov a čiernych lodičiek na opätku. Prezerala som si v zrkadle moju novú podobizeň. Cez až krvavo červené pery mi presakovali zuby, ktoré vyzerali ako po vybielení a po dlhoročnom používaní strojčeka.

Vošla som do svojej novej izby - od mojej premeny sa zmenila - posteľ bola zrejme na jedno použitie, na stole bol nový laptop a v jednom kúte bola obrovská hifi veža a pri nej stojan s CD-čkami. Aj keď som poznala Jane iba jeden deň, tušila som, že sa dostala do mojej izby. Cez balkónové dvere bolo vidno, že je noc.

Odrazu mi niekto zaklopal na dvere.

„Ďalej," povedala som.

Dvere sa otvorili a do miestnosti napochodovali štyria upíri s veselými úsmevmi na tvári.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 5. kapitola: