Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 44. kapitola

31.07.2014 (15:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1386×

(Jane)

Poznáte ten pocit...

Všetko sa darí. Všetko ide ako ste vždy chceli, všetko sa obracia k lepšiemu. Naučíte sa bojovať s osudom, dokážete žiť aj s tým, že váš brat spáchal samovraždu, pretože vedľa seba máte osoby, ktoré vás majú úprimne radi.

A potom sa všetko totálne, ale totálne pokašle.

Dostanete sa do takého psychického zúfalstva, že sa rúcate k hladine, máte halucinácie, dusíte sa vlastným dychom, nemôžete sa pohnúť, bolí vás každé klipnutie očami a dokážete len plakať.

Zistíte, že váš život je len paródia a trápne pokusy o snahu byť šťastný.

Zosypete sa.

Vaša rutina a dennodenné rituály sa od základov prekopú.

Zistíte, že predtým ste boli zvyknutí piť dvakrát týždenne - teraz budete radi, ak sa ku krvi dostanete dvakrát mesačne. Upír, ktorého milujete, nemôže byť s vami. Osoby, ktoré vás neustále podporovali, k vám odteraz majú prístup len ohľadom vecí, ktoré jednoducho musíte vyriešiť. Žiadne osobné vzťahy, žiadne dialógy, ktoré by vás mohli naplniť duševne.

Peklo spred piatich rokov sa vrátilo a je otázka večnosti, či sa vôbec niekedy oslobodím z pazúrov upíra, ktorý ma považuje za jeho majetok.

Skleneným pohľadom prebodávam upírov pred sebou znechuteným, suchým výrazom a mám nehoraznú chuť po nich vybehnúť a oboch roztrhať.

Demetriho okamžite odvliekli do podzemia. Jaime mi prikázal nepohnúť sa a neklásť odpor.

Felix pred nami sa snaží z posledných síl bojovať s ôsmymi silnými upírmi, ktorí prišli ako Caiova ochranka. Dvaja z nich už ležia na zemi bez končatín a hláv, ale ani Felix si nedokáže poradiť so šiestimi, Caiom vycvičenými bojovníkmi. Tmavovlasý upír takmer rovnakej výšky ho odrazu nečakane podkopne, v tej istej sekunde zovrie jeho pažu medzi dlane a prudko trhne. Felix sykne bolesťou a klesne na kolená, keď sa mu ďalší traja vrhnú na hrdlo a spútajú ho vlastnými telami. Mrská a trhá sebou, no nezmôže sa proti nim na nič viac.

Okolo nás za zoskupila snáď celá garda. Ruky sa mi klepú od túžby rozbehnúť sa z toho miesta a pomôcť mu, no nemôžem spraviť ani jediný krok.

„Nezabíjajte ho,“ šepnem polovzlykom a zúfalo sledujem ako Caius pokynnie bojovníkom, ktorí Felixa dovlečú priamo pred neho. Švihom ruky mu strhne z hrude náhrdelník, ktorý symbolizuje vládcu Volterry a patrí mu spolu so mnou a Demetrim. Demetrimu spravil to isté ešte predtým, než sme sem prišli.

Sledujem, ako sa Benjamin márne snaží použiť svoju moc a ochrániť nás. Nejde to. Jaime nás má všetkých pod palcom. Maggie sa vydesene snaží pohnúť z miesta. Charles pochopí, čo sa deje, ale Santiago sa cez to, že nedokáže nič spraviť, pokúša vyraziť smerom ku Caiovi a zaútočiť na neho. Jaime nám prikáže upokojiť sa, násilím sa prestanem triasť.

„Fajn.“ Caius začne hovoriť až po tom, čo všetci okrem Felixa znehybnejú.

„Myslím, že päť rokov flákania vám neprospelo. Hoci vidím nové, nádejné dary,“ mrkne smerom k Benjaminovi, pohľadom obdarí aj Davida, „nerátam s tým, že čo sa týka presadzovania našej moci ste nejako pokročili. Nastávajú nové pravidlá.“ Felix ho prebodne pohľadom plným nenávisti a chce mu niečo povedať, no upír po jeho boku, ktorý má voľné ruky, mu vrazí ľavým hákom do tváre a tým ho umlčí.

„Felix a Demetri na trónoch skončili,“ povie to, akoby tu Felix ani nebol. „Od tejto chvíle ho nahradím opäť ja, spolu s Jaimem.“

Priam vydesene na neho pozriem a snažím sa tie slová preformulovať v mozgu do správneho tvaru.

Prečo ma chce vedľa neho?

Felix bolestne zanariekal, keď sa pokúsil vstať, no vzápätí dostane prudkým kopom medzi rebrá. O sekundu sa spamätá a vražedne zazrie na Jaimeho.

„Toto vám neprejde,“ sykne vyhrážavo, a schytá za svoje slová ďalší úder do boku. Jaime s Caiom sa zasmejú, tie hlasy prejdú mojimi ušami a ja sebou znechutene cuknem. Snažím sa vyslobodiť sa spod Jaimeho väzby, no nedarí sa mi to. Koľko upírov naraz dokáže udržať len prostredníctvom jeho daru? Ja sa unavím po dvadsiatich minútach svojho daru, keď nemám prísun krvi, som vyčerpaná, alebo som predtým bojovala, nedokážem ho ani len použiť. Nie je to normálne a ja to viem. Nemôže predsa ísť naplno donekonečna.

„Jane, sú tu všetci?“ Otočí sa ku mne Caius, akoby som bola jedna z tých, ktorí zorganizovali vzburu. Zmetene na neho pozriem. Keď neodpovedám, Jaime chce prísť ku mne s rukou natiahnutou na úder, no Felix ho zarazí.

„Sú.“ Má pravdu. Pri dverách miestnosti stojí ešte aj Sulpicia s terajšou recepčnou.

Odpovie za mňa rýchlo, aby ku mne Jaime nestihol dôjsť, a ja Felixovi venujem krátky, vďačný pohľad. Aj cez bolesť, ktorú cíti v ramene, sa na mňa povzbudzujúco usmeje a rýchlo mrkne ku Caiovi, akoby ho kontroloval.

„Odteraz budete mať zakázané vychádzať bez dovolenia z hradu,“ začne Jaime. „V hrade sa vytvorí program, ktorý budú všetci rešpektovať. Budete mať presný rozvrh, presné časy kŕmenia. Ak bude treba niekoho vyslať z hradu na misiu kvôli porušeniu zákonu niekoho zvonku, bude mať prísny zákaz ísť hocikde inde, dokiaľ na to nedostane povolenie. Každý, kto bude klásť odpor, bude potrestaný nedodaním krvi, mučením, alebo zabitím, závisiac od toho, aký vážny priečinok to bude. Hovoriť o situácii na hrade s inými upírmi, ktorí nepatria ku Volturiovcom nesmiete. Tresty budú aj za to, že sa niekto pokusi premeniť upíra bez toho, aby sme o tom vedeli. Ak sa pokúsite ujsť z hradu, čaká smrť buď vás, alebo vašich blízkych.“ Hovorí pokojne, svoj dar používa bez námahy. Vidím som, že ostatní sa pokúšajú tomu brániť. Zbytočne. Niektoré z tých príkazov nasledujú aj ku mne, nie však všetky. Počúvam len na pol ucha.

„Teraz smiete odísť z miestnosti, a bez konfliktov sa pohybovať v priestoroch hradu.“ Miestnosť sa vyprázdňuje pomaly, upíri sú omámení Jaimeho darom, no nakoniec v nej ostanem len ja, Felix, pár Caiových strážcov, Caius a samotný Jaime. Caius si nasadí Demetriho náhrdelník, ktorý predtým patril Arovi, ten druhý, ktorý patril Marcovi a neskôr Felixovi, podá Jaimemu. Matne si uvedomím, že ten, ktorý visí na hrdle mne, predtým patril Caiovi. Mám chuť si ho strhnúť, no nedokážem sa k tomu prinútiť.

„Smieš odísť, Jane,“ zašveholí Caius s úsmevom. Keď vychádzam z miestnosti pomalým, váhavým krokom, Felix na mňa potichu hľadí svojimi očami. Nedokážem si domyslieť, čo sa mu chystajú spraviť. Dlane mám rozklepané a nohy ma ledva udržia, cez to kráčam ďalej.

„Nepokúšaj sa o žiadne hlúposti,“ upozorní ma Jaime spokojne. Mám pocit, akoby sa mi zatmelo pred očami. Všetko je v temnom opare, chytá ma hystéria.

Telo reaguje skôr než hlava. Po tom, čo sa zavreli dvere hlavnej sály vybehnem z chodby cez ďalšie chodbičky do neznáma. V očiach a okolo hlavy mi sviští vietor. Keď prebehnem okolo cesty z hradu, moje telo sa kŕčovito rozbehne čo najďalej, akoby ma upozorňovalo, že ich povely sa týkali aj mňa.

Kam mám ísť? Nemôžem ostať vo vnútri.

Do záhrad - kam inam?

Dobehnem až ku dverám, vonkajšie prostredie mi pripomenie, že nemám možnosť úniku a som tu uväznená. Keď sa opäť spamätám, kľačím na všetkých štyroch pri Alecovom hrobe a vzlykám. Ani pokus o útek zo mňa nevyčerpal paniku. Kam som vlastne chcela ujsť? Tak či tak by som sa teraz nikam nedostala. Viem to. Cez to mám pocit, že mi to nedá premýšľať nad tým.

Ak zo seba nedostanem emócie, zadusím sa. Bez premýšľania si odrazu pritlačím päsť k perám a začnem kričať. Vrieskam z všetkých síl, hoci kamenný a pevný povrch pokožky tlmí takmer všetky zvuky. Netuším, ako dlho neprestávam. Keď skončím, celá sa klepem. Chrbtom sa opieram o bok hrobu, kde leží Alec a oči mám plné sĺz. Nenávidím svoje telo. Nedokážem zo seba vypustiť všetky emócie, slzy po chvíli z očí miznú, akoby sa vsiakli späť do vnútra. Hlavou mi prechádza neskutočne veľa myšlienok, ani jednu z nich však nedokážem chytiť pevne do svojej mysle. Pred očami mi behajú farebné škvrny a mám pocit, že ešte chvíľu toto šialenstvo potrvá, budem prvý upír v histórii, ktorý sa nervovo zrútil.

Až potom, čo sa relatívne upokojím, hlavou mi prebehne môj predošlý život. Znovu a znovu som sa začínam utápať do depresie, ktorá ma opantala počas dvoch rokov bez Demetriho. Nemôžem Caiovi znovu dovoliť, nech ma potupí. Nemôžem!

Viem ale, že moje slová sú len zúfalé výkriky do prázdna. Nič nezmôžem. Proti Jaimemu a jeho rozkazom sa nedokážem brániť.

Dvere od záhrady sa otvoria. Felix prebehne okolie neurčitým pohľadom. Potom ku mne zamieri.

Opadne zo mňa polka nervozity. Chcem sa k nemu rozbehnúť a objať ho, zarazí ma však jeho nepriateľský a dopálený pohľad. Postavím sa a natiahnem k nemu paže, keď ma zdrapí za ramená a s tvrdým zadunením pritlačí o stenu hradu.

„Ako si to mohla spraviť?“ zavrčí na mňa zlostne. Vykoľajene na neho pozerám, v očiach pohľad úplného zdesenia.

„Felix, nerob to!“ Prvá reakcia, ktorej som bola schopná. Ale týmto som ho určite nepresvedčila. Zatvári sa vytočene, stisk jeho dlaní a tlak na moje plecia zosilnie.

„Ty si nás zradila! Zradila si Demetriho!“ zvrieskol na mňa tak prudko a agresívne, až mám na chvíľu pocit, že som skutočne spravila niečo zlé.

„Nie,“ šepnem zdrvene a pokúsim sa donútiť ho, aby ma z vlastnej vôle pustil.

„Ako si také niečo môžeš myslieť po tom všetkom?“ Môj hlas znie vyčítavo, ale zrejme som ho tým nepresvedčila.

„Stačí mi to, čo vidím. Ako si mohla, Jane?!“ Sledujem jeho tvár, v hlave mi tupo duní. Čo sa stalo s tým Felixom, ktorý by si takéto niečo nikdy nemyslel?

„Prosím, dovoľ mi ti to vysvetliť...“ začnem pomaly a so snahou, aby sa upokojil. Môj tón ho vytočí snáď ešte viac. Prestáva sa ovládať. Jeho hnev vyvrcholí, tvárou mu prebehne výraz totálnej nepríčetnosti. V tom istom momente sa rozmáchne - úplne nad sebou stratí kontrolu -, jeho dlaň mi utŕži silnú facku do ľavého líca a ja stratím rovnováhu. Náraz je príliš silný, odhodí ma smerom od neho a chrbtom narazím o kamenný stĺp. Ozve sa dunivé tresnutie. Chrbtom som rozbila Alecov pamätník.

Felix je pre mňa posledná bodka. Tvárou mi prebehne šok, no okamžite ho prenesiem do zdrveného pohľadu.

„Tvoji priatelia ťa volajú späť.“ To slovo povie s takým znechutením, až mňa samotnú strasie.

„Nič si nepochopil,“ zamrmlem nakoniec potichu a vydám sa spolu s ním späť do sály.

Caius okamžite pohľadom prebodne Felixa. Našu hádku musela počuť celá Volterra.

„Chyťte ho,“ povie s úsmevom a počká, až ho dvaja silní upíri zdrapia za ruky, a cez to, že sa nebráni, hrubou silou dovlečú pod tróny. Všetci sledujú, ako sa silou Jaimeho pohľadu vrátim späť ku ich boku. Všetci gardisti sú znovu tu, akoby ani nikdy neodišli. Ako dlho som kričala?

„Všetci sme to počuli,“ povie Caius spokojne, „trest za napadnutie vládkyne ti patrí.“ Felix ma prebodne vyčítavým pohľadom. Trhnem pohľadom smerom od jeho tváre.

„Myslím, že by ho mala vykonať priamo ona.“ Nie. Už nie! Nemôže ma donútiť ubližovať ďalšiemu priateľovi, nesmie! Keď vidí, že sa k tomu nemám, zatlačí.

Sprav to. Takmer cítim vrčanie v jeho hlase.

Pokúsim sa voči tomu brániť. Úplne zbytočne. Jaimeho moc nemá hranice.

Jasným pohľadom pozriem späť k Felixovi a použijem svoju moc.

Z radov gardy sa začnú ozývať šokované výdychy. Takmer osobitne cítim, ako sa mi zaryje pod kožu Heidin zúfalý sykot. Viem, že nejaký veľmi dobrosrdečný upír, ktorý nechce, aby bola ďalšia mučená, ju chytil okolo pása a nedovolil jej pohnúť sa vpred.

„Heidi, je zmanipulovaná, nič s tým nezmôžeš,“ povie upokojujúci tón, v hlase spoznám Amuna. Dorazí ma, že práve stvoriteľ Demetriho vysloví tie slová. Bolo by mi jedno, keby to bol Santiago, David, alebo Maggie. Bolo pre mňa ale desivé, ako rýchlo sa s tým zmieril. Alebo je len Heidi jediná, ktorú Jaime nestihol spracovať?

Nie, pomyslím si potom, Amun je len vyrovnaný s tým, že mu je Demetri opäť vzatý.

Už sme mu ho raz vzali, a teraz to Caius spravil znovu.

Demetri.

Kde je Demetri?

Felix, hoci bolesť vždy znášal relatívne dobre, sa neudržuje. Z hrdla sa mu derú bolestivé stony, o pár sekúnd na to už aj krátke výkriky. Moja moc ho zloží na zem, nemá šancu.

„Jane!“

„Jane!!!“

Zo všetkých strán sa ku mne ozývajú šokované výkriky. Neprestávam. Oči sa mi plnia slzami.

„Jane, prestaň!“

Ja by som chcela prestať. Tak veľmi by som chcela.

„Jane, prečo to robíš?!“

Prehltnem jed, ktorý sa mi hromadí v ústach. Mám chuť zaútočiť na Jaimeho, odtrhnúť mu hlavu, spáliť telo a jeho zbytky vyvesiť na bránu pred Volterrou. Nemôžem.

Potom, čo to konečne skončí, Felix vyčerpane klesne k zemi, vzápätí je ale okamžite násilím vytiahnutý späť na nohy a odvlečený do rohu miestnosti.

„Moji gardisti,“ začne nakoniec Caius v eufórii, „začína sa nová éra!“

S tými slovami ku mne podíde a objíme ma okolo pásu, akoby som bola v tomto momente nesmierne dôležitá, „od tejto chvíle vám vládnem ja, Jamie a Jane!“ Trpko sa usmejem. Nikdy nebol dobrým rečníkom.

Jamie k nemu podíde bližšie.

Felix ma znechutene sleduje. Jeho výrazom to končí. Chytia ma nervy.

Čím som si toto zaslúžila?! Čo tak hrozné som spáchala, aby som musela teraz prežívať toto?!!!

Caius sa pri pohľade na Felixa usmeje, potom pohľadom preskočí na mňa a významným pohľadom stočí zrak späť k nemu. Vtedy mi to dôjde. V hlave mi prebehne poznanie.

Vďaka Jaimemu si teraz každý myslí, že som tou zrádkyňou spolu s nimi.

A všetci ma vďaka tomu nenávidia prinajmenšom tak, ako Caia.

Áno, som pravdepodobne prvý autor, ktorý mení na konci poviedky štýl písania, ale takto mi to proste vyhovuje. :))

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 44. kapitola: